Prechod Cesty SNP, diaľkovej trasy na Slovensku, trasa trekermi obľúbeného SNPčka

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (2)

Sobota 1. august 2015 (Somár - Pezinská Baba - Vápenná - Mon Repos)

Ráno vstávam do pekného dňa. Slnko mi drzo presvitá cez stan. O východe môžem len snívať - ten som dávno prespal. Zase na druhej strane, telo si odpočinulo po včerajších takmer štyridsiatich kilometroch. Netreba naň zhurta. Nenáhlivo sa pobalím a okolo deviatej vyrážam ďalej. Na dnes sa ku mne pridá i Ivka, takže budem mať parťáčku.

Za hodinku prichádzame na Pezinskú babu, dávame raňajky a nejaké tie čapované zlatiské moky. V teplom počasí chutia výborne. Ale ešte dlhá cesta predo mňou, nuž sa po hodinke neochotne zdvíham a beriem batoh na chrbát. Dnes by som rád došiel na Mon Repos, lebo je tam voda - v lete strategická turistická surovina. Na Čmeľok je to zo sedla Baby prevažne do kopca, ale v družnom rozhovore vyjdeme hore, ani nevieme ako.

Na vrchole stretáme partičku turistov, ktorí sa na nás podozrievavo prizerajú - že či vari ideme SNP-čku. Poprajú nám hodne zdaru a poberáme sa ďalej. Úsek na Skalnatú vedie po lese, ktorý poskytuje príjemný úkryt pred slnkom. Z vrcholu Skalnatej sa otvára pekný výhľad na celú strednú časť Malých Karpát. Fotím onen preslávený solitérny strom.

Čtěte také: Předchozí část; Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (1)

Po malom občerstvení zbiehame na Čermákovu lúku, kde kempuje a oddychuje množstvo veľkých i malých turistov, dvojnohých aj štvornohých. Pri studničke naberám vodu - ďalšia bude až v cieli dnešnej etapy. Dredatý mládenec, ktorý SNP-čku absolvoval, sa pozastavuje nad mojim veľkým batohom a prorokuje, kam s ním asi prídem. Neznie to príliš povzbudivo. Keby mal možnosť zazrieť moje odhodlanie, hádam by bol optimistickejší.

Z Čermáka pokračujeme lesom po červenej značke, ktorá sa tu nazýva Štefánikova magistrála. S týmto označením sa budem na tabuľkách stretať až po Myjavu. Ivanku trochu zaskočia Taricove skaly, ktoré jej chatrným sandálkam dajú zabrať. A ja s ťažkym batohom na chrbte taktiež opatrne našľapujem - pošmyknutie by nemuselo dopadnúť dobre.

Nástrahy klzkých kameňov nakoniec zvládame a zostupujeme prudko do Sološníckej doliny. Tých 500 výškových metrov ktoré sme stratili, musíme zase vyšľapať na Vápennú. S vervou sa púšťam do toho. Chytám strojové tempo a teší ma vedomie, že je to posledné stúpanie dnešnej etapy. Parťáčka zaostáva, nejde na Vápennú tak zhurta ako ja. Na vrchole sa však zakrátko znovu stretáme.

V Ivankinej tvári je vidieť, že už má toho nadnes akurát dosť. Zostáva bivakovať na vrchole Roštúna s tým, že zajtra zbehne do najbližšej dediny na autobus. Ja sa musím chtiac - nechtiac zdvihnúť, lebo mi takmer došla voda a na kopci veru žiadnej nieto. Nechávam mojej dnešnej spolupútničke dačo malé pod zub a sám sa poberám skalnatým hrebienkom Vápennej smerom na Klokoč.

Podvečerné slnko je veľmi príjemné. Uplynulé dva dni je stabilné počasie, teplota ideálnych 25 st. C, možno dačo viac. Hľadám vodu na Mesačnej lúke pod Vápennou, prameň je však počas extrémne suchého leta beznádejne vyschnutý. Tak mierim ďalej na Klokoč. Táto starodávna sopka je jedným z najkrajších malokarpatských kopcov.

Miestny divozel je už dávno odkvitnutý, pohľadom zavadím o vrcholový kríž plný zatlčených klincov. Vraj s každým klincom tam možno pribiť a zanechať nejaké svoje trápenie. Naozaj veľké trápenie žiadne nemám, nuž prenechávam miesto na kríži potrebnejším. Cesta mi rýchlo ubieha, však to mám už len z kopca. Míňam Amonovu lúku a zakrátko som pri starej panskej horárni na Mon Repose.

Kúsok za horárňou je malá chatka pod cestou, so zelenou trávou na priedomí a altánkom na posedenie. Pri chatke je dokonca zdroj vody - zvedený z neďalekého prameňa v lese. Rozbíjam stan, pácham celotelovú očistu z provizórnej sprchy, na ktorú mi poslúžila veľká PET fľaša. Pod kolenom nachádzam kliešťa, rýchlo ho vyberám a dúfam, že nebol nakazený nejakou pliagou. Urobím ešte zopár zápiskov z dnešného dňa, ozvem sa domov blížnym a môžem uľahnúť ku spánku. V duchu ešte odfajfknem druhý deň putovania a premietam nad tým, čo ma čaká zajtra. Medzitým zaspávam.

Nedeľa 2. august 2015 (Mon repos - Záruby - Dobrá Voda - Dlhé rovne)

Vstávam o šiestej, skôr sa mi nechce. Ráno je zamračené, dusno a vlhko. Počasie sa zmenilo. Balenie a všetky ranné rituály mi zaberú vždy zhruba hodinu a pol. Takže pred ôsmou som už na ceste. Cestou na Brezinky začína jemne mrholiť, Nestretám žiadnu živú dušu. Z asfaltovej lesnej cesty zabáčam ostro doprava - čaká ma Ostrý Kameň a masív Zárub.

Výšľap na hrad je v plnej poľnej veru výdatný, ale nakoniec úspešne dobývam hradby tejto stredovekej zrúcaniny. Na Ostrom Kameni som bol veľakrát, tak sa nezdržujem s prehliadkou a idem ďalej. Po ostrom skalnatom hrebienku sa suniem k Zárubám. Jemne prší a fúka svieži vietor, nuž poprvý krát obliekam bundu.

Samotný vrchol Zárub veľa výhladov neposkytuje, ale zase je najvyšší v celých Malých Karpatoch. Na vrchole je kríž, tentokrát bez klincov. Pokračujem krásnym zeleným hrebeňom na Havranicu a cez Havraniu skalu schádzam na Bukovú. Tesne pred Rakovou neďaleko hlavnej cesty I/51 spájajúcu Senicu s Trnavou natrafím na opusteného plyšového medveďa. Sedí v tráve, držiac sa za hlavu. Asi je chudák v riadnej depresii. Mám pred sebou dlhú cestu pre medvede naprosto nevhodnú. Zobrať ho zo sebou nemôžem, ani ako maskota. Tak mu aspoň zamávam, snáď mu to trochu zdvihne náladu.

Za Rakovou sa zase vnorím do Malých Karpát, tentokrát do ich brezovskej časti. V stúpaní na Mihalinovú zase začína pršať. Prepadá ma malomyseľnosť, zase zmoknem tesne potom, ako som sa po predošlom dáždiku vysušil. Prehánky neustávajú až po Dobrú Vodu. Tam sadnem do krčmy a dávam pivko. Rozmýšľam, kam dnes dôjdem a kde budem nocovať. Žeby som skúsil potiahnuť na Bradlo? No uvidíme, času je ešte dosť.

Po neskorom obede z vlastných zásob a doplnených tekutinách sa dvíham smerom na Brezovú. Chodník tu prechádza cez miestny cintorín, aby pokračoval ďalej do lesa. Pomerne strmé ale krátke stúpanie je k zrúcanine Dobrovodského hradu. Ďalej idem po lese nenáročným terénom s malým prevýšením. Ovšem telo je po troch dňoch unavené a aj malé stúpanie cítim v nohách. Batoh naložený vodou nepríjemne oťažieva. Nuž vraví sa, že tretí deň prichádza kríza, tak snáď nebude horšie. Tieto partie Malých Karpát dôverne poznám. Veľakrát som sa tu preháňal na bajku, i keď posledné roky mi bicykel nečinne zaháľa v garáži.

Prichádzam na Dlhé rovne kúsok nad Brezovou. Malá čistinka s chatkou, ktorá má hlbokú terasu - miesto ako stvorené na nocľah. Voda tu síce nie je, ale mám dostatočnú zásobu, takže do zajtra isto vydržím. A navyše nemusím vybaľovať stan, čo je taktiež výhoda. Terasku si dôkladne vyzametám, nech spím v čistom. Rozkladám svoj bejzkemp, varím teplú večeru.

Zvyšok večera rozmýšľam o živote a svojej ceste. Nemyslím na ďaleké ciele, to by bolo deprimujúce. Upínam sa na tie blízke. Zajtra snáď budem spať v mäkkej posteli na Veľkej Javorine a o 2 - 3 dni by som mal byť v Trenčíne. Tam bude za mnou prvá väčia etapa cesty. A až potom budem myslieť, čo bude ďalej. Okolo sa mihnú ešte poslední zblúdení cyklisti a potom úplne osamiem. Pomaly ma premáha únava a oči sa zatvárajú. V noci sa párkrát prehodim a počujem ukľudňujúci šelest dažďa. Vonkoncom mi nevadí, som v suchu pod strechou a koniec-koncov, nech sa vyprší teraz a zajtra dá pokoj. A navyše, v daždi sa spí fajne.

Pondelok 3. august 2015 (Dlhé rovne - Brezová p/B - Bradlo - Myjava - Veľká Javorina)

Budím sa okolo šiestej. Stále prší. Na jednej strane ma to znepokojuje, predsa len nemám chuť šliapať hneď od rána v daždi, na druhej strane je dážď zámienka, že nemusím okamžite vstať a môžem si poleňošiť v spacáku. Avšak dlho tak nevydržím. Pred siedmou predsa vstávam, plním si nevyhnutné ranné potreby, pobalím veci a čakám.

Čakám, kým prestane pršať. Spomeniem si na Josefa Kemra z jedného nesmrteľného filmu - jeho hláška by sa na túto rannú situáciu náramne hodila. Našťastie po hodine dážď ustáva, zostávajú iba prevaľujúce sa hmly a para z dýchajúceho lesa. Strmou lesnou asfaltkou zbieham do Brezovej.

Zakrátko som na námestí. V pondelok ráno nikde ani nohy. V pekárničke si kupujem teplé croisanty a oproti v malej kaviarni si dávam výbornú silnú kávu s mliekom. Raňajky ako z partesu! Som najbližšie domova, ako je len možné. Ale dnes mesto, v ktorom som bol od raného detstva nespočetnekrát, vnímam úplne inak. Dnes má pre mňa úplne inú, zvláštne povznesenú atmosféru.

Po príjemne strávenej polhodinke naplnený čerstvou energiou hádžem batoh na chrbát a dvíham svoj zrak k neďalekému Bradlu. Na kopci sa týči monumentálna mohyla venovaná nášmu najväčšiemu rodákovi - generálovi Štefánikovi. Ešte si naňho spomeniem v srdci Nízkych Tatier - pod Ďumbierom.

Výšľap na Bradlo je na rozdiel od Ďumbiera krátky a rýchly, avšak výhľady i napriek neveľkej nadmorskej výške stoja zato. Viditeľnosť je žiaľ limitovaná oblačným počasím, tak aspoň povinné foto Mohyly a začínam zostupovať okolo miestnej chaty smerom k myjavským kopaniciam. Úsek z Bradla na Myjavu si pamätám z predošlej Lazovej stovky, nuž nemám kde zablúdiť.

Pomedzi lúky, polia a krátke lesné úseky sa dostávam na Polianku. Myjavské kopanice ako vyšité. Obdivujem zopár starých domov typických pre tento malebný kraj. Genius loci tu ešte úplne nevymrel. Rozložím sa v miestnej autobusovej zastávke, zjem posledné zásoby jedla a prezúvam sa do sandálov. Viem, že sú predo mňou dlhé kilometre asfaltu a v ťažkých trekových botách by som čoskoro prišiel o nohy.

Doprajem si masáž chodidiel - klasická alpa je v tejto oblasti neprekonateľný vynález. Súčasne si robím vrásky nad svojimi Hanwagmi. Topánky po roku a pol intenzívneho využitia dostali riadne do tela. Po oboch stranách v mieste zhybu sa v koži tiahnu hlboké praskliny. Mám pocit, že sa to za uplynulých pár dní mierne zhoršilo. Netuším, či mi do konca treku vôbec vydržia. A netuším, čo si počnem, ak sa mi dakde uprostred hôr rozpadnú. Každopádne už asi nemôžem počítať čo i len so symbolickou vodotesnosťou.

Pohýňam sa ďalej a poľnou cestou prichádzam na Myjavu (Myjavčan nikdy nepovie do Myjavy). Na námestí končí Štefánikova magistrála, odteraz ma bude až na Duklu sprevádzať už len Cesta hrdinov SNP. V Myjave musím po štyroch dňoch pochodu urobiť veľký nákup, zásoby jedla mám takmer minuté. K tomuto účelu využívam miestny supermarket, ktorý je vhodne po ceste.

Do batoha ládujem i dve plechovky piva značky ŠŠ. Starostlivo ich balím do izolačných vrstiev, aby si udržali svoju vychladenú teplotu. Vonku je totiž horúco a dusno. Na oblohe sa tvorí kopovitá oblačnosť a cítim v kostiach, že spŕchne a možno i zahrmí. Ale piva sa to netýka - to je ukryté v bezpečí.

Z Myjavy ma čaká nekonečná cesta po asfaltke cez niekoľko miestnych kopaníc smerom na Poriadie. V sandálovch sa šliape dobre, nohy si v nich príjemne odpočinú. Po dobrých dvoch hodinách sa konečne dostávam k prvým výbežkom Bielych Karpát. Po Malých Karpatoch a Myjavskej pahorkatine je to už moje tretie pohorie na trase. A bude mi robiť spoločnosť až do Trenčína. Nenápadným spôsobom stúpam pozvoľným zalesneným hrebienkom smerom k Vrchu slobodných. Nieže by ženáči naň prístup nemali, atmosféra začína hustnúť z iného dôvodu.

Teplom a vlhkom nabitý vzduch veští búrku a lejak a ten skutočne i prichádza. Pri ceste bleskovo vyhliadnem najhustejší buk a ukrývam sa pod jeho mohutné konáre. Búrka prehrmí pomerne rýchlo ale silný dážď nie a nie ustať. Na lesnej asfaltke sa nadúvajú bubliny vody, ale pod stromom je prekvapivo sucho. A suchý som i ja. Už sa aj trochu nudím, nuž vyťahujem pivko z batoha, posrkávam a smejem sa vôkol zúriacemu dažďu.

Po hodine dážď konečne ustáva a ja neveriacky pozerám na svoju garderóbu - takmer úplne suchá. Nestíham žasnúť nad ohromnou retenčnou kapacitou lesa. Však po hodinovej intenzívnej prehánke voda na mnohých miestach ani poriadne neprenikla k zemi. Všetko zachytili vysmädnuté stromy. Je po daždi, tak môžem pokračovať ďalej.

Dostávam sa na hlavný bielokarpatský hrebeň, pri Dibrovovom pamätníku sa napájam na česko-slovenskú hranicu. Pozvoľným a príjemným stúpaním sa prepracúvam až na vrchol Veľkej Javoriny. Počasie hore je pod mrakom, tak sa ani priveľmi nezdržujem a mierim rovno na Holubyho chatu.

Už v chodbe ma víta veľká farebná Ara a zdraví ma chrapľavým ahoooj. Dávam povinné pivko a objednávam si nocľah za slušných 12 euro. V chate som túto noc jediný hosť, nuž mám izbu pre seba. Po štyroch dňoch si vychutnávam horúcu sprchu - aká to vymoženosť! Večer bilancujem uplynulé dni - na Javorinu som dorazil o deň skôr oproti pôvodnému plánu.

Jeden deň som ušetril, takže teraz mám rezervu troch dní. Pri celkovej dĺžke putovania štyri týždne to nie je veľa, ale som rád i zato. Každý deň k dobru sa može hodiť - či už v prípade nepriazne počasia alebo iných neočakávaných komplikácií. Pevne verím, že mi táto železná rezerva vydrží čo najdlhšie. Ani som nepostrehol, ako sa zotmelo. Je čas ísť spať. A dnes budem spať ako pán - v mäkkej posteli! Tak dobrú noc.

• Pokračování článku

Povedená túra v Turzovské vrchovině: Přes Bobek na ropný…

Turzovská vrchovina nepatří k příliš známým a ani turisty vyhledávaným pohořím. Stojí si tiše ve stínu…

Kouzelnou krajinou horských samot, túra hřebeny Javorníků…

Javorníky, Beskydy, Hostýnské vrchy. Krajina utvářená po staletí lidskou rukou. Rozlehlé lesy střídané…

Dvoudenní túra Hostýnskými vrchy s bivakem pod…

Dvoudenní přechod západní částí Hostýnských vrchů sice nepatří do kategorie himalájských výkonů, přesto jako…

Engadinské třítisícovky počtvrté (2), tentokráte s…

O cestě až na toto sedlo a sestup do údolí Val Bregaglia, o čemž jsme původně tak trochu uvažovali…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.