Trek naprieč Slovenskom, prechod zo severu

Sever/juh (5)

Obloha je už takmer celkom zamračená, ale zdá sa, že v najbližšej dobe by pršať nemalo. Rezkým tempom bez zastávok sa snažíme zlikvidovať našu skoro tri štvrte hodinovú sekeru. Postupne prechádzame popri horárňach Salatín, Raková, Čierňavy, kde nám o 11.52 hod. zastavuje mladý vodič s ponukou, že nás odvezie, čo k jeho veľkému údivu samozrejme odmietame.

• Předchozí část článku

Nasleduje z cesty takmer neviditeľná budova horárne Bršková, po pravej strane Nižná Lipová a po ďalších asi 500 metroch sa pri budove Lesnej správy Lipová náš kolektív zasa takmer kompletizuje. Takmer preto, že Janko sa rozhodol nikde sa nezdržiavať, a ako sa dozvieme večer, celú trasu "šarpal" (išiel rýchlym tempom) sám a na Chate pod Borišovom bol už pred pol štvrtou poobede.

Aj keď je veľká oblačnosť teplota musí byť hodne cez 20°C a tak obedujeme, občerstvujeme sa, oddychujeme a zase sa občerstvujeme, až sa napokon o 13.10 rozhodneme konečne pokračovať ďalej.

Čtěte také: Přechod Velké Fatry přes Rakytov, Borišov a Ľubochnianskou dolinu

Cestou stále míňame bývalé horárne. Do tých zrekonštruovaných a prebudovaných na rekreačné objekty sa vďaka predĺženému víkendu opäť na chvíľu vrátil život. Horšie je to s tými, ktoré slúžia pôvodnému účelu a ožívajú len prítomnosťou lesných robotníkov počas pracovných dní. Nad stavom niektorých musí človek len nechápavo zakrútiť hlavou, ako môže taký bohatý vlastník ako sú Lesy SR nechať schátrať takýto kus svojej histórie.

Pri šliapaní v kolektíve sa silno začína prejavovať nepriama úmera - tempo pochodu sa znižuje a počet zastávok s občerstvením zase zvyšuje. Tak pomaly míňame Blatnú - odbočka žltej značky na Smrekovicu a začiatok červenej, ktorá má koniec až za hlavným hrebeňom v Strednej Revúcej, Nižný Tajch, Rakytov, aj Vyšný Tajch.

Z elektrifikovanej lesnej železničky, ako som už spomenul, tu nenájdete naozaj nič. Zato tu opäť nachádzame tajchy, lepšie povedané len ich zbytky s názvami Nižný aj Vyšný, tak ako v prvý deň nášho putovania v doline Polhoranky. Zbytky 8 metrov vysokej sypanej hrádze, ktorá mala v korune šírku tiež 8 metrov, spolu so zvyškami stavidla a kamennej klenby tunela tohto ľubochnianskeho Vyšného Tajchu, dostávajú vďaka príspevkom z "fondov" pôvodnú podobu, ale podľa pomenovania - požiarna nádrž inú funkciu.

Ľubochnianska dolina je svojou takmer 27 kilometrovou dĺžkou jednoznačne najdlhšou dolinou nielen v pohorí Veľkej Fatry, ale tento primát si drží aj v rámci celého Slovenska. Turisticky je pomerne atraktívna, autom prístupná len po lyžiarske stredisko Vyšné Krátke - 4 km, no na bicykloch až pod Čierny Kameň.

Zo záveru doliny je síce možné vystúpiť priamo na hrebene Hôľnej Fatry, no ako nástup na tento hrebeň, nie je Ľubochnianska dolina práve vzhľadom na svoju dĺžku a zákaz vjazdu motorových vozidiel vôbec vhodná.

Zdolať dolinu v teplote vzduchu ekvivalentnej júlovým horúčavám to preverí nielen kondičku, ale aj psychiku. Deň už dávno pokročil do podvečera a z lúčnatých porastov povedľa cesty sa začína ozývať prenikavé, no ukľudňujúce cvrlikanie svrčkov, svedčiace o tom, že leto začína strácať svoju nadvládu, no nám sa s neúprosnou pravidelnosťou za každou prejdenou zákrutou objavuje ďalšia a zase ďalšia, až sa začíname obávať, že očakávaného rázcestia so žltou turistickou značkou na Močidle, po ktorej bude nasledovať už len záverečné asi 1,5 hodinové stúpanie k chate pod Borišovom sa ani nedočkáme.

Ale predsa sme sa dočkali, alebo lepšie povedané sme sa sem dostali. Močidlo - konečná lesnej železničky pred hradbou okolitých fatranských hrebeňov.

Keď si uvedomíme, že v pozdĺžnom sklone, ktorý má dolina hlavne vo svojom závere boli zabudované koľajnice, po ktorých sa gravitačne pohybovali plne naložené vagóniky s drevom, tak brzdári museli byť nielen naozaj veľmi zruční s dlhou praxou, ale hlavne odvážni ľudia, pretože z dnešného pohľadu sa táto práca snáď ani nedá nazvať inak ako hazardom.

V tejto súvislosti ešte niekoľko zaujímavých údajov: Sklon elektrifikovanej trate bol maximálne 32,9 ‰. Na odbočkách dosahovali sklony až vyše 100 ‰, ako napr. na odbočke do Čierňav, ktorá mala dĺžku 3,5 km s pôvodným sklonom až 120 ‰. Pre tých ktorým sa to nechce prepočítavať uvediem, že na každom metri trať stúpla o 12 centimetrov.

Hodinky ukazujú pri našom príchode na Močidlo len 15.55, no po oddychu a aj družnej debate s náhodným turistom - samotárom z Prahy už 17.15 keď sa vydávame po dlho očakávanej žltej značke na posledný úsek dnešnej cesty. Únava z 27 kilometrov chôdze po asfaltke vo veľmi teplom počasí, aj nie práve skromné občerstvovačky, sa prejavujú na našom záverečnom tempe, keď zhruba 4 km vzdialenosť so stúpaním 430 m nám trvá prejsť takmer 2 hodiny. Cestou na hrebeň si uvedomujeme, ako sa na sviatočných turistoch dokáže vyvŕšiť 31 kilometrov s prevýšením 870 metrov.

No o 19.V 17 sme konečne v cieli. Janko hrdý na svoj sólo výkon a následné hodiny čakania nás víta spôsobom nie práve vhodným na publikovanie. Ale až tak moc nemá byť na čo hrdý, pretože keď spočítame stratu času oddychovaním a odbočením na chatu Lúčka - čo spolu činí 3 hodiny a 19 minút tak sa vlastne čím chváliť nemá.

Od personálu fasujeme vlastnú izbu, narýchlo a bez problémov si dohodneme "zalíhací" poriadok a schádzame do spoločenskej miestnosti na večeru. Po večeri nasleduje len krátke posedenie pri pivku, pretože od 22-hej sa už v spoločenskej miestnosti ukladajú na noc turisti, ktorí nemali rezervovaný nocľah a tak sa nedostali "na posteľ".

Počasie sa od poobedia stále zhoršovalo a teraz je už úplne zamračené. Z vrcholcov kopcov sa pomaly začína do dolín spúšťať hmla, aby všetko zahalila, urobila koniec spevu posledných operených vytrvalcov a urýchlila súmrak. Krátko po zotmení sa z nočnej oblohy v sprievode silného vetra spúšťa aj prudký lejak, ktorý nám ešte pred spaním ponúka tému na premýšľanie čo so zajtrajším dňom.

7. deň: Chata pod Borišovom - sedlo Malý Šturec

25,8 km - všetko po značených chodníkoch, 688 m stúpanie, 1 065 m klesanie, celkový čas 9:02 hod. z toho 6:33 hod. chôdza, 2,29 hod. oddych

Vstávame až po siedmej. Hneď vzájomne rozoberáme intenzitu nočného chrápania v našej izbe a súčasne pomaly balíme, pričom samozrejme nezabúdame ani na nevyhnutnú rannú hygienu ústnej dutiny a tráviaceho traktu.

Počas debaty nám Juraj oznamuje svoj zámer, že má sto chutí, vzhľadom na svoj zdravotný stav, pod ktorý sa podpísal včerajší výkon, to vzdať a špekuluje nad tým, ako sa čo najskôr dostať niekde do doliny k autobusu.

Po zvážení všetkých jestvujúcich možností, hlavne vzdialenosti k autobusovým zastávkam, sa nakoniec rozhoduje zredukovať obsah svojho batohu a predsa len pokračovať s nami. Konzervy a jedlo vykladá z batohu a necháva v izbe na stolíku. Fľašku koniferky s cukrovinkami si ale berieme a ja si ju pribaľujem do batohu - zanechať tu takýto proviant to by bolo do neba volajúcim hriechom.

Jurajove rozhodnutie pokračovať s nami a tiež zistenie, že včerajší atmosférický front sa do rána premiestnil juhovýchodným smerom, niekde za liptovský hrebeň Veľkej Fatry, nás potešili a dodali optimizmu.

Ešte urobíme krátky zápis do chatárovej kroniky, obsah ktorého potvrdzujeme svojimi podpismi a opúšťame útulný interiér chaty, postavenej v roku 1936 v nadmorskej výške 1 300 metrov na veľmi atraktívnom mieste, ktorá ako jediná z turistických chát postavených v Turci pred Druhou svetovou vojnou prežila likvidáciu týchto objektov nemeckými vojskami počas Slovenského národného povstania. Počas celoročnej prevádzky je v nej k dispozícii 20 postelí, ale pri plnom obsadení chaty je možné prenocovať aj v spoločenskej miestnosti.

Pred chatou ešte krátko fotíme a okolo 7.50 hod. sa roztrúsene pomaly poberáme ďalej - na juh.

V stúpaní na Ploskú nám robia kulisu chuchvalce hmly, ktorá akoby sa trhala o vrcholce osamotených, zakrpatených, za dlhé roky tvrdými poveternostnými podmienkami tvarovaných habitusov smrekov, čo sa podobne ako my vyštverali až sem na samú hornú hranicu lesa.

Vrchol Ploskej (1 532 m) je zahalený mrakmi, ale napriek tomu si, počas krátkej prestávky, keď čakáme na príchod Juraja, dovolím prognózu, že skôr ako prídeme na najvyšší úsek hrebeňa sa vyčasí. Za pekného počasia poskytuje tento v poradí šiesty najvyšší vrchol pohoria zo svojho temena, na ktorom sa hlavný hrebeň Hôľnej Fatry delí vetvu Liptovskú a vetvu Turčiansku, nádherný kruhový výhľad - škoda, že také počasie nemáme.

V chladnom vetre počas čakania nám dobre padla vrcholovka. O 8.40 hod. prichádza aj Juraj a s jeho súhlasom hneď začíname so zostupom.

Po pár sto metroch schádzame pod spodnú hranicu oblačnosti a v sedle pod Ploskou vidíme trojicu turistov, ktorí skôr než sa s nimi môžeme stretnúť, odbočujú zeleno značeným traverzom k chate pod Borišovom.

Po krátkej pauze pri turistickej orientácii v sedle Kýšky pokračujeme ďalej a až kúsok za Koniarkami o 9.33 sadáme k dnešným raňajkám.

V zlepšujúcom sa počasí obdivujeme ladnú krivku vzdiaľujúcej sa Ploskej a ponad dolinu Liptovských Revúc pozeráme na Salatín, hrebeň Zvolenov, Donovaly, Kozie chrbty, Starohorské vrchy a priamo pod nami na sedlo Veľký Šturec - geografický predel medzi Nízkymi Tatrami a Veľkou Fatrou. Hrebeň Nízkych Tatier ešte stále zakrýva ustupujúca oblačnosť.

Aperitív, raňajky, niečo na zapitie a o desiatej sa poberáme ďalej - smerom na Slnkom vysvietený Suchý. V sedielku pri salaši trávim niekoľko minút rozhovorom s bačom, počas ktorého stále obdivujem okamžité reakcie ovečiek na jeho hlasité príkazy.

Po polhodinovom vcelku príjemnom stúpaní s neustále sa zlepšujúcimi výhľadmi stojíme v sedle pod Suchým vrchom, odkiaľ je to už len kúsok - 20 minút chôdze - na najvyšší? vrchol Veľkej Fatry - Ostredok vysoký 1 592 m.

Ten otáznik za prívlastkom najvyšší nie je náhodne, pretože v Pustolovčej - hôľnatom hrebeni medzi Ostredkom a Krížnou je asi 800 m od kóty Frčkov s n.v. 1 585 m smerom ku Krížnej uvedená na kóte bez názvu, v Turistickom atlase Slovenska od firmy Schocart - vydaný 04/2006 nadmorská výška 1 600 m!

No, ale ostaňme pri najvyššom vrchole, ktorý nám hneď po príchode, našťastie iba na 3 či 4 minúty zahalila hmla no potom sme sa už mohli dívať a známejším kopcom na dohľad sa pokúšať priraďovať mená.

Ostredok je zároveň aj najvyšším bodom na našej "severojužnej ceste" čo je tiež dôvod na pohárik koniferky.

Po dvanástich minútach pokračujeme hrebeňom so zabudnutým? názvom Pustolovčia (v starších turistických mapách aj Pustolovčia Alpa). Na Frčkove 1.585 m - usadáme, poniektorí aj ulíhame, do trávy vyhriatej obedňajším slniečkom. A aby sme neodpočívali len tak zbytočne, tak sa aspoň trochu potužujeme. Priateľsky ponúkame aj staršieho z okoloidúcej dvojice turistov. Len staršieho preto, že ten mladší bol jeho syn a "nebolo mu zima".

O 12.07 hod. prichádzame na Krížnu 1 574 m, jeden z najideálnejších výhľadových kopcov, ktorého vrchol je "ozdobený" objektmi slovenských telekomunikácií, ktoré akoby sem za tie roky už patrili. Vychutnávame si ďaleké výhľady - a ako ináč aj koniferku. S ďalekými a kruhovými výhľadmi sa odchodom z Krížnej definitívne lúčime, no s koniferkou ešte našťastie nie.

Prístupová cesta na vrchol Krížnej k objektom telekomunikácií je asi tiež v súlade s ochranou prírody v národnom parku. Ale čo sa dá robiť, keď ochranárom stačia na vykazovanie ich vysoko produktívnej činnosti aj obyčajní peší turisti ako najnebezpečnejší z faktorov devastujúcich svojim pohybom nielen chránené územia, ale prírodu vôbec.

K presunu do hotela na Kráľovej studni nám stačila necelá hodina. Sadáme za stôl v ešte stále rekonštruovaných priestoroch budúcej jedálne. Za pochvalu stojí to, že aj v takýchto provizórnych priestoroch je možné dostať občerstvenie. No pochvalu si už určite nezaslúžil kuchár za polievku od babičky - ešte šťastie, že tu nebola babička, to stretnutie by asi neprežil v dobrom zdraví! A k tomu ešte návrhy a úvahy Janka - tak to som už zase skoro neprežil ja. Ešte šťastie, že sa rozhodol dopredu sám ponáhľať na Šturec, aby mu neušiel autobus.

Keď sa po piatich štvrťhodinách chystáme pokračovať v ceste na Šturec aj my, zisťujem, že ma akosi pobolievajú nohy.

Ďalších 11 kilometrov vedie vďaka premiestneniu červenej značky síce pohodlnejšie, ale nezáživne lesnými cestami. Trasu prechádzame bez zastávok za dve a štvrť hodiny. Posledný polhodinový úsek nám spestruje hluk motoriek, ktorých majitelia sa prišli počas pekného sobotného popoludnia "vyšantiť" do zákrut na štátnej ceste z Harmanca do sedla Malý Šturec.

Do sedla prichádzame o 16.45 hod. Na autobus, ktorý nám tu po dohovore so šoférom, zastaví okolo 18. hodiny máme teda dosť a dosť času. Sledujeme motorkárov a pomaly sa začíname priodievať, pretože v tieni stromov sa začína značne ochladzovať. Počasie sa totiž od obeda stále zlepšuje, teraz je už takmer jasno a od severozápadu prichádza zároveň chladnejší vzduch.

O 18.30 nám už pán šofér zastavuje kúsok od Autocampingu v Diviakoch, v ktorom máme zabezpečený nocľah prostredníctvom Števa Hudáka - turistického priateľa z Turčianskych Teplíc. Ubytovávame sa v zarezervovanej chatke a vyberáme sa hľadať reštauračné zariadenie, v ktorom by sme sa zbavili hladu. Nakoniec sme spokojní s kvalitnou večerou v príjemnom prostredí penziónu Adria.

Cestou sa ešte zastavujeme v reštaurácii Autocampigu zaplatiť naše ubytovanie a keďže sa ešte neponáhľame do postelí tak tu strovíme aj nejaké to pivko zahustené fernetom. Zalíhame o 22.15 hod.

8. deň: sedlo Malý Šturec - Kremnica

28,8 km, z toho bez značenia 8,5 km, 655 m stúpanie, 1 035 m klesanie, celkový čas 10:23 hod., z toho chôdza 6:57 hod., prestávky 3:26 hod.

Budíky v mobiloch nastavené na 5.44 hod. spoľahlivo fungujú a tak sa začína ďalšie balenie. Pretože neviem, kto bude mať práve službu na autobusovom spoji Turzovka - Dudince volám mobilom pred šiestou rannou, keď už podľa cestovného poriadku autobus stojí v Žiline najskôr Janka Pavlíka. Lenže preňho dnes platí podľa zákona pravdepodobnosti tých druhých 50% a tak ho zo sna budím zbytočne.

Dnes linkový autobus šoféruje sám majiteľ Jožko Bittala. Ten je už podľa predpokladu v Žiline a tak si dojednávame miesto, kde nám v Diviakoch zastaví, aby nás vyviezol späť do sedla Malý Šturec.

Juraj a Janko II., ktorý sa k nemu pridáva, aby nebol sám, sa rozhodli, že dnes si dajú relaxačnú pauzu a pocestujú vlakom do Kremnice - čo napokon aj úspešne zrealizovali. A tak do autobusu o 6.45 nastupujeme len štyria. Cesta netrvá dlho - o 7.07 hod. už vystupujeme z autobusu v sedle Malý Šturec. Počasie je optimistické, zatiaľ polo oblačno s vysokou oblačnosťou. Ráno, ako sa na koniec augusta a ešte k tomu v takejto nadmorskej výške patrí, je vcelku studené.

• Pokračování článku