Cesta SNP, diaľková cesta na Slovensku: Devín - Dukla - Nová Sedlica (4)

Cesta SNP

Štvrtok 6. august 2015 (Horná Poruba - Vápeč - Zliechov - Strážov - Čičmany)

Ráno mi stan presvecuje slnko. Určite lepší variant, ako počuť bubnujúce kvapky dažďa. Pobalení sme rýchlo, aby sme využili znesiteľnú rannú teplotu. Cez lúky spásané strakatým dobytkom sa sunieme smerom k Hornej Porube. Samozrejme tu strácame značku, tak ideme, kadiaľ terén pustí. Ešte sa mi nestalo, že by som v tomto úseku nezablúdil. Do dediny však nakoniec trafíme.

Hľadám nejaké občerstvenie či aspoň obchod. Krčmu majú dopoludnia zavretú, nuž využívame miestne potraviny. Čaká nás strmý výšľap na Vápeč. Pod úpätím je výdatná a pekne upravená studnička. Voda rúrkou vyteká priamo z machom obrastenej skaly. Keďže teplota bohato presahuje 30 stupňov, dávam si kompletnú sprchu hlavy. Zmyjem pot a aspoň na chvíľu sa ochladím. A hor sa na Vápeč.

Čtěte také: Předchozí část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (3)

Výšlap z Poruby je strmý, najprv lesom, posledný úsek vedie v peknom skalnatom teréne. Vápeč patrí k najkrajším kopcom slovenských hôr - zalesnený kužeľ, ktorý v hornej časti prechádza do pekných zelených lúk ozdobených vyčnievajúcimi vápencovými bralami. Z vrcholu sa nám otvára dôverne známy kruhový výhľad na celé Strážovky. Dolu pod nohami leží rozťahaná Horná Poruba, z ktorej sme pred hodinkou vyšli. Priam letecký pohľad!

Na vrchole chvíľu pobudneme, občerstvíme sa. Dodávam telu potrebné kalórie. Holt, keď ho nútim celé dni makať, musím mu dať i najesť. Ďalšia časť cesty vedie do Zliechova. Pôvodná trasa viedla cez malú dedinu Kopec (na Slovensku naozaj tečie voda do Kopca!) avšak miestny buranský veľkopodnikateľ tak dlho strpčoval prechádzajúcim turistom život, až trasu radšej odklonili iným smerom. Nuž vraví sa, že múdrejší ustúpi. Ja si však myslím, že zlu by sa ustupovať nemalo.

Každopádne trasa vedie druhou stranou hrebeňa, najprv v lese po úmorne dlhej zvážnici, ktorá sa kľukatí v nekonečných zatáčkach. Nakoniec však vyústi na prekrásne lúky nad Zliechovom. Orientácia je tu náročnejšia, značiek poskromne, ale intuitívne napredujeme ku Zliechovu. Výrazným orientačným bodom je nám dominantný Strážov v pozadí, najvyšší vrchol celého pohoria.

Po lúkach bičovaných lúčmi páliaceho slnka sa dostávame nad Zliechov. Dedinu máme pod sebou ako na dlani. Okolo miestneho družstva zostupujeme do centra obce. Dedinka je to úhľadná, ako by básnik napísal - učupená v lone hôr. Dominika má šliapania a páľavy už evidentne dosť. Predsa len, nie je rozchodená tak ako ja po týždňovom putovaní z Bratislavy. Strážov by bol zrejme nad jej sily. Dnešným cieľom sú Čičmany. Čaká ju tam babička z neďalekej Žiliny.

Rozumnou alternatívou je skrátiť si cestu autostopom a ušetriť sily na ďalšie dni. Nečakajú nás totiž o nič ľahšie etapy ako tá dnešná, skôr naopak. Dominiku posielam na výpadovku skúšať šťastie v stopovaní. Ja sám sa ale hore do kopca príliš zbrklo nehrniem - na horách to chce rozvahu. Je tu totiž krčma, medzi turistami doslova preslávená. Krčma, v ktorej sa zastavil čas a ustrnul dakde v 70-tych rokoch 20. storočia.

Aby ste mi rozumeli správne, nie je to podnik v dnes vychytenom retroštýle. Je to klasická dedinská krčma ktorá sa za posledných 40 rokov v ničom nezmenila. Vybavenie aj miestni štamgasti sú pravdepodobne rovnakí ako v časoch jej otvorenia. Keď sa krčmára pýtam na pivo dvanástku, tak po mne pohrdlivo fľochne pohľadom, že tu žiadnu dvanástku nemajú. Tu sa pije iba desina s borovou.

V tej chvíli mi docvakne, že už som definitívne na strednom Slovensku. Dávam si teda desinku (bez borovičky) a vyťahujem dačo pod zub. Zhltnem 3 hrubé krajce chleba so syrokrémom a salámou ako nič. Ku stolu si prisadajú miestni chlapi a zvedavo sa pýtajú, odkiaľ a kam mám s tým ozrutným batohom v takej nekresťanskej horúčave namierené. Keď prezradím, že idem z Bratislavy, s úškrnom ma oskenujú podozrievavým pohľadom. Taký mladý zasran si z nich srandu robiť nebude. Fotka Bratislavského hradu však má dobrý presvedčovací účinok.

Reč sa rozprúdila a chlapi evidentne poznajú trasu SNP. Skonštatujú, že tadiaľto už jeden šialenec šiel, vari až z Dukly. Pritakávam, že presne tam mám namierené a možno ešte ďalej, k ukrajinskej hranici a do najposlednejšej dedinky Slovenska. Podozrievavosť vystrieda údiv a nejde sa ubrániť, aby mi neporučili ďalšie pivo. Ticho mi zazávidia, že nám študentom je hej, že si môžeme chodiť kade-tade. Hodne mi to zalichotí, zo študentských nohavíc som veru už dávno vyrástol.

Nuž ale čas nepostojí a rozsedieť sa pridlho je zradné. Tretie pivo s vďakou odmietam a lúčim sa. Prisľúbim, že im dám vedieť, až prídem do cieľa. Práve dostávam správu od Dominiky, že je aj so svojou babkou ubytovaná v Čičmanoch. Je najvyšší čas vyraziť.

Po opustení krčmy ma ovalí horúca sauna tam vonku. Vzduch sa tetelí nad rozpáleným asfaltom a nado mnou sa v horúčave vlní prízrak Strážova. Odhodlane sa doňho púšťam. Na lúke za dedinou to ešte ujde, ale zakrátko vstupujem do lesa a sklon začína byť nekompromisný - bez okolkov strmo nahor, dobrých 600 výškových metrov.

Dve pivá čo mám v sebe nemajú dlhého trvania. Pot mi steká prúdom dolu tvárou a nestíham ho utierať, takže ma parádne vyštípe v očiach. Približne v polovici kopca je studnička a kupodivu výdatne tečúca. Zhadzujem na chvíľu batoh a oddychujem. Ak niekde možno dokonale schladiť hlavu, tak tu.

Odsolený a občerstvený pokračujem ďalej. Nevdojak sa z normálneho chodníka dostávam na neoficiálny chodníček, sem-tam lemovaný starým červeným značením. Vracať sa mi už nechce a chodník ide evidentne k vrcholu. Akurát tam, kde bola predtým strmina, tu je doslova strecha. Zatínam zuby, ignorujem soľ v očiach a idem. Výhodou na druhej strane je to, že ma chodník za necelých 20 minút vyvedie priamo na vrchol Strážova. S úľavou na chvíľu zhadzujem batoh.

Hore stretám dvoch turistov, ktorí idú z Dukly. Nakoniec je na tej SNP-čke riadny frmol, pomyslím si. I keď ja som možno jediný, čo ide opačným smerom - teda z Devína. Vymieňame si cenné informácie, chlapi popisujú, ako ich naháňali blesky v Nízkych Tatrách. No snáď budem mať viac šťastia v týchto končinách. Búrky v horách som párkrát zažil a veruže ich nemusím.

Po príjemnom pokece sa vydávam ďalej. Dnes už to bude iba z kopca, to najťažšie mám za sebou. Zostup zo Strážova nie je o nič menej strmý ako výstup. Brzdím paličkami aj očami snažiac sa trochu ušetriť unavené nohy. Konečne som v doline a vychádzam na asfaltku vedúcu do Čičmian. Nohám doprajem úľavu v sandáloch a o chvíľu ma víta tabuľa obce. Obdivujem zachované dreveničky s typickými maľovanými vzormi.

Vyhľadám Penzión Katka, kde majú voľný nocľah aj pre mňa. Za priaznivú cenu 10 euro sa ubytúvam. Po týždni putovania potrebujem naliehavo vyprať veci. Ponožky, spodná bielizeň i prepotené tričká putujú do umývadla. Bez plynovej masky je pranie vcelku riziková záležitosť. Kúsok mydla na pranie mám zo sebou, ako aviváž použijem tekuté mydlo z miestnych zásob. Prádlo rozvešiam po izbe, pekne vonia čistotou.

Až keď som čistý a vypraný, schádzam dolu do baru na pivko. Ale čapovaný Kozel ma príliš neoslovuje, nuž sa uspokojím i s jedným kúskom. V posteli večer uvažujem nad dnešným dňom. Vycical zo mňa dosť síl. Nielen takmer 35 km a 1 800 m prevýšenia, pripočítať treba batoh vážiaci výrazne cez 20 kg a k tomu 35 stupňov v tieni. No čo ma nezabije, to ma posilní. Mám za sebou presne týždeň putovania a v nohách 220 km, čo je štvrtina cesty. A pred sebou ešte tri týždne dobrodružstva. Zaspávam s pocitom dobre vykonanej práce.

Piatok 7. august 2015 (Čičmany - Fačkovské sedlo - Vyšehrad - sedlo Žiare)

Nocľah v posteli mi za posledný týždeň príliš nesvedčí. Mal by som si po dňoch strádania v lese užiť mäkkú posteľ. A ono nie! Ako naschvál spím ledabolo, celú noc sa prehadzujem a vstávam unavený. Našťastie nemusím vstávať príliš skoro. Limituje ma ranný nákup v miestnej samoobsluhe a tú otvárajú až o pol ôsmej. A nakúpiť musím, však najbližšia možnosť bude až na Donovaloch.

Dominika si dnešný plán upravuje. Z Čičmian sa odvezie autobusom na Fačkovské sedlo a tam sa ku mne pridá. Trochu si tak uľahčí dnešnú náročnú etapu. O jedenástej máme dohodnuté na Fačkove i stretnutie s Mariánom. Tak snáď sa tam všetci zdarne zídeme. A čo ja? No mne zostáva iba posledná možnosť - a to makačka cez kopce. Dal som sa raz na pochod, nuž neuhnem ani o piaď.

V potravinách sa nahromadí veľa ľudí. Kupujem si množstvo potravín a dobrôt, mimo ine i plátky fajnovej oravskej slaninky. Okolo ôsmej som pripravený vyraziť. Z dediny začínam hneď zostra stúpať do sedla Javorinka. Nohy mám akési drevené, ale nemilosrdne im nútim svoju vôľu. V sedle musím chvíľu odpočívať, kým sa pohnem ďalej. Sú tu božie muky obkolesené štyrmi statnými lipami. Z kríža na mňa súcitne pozerá známa postava.

Stretajú sa tu tri červené značky - doprava odbáča trasa na málo známu Maguru a do Bojníc. Moja cesta však pokračuje doľava - na lúčnatú Javorinu. Ranné svetlo je ideálne na fotenie a okolité scenérie sú úžasné. Táto posledná bašta Strážovských vrchov je medzi turistami málo známa - a pritom isto patrí k najkrajším.

Celý hrebeň ma pestrý lúčno-lesný charakter, obsahuje niekoľko kopčekov s pomerne slušným prevýšením. Žiadny z nich sa mi nešliape ľahko ani dobre - batoh naložený jedlom na 5 dní dáva o sebe kruto vedieť. Najviac mi dáva zabrať posledná Homôlka tesne pred Fačkovským sedlom. Tu veru oceňujem pomoc turistických paličiek. Ale tie výhľady stoja zato - hlavne na nezameniteľný Kľak. Zostupujem strmo popri zjazdovke.

Kolená vŕzgajú a nariekajú, ale nie je im to nič platné. Nakoniec ma musia doniesť až dolu do sedla. Vybieham na terasu tunajšej reštaurácie, kde ma už očakáva Marián. Zvítam sa so starým známym a oceňujem, že sa nato podujal aj v týchto úmorných horúčavách. Dobre viem, ako horúčavy z duše neznáša. Dávam kávičku, pokecáme o zážitkoch z cesty a o chvíľu prichádza busom i Dominika. Doniesla nám koláčik od babičky. Ku káve sa náramne hodí, dobre babka napiekla!

Výborne sa nám sedí v tieni terasy, ale čas je neúprosný. Máme pred sebou ešte dobrých 25 km a je už skoro poludnie. Tak vyrážame do tej najväčšej horúčavy. Profil najbližších kilometrov je našťastie mierny, bez veľkých prevýšení, tak sa môžme ako-tak aklimatizovať. Z vreckovky si vyrábam improvizovanú pokrývku hlavy so štyrmi uzlíkmi v rožkoch. Pri každom prameni ju vyperiem a studenú hodím na hlavu. Aspoň dáke chladenie pred nemilosrdným slnkom. Vďační sme za lesné úseky, kde nás chráni tieň stromov pred čistým úpekom.

Prudké klesanie signalizuje, že sa blížime do Vríckeho sedla. Sedlom vedie asfaltová cesta medzi Kľačnom a Vríckom. My však pokračujeme hrebeňom ďalej. Neviem kto nám postavil do cesty Závozy. Jedná sa o typický zakomplexovaný typ kopca, čo nedosahuje výšku tisíc metrov. A čo mu chýba na výške, dobieha strmosťou. Potvrdzuje tak známu pravdu - čím menší kopec, tým väčší krpál. Lesom a kamenitým vymletým chodníkom sa predierame na vrchol. Hore musíme dať malý oddych.

Zostup je snáď ešte strmší ako výstup. Na lúkach Gaštana chytá Marián záchvat paniky. Stratil čisto nový varič - uvedomil si, že mu už necinká v ešuse pripevnenom na batohu. Všetci občas dačo strácame, ale Marián je v tomto naslovovzatý expert. No nič, zhadzuje bágel a vydáva sa chodníkom späť hľadať varič. Slovník pritom príliš vyberavý nemá. Sadáme do trávy tušiac, že nás čaká dlhší odpočinok. Kupodivu za 5 minút sa vracia so širokým úsmevom na tvári a s varičom v ruke. Radím mu nedávať ho viac do hompáľajúceho sa ešusu. Výnimočne poslúchne.

Cesta do Vyšehradského sedla sa zdá byť nekonečná. Prechádzame ponad zaniknutú nemeckú osadu Hadviga. Kedysi rušná dedinka odchodom karpatských Nemcov osamela. Dodnes do nej nevedie asfaltová cesta, nie je tu zavedená elektrika ani vodovod. Koniec sveta. Odtiaľto by to už do sedla pod Vyšehradom nemalo byť ďaleko. Aspoň podľa údajov na smerovníkoch.

No chyba lávky - smerovníky občas zavádzajú. V horúčave sa trmácame dvakrát toľko, ako naznačovala turistická tabuľka. Avšak prostredie a príroda je tu pekná. Lúky sa striedajú s úsekmi lesa, z otvorených častí je vidieť do Turca i na hornú Nitru. Vzadu nám kryje chrbát masív Kľaku.

Konečne prichádzame do Vyšehradského sedla. Vedie tadiaľto cestná komunikácia medzi Prievidzou a Martinom. Na Dominike je vidieť, že má toho dosť. Ale svoj údel nesie statočne a neposťažuje si. Všade navôkol sú rozsiahle lúky a nad nimi čnie zalesnený masív Vyšehradu. Už aby sme boli hore. Parťáčka do kopca citeľne zaostáva, ale máme ju neustále na dohľad. Už je podvečer, avšak kúrenie v Turci akoby zabudli vypnúť - stále ide na plné obrátky.

Po strmom výšľape sa dostávame na vrcholové plató a pohodlným chodníčkom sme za chvíľu na skalnej vyhliadke Vyšehradu. Pod nami je dedinka Jasenovo a celá turčianska zahrádka. Vyzúvam unavené nohy z bagandží a vyvaľujem sa na vyhriatej skale. Marián balansujúc nad skalným zrázom oberá zopár lieskových orechov pre Popolušku zosobnenú v našej parťáčke Dominike.

Užívame príjemnú predvečernú atmosféru. Nikam sa už nemusíme náhliť, k nocľahu to máme kúsok, navyše z kopca. Kedysi tu bývalo praveké hradisko - nuž, vedeli si tí naši predkovia vybrať pekné miesto na bývanie. Akurát to museli mať odtiaľto trošku z ruky na nákupy…

Veru nechce sa nám z tohto príjemného miesta. Iba lenivo sa zdvíhame a pohýňame ďalej. Po strmom suťovom chodníku klesáme na lúky pod Vyšehradom. Zakrátko sme pri malej poľovníckej chatke v sedle pod Žiarom. Chata je síce uzamknutá a zabezpečená proti nevítaným návštevníkom, ale okolo je rovná trávnatá plocha ideálna pre stan. Je tu príjemné posedenie a obďaleč výdatne tečúci prameň. Proste strategické miesto na nocľah.

Ešte nemáme ani postavený stan, keď počujeme hrkotať terénne auto. Zastavuje pri chate a von sa vyhrnú štyria chlapi v zelenom. Chystajú sa nadránom na diviaka, ale s našim nocľahom vonku problém nemajú. Večer nás zvú na pohárik, nuž im pomôžeme s fľašou borovičky i s výbornou turčianskou klobáskou. Rozprávame do noci o horách, prírode, medveďoch, ženách… proste o všetkom možnom. Pred polnocou zaliezame s Mariánom do stanu, Dominika si zaumienila spať na stole vedľa. Sedatívne účinky borovičky sa prejavujú, takže zaspávam v priebehu pár sekúnd.

• Pokračování článku

Trek dolinou Irik: Přes ledovcové plato Džikiugankez a…

Kavkaz… Téměř magické to slovo. Pro mnohé synonymum rozlehlosti, tajemna, nedostupna, pro některé životní…

Povedená túra v Turzovské vrchovině: Přes Bobek na ropný…

Turzovská vrchovina nepatří k příliš známým a ani turisty vyhledávaným pohořím. Stojí si tiše ve stínu…

Kouzelnou krajinou horských samot, túra hřebeny Javorníků…

Javorníky, Beskydy, Hostýnské vrchy. Krajina utvářená po staletí lidskou rukou. Rozlehlé lesy střídané…

Dvoudenní túra Hostýnskými vrchy s bivakem pod…

Dvoudenní přechod západní částí Hostýnských vrchů sice nepatří do kategorie himalájských výkonů, přesto jako…