Devín - Sedlica: Cesta SNP - prechod cez Kremnické vrchy

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (5)

Sobota 8. august 2015 (Sedlo Žiare - Kunešov - Kremnické bane)

Ráno vstávame pomerne skoro. Naši včerajší hostitelia sú už preč. Číhajú dakde na diviaka. Ranné balenie prebieha rýchlo. Človek už za uplynulé dni získava rutinu. Doma si na prehnaný poriadok nepotrpím, v batohu však musím mať všetko presne na svojom mieste. Jednoducho preto, aby som nestratil prehľad o veciach, ktoré si nesiem. Jediný spôsob, ako zabrániť stratám.

Využívame ranné dve hodinky, keď ešte slnko nepáli a šľape sa príjemne. Míňame poľovnícku chatu. A za chatou, svete div sa, urobená improvizovaná sprcha! Nuž dobré vedieť. Stretáme skupinku štyroch turistov a jednej turistky - idú z Novej Sedlice! To je môj konečný cieľ. Ako obvykle pri podobných stretnutiach si vymieňame zážitky i praktické rady. Upozorňujú ma na kritický úsek za Duklou, kde dva dni nieto žiadnej vody.

Dukla je každopádne ešte ďaleko a ktovie, čo bude, až sa tam dostanem. Možno budem mať vody naopak až priveľa. Každopádne ich radu a doporučenie si zapamätám. Bez vody turistovi ťažko šliapať, tak musím byť pripravený. Rozlúčime sa a poprajeme navzájom šťastné kilometre bez dažďa.

Čtěte také: Předchozí část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (4)

Cesta lesom nám rýchlo odsýpa až na Jalovecké lazy. Je to pekne upravená osada s viacerými chatkami a chalupami. Na okraji osady nás zaujme vyslúžilý železničný vagón prerobený na chatu. Podídem bližšie, že si toto čudo vyfotím. To už si ma všímajú dvaja postarší páni sediaci za stolom a rukami na mňa odušu mávajú. Máme pozvánku na pivo. Ja s Mariánom sa necháme ľahko presvedčiť a Dominika sa musí podvoliť, nič iné jej nezostáva.

Chlapi sú bratia z neďalekej dediny Ráztočno. Očakávajú turistov z dediny, pivo nachystané, ešte uvariť guláš. Dostávame čapovaného Bernarda - ale akého lahodného! Musím pochváliť, že tak dobre načapované pivo som od Bratislavy ešte nepil - a ešte k tomu na lazoch! Mladší z pánov bratov, ktorý má pod palcom pípu, hrdosťou podrastie minimálne o 20 centimetrov - však aby nie, keď robil v dedine 40 rokov krčmára. Stretnutie je to veľmi príjemné, porozprávam im o svojej ceste, parťák zatiaľ pomáha s krájaním cibule do gulášu.

Škoda, že čas tak rýchlo letí. Po príjemne strávenej hodinke sa s horkou príchuťou v hrdle lúčime a poberáme ďalej. Cestou stretáme trúsiace sa skupinky turistov, ktorých cieľom je onen vagón. No majú sa každopádne na čo tešiť. Z lesa vychádzame až na Sklenianskych lúkach. I napriek suchu je všetko krásne zelené. Obdivujeme výhľady na neďaleké Kremnické vrchy s rozložitou Fľochovou. Dolu pod nami sa krčí dedinka Sklené.

Cez sedlo vedie úzka rozbitá asfaltka, pod sedlom je železničný tunel trate z Handlovej do Hornej Štubne. V sedle sa zároveň lúčime s málo známym pohorím Žiar. Väčšina turistov ani netuší, že také pohorie na Slovensku máme. Oproti nám čnie Bralová skala - takže zase makačka do kopca. Na vrchol nás to našťastie zas až tak nebolí. Sme zaujatí krásou tohto, turistami neobjaveného kúta Slovenska.

Z Bralovej skaly je výhľad na Rematu a Handlovú. V doline hlboko pod našimi nohami sa leskne areál kúpaliska naplnený na prasknutie množstvom ľudí. Až k nám dolieha hlasitá hudobná produkcia pochybnej kvality. Asi sme jedni z mála, čo sa v horúčave presahujúcej 35 stupňov trmácajú s batohom po týchto zabudnutých horách. Všetci ostatní sa močia niekde vo vode. Na druhej strane, aspoň to tu máme iba pre seba.

Prehupli sme sa do Kremnických vrchov, hrebeňom sa púšťame smerom na Vysokú. Trasa vedie po lese a hrebeň sa nám zdá nekonečný. Dominika sa tu poprvýkrát osmeľuje a ťahá nás nekompromisne vpred. Ledva stačíme jej tempu. Konečne Vysoká. Výhľady žiadne, chodník sa tu láme prudko doľava ku Kunešovu. Smerom k dedine sa predierame zarasteným blatistým chodníkom, ktorý nás vypľuje na čerstvo zožaté polia.

Krajom poľa je kríž a tabuľka s červenou značkou a doporučením "pokračujte cez pole k môstiku 1 km" . Nuž pokračujeme a môstik triafame. Cesta nás potom dovedie až do dedinky Kunešov. Je sobota poobede, miestny obchod zatvorený, ale krčma je otvorená. Nechávam si načapovať jeden kúsok, nech učiním zadosť pitnému režimu. Marián čaká s pivom až do cieľa dnešnej etapy. Močíme si nohy v blízkom potoku - aká úľava.

Čaká nás ešte niekoľko kilometrov po asfaltke, nuž ťažké pohorky putujú na batoh a nohy sa vetrajú v sandáloch. Inšpirujem sa Dominikou a chvíľu kráčam naboso. Najprv je to príjemná masáž chodidiel, batoh je však ťažký a asfalt na slnku rozpálený. Tak sa rozhodnem nohy šetriť a obúvam znovu sandále.

Prechádzame okrajom Kremnických Baní smerom na Krahule. Ubytovanie nemáme šancu zohnať - všetky okolité priváty sú plné. Zastavujeme sa nad Baňami pri kostole Jána Krstiteľa. Vraj by tu mal byť geografický stred Európy. Okrem neho je tu i pekný trávnik na rozloženie stanu a prenocovanie.

Neďaleko kostola je kláštor kapucínov. Slušnosť káže popýtať si dovolenie miestnych. Súčasne požiadame o vodu. K nášmu prekvapeniu nám mnísi ponúkajú nocľah u nich v kláštore. Dokonca nám pripravia na večeru párky. Ťažko takej ponuke odolať - hladný som ako mláďa kukučky.

Po dobrej večeri pokecáme s miestnym kňazom. Mladý chalanisko v neformálnom letnom oblečení - v trenkách a tričku. Málokto by ho tipol na služobníka božieho. Rozpráva nám zážitky zo svojich turistických ciest a je zvedavý na tie naše. Večer si ešte preperiem nejaké špinavé veci a horúca sprcha dokonale regeneruje sily. Akurát Marián ľutuje toho pivka - nuž, zaváhal chlapec.

Nedeľa 9. august 2015 (Kremnické Bane - Krahule - Skalka - sedlo Malý Šturec - Kráľova studňa)

Ráno vstávame do slnečného dňa. Charakter počasia sa nemení, akurát je zo dňa na deň horúcejšie. Dostávame od nášho hostiteľa priateľské požehnanie na cestu, takže ďalej pôjdeme pod ochranou tej najvyššej inštancie. Ešte vyfotíme blízky gotický kostol žiariaci belobou a za chvíľku sme na Krahuliach. Dedina v nedeľu zrána ešte spí, tak nemáme dôvod zastavovať.

Pozvoľným ale tiahlym stúpaním sa dostávame na najvyšší bod Kremnických vrchov - na Skalku. Miestny vysielač, dlhý a tenký ako špageta je druhou najvyššou stavbou na Slovensku. Dačo cez 300 metrov. My sa však tešíme na fajnové raňajky v hoteli Minciar. K nášmu veľkému sklamaniu raňajky pre nás nemajú - tie sú iba pre ubytovaných hostí. Nuž vyťahujeme vlastné zásoby. Slečna je tak milá, že nám prinesie lopár i príbor, nepohrdneme ani dobrou kávou.

Posilnení pokračujeme ďalej hrebeňom Kremnických vrchov. Prichádzame do sedla Tunel, kde je ďalší červený uzlový bod. V sedle je skutočný historický tunel, momentálne však po zosuve pôdy kompletne zavalený. Nepríjemný vrchol Vyhnatovej je strmý a zarastený, ďalej je to však pohodový bežkársky hrebeň, prakticky až na Fľochovú. Na tomto kopci je zastávka povinná - nikde inde nerastú tak veľké a sladké čučoriedky, ako tu. Nesklamala ani tentokrát - pasieme sa dosýta, kým nemáme bruchá plné a huby do fialova sfarbené.

Z Fľochovej chodník prudko klesá, ale kým sa dostaneme na Šturec, musíme prekonať ešte tri nepríjemné strmé kopčeky - a na každý jeden z nich vedie chodník až úplne na vrchol, aby zase mohol spadnúť strmo do sedielka. Parťákov táto monotónna drina prestáva baviť - idú tadiaľto poprvýkrát a nie sú na takéto žarty psychicky pripravení. Našťastie hukot motoriek oznamuje, že sme na Malom Šturci.

Sadáme pod stromy do trávy, vyzúvame topánky a uľavíme výdatne batohom od jedla a vody. Zaslúženú siestu nám strpčujú dotieraví motorkári. Mnohí z nich sa vozia hore-dolu hádam desať krát za sebou. Väčšina z nich príliš nerozlišuje normálnu cestu od pretekárskej dráhy. A čím viac hluku urobia, tým väčší sú machri. Ale zase, aj transplantačné centrá musia z dačoho žiť, tak nad nimi len zhovievavo mávnem rukou.

Okolo tretej sauna vrcholí, ale nedá sa svietiť, treba nám pokračovať ďalej. Cesta na Kráľovu studňu je nekonečná, trvá skoro 3 hodiny. Točí sa do zblbnutia v nekonečných zákrutách. Dominike berieme časť vecí z batoha, aby sa jej trochu uľavilo. Už druhý deň maká naplno a horúčava jej odoberá dvojnásobok síl čo nám. Nemožno sa diviť, však je oproti nám polovičná. Dokonca i Marián ide psychicky do kolien.

Ja túto trasu nejdem zďaleka poprvýkrát, nuž viem čo ma čaká a som obrnený stoickým kľudom. Navyše v sandáloch sa mi ide dobre, kamienková masáž nôh je príjemná zmena. V podvečer konečne prichádzame k horskému hotelu. Dávame si obligátne pivo a Dominika obligátny zeleninový tanier (neviem ako to robí, ale neje takmer nič okrem zeleniny).

Marián vracajúci sa z toalety zvestuje, že je tam sprcha! No viac mi netreba! Schytím nenápadne uterák, v nestráženej chvíli sa vytratím a šup pod vodu. Čistý a vysmiaty sa o 10 minút vraciam späť. Mariánovi to nedá, tak objednávame ešte po pive a urobí to rovnako. Blažený úsmev na tvári pri návrate hovorí za všetko.

Na hoteli však spať neplánujeme. Kúsok nad ním je drevená koliba, miesto ako stvorené pre nás. Nenáhlivo ideme hore. Kráľovu skalu osvetľuje zapadajúce slnko, za kopcom cinkajú kravské zvonce - večerná idyla ako vyšitá. Pri kolibe sú dva stany, ale drevená útulňa je prázdna. Vybalíme veci, uvaríme večeru a po únavnom dni čoskoro vkĺzneme do spacákov. Nieto sily, čo by nás vyrušila zo spánku. Sniva sa mi o zvoncoch.

• Pokračování článku

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…

Trek dolinou Irik: Přes ledovcové plato Džikiugankez a…

Kavkaz… Téměř magické to slovo. Pro mnohé synonymum rozlehlosti, tajemna, nedostupna, pro některé životní…

Povedená túra v Turzovské vrchovině: Přes Bobek na ropný…

Turzovská vrchovina nepatří k příliš známým a ani turisty vyhledávaným pohořím. Stojí si tiše ve stínu…

Kouzelnou krajinou horských samot, túra hřebeny Javorníků…

Javorníky, Beskydy, Hostýnské vrchy. Krajina utvářená po staletí lidskou rukou. Rozlehlé lesy střídané…