Príroda: Manínska tiesňava a Kostolecká tiesňava, Slovensko

Od Manínov po Vrchteplú po stopách Holubyho v Manínskej tiesňave

Pred viac ako sto rokmi vystúpili z parného vlaku v železničnej stanici Považská Teplá traja čudne odetí a vybavení páni: dvaja členovia Prírodovedného spolku župy Trenčianskej, botanik a etnograf, ev. farár Jozef Ľudovít Holuby zo Zemianskeho Podhradia, prírodovedec, župný lekár Karol Jozef Brančík z Trenčína a s nimi fotograf, väzenský lekár Martin A. Pattantyús z Ilavy. Ich kroky viedli k Manínom.

Keď prechádzate stredným Považím a svoj pohľad od ruín Bystrického hradu obrátite na druhú stranu, dvojhrb bradla na ľavej strane Váhu, charakteristickú siluetu Malého (812,6 m) a Veľkého Manína (890,6 m), si nemôžete pomýliť. Práve nimi pokračuje a prechádza na druhú stranu Váhu bradlové pásmo budované druhohornými vápencami, slieňmi a slienitými bridlicami a tiahnuce sa na okraji flyšových pohorí po pravej strane rieky. Bradlo predstavuje monoklinálu, všetky vrstvy sú uložené jedným smerom.

Manínska tiesňava - pod zákonnú ochranu sa dostala roku 1967 ako Manínska úžina, národnou prírodnou rezerváciou pod súčasným názvom je od roku 1994. Rozloha jej vlastného územia je 117,63 ha, pričom ochranné pásmo zaberá plochu 70,49 ha.

Čtěte také: Súľovské vrchy - juh, maloplošné chránené územia v CHKO Strážovské v.

Je epigenetického pôvodu, vznikla zarezávaním sa Manínskeho potoka do vápencového brala. Potok svojou eróznou činnosťou vytvoril hlbokú a úzku tiesňavu, čím vznikli obidva Maníny. Vírivý pohyb väčších skalných úlomkov obrusoval v stenách krútňavové kotly a obrie hrnce. Najmohutnejšie z nich možno vidieť v prvých vrátach tiesňavy.

Postupným zvetrávaním vápencov vznikali zase zaujímavé skalné útvary: Kačacia skala, Veža nad úžinou, Tisia veža, Dračí hrebeň, Jašteričí hrebeň, Slnečné steny s Líščím kuloárom, Manínska stráž, Stratené veže, Skala nad Rozprávkovou lúčkou, Ostrá. Skala s názvom Posledná a druhé vráta tvoria záver Manínskej tiesňavy. Pukliny v skalách Manínov hlboké až 16 m vytvorili mnohé jaskyne. Na severozápadnom úpätí Veľkého Manína vyviera niekoľko minerálnych prameňov.

Z bohatej flóry už krátko po príchode jari sa v štrbinách skál objaví chránený poniklec slovenský (Pulsatilla slavica) a vzápätí za ním prvosienka holá karpatská (Primula auricula subsp. hungarica). Podobne žltým kvetom na seba začne upozorňovať taričník skalný (Aurinia saxatilis). S jarou sa lúči a predznamenáva prvé letné dni astra alpínska (Aster alpinus) a ďalší západokarpatský endemit klinček včasný (Dianthus praecox). Na skalkách obrátených k slnku sa vypína skalničník guľkovitý srstnatý (Jovibarba globifera subsp. hirta), naopak tienisté a vlhké miesta obľubuje kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli) a jedovaté prilbice tuhé moravské (Aconitum firmus subsp. moravicum). Meno najznámejšieho botanika nesie a jednou z najkrajších orchideí stredného Považia je hmyzovník Holubyho (Ophrys holubyana). Vzácne sa vyskytuje jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium).

Špeciálne na určité druhy rastlín sú odkázané larvy motýľov jasoňa červenookého (Parnassius apollo) a chochlačkového (P. mnemosyne). Z vyšších živočíšnych druhov sa vyskytujú kavka tmavá, výr skalný (Bubo bubo), z plazov užovka hladká (Coronella austriaca).

A ako vystihol jedinečnosť a krásu Manínskej tiesňavy pri rozlúčke s ňou v roku 1899 sám Holuby? Tu sú jeho slová: "Mám teda už dušu namieste, že som videl Manínsky priesmyk, a nielen že som ho videl, ale aj peknú pamiatku v srdci som si stadiaľ priniesol."

Manínska tiesňava sa môže popýšiť aj jedným superlatívom. Je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. Maníny sa spolu s výrom skalným dostali aj do symbolu CHKO Strážovské vrchy.

Kostolecká tiesňava - s výmerou 29,80 ha pri ochrannom pásme 30,50 ha bola za prírodnú rezerváciu vyhlásená v roku 1970.

Vznikla rovnako epigenetickým zarezávaním Manínskeho potoka do vápencového bradla Drieňovka (639,4 m) a oddelil z nej časť nazvanú Kavčia (600,7 m). Bradlo predstavuje antiklinálu, vrstvy sú vyklenuté nahor a nadol. Pravú stranu tvoria tri Kostolecké rebrá s výrazným skalným výklenkom, spod ktorého spadá až k ceste mohutný suťový kužeľ trojuholníkovitého tvaru. Toto abri je jedným z najväčších v Západných Karpatoch, preto sa okrem Kostoleckého dómu nazýva aj Strechou Slovenska. Ľavá strana pokrytá bučinou je rozpadnutá do drobných bralnatých útvarov.

Bosmany - s výmerou 7,33 ha vyhlásené v roku 1994 za prírodnú pamiatku. Vypínajú sa nad obcou Kostolec a tvoria ich tri skalné veže v tvare koláčov (bosniaky) v dolnej časti, podľa ktorých dostala pomenovanie a skalné bradlo za nimi. Budované sú druhohornými vápencami a karbonátovými zlepencami s nízkou mechanickou odolnosťou.

Vo vnútri za vežami je puklinou vytvorená malá jaskynka. Z najvyššieho bodu (659 m) Bosmian a jeho okolia je nádherný pohľad na obidve tiesňavy a Maníny. V obci Kostolec pôsobil pred vojnou spisovateľ Peter Jilemnický (bývalá škola i pamätník pri ceste do Vrchteplej).

Vrchteplá - podhorská obec na samom konci doliny dvoch tiesňav. V obci je niekoľko drevených stavieb ľudovej architektúry, v jednej z nich je pamätná izba SNP. Na kopci Hôrka je pamätník SNP, v súčasnosti jediné miesto pokryté signálmi mobilných operátorov. Manínsky potok opúšťa obec ukážkovými meandrami. Z obce sa dá dvoma turistickými trasami (červená, zelená) prejsť do oblasti Súľova-Hradnej.

V roku 1988 bol vybudovaný náučný chodník Manínskou a Kostoleckou tiesňavou. Na svojom 17kilometrovom okruhu má celkom 18 zastávok. Začína pri autokempingu, pokračuje tiesňavami, pred Vrchteplou prejde na druhú stranu Manínskeho potoka a obchádzajúc Ostrenec (723,7 m) jeho severnými svahmi stúpa do sedla za Bosmanmi. Cez horný koniec obce Kostolec a poza vrch Drieňovka vystúpi na Veľký Manín, aby sa serpentínami vrátil do autokempingu.

Už od čias slávneho botanika Belovho formátu, J. Ľ. Holubyho, je Manínska tiesňava spolu so Súľovskými skalami turisticky najnavštevovanejším územím CHKO Strážovské vrchy. A možno, podľa jednej povesti, už od čias uhorského kráľa Mateja Korvína…

Mapa: Turistický atlas Slovenska, 1:50 000, VKÚ Harmanec 2005, list 49, 83.

• Pokračování článku

Další související články: