Prechod naprieč Slovenskom z východu na západ (1)

Trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší (1)

Prológ / 1. mája 2009 - piatok

Po úspešnom prechode naprieč Slovenskom z najsevernejšieho bodu (Oravská Polhora) na najjužnejší (Patince) v roku 2008 máme ďalší plán ako prejsť naprieč Slovenskom - teraz pre zmenu z najvýchodnejšieho bodu (Nová Sedlica) na najzápadnejší (Záhorská Ves). Výber trasy tak ako vlani bol veľmi jednoduchý: čiara v mape spájajúca tieto dva body a v teréne sa snažiť o čo najmenšiu odchýlku od nej.

Nakoniec sa tejto akcie zúčastňujeme štyria: Miroslav Č., Janko J., Jano R. a ja - všetci z Klubu turistiky Vysoká nad Kysucou.

Prvý deň musíme obetovať cestovaniu. Z Turzovky odchádzame ráno o 5:02 hod. Z Čadce pokračujeme rýchlikom Excelsior, ktorý má 45 minútové meškanie, no ďalší spoj z Košíc do Humenného sme v pohode stihli. Na železničnej stanici sa narýchlo "zvítame" s pánom Švejkom a do odchodu vlaku do Stakčína si dávame jedno orosené. 14.05 vystupujeme v Stakčíne - najvýchodnejšej konečnej železničnej stanici na Slovensku, ktorá 30.11.2009 tohto roku oslávi 100 rokov od začatia prevádzky.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (10), konečne Dunaj

O necelú hodinu pokračujeme autobusom do Uliča. Hodinky ukazujú 15.25 keď po 10-tich hodinách a 23-troch minútach vystupujeme, po precestovaní 435 km (z ktorých bolo 25 autobusom) v Uliči.

Ubytovanie máme zabezpečené v ubytovni obecného úradu. Na večeru o dvoch chodoch sme si zašli do útulnej reštaurácie Kamenný dvor a potom na ubytovni sledujeme zápas MS v hokeji Slovensko-Fínsko.

1. deň / 2. mája 2009 - sobota

Vstávame po piatej. Ráno začína tradično - netradične. Janko J. už zasa chce roztrhať batoh, Miro Č. končí rannú hygienu sprejovaním a autobus do Novej Sedlice odišiel o 7.06 hod. namiesto 7.24 hod uvedených v cestovnom poriadku.

Nakoniec nás zachraňuje starosta obce, ktorý nás, na príhovor miestnych s ktorými sme sa pustili do debaty pre obchodom potravín, odviezol do 14 km vzdialenej Novej Sedlice. Išiel síce voziť futbalistov dorastencov na zápas, ale našťastie mal ešte časovú rezervu.

Dve minúty pred ôsmou tak odchádzame od turistickej orientácie v Novej Sedlici k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska. Červená značka nás vedie na horný koniec dediny. Popri modernej budove informačnej kancelárie, sa z informačného panelu síce dozvedáme, že projekt bol financovaný z prostriedkov EU, no ďalšie informácie, napriek tomu, že je sobota a pol deviatej (alebo práve preto?) už nezískame - nebyť tam tých stoličiek, tak tam nie je ani noha.

Po kilometri značka odbočuje z lesnej cesty a začína 55 minútové stúpanie na hrebeň - do sedielka pod Packovou Kýčerou nad Stužickou riekou. K tej schádzame serpentínami v strmom svahu.

Po krátkom úseku telesom niekdajšej lesnej železničky, ktorú už pripomínajú len mostíky a pražce v dĺžke asi 200 m, odbočujeme vľavo a začíname "nekonečné stúpanie" Stužickým pralesom k štátnej hranici s Ukrajinou.

Strmým úsekom hraničného prieseku prichádzame po takmer 3,5 hodine na najvýchodnejší bod Slovenska vyznačený monolitom trojuholníkového prierezu so znakmi susediacich štátov. Vlastný vrchol Kremenca však leží asi 400 m severovýchodným smerom na ukrajinsko-poľskej hranici (už mimo územia Slovenska).

Počasie sa v priebehu necelých troch hodín výrazne zhoršilo - z jasna až na takmer zamračené so studeným severným vetrom. Dlho sa tu nezdržiavame, dávame si po jednom - takom cieľovo-štartovnom. Cieľovom - to ako že sme došli na najvýchodnejší bod Slovenska a štartovnom - pretože tu sa vlastne začína náš pochod, a so želaním úspešného priebehu štartujeme našu cestu naprieč Slovenskom k jeho najzápadnejšiemu bodu.

V sedielku u hraničného kameňa 2/I zastavujeme na obed počas ktorého mi celkom slušne skrehli prsty na rukách. Takéto nevľúdne počasie - silný vietor a nízka oblačnosť, nás sprevádza na hlavnom hrebeni Bukovských vrchov až po Rabiu skalu. Občasné výhľady sú tak obmedzené len na najbližšie okolie.

Na hrebeni, ktorý je výškovo nenáročný, okrem strmšieho stúpania na Čelo (1 158 m) a Rabiu skalu (1 167 m), sa nachádza pomník A. Gladyševa, ruského vojaka, ktorý tu padol počas II. svetovej vojny, v sedle za kótou Čierťaž (1 071 m) je povolené táborisko - prístrešok, ohnisko, lavičky so stolom a blízkym prameňom pitnej vody a spomenúť tiež treba vyhliadku z Rabej skaly - dnes veľmi skromnú.

O niečo ďalej na najvyššom vrchole pohoria, kóte Ďurkovec (1 188 m), sa počasie opäť začína lepšiť a tak si dožičíme dlhší oddych - samozrejme aj s vrcholovou dávkou. Janko J. nás opúšťa - ponáhľa sa na hokej.

Od turistickej orientácie v sedle pod Ďurkovcom začína strmé, únavné klesanie bočným hrebeňom až po križovanie turistickej značky s lesnou cestou - miestami ťažkých bojov počas 1. svetovej vojny.

Cieľom našej prvej etapy je Runina, obec so 69 obyvateľmi, ležiaca v malebnej eróznej kotline pod hlavným hrebeňom Bukovských vrchov v samom závere Uličskej doliny. Po vyjdení z lesa ju aj s najbližším okolím obdivujeme vysvietenú podvečernými lúčmi májového slnka.

Majiteľa ubytovne nachádzame v pohostinstve U Mira, kde je najlacnejšia borovička na Slovensku - prepočítane 0,05 l za 11 Sk - no neposedeli by ste tam? V televíznych novinách sme zaregistrovali správu o úspešnom pokuse horno kelčovských hasičov (miestna časť obce Vysoká nad Kysucou) o postavenie najvyššieho mája na Slovensku, ktorému "komisári" zo Slovenských rekordov namerali úcty hodných 37,90 m - vhodná správa pochváliť sa na opačnom konci republiky, že to je u nás doma.

2. deň / 3. mája 2009 - nedeľa

Budíme sa o pol šiestej. Ráno nás víta bezoblačnou oblohou, čo je pri našej súčasnej činnosti veľmi povzbudzujúce. Miroslav Č. sa podujal, že pripraví na raňajky praženicu s údenou slaninou na ktorú nám vajíčka a cibuľu zabezpečil náš "domáci" - super rozprávač a výborný informátor o miestnej histórii. Už takmer nasilu ho prerušujeme v jeho nekonečnom výklade doplnenom spústou zážitkov a príhod a 5 minút pred ôsmou sa konečne lúčime. No nie nadlho, ešte pred koncom dediny nás dobieha na bicykli s dvoma mydlami, ktoré sme si nechali v kúpeľni.

Prvá časť dnešnej etapy do obce Topoľa ubieha v pohode - však ideme z kopca - popri toku 28 km dlhej riečky Uličky prameniacej pod hlavným hrebeňom Bukovských vrchov, ktorá sa už na Ukrajine vlieva do rieky Uh.

Na 7kilometrovom úseku sme nestretli ani živáčka, akurát sa pri nás zastavili hraniční policajti. Prejavili záujem o naše pôsobenie v tomto kraji, no keď sme im povedali, kde máme namierené tak nám len s úsmevom zaželali šťastnú cestu. Pred dedinou strávime chvíľu rozhovorom s ujom pasúcim kozy, ktorý nám porozprával kade on chodieval na Gajdošík - najvyššie položený vojenský cintorín z Prvej svetovej vojny.

V Topoli - obci známej už v roku 1588 navštevujeme drevený kostolík z roku 1650, ktorý je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku - podobne ako všetky "drevené cerkve" v tejto oblasti. Pri ňom je udržiavaný vojenský cintorín z Prvej svetovej vojny na ktorom je pochovaných 240 padlých vojakov. Po polhodinke, ktorú sme okrem obhliadky strávili aj študovaním našej ďalšej trasy v turistickej mape sa po vzájomnej dohode poberáme ďalej.

Pokiaľ sme mali včerajšiu trasu výhradne po značkovaných chodníkoch tak odteraz povedie naša trasa nasledujúce 4 dní v dĺžke asi 110 km chodníkmi a cestami bez turistického značenia.

Nateraz máme v pláne navštíviť najvyššie položený vojenský cintorín z Prvej svetovej vojny, ktorý sa nachádza medzi kótami Hajdošík (921 m) a Jabloňov (835 m). Mostíkom prechádzame nad riečkou Uličkou a hneď za domami začína dlhé stúpanie, spočiatku ešte lúkami, no neskôr už náletovými drevinami zarastenými "poloninami".

Za tri štvrte hodiny prichádzame, intenzívne vyhrievaní Slnkom páliacim z jasnej oblohy, na rovný úsek hrebeňa - v domienke, že už sme na kóte Kalinovec 655 m. Po chvíľke oddychu pokračujeme, ale hrebeň začne opäť stúpať a na "pravý" vrchol nám to trvá ešte ďalších 10 minút. V týchto častiach si musíme dávať dobrý pozor na sledovanie smeru starých furmanských ciest - zarastených ostružinou a malinčím.

Znova podrobíme mapu dôkladnejšiemu skúmaniu a podľa tvaru terénu určujeme smer cesty k vrcholu Jabloňova. Zo sedielka za Kalinovcom začína byť cesta zreteľnejšia, stúpa kolmo cez vrstevnice a dokonca asi 250 m pod vrcholom je zarýpaná na otáčanie lesných traktorov. Posledných 250 m sú však "galeje". Najskôr zarastenou lúkou a potom porastom s hustou, takmer nepriechodnou spodnou etážou sa dostávame priamo na vrchol Jabloňova (835 m), ktorý je z časti lúčnatý a vďaka nízkemu riedkemu porastu aj s obmedzenými výhľadmi severným smerom.

Predstava, že sa takouto "džungľou" budeme po hrebeni predierať ešte 800 a možno aj viac metrov nás definitívne odrádza od úmyslu navštíviť najvyššie položený vojenský cintorín.

Pri pohľade na hodinky usudzujeme, že by bolo vhodné zaradiť do programu aj obed. V snahe ukryť sa pred slnečnými lúčmi si každý hľadáme miesto s trochou tieňa, rozbaľujeme batohy a po povinnom aperitíve pristupujeme k likvidácii ešte domácich zásob. Vcelku sa nemáme kde ponáhľať a tak trávime takmer hodinu odpočinkom.

Pri odchode z vrcholu sledujem lesnícke porastové značky a ani nie po 200 metroch objavujem v tráve aj náznak lesnej cesty, ktorá sa postupne ako klesáme stáva čoraz znateľnejšou. Kúsok za kótou Pohár (716 m) odbočujeme prudko vľavo a strmým klesaním, ktoré sa po vyjdení z lesa rýchlo zmierňuje pokračujeme, lúčnatým terénom s peknými výhľadmi do okolia, do sedla Karcaba s dvoma domami a autobusovou zastávkou - Príslop, kopec - v nadmorskej výške 500 m, ktorým prechádza jediná prístupová cesta do Uličskej doliny. Cesta z vrcholu Jabloňova nám trvala 46 minút.

Až po toto sedlo sme sa počas týchto dvoch dní pohybovali po území náležiacom do povodia rieky Uh. Povrchovú vodu z najsevernejšieho cípu Slovenska odvádzajú Stužická rieka, Zbojský potok ako ľavostranný prítok riečky Uličky a Ublianka. Všetky tri tieto vodné toky, pameniace v Bukovských vrchoch, sa do Uhu vlievajú až na území Ukrajiny. V sedle Príslop prechádzame do povodia Cirochy.

Záverečná časť dnešnej trasy už vedie po štátnej ceste, najskôr po križovatku do bývalej obce Dara klesáme, aby sme vzápätí absolvovali asi 1,5 km stúpanie a potom už pre dnešný deň definitívne len dole a dole s výhľadmi na priehradnú nádrž Starina. Nad priehradným múrom robíme malú zastávku.

Starina - je najväčšou nádržou na pitnú vodu v strednej Európe. Má objem 59,8 mil. m³ vody a rozprestiera sa na ploche 240 ha, priehradný múr má výšku 50 m. Voda z nej preteká 130 km potrubím až do Košíc a Prešova. Vybudovaná bola v rokoch 1983-1988 na rieke Cirocha, ktorá pramení pod Ruským sedlom v blízkosti slovensko-poľskej hranice v n. v. 765 m a po 56,6 km sa východne od Humenného vlieva do Laborca v nadmorskej výške okolo 149 m n. m.

Vybudovaniu vodnej nádrže predchádzalo vysťahovanie 7 dedín z dôvodu ochranného pásma zdroja pitnej vody nad nádržou. Z dedín Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala sa muselo nedobrovoľne vysťahovať viac ako 3500 ľudí, ktorí museli opustiť vyše 700 príbytkov.

1,5 km pod priehradným múrom na križovatke do obce Jalová končíme dnešnú 27 km dlhú etapu. 20 minút trávime čakaním na autobus do Stakčína, ktorý odchádza s japonskou presnosťou o 15.33 hod.

• Pokračování článku

Další související články: