Považie: Bradlové pásmo a turistika u PúchovaBradlové pásmo, skaly v údolí Bielej vody26.3.2020 | Jozef Cyprich
![]() Údolie Bielej vody, alebo tiež Púchovská dolina, predĺžením až k Lyskému priesmyku oddeľuje Javorníky od Bielych Karpát. Až sem zasahuje bradlové pásmo tiahnuce sa po obidvoch stranách Váhu, výsledkom čoho sú odhalené a nad okolitý terén vyčnievajúce skalné vápencové útvary. Keďže vznikali spevnením morských usadenín, obsahujú veľa odtlačkov a skamenelín morských živočíchov. Naviac pre svoj tvar a strategickú polohu boli využívané ako ľudské sídla aj s dodatočným opevnením. Priblížme si niektoré z nich. |
||||||||||||||||||||||
Púchovská skalaAzda najznámejšia skala, hoci sa z nej vinou ťažby kameňa zachovalo len málo. Nachádza sa bezprostredne nad sútokom Bielej vody a Váhu, severne od neho. Z hľadiska osídlenia hrala teda významnú úlohu. Pokým stála, za Rakúsko-Uhorska jej takmer nik nevenoval pozornosť. Zaujala iba niekoľkých prírodovedcov, medzi nimi aj Jozefa Ľudovíta Holubyho (1871). ![]() Až barón Emil Friedrich Johannes Hoenning O´Carroll, pôvodom z Hannoveru, sa v roku 1888 usadil v Púchove, aby skúmal Púchovskú skalu. Na skale objavil dôkazy o živote diluviálnych ľudí, kosti mamuta a väčších cicavcov, táborisko lovcov (sobov) zo staršej doby kamennej, paroh treťohorného jeleňa obrovského, ploché sekerky z kremeňa, časti nádob a keramických črepov, kúsky jantáru, a preto ju nazýval aj "skalou prekvapení". Aj keď tušil výnimočnosť svojich archeologických objavov, docenenia sa mu dostalo až po jeho smrti. Skúmaním archivovaných ľudských pozostatkov a najmä osobitného druhu keramiky, ktoré barón zhromaždil, sa potvrdila rozvinutá spoločenská organizácia. Podľa miesta nálezu dostala názov púchovská kultúra. Vznikla symbiózou pôvodného obyvateľstva a Keltov. ![]() Hoci sa barón Hoenning ešte počas života snažil, aby sa nálezy z Púchovskej skaly zhromaždili v jej blízkosti (napr. v župnom múzeu v Trenčíne, založenom Karolom Brančíkom), väčšina z nich skončila v múzeách vo Viedni a v Budapešti. Zachoval sa však jeho jedinečný vlastnoručne napísaný (v nemčine a švabachom) rukopis "Atlas púchovských vykopávok na Púchovskej skale…" Spis s bohato ilustrovanými prílohami je uložený v Etnografickom ústave Slovenského národného múzea v Martine a obsahuje jedinú známu podobu Púchovskej skaly (sign. E. Hoe). Išlo o zďaleka viditeľné bralo rozčesnuté na troje. V štrbinách boli zaklesnuté balvany. Bralo, ktorého vrchol bol dvesto metrov nad okolitým terénom, obklopovalo z troch strán sedem obrovských balvanov, navzájom pospájaných murivom. To, čo je dnes chráneným archeologickým náleziskom, je už len troska z pôvodného majestátneho "majáka" na strete Vážskej a Púchovskej doliny. Púchovská skala je prístupná zo železničnej stanice Púchov po žlto vyznačenom turistickom chodníku s napojením na Komenského ulici na náučný chodník. Tri skalyIde o názov náučného chodníka dlhého 13 km, pomenovaného aj turistický chodník zdravia, ktorý spája Lazovskú skalu, Čertovu skalu a Skalu Vieska s rozhľadňou na Tlstej hore. Náučný chodník začína pri Obecnom úrade v Dohňanoch a smeruje popod železničnú trať. ![]() Lazovská skala dostala názov od časti Lazy v katastrálnom území obce Dohňany (preto správne Lazianska). Archeologické výskumy na skale v 60. rokoch minulého storočia potvrdili výskyt malého hrádku s nevýrazným valom, pochádzajúcim najneskôr z doby rímskej. Podľa nájdenej keramiky na skale a na severozápade priľahlom Nadskaličí lokalita bola osídlená už v dobe halštatskej a neskorolaténskej (ľud púchovskej kultúry). ![]() Čertova skala je najsevernejším bodom NCH, vzdialená od predchádzajúcej asi 2 km. Skalný útvar je ukrytý v lese v prudkom svahu, obsahuje niekoľko malých jaskýň. Skala Vieska je na opačnom konci tohto okruhového chodníka. Preto na v mieste
s krížom zmeníme smer a po hrebeni cez rozhľadňu a Dlhú lúku (581 m, najjužnejší bod NCH)
Vari netreba ani pripomínať, keďže ide o NCH, sú tieto významné miesta vrátane rozhľadne doplnené informačnými tabuľami a lavičkami pre menší oddych, príp. konzum. Mestečianska skalaČnie nenápadne nad obcou Mestečko po ľavej strane toku Bielej vody. Má výbornú strategickú polohu, je z nej vidno takmer celú Púchovskú dolinu. Napriek tomu si ju uhorskí archeológovia veľmi nevšímali. O významné nálezy sa zaslúžili až amatérski nadšenci z radov miestnych učiteľov, akým bol aj Michal Kozma. ![]() V 30. rokoch 20. storočia bola v tejto lokalite nájdená kamenná sekera a tri trecie kamene. Svedčili o osídlení skaly v mladšej dobe kamennej, neolite. Mnoho dôkazov sa našlo, ale aj zničilo v rokoch 1956-1962, kedy sa tu ťažil lomový kameň. Až po uzavretí kameňolomu sa uskutočnil riadny archeologický výskum. Ten potvrdil, že
Mestečianska skala (437 m), nesprávne nazývaná aj Mestecká, je prístupná po zeleno vyznačenom turistickom chodníku, ktorý začína na železničnej zastávke Záriečie a pokračuje cez Hrebienok (759 m) do sedla Kýčera (745 m) v Lazianskej vrchovine. Mapy
|
|