Zeleným morom Čiernej hory na bicykli, cyklotrasa

Čierna hora, cyklotrasy a cykloturistika (1)

Čierna hora. Mnohým ľuďom sa pri tomto názve vybaví krajina na Jadrane, častý cieľ dovolenkárov bažiacich zväčša po mori (i keď aj kopce tejto krajiny sú úchvatné). Menej ľudí však vie, že aj na Slovensku existuje Čierna hora. A nie jediná! Až sedemnásť slovenských kopcov sa volá Čierna hora, z nich sedem je vyšších ako 1 000 m. Takže ozaj veľká čiernohorská rodina!

Pohorie s týmto názvom je však jediné. Rozkladá sa na krajnom východe Slovenského rudohoria. Jeho najvyšším vrchom je Roháčka (1 029 m).

Len trochu nižší je blízky kopec Čierna hora (1 025 m), zjazdný aj bicyklom. Najznámejším a najkrajším kopcom Čiernej hory je však nižší Šivec (781 m), a to najmä pre svoj ostrý tvar a nádherné vrcholové výhľady.

Tu si neodpustím názvoslovnú poznámku. Na nových mapách a v sprievodcoch je tento krásny kopec uvedený bez mäkčena ako Sivec. Avšak jeho pôvodný názov je Šivec! Obdobne ako nie Málinné ale Málinô Brdo atď. A preto sa budem držať pravého názvu Šivec s nádejou, že skomolené názvy budú raz napravené v duchu Masarykovho Pravda víťazí.

Čtěte také: Názvoslovná komise a standardizace geografických názvů…

Čierna hora je napriek svojmu názvu zväčša zelená, a to vďaka hustým lesom. Vodná nádrž Ružín ju robí aj modrou. Turisticky je pritom biela, pretože je málo známa a ešte menej navštevovaná. Takže je vlastne zelenomodrobiela. Mám rád Čiernu horu. Nielen preto, že je blízka, prítulná a karpatská. Ale aj preto, že tu človek dosiaľ neurobil hlboké jazvy, ako v mnohých iných pohoriach. Ostala tak akousi horskou pannou. A to sa cení!

Členenie Čierne hory

Pohorie Čierna hora sa delí na päť podcelkov: Roháčka, Sopotnické vrchy, Bujanovské vrchy, Pokryvy a Hornádske predhorie. Jeho stredom tečie rieka Hornád, ktorá poniže Margecian po sútoku s riekou Hnilec vytvára 15 km dlhú priehradu Ružín, ktorá vznikla v roku 1967. Ružínska priehrada je vrezaná do hôr, niekedy bolo územie poniže Margecian známe ako Dolný prielom Hornádu, pretože sa hodne podobal známejšiemu hornému Prielomu Hornádu v Slovenskom raji.

Po vzniku priehrady boli mnohí milovníci hôr touto zmenou sklamaní. Voda síce zaliala pekné útesy a tri dediny, vytvorila však zároveň zaujímavú kľukatá vodnú plochu v prekrásnom prostredí. Ružín je v súčasnosti eldorádom rekreantov, trampov, rybárov, vodákov a ďalších milovníkov tichej a relatívne neporušenej horskej krajiny.

Na severe Ružína sa nachádzajú dve časti Čiernej hory: Bujanovské a Sopotnické vrchy. Nie sú vysoké, ich najvyšším kopcom je Suchý vrch (799 m). Sú však pokryté takmer súvislým lesom s ojedinelými lúkami, a preto z vtáčej perspektívy vyzerajú ako zelené more. A netreba hneď lietať, stačí vyjsť na Šivec, z ktorého sa o tom dá ľahko presvedčiť! Nachádzajú sa v nich aj dve prírodné rezervácie a bohatá fauna a flóra.

Ružín

Naša rodinná chata pri Ružíne leží na úpätí týchto hôr. Okolité kopce a dolinky spoznávam najmä zo sedla bicykla. Vďaka dobrým lesným cestám a cestičkám predstavujú výborný cykloturistický terén. Pokiaľ sa na chate rozhodujem pre kratšiu a chutnú cyklotúru, väčšinou to vyhrávajú práve tieto blízke zákutia Čiernej hory. Ani sa nemusím ponárať do lona hôr, lebo v ich lone začínam i končím.

Tak to bolo aj v jeden pekný letný deň. Po rannom kúpeli v Ružíne a raňajkách sa vydávam na obľúbenú cyklotúru naprieč zeleným čiernohorským morom, ktorú som nazval Okolo Bujanova. Trasa totiž obchádza známy kopec Bujanov (757 m), ktorý je národnou prírodnou rezerváciou s výskytom vzácneho duba zimného.

Do cyklistických brašien si dávam nevyhnutné rekvizity vrátane fotoaparátu a prikazujem Blekymu - môjmu malému bradáčovi, aby ma tu čakal a strážil. Hoci Bleky mal takmer 13 rokov, bol v dobrej kondícii a iste by rád vyrazil so mnou. Ale je už rozvážny a tak moje pokyny berie vážne. Nie ako pred rokmi, keď po týchto pokynoch ostával naoko pri chate aby ma po pár kilometroch šťastný dobehol. A tak ahoj Bleky a pekne stráž!

Tunel

Po 300 m od chaty prichádzam k tunelu, ktorý je veľmi zaujímavý. Je to starý Margecanský tunel, ktorým viedla pôvodná trať Košicko-bohumínskej železnice z roku 1872. V roku 1955 otvorili nový Bujanovský tunel (s dlĺžkou 3 401 m druhý najdlhší železničný tunel na Slovensku, najdlhší Čremošiansky meria 4 697 m) a starý tunel (431 m dlhý) odvtedy slúži ako cestný do rekreačnej oblasti Kozinec.

Tunel je technickou pamiatkou. Unikátny je tým, že v jednej časti nemá výmurovku, ale je len vytesaný do skaly. Žiaľ tento tunel, ktorý je majetkom obce Margecany, nie je udržiavaný a chátra. Nedávno pri jeho vstupných poltároch pribudla podivuhodná značka: "Vstup na vlastné nebezpečenstvo!"

Vchádzam do tunela ako každý, pretože iná cesta do Margecian nevedie. Pri jeho prechode si živo predstavujem, ako by takýto tunel a jeho okolie vyzerali trebárs vo Švajčiarsku. A pritom mi napadá, že tu by som asi mal mať prilbu na hlave!

Cesta od tunela až do Margecian vedie tesne pri Ružíne popri železničnej trati. Prechádzam Rolovu Hutu, dnes časť Margecian. Niekedy to bola samostatná obec so železiarňami. Napravo je sympatická krčma Karen, kde som po túrach často dopĺňal stratenú energiu. Žiaľ v poslednom roku toto útočisko nefungovalo (je na predaj), ostáva veriť, čo čoskoro znovu otvorí svoju náruč.

Až do Margecian idem pod stálym dohľadom kopca Šľuchta (781 m), ktorý sa týči oproti na druhej strane priehrady. V Margecanoch odbočujem doprava na štátnu cestu smerom do Prešova. Som len na začiatku túry, a tak krátku odbočku do Hostinca pod orechom, kde mávajú dobrý tmavý penivý mok tentoraz vynechávam.

Stúpam do kopca, onedlho míňam horáreň Bystré až prichádzam na rázcestie vo výške 475 m. Tu odbočujem protismerne doprava na lesnú asfaltku, čo je pokračovanie hlavného horského okruhu Okolo Bujanova. Pokiaľ by som pokračoval priamo hore, mohol by som Bujanov obísť podhorským variantom, o ktorom sa ešte zmienim ďalej. Mierne stúpajúcou cestou traverzujem úbočie Bystrej. Po 3,3 km prichádzam na čistinku, kde lesná dosť rozbitá asfaltka končí. Odtiaľto sa vydávam doľava hore tvrdou lesnou cestou.

Začína ľudoprázdnosť

Tu už začína ľudoprázdnosť a pravý pôvab hustozelenej Čiernej hory. Veru nespomínam si, aby som v tejto oblasti stretol ľudskú dušu. A to som tadiaľto šiel desiatky krát. Avšak stretnutí s lesnými obyvateľmi som tu mal najviac zo všetkých slovenských pohorí. Spomínam na zvedavé mladé líščatá, ktoré stáli na ceste a ani pri mojom priblížení sa na pár metrov neodchádzali. Možno ma považovali za lišiaka a upútal ich dokonalý technický vynález bicykel. Až skúsená lišiacka mater ich musela "odpratať" z cesty.

Takisto stretnutie s divokými prasiatkami si dobre pamätám. Tesne predo mnou vtedy prebehla skupinka malých prasiatok a ja som sa zháčil, lebo som sa bál, že pokračovaním sa dostanem medzi mláďatá a starú diviačku. Tá by ma síce mohla vyprovokovať k nebývalému rýchlostnému rekordu, ale vo svojich rokoch som o takéto preteky nestál.

Nakoniec som to opatrne a šťastne prešiel. Srnky a jelene vídavam bežne, ale ostražitého rysa som videl len v Čiernej hore. Aj vzácnu salamandru škvrnitú som tu obdivoval mnohokrát. Takže ozaj živé pohorie. V liečivom tichu lesa možno pod dozorom nejakého lesného priateľa pokračujem stále hore.

Po čase míňam zelenú maringotku, ktorá je vždy zavretá a o ktorej nič netuším. Stúpanie sa zmierňuje, občas sa objavia vľavo výhľady do údolia Bystrej. Už takmer po rovinke v pohode prichádzam k odbočke napravo, ktorou pokračujem ďalej.

Krátkym výšvihom prechádzam hrebienok vo výške 700 m. Po 200 m sa napájam na cestu (modrá turistická značka) a pokračujem vpravo smerom na východ. V tejto oblasti už občas stretávam aj rozumovo najvyššieho živočícha menom homosapiens (i keď občas o tom vážne pochybujem - matka príroda tie pochybnosti možno ani nemá).

Naposledy som tu stretol motorkára. Bolo to prvýkrát a zdravo ma to naštvalo. Teraz chvalabohu idem opäť v tichu a ľudoprázdne. Cesta je však neudržiavaná a každým rokom čoraz viac vymletá od dažďov. Na Slovensku je tento trend postupného zhoršovania lesných ciest za posledné roky evidentný. Žiaľ, väčšina majitelov lesov sa správa koristnícky a krátkozrako, a na dobrom stave ciest im nezáleží. Ostáva dúfať, že Slovensko raz bude ozaj turistická a nie uránová veľmoc.

Bystrá (756 m)

Stále lesnou cestou a zároveň modrou značkou prichádzam na nevýrazný hrebeňový kopec Bystrá (756 m), ktorý je celý zalesnený. Stále pokračujem lesom až prichádzam na lúky Lysá na južnej stráni hrebeňa. Tu sa otvárajú prvé dnešné panoramatické výhľady. Zelené kopcovité more je vzadu zakončené Kojšovskou hoľou, ktorá už patrí do Volovských vrchov. Názov lokality je aj Svinská dolka, výhľady sú však nesvinsky pekné.

Prichádzam k rázcestníku označenom ako Bystrá, podľa mapy je to Priehyba Bystrej. Vľavo ide chodník so žltou značkou na Hornádske lúky, ja uprednostňujem dobrú rovnú modrú cestu. Po lúčnej cestičke sa ide na bicykli veľmi príjemne, krajinné scenérie umocňujú celkový dojem.

Krátkym stúpaním sa dostávam k drevenej poľovníckej postriežke, ktorých je v Čiernej hore hodne. Aj to svedčí o bohatej faune tohto málo známeho ale malebného pohoria.

• Dokončení článku

Další související články: