Naprieč Slovenskom, cez Kremnické vrchy

Sever/juh (6), Kremnické vrchy

Po Janovej "zdravotnej cigaretke" sa škriabeme z cestnej priekopy do lesného porastu a bez problémov nachádzame značkovaný chodník, ktorý má hneď od cesty slušné stúpanie. Stúpanie na kótu s n. v. 1 013 m zvládame čerstvým tempom za 15 minút, čo je dôvod na zredukovanie vrstiev oblečenia. Počas krátkej zastávky pozeráme na bočný fatranský hrebeň od Krížnej po Majerovú skalu, ktorý však je v silnom rannom protisvetle.

Potom ešte kúsok vyššie na Priečny vrch 1 048 m za ktorým nasledujú dva strmé úseky klesania a sme v zalesnenom sedle Turecká cesta, za ktorým opäť začína strmé stúpanie na kótu 1 115 m. Ak budete túto cestu absolvovať tiež, tak zo sedla až na kótu vás čaká 880 dvoj krokov - verte, nemusíte si to prepočítavať, a nie rýchlym tempom vám to bude trvať 24 minút. S tým sa musíte zmieriť, tomu sa vyhnúť nedá.

Potom pohodovým úsekom, veľmi miernym stúpaním v peknom bukovom lese na Veternú 1 145 m a zas miernym klesaním do plytkého sedielka. Po ľavej strane, už v stúpaní na Svrčinník, sa ešte sem-tam ponúkne obmedzený výhľad, no potom už pokračujeme len lesom, s takými vysokými kríčkami čučoriedok, že sa pre ich chutné modré bobule netreba ani zohnúť, až na malú vrcholovú plošinku Svrčinníka v n. v. 1 312 m.

Čtěte také: Kremnické vrchy - přechod dobře utajeného pohoří středního Slovenska

Je 9.08 hod. Oblačnosť sa naďalej zmenšuje, je polojasno s vysokou riasnatou oblačnosťou a úmerne tomuto vývoju stúpa aj denná teplota. Usudzujeme, že je to výborné miesto na raňajky a tak rozbaľujeme proviant. Užijeme aj niečo na zaostrenie zraku a vychutnávame výhľad na časť Veľkej Fatry a Starohorských vrchov.

Ďalší úsek trasy do sedielka pod Flochovou s križovatkou turistických značiek vedie takmer po rovine. Prevláda tu riedky smrekový les s hustým, súvislým porastom trávy. Neviem síce o aký druh trávy sa jedná, ale je to v tejto nadmorskej výške nezvyčajné no hlavne veľmi pôsobivé.

Dnes na svojom Putovaní "rozbaľujeme" podcelkom Flochovský chrbát už siedmy slovenský horský celok - Kremnické vrchy a ten by mal začínať práve tu. Zároveň sa dostávame do povodia rieky Turiec, ktorá pramení pod Svrčinníkom v nadmorskej výške okolo 1 090 m a po 66 kilometroch sa vo Vrútkach v nadmorskej výške 375 m vlieva do Váhu.

Na križovatke dochádza k väčšinovému rozhodnutiu "nezachádzať si zbytočne na Flochovú" a tak začíname klesať modrou značkou. Po tri štvrte hodine sme o 300 výškových metrov nižšie a prichádzame pri chatke Štrich na údolnú spevnenú lesnú cestu po ktorej pokračujeme až k Studenému žľabu v ústí Širokej doliny.

Tu sa cesta začína štverať z doliny späť do svahu, aby sa po ľavej strane ponad vodárenskú nádrž na pitnú vodu dostala do Turčeka. Vodné dielo Turček bolo vybudované v rokoch 1993 - 1996 a za 59 m vysokou hrádzou, ktorá meria v korune 287 m zadržiava na ploche 54 ha 10,8 mil. m³ pitnej vody.

Do Turčeka prichádzame lúkami nad najkratším tunelom na slovenských železniciach, ktorý je vybudovaný na stredoslovenskej transverzále - železnici spájajúcej priečnym smerom hlavné trate (v čase jej budovania Budapešť so Sliezskom cez košicko-bohumínsku železnicu) - v Hornom Turčeku v dĺžke len 37,7 m.

O 12. hodine vchádzame po takmer 70 kilometroch do prvej obce od opustenia Ľubochne. Akoby nám na uvítanie práve sa dolinou rozlieha obedňajšie zvonenie z veže kostola, pri ktorom následne zažívame malý šok. Priamo pri kostolnom múre, v nedeľu na pravé poludnie, reže nejaký domáci excentrik na cirkulárke na klátiky polená palivového dreva. Trochu silné kafé aj na Turka!

O 12.14 si sadáme na terasu miestneho pohostinstva a po predchádzajúcich telefonických rozhovoroch čakáme na prechádzajúci vlak do Hronskej Dúbravy, ktorým cestujú naši dvaja parťáci Juraj a Janko II. Ruky mám zdvihnuté už pred príchodom vlaku, aby videli (ak nás vôbec zbadajú), že im mávame na pozdrav.

Krčmárka zatiaľ načapovala po pive ku ktorému sme si priobjednali aj po fernete - nepije len Janko, ktorý sa tohto zlozvyku dočasne zbavil po uzavretí stávky, že do konca tohto roka nevypije ani pohárik tvrdého. Krčmárka to otočila ešte raz a my sa pomaly zberáme na odchod. Prestávku sme natiahli na hodinu aj 26 minút a o 13.40 sa konečne poberáme ďalej.

Obec Turček vznikla v roku 1951 zlúčením Horného a Dolného Turčeka. Oba Turčeky sa v písomných prameňoch spomínajú už v roku 1371. Obyvateľov nemeckej národnosti, ktorí až do konca Druhej svetovej vojny tvorili väčšinu, po oslobodení vysídlili.

Obec je tiež známa Turčeckým vodovodom, unikátnym vodohospodárskym dielom ešte z čias stredoveku, vybudovanom na zabezpečenie prosperity kremnických baní v rokoch 1496 - 1507, ktoré je čiastočne ekonomicky využívané až do dnešných čias.

Jeho unikátnosť spočíva v technickom riešení navrhnutom komorským grófom Turzom, keď vodu zachytenú v pramennej oblasti rieky Turiec previedli kanálmi, štôlňami a akvaduktami do kremnickej oblasti. Pôvodne mal Turčekovský vodovod dĺžku okolo 20 km. No postupne sa jeho dĺžka dostala až na viac ako 34 km s prevýšením 547 m a voda z Turca sa po využití vlieva do rieky Hron.

Na trase je deväť štôlní s dĺžkou 13 201 m, akvadukt dlhý 18 m, dve akumulačné nádrže o objeme 22 500 m³ a 34 000 m³, usadzovacia nádrž, šachta s hĺbkou 245 m a tri stupne vodných elektrární. Jedna z nich je v hĺbke 246 m, čo bol v čase jej vzniku v roku 1921 európsky unikát.

Neznačkovanou cestou prichádzame o 14.22 na Kremnické Bane. Prezeráme Svätojánsky kostol aj symbolický stred Európy - ten náš, pretože okrem neho sú takéto body vytýčené aj na Šumave v blízkosti vrchu Dyleň 940 m, kde je tento hraničný MITTELPUNKT EUROPAS vyznačený skromným žulovým kameňom už od roku 1865 a ešte ďalší sa určite nachádza na Zakarpatskej Ukrajine v blízkosti mesta Rachov.

Pri schádzaní na Kremnické Bane nám v peknom počasí tvoria južný horizont Kremnické vrchy.

Pomaly opúšťame podcelok Kremnických vrchov Flochovský chrbát a vchádzame do ďalšieho - Kunešovskej pahorkatiny. Prechádzame ponad železničnú trať, naprieč hlavnou cestou a zabočujeme vľavo do Kremnických Baní. Keď chceme v teplom počasí vypiť pivo, tak aj keď nechceme, musíme zísť kúsok k hlavnej ceste, kde je jediná otvorená krčma. Po oddychu na dve čapované pokračujeme ešte kúsok cez Kremnické Bane a potom už Novou dolinou do Kremnice. O 17.33 sme dorazili na Štefánikovo námestie.

V Kremnici je, po práve skončených Kremnických gagoch, ešte veľmi rušno a čo je najhoršie všetky reštaurácie sú beznádejné preplnené. Naša snaha nájsť jeden voľný stôl a dať si večeru má ďaleko k úspechu. Stretávame sa s Jurom a Jankom II, ktorým sa podarilo po náhodnom stretnutí s pánom riaditeľom Centra voľného času, ktorý na ním potvrdenú objednávku nášho ubytovania mimochodom zabudol, vlastne vybaviť vybavené ubytovanie. Vysvetľujú nám cestu k ubytovni a my, keďže sa potrebujeme navečerať, poberáme sa späť odkiaľ sme prišli - až za Severnú bránu do Rybárskej reštaurácie. Teraz sa už nemáme kde ponáhľať a tak v príjemnom prostredí trávime ešte aj nejakú tú chvíľu po večeri.

Pri našej ceste k ubytovni je už aj v historickom centre mesta kľud, ale reštaurácie žijú naplno a tak dnešný deň ešte pár krokov pred ubytovňou končíme jedným čapovaným.

9. deň : Kremnica - Žiar nad Hronom

20,5 km, z toho 12 km bez značenia, 254 m stúpanie, 544 m klesanie, celkový čas 6:10 hod. z toho chôdza 4:10 hod. a 2:00 hod. prestávky

Vstávame až o 7.15 hod. Nocľah nebol bohviečo, ale za málo peňazí málo muziky - spali sme na rozkladacích lehátkach. Neviem, či to urobila tá kvalita ubytovania, ale Juraj s Jankom II. sa rozhodujú zdupľovať si včerajšok s tým, že sa doobeda budú ešte venovať histórii Kremnice a na obed pocestujú vlakom domov, takže aj záverečný deň tejto tretej časti si budeme "vychutnávať" len štyria.

Janko začal hneď po prebudení excelovať svojimi organizačnými pripomienkami pre tento deň, čím spôsobil to, že Jano po ich vypočutí radšej hneď odišiel z ubytovne, aby sa pri takmer dvadsať minútovom čakaní pri Dolnej bráne aspoň trochu upokojil a zabránil tak najhoršiemu.

Povesť o vzniku Kremnice hovorí, že lovec prichádzajúci od Šášova do hôr, kde neskôr vznikla osada Cremnychbana, zastrelil na úbočí vrchu Volle Henne jarabicu. V jej hrvoli našiel zrnká zlata. Postupujúc proti prúdu potoka do hôr objavil ložisko rúd s obsahom zlata a striebra.

Predpokladá sa, že zlato a striebro v Kremnici a jej okolí ťažili už od 10. storočia. Skutočný rozmach ťažby však nastal až začiatkom 14. storočia. Dňa 17. novembra 1328 udelil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou osade Cremnychbana privilégia slobodného kráľovského banského a minciarskeho mesta. Zároveň tu založil mincovňu, ktorá počas stáročí svojej existencie vyprodukovala obrovské množstvo zlatých i strieborných mincí a podopierala nimi tróny mnohých európskych panovníkov.

Kremnické dukáty, tzv. florény, patrili k najhodnotnejším a k najvyhľadávanejším minciam v Európe. Kremnica mala vedúce postavenie aj v Zväze siedmich stredoslovenských banských miest. Najväčšia produkcia zlata v Uhorsku v 14. storočí vyslúžila mestu prívlastok "zlatá" Kremnica.

Popri baníctve a mincovníctve zohrali dôležitú úlohu v dejinách Kremnice aj remeslá a obchod. V Kremnici existovali potravinárske, odevné, textilné, kožu, drevo, hlinu, sklo, vosk a kov spracujúce, stavebné ako i ďalšie špecializované remeslá - holičstvo, lekárnictvo, výroba organov, kníhviazačstvo, záhradníctvo. Výnimočné postavenie mali zlatníci, ktorí požívali medzi remeselníkmi veľkú vážnosť a požívali aj mnohé výsady.

Od druhej polovice 18. Storočia sa začala intenzívnejšie rozvíjať aj továrenská výroba. K najstarším manufaktúram a fabrikám v meste patrili mlyny a továrne na výrobu papiera, kameninová továreň, továreň na spracovanie koží, na výrobu hlinených fajok a mestský pivovar, továreň na výrobu izolačných materiálov, škatúľ, stoličková továreň, čipkárska škola s dielňou, kníhtlačiareň, dielne na výrobu litografií.

Historické jadro Kremnice spolu s mestským hradom vytvára medzi typmi stredovekých jadier miest skutočne unikátny súbor svojsky riešeného gotického urbanizmu. Dominantou mesta i areálu hradu je dvojloďový kostol sv. Kataríny (patrónka mesta). Mestský hrad vznikal postupne od 13. až do 15. storočia.

Obranný systém hradného areálu pochádza zo 14. storočia a spevňovali ho bašty - severná, západná - malá veža a východná - banícka bašta a pravdepodobne i južná. Teraz sú to objekty severnej a južnej vstupnej veže, hodinová veža a banícka bašta. Areál mestského hradu je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou.

O 8.15 sa vydávame sledujúc zelenú značku, ktorá nás vedie najskôr chodníkom cez sídlisko na južnom okraji mesta a potom takmer 2 kilometre po štátnej ceste až do obce Horná Ves.

Z webstránky obce sa dozvieme, že:

• toto miesto sa spomína v listine mestských privilégií kráľa Karola Róberta z Anjou zo 17. novembra 1328. Obec patrila kráľovskej komore a jej vek nie je historicky doložený. Prvá písomná zmienka o Hornej Vsi pochádza až z roku 1429, keď ju pod názvom Windischdorf alias villa Sclavorum (t.j. dedina Slovákov) dal do zálohy Kremnici u nej zadĺžený kráľ Žigmund Luxemburský.
• medzi historické nálezy, ktoré našiel obyvateľ obce Šimon Chmúra v roku 1924, patria dva bronzové meče liptovského typu z mladšej doby bronzovej z 10. až 9. storočia.
• v strede obce sa nachádza aj jedna kultúrna pamiatka - barokový morový stĺp, so sochou svätej Trojice z roku 1710, ktorý bol darovaný mestom Kremnica Hornej Vsi v roku 1776.
• obec sa v roku 1997 odčlenila od mesta Kremnica, v súčasnej dobe má 730 obyvateľov, ktorých počet sa rapídne zvýšil po výstavbe sídliska v roku 1992, na ktorom našlo domov 168 rodín a vekový priemer občanov obce je 33 rokov.

Krátko pred deviatou využívame, aj počas štátneho sviatku otvorenú, súkromnú predajničku potravín na malé občerstvenie a spokojnejší pokračujeme ďalej. Na konci dediny, u domu s popisným číslom1, odbočujeme vpravo a lesnou cestou stúpame západnou časťou Jastrabskej vrchoviny - geomorfologického podcelku Kremnických vrchov do sedla Pod Kopernicou, alebo Krížne cesty, v nadmorskej výške 650 m. Minulo štvrť na jedenásť a tak sa ako zvyčajne rozhodujeme raňajkovať.

V snahe dostať sa lesnými cestami čo najkratšou cestou do Žiaru nad Hronom pokračujeme po raňajkách akýmsi "asi grantovým" amatérsky vyznačeným chodníkom dolinou Slobodné ktorou po 17 minútach prichádzame k rovnomennému jazierku vo veľmi peknom prostredí, kde si dožičíme krátky oddych spojený so skromným občerstvením.

V ďalšom úseku zabraní do debaty nedôsledne sledujeme zelenú značku. Prehliadli sme odbočku na hrebeň po našej pravej ruke a stále pohodlne klesajúc dolinou sa dostávame späť na hlavnú cestu Kremnica - Šášov, z ktorej sme odbočili do Hornej Vsi - dobré ráno stará mama. No vracať sa späť rozhodne nemienime a tak pokračujeme po hlavnej ceste, na ktorej je silná premávka, do Starej Kremničky.

V povesti o jej vzniku sa hovorí, že jej obyvatelia našli pravdepodobne i na severe ležiace ložiská zlata a tak boli prvými osídlencami Kremnice. Po založení Kremnice malá, staršia dedinka dostala názov Stará Kremnička.

Dedinou prechádzame na pravé poludnie bez zastávky, pretože k nášmu značnému sklamaniu nenachádzame v prevádzke žiadne občerstvovacie zariadenie. O 12.16 odbočujeme asi 600 m poniže kostola vpravo, stúpajúc krátkou uličkou zanechávame za sebou posledné domy a po 10 minútach prichádzame do sedielka s kamenným krížom.

Ďalej pokračujeme miernym stúpaním severozápadným smerom, lesnou cestou okrajom lúk nad Starou Kremničkou, až na plochý hrebeň s rozsiahlymi lúkami po ktorých pokračujeme vľavo. Cestou popri vodárenskej nádrži a retranslačnom vysielači sa v takmer jasnom popoludní naskytá pekný výhľad, ktorý ohraničuje na západe súvislý hrebeň Vtáčnika a z juhu členité Štiavnické vrchy.

Z miest, kde začíname prudko klesať máme zase skoro letecký pohľad na celú Žiarsku kotlinu s okresným mestom Žiar nad Hronom. Dvoma veľkými esíčkami poľnou cestou schádzame do údolia 19 km dlhého Lutilského potoka, ktorý od východu ohraničuje Žiar nad Hronom a v nadmorskej výške 241 m sa ako pravostranný prítok vlieva na juhovýchodnom okraji mesta do rieky Hron.

O 13.09 si, "až" v druhej krčme popri ktorej na krátkom úseku prechádzame, sadáme na vytúžené pivko. Medzičas máme síce dobrý, no po hodinke oddychu a dvoch strávených pivách zdvíhame kotvy a za ďalšej štvrť hodiny sa presúvame na autobusové nástupište. Overujeme si spoj o 14.43 do Žiliny, v blízkosti nástupišťa nachádzame peknú reštauráciu a sadáme k obedu.

Popisovať, hoci aj veľmi podrobne, Jankove počínanie a kombinácie pri hľadaní skoršieho spoja by čitateľom určite nič nehovorilo, ale sledovať jeho aktivity "v priamom prenose" stojí človeku s pevnými nervami naozaj za to.

Cesta domov - pohoda. Autobusom cez Kremnicu a Martin prichádzame do Žiliny 5 minút pred odchodom vlaku do Čadce, ktorý stíhame a o 18.59 už vystupujem v Turzovke.

Čo na záver? Sme spokojní. Počas prvej časti, na Orave, sme plánovali dostať sa v tomto roku aspoň k rieke Hron. Teraz uvažujeme prejsť v jesennom období za tri dni ešte Štiavnickými vrchmi do Levíc a posledný úsek z Levíc do Patiniec prípadne už aj začiatkom decembra, pretože podľa mapy to vyzerá, že sa budeme pohybovať väčšinou po poľných a štátnych cestách a na Dolniakoch býva v tomto období snehu veľmi málo a aj predpoklad trvalejšieho daždivého počasia je menší.

A ešte niečo - podľa dostupných materiálov sú lesy stredného Slovenska plné medveďov. Ešte aj obec Stará Kremnička uvádza, že: …lokalita sa vyznačuje bohatstvom lesných plodov, hríbov, lesnej zveri vrátane medveďov…, no my sme počas našej doterajšej cesty, možnože našťastie pre nás, nevideli nie že celého medveďa, ale ani len chĺp.

• Pokračování článku