Najstaršie osobitne chránené časti prírody v Slovenskej republike

Najstaršie prírodné rezervácie Slovenska, najstaršia chránená rastlina

Za chránené územie sa považuje lokalita vyhlásená pre svoje mimoriadne prírodné hodnoty za chránenú v zmysle zákona, pričom predmetom ochrany môže byť biotop (najmenší prírodný životný priestor charakterizovaný určitými vonkajšími podmienkami a súborom v ňom žijúcich rastlinných i živočíšnych organizmov) a rastlinný alebo živočíšny druh.

Takto osobitne chránené časti prírody sa delia do určitých kategórií, ktoré počas vývoja niesli charakteristické pomenovania, ako sú národné parky, chránené krajinné oblasti, národné (predtým štátne) prírodné rezervácie, chránené areály, chránené náleziská, chránené parky a záhrady, chránené študijné plochy, prírodné výtvory, prírodné pamiatky. Ďalej uvádzané kategórie sú podľa súčasného platného rozdelenia a úprav, aj keď chránená časť prírody mohla byť v čase vyhlásenia zaradená do inej kategórie.

Najstaršia chránená rastlina na Slovensku: plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum).

Podnet na uzákonenie dávajú rôzne spolky, záujmové združenia, inštitúcie a vedecké ústavy zaoberajúce sa ochranou prírody. Keďže prvé z nich vznikli a existovali už počas Rakúsko-uhorskej monarchie, k najstarším chráneným územiam pretrvávajúcim dodnes sa dostávame do až tohto obdobia, a to na koniec 19. storočia.

Čtěte také: Rastlinné endemity na Slovensku

Tatranský národný park - z celkového počtu 9 národných parkov na Slovensku je najstarší. Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku. Člení sa na dva základné podcelky, Východné Tatry (Vysoké a Belianske) a Západné Tatry.

Geologickú stavbu Tatier tvorí sústava predvrchnokriedových tektonických jednotiek. Na tvorbe reliéfu sa podieľali aj ľadovce, ich eróznou činnosťou sa vymodelovali ľadovcové kotliny, mohutné morény, jazerá a plesá. Na vápencové časti Tatier sú viazané krasové javy a vodopády.

Predmetom ochrany je a najväčšie hodnoty tvorí sieť maloplošných chránených území, ktorú predstavuje 27 národných prírodných rezervácií, 23 prírodných rezervácií, 1 národná prírodná pamiatka, 2 prírodné pamiatky a 2 chránené areály.

Takmer 2/3 národného parku pokrývajú lesy, dominantnou drevinou je smrek obyčajný (Picea abies), značný je výskyt borovice lesnej (Pinus sylvestris) a limbovej (P. cembra), smrekovca opadavého (Larix decidua) a kosodreviny (Pinus mugo). Menšie zastúpenie majú bučiny (Fagus sylvatica) a javoriny (Acer pseudoplatanus).

Na chránenom území sa vyskytuje 1300 druhov cievnatých rastlín, z ktorých je 37 tatranských, 41 západokarpatských a 57 karpatských endemitov. K vzácnym patrí horčičník Wahlenbergov (Erysimum wahlenbergii), lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), turica nebadaná uhorská (Erigeron hungaricus), iskerník alpínsky (Ranunculus alpestris), iskerník ľadovcový (R. glacialis), klinček ľadovcový (Dianthus glacidis), horec ľadový (Gentiana frigida), prvosienka najmenšia (Primula minima), lomikameň vždyzelený (Saxifraga aizoides), pyštek alpínsky (Linaria alpina), dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), vŕba bylinná (Salix herbacea) a sieťkovaná (S. reticulata).

Živočíšnu ríšu zastupuje 115 druhov vtákov, 42 druhov cicavcov, 8 druhov plazov a 3 druhy obojživelníkov. K chráneným druhom patrí murárik červenokrídly (Tichodroma muraria), orol skalný (Aquila chrysaetos), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latinostris), medveď hnedý (Ursus arctos). Reliktnými druhmi sú drozd kolohrivý (Turdus torquatus), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), orešnica perlovaná (Nucifraga caryocatactes), kuvik kapcavý (Aegolius funereus), žiabronôžka arktická (Branchinecta paludosa).

O výnimočnom postavení Tatranského národného parku svedčí aj zaradenie jeho územia v roku 1993 do siete biosférických rezervácií v rámci UNESCO.

Vihorlat - z celkového počtu 14 chránených krajinných oblastí je najstaršia, zároveň najmenšia. Vihorlat bol vyhlásený za CHKO dňa 28. 12. 1973, avšak vyhláškou z 19. apríla 1999 sa upravila výmera pôvodnej CHKO. V súčasnosti má výmeru 17 485,24 ha.

Sopečné pohorie sa vypína nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1 000 metrov. Patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov.

Jeho geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností, ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry.

Celkove sa v CHKO vyskytuje okolo 35 druhov chránených rastlín, ako je bleduľa jarná karpatská (Leucojum vernum subsp. carpatica), prilbica chlpatoplodá (Aconitum lasiocarpum) a iné. Najcharakteristickejšou rastlinou je zákonom chránená telekia ozdobná (Telekia speciosa).

Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy, ako napr. soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné spoločenstvá s teplomilnými druhmi. Vplyv Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavuje aj v zložení živočíšnej ríše Vihorlatu.

Vyskytuje sa tu vyše 2 000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú to napríklad mlok karpatský (Triturus montandoni) a horský (T. alpestris), užovka stromová (Elaphe longissima), ako aj takmer 100 druhov hniezdiacich vtákov, napríklad bocian čierny (Ciconia nigra), včelár obyčajný (Permis apivorus), orol krikľavý (Aquila pomarina), hadiar krátkoprstý (Circaetus gallicus).

Ponická dúbrava, Príboj - sú najstaršie zo všetkých kategórií, teda aj z celkového počtu 219 národných prírodných rezervácií.

NPR Ponická dúbrava sa nachádza severovýchodne od obce Poniky v Banskobystrickom kraji. Tvorí ju hrebienok budovaný spodnotriasovými kremitými pieskovcami, vo východnej časti modelovanými kremencovými skalkami. Predmetom ochrany sú lesné biotopy kyslomilných bukov (Fagus sylvatica) s prirodzenou obnovou jedle (Abies alba) a zo živočíšnych druhov rys ostrovid (Lynx lynx) a medveď hnedý (Ursus arctos).

NPR Príboj sa nachádza v katastrálnom území obcí Slovenská Ľupča a Šalková v Banskobystrickom kraji. Tvoria ju a zároveň predmetom ochrany sú karpatské a panónske dubovo-hrabové lesy (Quercus petraea, Carpinus pubescens). Zo živočíšnej ríše chránené sú z chrobákov impozantný roháč obyčajný (Lucanus cervus), fúzač veľký (Cerambyx cerdo), fúzač alpský (Rosalia alpina), kováčik fialový (Limoniscus violaceus), pižmovec hnedý (Osmoderma eremita), z cicavcov netopier obyčajný / veľký (Myotis myotis), netopier veľkouchý (Myotis bechsteini), podkovár malý / krpatý (Rhinolophus hipposideros), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), z obojživelníkov kunka žltobruchá (Bombina variegata).

Szabóova skala - z celkového počtu 384 prírodných rezervácií je najstaršia. Geologická rezervácia sa nachádza pri vstupe do Sklenoteplickej doliny v Štiavnických vrchoch. Výrazne krajinársky lokalizovaná vypreparovaná skalná stena je tvorená sklovitým ryolitom ružovo-sivej farby.

Na západnom okraji sa nachádza perlitový lom, ktorý vznikol prudkým ochladením ryolitového prúdu vo vode. Na niektorých miestach vystupujú z hlavného hrebeňa z ryolitu vypreparované skalné bralá a ihly. Predmetom ochrany je komplex ryolitových skál s morfologicky výrazným asi 50 m vysokým bralom a zriedkavo sa vyskytujúcou faunou a flórou pre vedecko-výskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele.

Prepoštská jaskyňa - z celkového počtu 60 národných prírodných pamiatok je najstaršia. Nachádza sa v Hornonitrianskej kotline v katastrálnom území kúpeľného mesta Bojnice. Objavil ju v roku 1920 správca tamojšej fary prepošt K. A. Medvecký. Jaskyňu vytvorili teplé minerálne vody vyvierajúce prasklinami podložia postupným ukladaním vrstiev travertínu.

Bola osídlená pračlovekom neandertálskeho typu, čím sa zaradila k vzácnym náleziskám stredného paleolitu nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Predmetom ochrany sú jaskynné priestory v sladkovodných vápencoch (travertínoch) vzniknutých činnosťou konštruktívnych vodopádov pre ich jedinečný charakter a mimoriadny prírodovedecký a kultúrno-historický význam. Sezónne prístupná verejnosti.

Bešeňovské travertíny - z celkového počtu 228 prírodných pamiatok sú najstaršie. Pamiatka sa nachádza v blízkosti obce Bešeňová, v ktorej katastrálnom území sa vyskytuje asi štrnásť prameňov s bohatou mineralizáciou. Predstavuje niekoľko travertínových kaskád, po ktorých neustále stekajú prúdy minerálnej vody a opustený lom, na okraji ktorého je známa "kaplnka" so zlatým bešeňovským travertínom. Keďže minerálna voda okrem uhličitanu vápenatého a železa obsahuje aj ionty horčíka a síry, majú bešeňovské travertíny nádherne sa lesknúce pestré farby. Patria k najzaujímavejším pramenistým útvarom v Európe. Predmetom ochrany (4. stupeň) sú travertínové kopy a terasy s vývermi minerálnych vôd pre vedecko-výskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele.

Arborétum Kysihýbeľ - z celkového počtu 170 chránených areálov je najstarší. Botanickú záhradu drevín založili v rokoch 1900-1913 J. Tuzson a G. Roth, asistenti na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (1824-1919). Na 350 plochách o veľkosti 15×15 m v štyroch oddeleniach bolo vysadených 282 domácich a cudzokrajných (najmä zo Severnej Ameriky) druhov drevín aklimatizovaných v našich podmienkach.

Predmetom ochrany (3. stupeň) je jeden z najcennejších dendrologických objektov Slovenska, významný z vedecko-výskumného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska.

Další související články: