Naprieč Slovenskom, trek od severu na juh

Sever/juh (7), Žiar nad Hronom - Vyhne

22 km, všetko po značených turistických chodníkoch, 625 m stúpanie, 645 m klesanie, celkový čas 7:10 hod z toho 4:49 hod chôdza a 2:21 hod prestávky.

Na ďalšiu časť našej cesty Naprieč Slovenskom sa nakoniec vydávame len traja. Účasť na pracovnom školení, ktoré nemôže neabsolvovať Juraj, spôsobuje, že doma ostáva aj Janko II., no a Miro, ten ostáva doma kôli rekonštrukcii rodinného domu.

• Předchozí část článku

Autobusom smer Dudince cestujeme 24. októbra ráno o 4.40 z Turzovky do Žiliny. Z vlaku, ktorým pokračujeme do Hornej Štubne , po prechode strečnianských tunelov sledujeme príchod rána spoza turčianskeho hrebeňa Veľkej Fatry. Z odtieňmi červeno žltej farby dočasne vyfarbených sediel vystupujú k blednúcej oblohe tmavé siluety Kľaku, Lysca, Kozej skaly, Tlstej, Ostrej aj Drienka. Scenéria, od ktorej sa vám ani nechce odtrhnúť zrak. A keď tak mimovoľne či zo zvedavosti urobíte pri zastavení vlaku, tak pri pohľade na súčasný stav historických staničných budov pochádzajúcich zo začiatku 80. rokov 19. storočia to veľmi rýchlo oľutujete.

Čtěte také: Veľký a Malý Grič, sopky nad Handlovou

V Hornej Štubni už čaká motoráčik, ktorým sa zvezieme do Handlovej. Táto železničná trať spájajúca Ponitrie (trať Prievidza - Handlová uvedená do prevádzky 15. februára 1913) s Turcom (s traťou Zvolen - Hronská Dúbrava - Horná Štubňa - Vrútky odovzdaná do prevádzky 12. augusta 1872) prekonáva na celkovej dĺžke 18,6 kilometra výškový rozdiel 180 metrov v náročnom teréne pod hlavným hrebeňom pohoria Žiar. V medzivojnovom období to bola najnáročnejšia stavba.

Pred spustením prác na jej výstavbe bolo treba najskôr vybudovať 36,6 km pracovných železníc rozchodu 600 mm alebo 760 mm s 122 výhybkami, 1,36 km dlhú lanovku, 1,2 km dlhú dvojkoľajnú zvážnicu, 3 pracovné zvážnice a 3 šikmé výťahy a k tomu 5 kancelárskych barákov, 1 solídna drevená kancelárska budova, 3 kancelárske búdy, drevená solídna budova obytná pre podnikateľov, obytné baráky, z nich 9 úradníckych, 5 pre dozorcov, asi 32 robotníckych, spolu asi pre 600 slobodných a 60 ženatých robotníkov, 1 úradnícka menza, 4 kantíny, 2 školy, 1 lazaret, 1 kúpele pre robotníctvo, 1 prístrešok pre robotníctvo, 1 žandárska stanica, 5 skladíšť a 32 skladištných búd, 2 garáže, 2 stajne, 6 výtopní pre rušne, 7 strojovní, 3 búdy pre stroje, 7 zámočníckych dielní a kováční, 4 dielne pre iných remeselníkov, 3 prístrešky pre inventár, 1 skúšobňa hmôt, 2 transformačné stanice, 3 dynamitky a iné menšie stavby. Celkový úhrnný výdaj na zariadenie staveniska bol 10 642 000 Kč.

Verejná súťaž na jej výstavbu bola vypísaná 25.5.1928. Celá stavba s 5 tunelmi (v smere našej jazdy: Štubniansky 646 m, Bralský - vybudovaný pod 826 m vysokou Bralskou skalou - 3 011,6 m, Pekelský 304 m, Hájnický 300 m a Pstruhársky 439,9 m) a troma viaduktami (Bralský 98 m, Chotársky 104 m a Pstruhársky 136 m, vysokými 25 - 27 m) bola daná do prevádzky - dnešné renomované stavebné firmy, teraz pozor! - 20.12.1931.

V Handlovej vystupujeme o 8.16 a počas 10-tich nasledujúcich minút prechádzame na autobusové stanovište. Diaľkový autobus z Nového mesta nad Váhom do Banskej Bystrice nás vezie do Žiaru nad Hronom. Po vystúpení sa ničím nezdržiavane a hneď sa poberáme. Hodinky ukazujú rovných deväť a obloha je úplne jasná len so slabým oparom nad horizontom.

Po hlavnej ceste vychádzame zo Žiaru, ktorý sa ako obec s mýtom písomne prvý krát spomína už v roku 1075 v zakladacej listine beňadického opátstva ako Kerestur - tak konečne som zistil, odkiaľ išiel ten lapaj v jednej pesničke, čo sa mu stala tá galiba.

Od roku 1246 sa vyvíjala ako zemepanské mestečko. V roku 1664 tu generál Souches zvíťazil nad Turkami, neskoršie došlo k bitke Thökölyho a potom aj Rákocziho vojsk s cisárskymi vojskami. Postupne vznikajú remeselnícke cechy: 1678 cech krajčírov, 1690 cech ševcov, 1728 cech čižmárov, 1733 cech kováčov. V roku 1690 získalo mesto jarmočné právo.

Žiar nad Hronom mal stále poľnohospodársky ráz. Vysťahovalectvo pokračovalo aj za I. ČSR. Obyvatelia chodili na sezónne poľnohospodárske práce do Rakúska.

Ku koncu Druhej svetovej vojny Nemci po obsadení Žiaru nad Hronom tu zriadili zberný tábor zajatcov, perzekvovali obyvateľov, vypálili cigánsku osadu a jej obyvateľov povraždili. Žiar nad Hronom bol oslobodený 31.3.1945.

Po roku 1945 sa z poľnohospodárskej obce stalo moderné mesto. Vybudovala sa tu jediná hlinikáreň v bývalej ČSSR - Závody SNP. V prevádzke boli i kameňolomy automobilové opravovne, potravinárske závody, výrobňa hračiek. Miestne závody poskytovali zamestnanie obyvateľom mesta i širokého okolia. Počet obyvateľov sa niekoľkonásobne zvýšil. Vybudovali sa nové sídliská, sociálne a kultúrne zariadenia a služby. V roku 1960 sa Žiar nad Hronom stal sídlom okresu. Mal a má priznaný štatút mesta.

Závody SNP, ako bol tento kolos pomenovaný, však aj veľmi kruto zasiahli do života tohto kraja. Vzhľadom na stiesnenosť kotliny so zlou cirkuláciou vzduchu a na množstvo produkovaných emisií, k čomu sa pridružovala aj frekventovaná cestná doprava, sa táto oblasť stala jednou z najviac znečistených oblastí Slovenska. Tento stav sa v posledných rokoch, po modernizácii ZSNP, podstatne zlepšil.

Po prekonaní Hrona, suchou nohou po cestnom moste, odbočujeme pre pečiatku na železničnú stanicu a potom lomenými schodmi vychádzame späť na hlavnú cestu. Na križovatke zabočujeme vpravo a chodníkom popri hlavnom cestnom ťahu zo Zvolena na Nitru ukrajujeme prvé metre z takmer 3,5 km dlhého úseku asfaltky, ktorému sa nedá vyhnúť. Toto utrpenie zakrátko a tiež nakrátko prerušíme raňajkami v malom Motoreste. Dávame si to čo v tejto dobe majú k dispozícii: držkovú a hovädzie na koreni s ryžou, čo zapíjame pol litrovou čapovanou kofolou. Celú akciu sme zvládli za 22 minút a znova na asfalt.

Krátko po pol jedenástej opúšťame asfalt aj Žiarsku kotlinu - medzihorský geomorfologický celok, ktorý je ako súčasť oblasti Slovenské stredohorie, tektonickou depresiou vyplnenou až 2 000 m hrubými nánosmi sutín a hlín z okolitých pohorí sopečného pôvodu - na severe a severozápade Kremnické vrchy, na juhu Štiavnické vrchy a na západe Vtáčnik. Kotlinu odvodňuje 298 km dlhý Hron.

Na najbližšie dva dni vchádzame do Štiavnických vrchov, sopečného pohoria, ktorých územie je mimoriadne bohaté na výskyt minerálov - 140 druhov a odrôd a v minulosti intezívne ťažených drahokovných rúd. Celé pohorie sa ešte člení na 4 podcelky, z ktorých plošne najväčším je Hodrušská hornatina zaberajúca celú severozápadnú polovicu horstva - tú prejdeme pozdĺžnym smerom.

Za druhým ohybom cesty prichádzame, pri jedinej zachovanej stavbe - miestnom kostole, ku krytej makete obce Horné Opatovce, prvý krát spomínanej v roku 1253. Obec sa vyvíjala a žila podobne ako iné okolité obce. V roku 1720 mali mlyn, krčmu, mäsiara a 53 daňovníkov, v roku 1828 116 domov a 815 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.

Po výstavbe už spomínaných Závodov SNP bola obec postupne zanášaná množstvom škodlivých látok z hlinikárne v Žiari nad Hronom až na neúnosnú mieru a tento problém vtedajšia vláda Československej socialistickej republiky vyriešila svojim uznesením o fyzickej likvidácii obce. Obec tak v roku 1969, po 716 rokoch, prestala jestvovať. Prázdne územie bolo administratívne pričlenené k mestu Žiar nad Hronom.

Asi po 400 metroch od tohto Pietneho miesta zabočuje červená značka doprava ponad novo budovanú skládku TKO, aj keď v turistickej mape Shocartu je značka vyznačená asi o pol kilometra vľavo po protiľahlom hrebienku. Na druhej strane malého potôčika stúpa južným smerom hlbokou úvozovou cestou pekným bukovým lesom do sedla Kečka s krížom z roku 1936.

