Trek naprieč Slovenskom (4), trek na Slovensku

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší (4)

Do Prešova to už je len z kopca - veď schádzame do Košickej kotliny - ďalšieho geomorfologického celku východného Slovenska. Najskôr prechádzame miestnu časť Solivar. Nachádza sa tu Národná kultúrna pamiatka, ktorú odborníci radia medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je ňou unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia.

K objektom na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky patrí najmä šachta Leopold, četerne - rezervoáre soľanky, huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne, klopačka - turňa a unikátna stavba - Gápeľ, ťažné zariadenie postavené nad šachtou Leopold.

Medzi Solivarom a Prešovom preteká riečka Sekčov - 44 km dlhý prítok Torysy, ktorý s ňou spája svoje vody na južnom okraji mesta.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (3), trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na…

Prešov, krajské sídlo s viac ako 90 tis. obyvateľmi (3. v rámci Slovenska) je významným hospodárskym a správnym centrom východného Slovenska. Na území mesta jestvovalo historicky doložené osídlenie Slovanmi už na prelome 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1247.

Centrum mesta bolo už v roku 1950 vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a zemepisnou zaujímavosťou je, že priamo cez stred mesta prechádza 51. rovnobežka. V súčasnosti je v meste okrem iného 34 stredných škôl a univerzita, ktorá má 8 fakúlt. Ubytovávame sa na vopred objednanom internáte SPŠE.

8. deň / 9. mája - sobota

Ráno je smutné - takmer zamračená obloha neveští nič dobrého. Naše kroky smerujú najskôr do centra mesta. Chvíľu sa zdržíme hľadaním bankomatu Slovenskej sporiteľne, ešte ďalšiu chvíľu nákupom v potravinách na juhozápadnom okraji mesta a potom už po červenej značke prechádzame mostom ponad ďalšiu východoslovenskú rieku - Torysu, pretekajúcu územím mesta. Tá pramení v Levočských vrchoch pod Škrapovou (1 231 m) v katastri obce Torysky a v Košickej kotline, južne od obce Nižná Hutka sa vlieva do Hornádu.

Za slabého mrholenia, bez nutnosti použiť ochranu pred dažďom, prichádzame na križovatku turistických značiek Za Kalváriou. "Prestupujeme" na zelenú značku a začíname stúpať do Šarišskej vrchoviny v ktorej sa budeme pohybovať počas celého dnešného dňa.

Nad záhradkárskou osadou si dávame krátku pauzu. Pokiaľ sme sem vyšli prestalo mrholiť. Viditeľnosť je v takomto počasí samozrejme mizerná a tak s vďakou berieme aspoň pohľad na hrebeň Slánskych vrchov od Prešova po Tri chotáre, ktoré sme včera obišli.

Zelená značka nás vedie najskôr na nevýrazný chrbát vybiehajúci z Malkovskej hôrky na severozápad a z neho na opačnú stranu do údolia potoka Chujava k upravenému minerálnemu prameňu Kvašná voda, nad ktorým je vybudovaný šesťboký altánok. Je tu aj jeden z deviatich panelov náučného chodníka s tým istým názvom.

Po ochutnávke vody a krátkom odpočinku pokračujeme krátkym stúpaním žltou turistickou značkou na rázcestie Čertov kameň a potom po červenej na Cemjatu - miestnu časť Prešova vzdialenú asi 5 km západným smerom.

Na jej území sa nachádza viacero minerálnych prameňov pri ktorých vznikli v polovici 19. storočia kúpele známe v celom Uhorsku. Zanikli po Druhej svetovej vojne. Jedna z miestnych častí osady je pomenovaná Zabíjaná - údajne preto, že v 19. storočí si šľachta z okolia vyberala toto miesto na konanie duelov so strelnými zbraňami. 8.1.1881 sa tu uskutočnil historicky zaznamenaný posledný súboj miestnych šľachticov.

V Cemjatej prichádza na rad asfalt. Ďalšiu časť dnešnej trasy ideme po štátnej ceste spájajúcu Prešov s Margecanmi. Najskôr schádzame popri Bzenovskom potoku až k obci Bzenov, kde sa štátna cesta prudko stáča smerom na západ a údolím riečky Svinka pokračuje na Rokycany. Obec sa spomína už v roku 1295.

Krátko pre obedom sme pred miestnym hostincom, no ten otvárajú až o 15., tak si dávam pečiatku vo vedľajších potravinách a ideme ďalej. Asi kilometer za obcou odbočujeme z "hlavnej" cesty na Bajerov. Torzo z toho čo niekedy bolo autobusovou zastávkou hneď pri križovatke využívame na obed po ktorom prechádzame bez zastávky obcou Bajerov rozkladajúcou sa po oboch brehoch Kvačianskeho potoka.

Po ďalších dvoch kilometroch sme na začiatku obce Kvačany. Hneď na okraji dediny sa zdržíme sledovaním diviakov v malej "súkromnej" obore. Pri miestnom murovanom filiálnom gréckokatolíckom kostolíku sv. Michala postavenom v roku 1796 na hornom konci dediny sa chystá svadba.

Za poslednými domami vychádzame na lúky a dávame si krátky oddych. Čaká nás stúpanie a ďalší úsek cesty bez turistického značenia. Cesta vedúca lúkami však zahýba doprava, ku v krovinách skrytému potoku, preto radšej vchádzame vľavo do lesa, kde hneď nachádzame "hrebeňovú" vozovú cestu a po nej sa vcelku pohodlne dostávame na kótu Úboč s n. v. 649 m.

Rozložitým lúčnatým hrebeňom prechádzajú 4 trasy VVN popod ktoré schádzame severozápadným smerom do plytkého sedielka s krížom. Vľavo pod nami je Klenov, kde budeme pre tento deň končiť. Počasie sa v priebehu poslednej pol druha hodiny zlepšilo zo zamračeného až na polojasno a tak si takmer hodinu vychutnávame ničím nerušené ticho - dokonca ani z dediny nepočuť typický zvuk cirkulárky či motorovej píly.

Obecná kronika uvádza: "Podľa farských záznamov v 12. storočí bola tu už založená fara. Musela to byť malá osada, ktorá mohla vzniknúť v 10. storočí, alebo ešte skôr. V tomto čase vznikol menší hrad na mieste ktoré sa dodnes volá hradisko." Avšak prvá písomná zmienka o obci pochádza až z roku 1332, kedy drienovský zeman Kajul predal šľachticovi Viliamovi Drugetovi dediny Sedlice, Miklušovce a Klenov.

Poľná cesta zo sedielka, ktorou klesáme do obce rozloženej v doline potoka Sopotnica, nás vedie priamo cez miestny cintorín. Tento potok je asi dôvodom, prečo sa obec Klenov nachádza podľa jedných informácií v najjužnejšej časti Šarišskej vrchoviny a podľa iných leží v pohorí Čierna hora.

Pri gréckokatolíckom chráme zasvätenému Pokrovu Presvätej Bohorodičky, pochádzajúcom zo začiatku 14. storočia stojí drevená zvonica z roku 1742 chránená Pamiatkovým úradom v Prešove a tu zastavujeme aj my, aby sme mobilom zistili miesto nášho ubytovania. O šesť minút neskôr už sme vo dvore u "domácich". Máme tú česť byť prvými ubytovanými hosťami na novom ubytovaní v súkromí.

Hneď po vzájomnom predstavení sa prichádza k domácim na návštevu miestny pán farár aj s krabicou svadobných koláčov z ktorých sa ujde samozrejme aj nám. Tú svadbu v Kvačanoch som spomenul zámerne preto, lebo tieto koláče boli práve z nej.

9. deň / 10. mája 2009 - nedeľa

Spokojní s ubytovaním i "polpenziou" pripravenou domácou paňou sa ráno lúčime a cestou popri kostolíku stúpame k západnému okraju obce a potom lúčnatým terénom na križovatku, kde sa cesta z Klenova napája na cestu Prešov - Margecany. Po nej kúsok klesáme aj my a po necelom kilometri sa v dolinke potoka Bystrá, v mieste kde odbočuje prístupová cesta k hotelu Klenov, napájame na modrú turistickú značku a začína "posledné stúpanie" tejto prvej časti nášho putovania naprieč Slovenskom.

Po hodinovom stúpaní stojíme na vrchole Roháčky, ktorá je so svojimi 1 028,5 m výšky najvyšším vrcholom horského celku Čierna hora. Z tohto najvyššieho bodu nie sú žiadne výhľady, skalnatý vrchol je zarastený vysokým lesom nad ktorý už nevytŕča ani rozpadajúca sa triangulačná veža.

Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a o kúsok ďalej lezieme na skalu s vidinou akých takých výhľadov. Boli jednostranné k severu, ale dívať sa ďaleko neumožňuje aj dosť silný opar. Čo sa dohľadnosti týka to isté sa opakuje aj na západnejšom vrchole, ktorý je o niečo nižší ako hlavný, vrcholové skalisko je ozdobené sochou a vysokým krížom, ale výhľad je podstatne lepší.

Z tohto vrcholu už potom nasleduje takmer 6 km dlhé klesanie, končiace v obci Kluknava. Obec vznikla po roku 1300 v chotári staršej osady, zvanej Stará Richnava. Prvá písomná zmienka je z roku 1304. V katastri obce sa nachádza drevený krytý most z roku 1832 postavený zo smrekovca a už 180 rokov slúži na prekonávanie Hornádu medzi Kluknavou a miestnou časťou Štefanská Huta.

Takmer v centre obce prechádzame lavičkou Dolinský potok a v miestnej reštaurácii skladáme z pliec batohy. Domáci štamgasti, z ktorých sa počas debaty vykľuli tiež turisti sa pochválili, že na Roháčku chodia pravidelne na výstup, ktorý organizuje ich OKST už od roku 1987. Slovo dalo slovo a pridalo aj čosi na zoznámenie. Sedelo by sa dobre, atmosféra už bola družná, ale nám sa treba poberať do Krompách k vlaku, pretože nás ešte čaká cesta domov.

Na križovatke do susednej Richnavy, v ktorej stával od druhej polovice 13. storočia hrad zaniknutý určite pred rokom 1715, kedy už používali kameň z múrov na stavbu kaštieľa v susednej Kluknave a dnes ho pripomína len malá časť pôvodného muriva, pravdepodobne základy hradnej veže v miestnej časti "Pod baštou", prechádzame popri starom vodnom mlyne postavenom na potoku Zlatník v roku 1910.

O kúsok ďalej suchou nohou po moste prekonávame 5. najdlhšiu slovenskú rieku Hornád, prameniacu na východných svahoch Kráľovej hole. Slovenskom tečie 193 km, ale svoje vody odovzdáva ďalšej slovenskej rieke Slanej, ako jej ľavostranný prítok až po 286 kilometroch v Maďarsku.

V Richnave sa zastavujeme na pivo - krčma vedľa cesty sa neobchádza a na železničnej zastávke pre pečiatku. Od stanice potom chodníčkom vyúsťujúcim na hlavnú cestu priamo pod "osadou" pri pohľade na ktorú vás nenapadá nič iné len zvolanie "zachráň sa, kto môžeš".

Po ďalších, pre prvú časť nášho putovanie naprieč Slovenskom, posledných troch kilometroch prichádzame na železničnú stanicu v Krompachoch, kde by sme sa chceli vrátiť o rok a pokračovať v začatej ceste.

• Pokračování článku

Další související články: