Púchovská skala

Azda najznámejšia skala, hoci sa z nej vinou ťažby kameňa zachovalo len málo. Nachádza sa bezprostredne nad sútokom Bielej vody a Váhu, severne od neho. Z hľadiska osídlenia hrala teda významnú úlohu. Pokým stála, za Rakúsko-Uhorska jej takmer nik nevenoval pozornosť. Zaujala iba niekoľkých prírodovedcov, medzi nimi aj Jozefa Ľudovíta Holubyho (1871).

Až barón Emil Friedrich Johannes Hoenning O´Carroll, pôvodom z Hannoveru, sa v roku 1888 usadil v Púchove, aby skúmal Púchovskú skalu. Na skale objavil dôkazy o živote diluviálnych ľudí, kosti mamuta a väčších cicavcov, táborisko lovcov (sobov) zo staršej doby kamennej, paroh treťohorného jeleňa obrovského, ploché sekerky z kremeňa, časti nádob a keramických črepov, kúsky jantáru, a preto ju nazýval aj "skalou prekvapení".

Aj keď tušil výnimočnosť svojich archeologických objavov, docenenia sa mu dostalo až po jeho smrti. Skúmaním archivovaných ľudských pozostatkov a najmä osobitného druhu keramiky, ktoré barón zhromaždil, sa potvrdila rozvinutá spoločenská organizácia. Podľa miesta nálezu dostala názov púchovská kultúra. Vznikla symbiózou pôvodného obyvateľstva a Keltov.

Hoci sa barón Hoenning ešte počas života snažil, aby sa nálezy z Púchovskej skaly zhromaždili v jej blízkosti (napr. v župnom múzeu v Trenčíne, založenom Karolom Brančíkom), väčšina z nich skončila v múzeách vo Viedni a v Budapešti. Zachoval sa však jeho jedinečný vlastnoručne napísaný (v nemčine a švabachom) rukopis "Atlas púchovských vykopávok na Púchovskej skale…"

Spis s bohato ilustrovanými prílohami je uložený v Etnografickom ústave Slovenského národného múzea v Martine a obsahuje jedinú známu podobu Púchovskej skaly (sign. E. Hoe). Išlo o zďaleka viditeľné bralo rozčesnuté na troje. V štrbinách boli zaklesnuté balvany. Bralo, ktorého vrchol bol dvesto metrov nad okolitým terénom, obklopovalo z troch strán sedem obrovských balvanov, navzájom pospájaných murivom. To, čo je dnes chráneným archeologickým náleziskom, je už len troska z pôvodného majestátneho "majáka" na strete Vážskej a Púchovskej doliny.

Púchovská skala je prístupná zo železničnej stanice Púchov po žlto vyznačenom turistickom chodníku s napojením na Komenského ulici na náučný chodník.

Tri skaly

Ide o názov náučného chodníka dlhého 13 km, pomenovaného aj turistický chodník zdravia, ktorý spája Lazovskú skalu, Čertovu skalu a Skalu Vieska s rozhľadňou na Tlstej hore. Náučný chodník začína pri Obecnom úrade v Dohňanoch a smeruje popod železničnú trať.

Lazovská skala dostala názov od časti Lazy v katastrálnom území obce Dohňany (preto správne Lazianska). Archeologické výskumy na skale v 60. rokoch minulého storočia potvrdili výskyt malého hrádku s nevýrazným valom, pochádzajúcim najneskôr z doby rímskej. Podľa nájdenej keramiky na skale a na severozápade priľahlom Nadskaličí lokalita bola osídlená už v dobe halštatskej a neskorolaténskej (ľud púchovskej kultúry).

Čertova skala je najsevernejším bodom NCH, vzdialená od predchádzajúcej asi 2 km. Skalný útvar je ukrytý v lese v prudkom svahu, obsahuje niekoľko malých jaskýň.

Skala Vieska je na opačnom konci tohto okruhového chodníka. Preto na v mieste s krížom zmeníme smer a po hrebeni cez rozhľadňu a Dlhú lúku (581 m, najjužnejší bod NCH) zídeme k poslednému záujmovému objektu. Ten leží na krátkej odbočke z vrcholu Žiačik (475 m). Patrí najmä z geologického hľadiska k zaujímavým útvarom. Pozostáva z dvoch skupín vysokých a strmých vápencových skál, každá iného zloženia. Svojho času ich preskúmal aj významný slovenský geológ Dionýz Štúr. Prechodom popri vysielači dokončíme okruh náučného chodníka.

Vari netreba ani pripomínať, keďže ide o NCH, sú tieto významné miesta vrátane rozhľadne doplnené informačnými tabuľami a lavičkami pre menší oddych, príp. konzum.

Mestečianska skala

Čnie nenápadne nad obcou Mestečko po ľavej strane toku Bielej vody. Má výbornú strategickú polohu, je z nej vidno takmer celú Púchovskú dolinu. Napriek tomu si ju uhorskí archeológovia veľmi nevšímali. O významné nálezy sa zaslúžili až amatérski nadšenci z radov miestnych učiteľov, akým bol aj Michal Kozma.

V 30. rokoch 20. storočia bola v tejto lokalite nájdená kamenná sekera a tri trecie kamene. Svedčili o osídlení skaly v mladšej dobe kamennej, neolite. Mnoho dôkazov sa našlo, ale aj zničilo v rokoch 1956-1962, kedy sa tu ťažil lomový kameň.

Až po uzavretí kameňolomu sa uskutočnil riadny archeologický výskum. Ten potvrdil, že skala bola najintenzívnejšie osídlená v dobe rímskej až do roku 400 n. l. Bolo tu násypom z kameňa a hliny chránené hradisko. Zemné valy obopínajúce hornú plošinu sú viditeľné aj dnes. Terén využívajú miestni moto- a cyklotrialisti k tréningom a pretekom.

Mestečianska skala (437 m), nesprávne nazývaná aj Mestecká, je prístupná po zeleno vyznačenom turistickom chodníku, ktorý začína na železničnej zastávke Záriečie a pokračuje cez Hrebienok (759 m) do sedla Kýčera (745 m) v Lazianskej vrchovine.

Mapy

• Turistický atlas Slovenska, 1:50 000, VKÚ Harmanec 2005, list 47, 81
• Turistická mapa 108: Javorníky, Púchov, 1:50 000, VKÚ Harmanec 1997
• Turist. mapa TATRAPLAN 5016: Súľovské vrchy - Javorníky, 1:50 000, BB Kart 2017