Výstup nám znepríjemňovalo len nízke slnko presvitajúce cez už takmer holé koruny bukov, ktorých suché, opadané lístie nám v rytme našich krokov vyhrávalo príjemnú šušťavú melódiu. V sedle trávime štvrťhodinku a dávame si "po huce" hruškovice - hut znamená na našich Rovňanských vrchoch lok. O 12.30 pokračujeme ďalej.

Po siedmich minútach nás značka prevádza elektrickým pásom popod dva elektrovody na druhú stranu sedielka. Hneď za pásom si treba dávať pozor, lebo značka vedie strmým klesaním, momentálne v mohutnej vrstve lístia ukrytým chodníčkom, tesne okolo elektrického pásu až na lesnú zvážnicu nad hlbokým korytom potoka. Po zvážnici je to už len asi 400 m na štátnu cestu Hliník nad Hronom Sklené Teplice u futbalového ihriska miestnej TJ Slovan.

Do centra Teplíc to máme niečo vyše kilometra po asfaltke a tiež nás víta (ako v Turčeku) dolinou sa rozliehajúci zvuk obedňajšieho zvonenia. Nasledujúcich 35 minút odpočívame v miestnom pohostinstve U Džula, kde sme, okrem abstinujúceho Janka, ktorý sa nevie vyrovnať s našim alkoholizmom, strovili po jednom 10° Staroprameni.

Sklené Teplice, obec so 455 obyvateľmi, ležia v severozápadnej časti Štiavnických vrchov v údolí potoka Teplá. Prvá písomná zmienka o Sklených Tepliciach pochádza z roku 1340. Vznikli ako drevorubačská osada a obyvatelia ťažili drevo pre bane v neďalekej Banskej Štiavnici. Približne v roku 1350 tu bola založená prvá skláreň v Uhorsku, ktorá neprodukovala sklo pre bežné účely, ale chemické sklo, ktoré využívali hutníci pri zisťovaní obsahu zlata a striebra v rudách vyťažených v banskoštiavnickom banskom revíri. Predpokladá sa, že zanikla niekedy v priebehu 17. storočia.

Na území obce vyvierajú termálne pramene s teplotou vody 28 - 53 °C, ktorých blahodárne účinky poznali a využívali obyvatelia už od vzniku obce. Alkalicko-sadrové minerálne pramene s jaskynným kúpeľom sa ako kúpeľné miesto dostali do povedomia až v 16. storočí - v roku 1549, kedy ich vo svojej balneografii opísal známy vedec Juraj Wernher. Liečia sa tu choroby pohybového ústrojenstva a nervové choroby.

Sklené Teplice navštívili: známy anglický cestovateľ Edward Brown, nemecký mineralóg a botanik Brückmann, ale i slovenský učenec Matej Bel a v roku 1751 aj cisár František Lotrinský, manžel Márie Terézie, ktorý počas návštevy Banskej Štiavnice, navštívil aj hutu v Sklených Tepliciach, aby videl, ako sa produkuje zlato. Táto huta zanikla v roku 1781 a v roku 1785 sa začala v týchto priestoroch zriaďovať amalgamačná huta, ktorá mala produkovať zlato a striebro zo zlatonosných rúd pomocou ortuti. Dokončili ju v roku 1786. V Sklených Tepliciach sa konal aj prvý medzinárodný kongres prírodovedcov na svete.

Z Teplíc pokračujeme takmer 3 kilometre strmo stúpajúcou cestou cez Láne do Repišťa, história ktorého sa začala písať v roku 1388. Oproti kaplnke z roku 1861, postavenej na mieste neskorogotického kostola, je síce miestne pohostinstvo, ale otváraciu dobu má až o 15. hodine. Tak si na odpočinok vyberáme miestnu studňu - krytú prístreškom a vybavenú aj lavičkou, v ktorej nie je zakázaná konzumácia vlastných nápojov čo teda využívame na striedme tekuté občerstvenie.

Z dediny pokračujeme v stúpaní, ktoré končí až v sedielku za poslednými domami osady Priehon. Zo sedielka cesta mierne klesá lesom do opustenej a chátrajúcej osady Chrústov z ktorej sa núkajú pekné výhľady a my musíme, na aspoň hrubú orientáciu, rozbaliť turistickú mapu.

Okolie domov je plné starých ovocných stromov, ešte stále rodiacich chutné ovocie o ktoré podľa toho čo vidíme na zemi asi už nejaví záujem nikto. Janko - abstinent sa s tým tiež akosi nemôže zmieriť a v útrobách jeho ruksaku mizne 5-6 kíl pekných, tvrdých a sladkých plodov hrušiek, ktoré bude počas ďalších dvoch dní s preklínaním vláčiť na chrbte, aby ich doniesol domov a v zime si pochutnal na dobrom kompóte.

Pekné prostredie sme sa rozhodli využiť na obedňajšiu prestávku. Do cieľa dnešnej túry to už máme len cez kopec a tak si ležiac v tráve, ktorá už hrá viac odtieňmi hnedej a žltej ako pôvodnej zelenej, vychutnávame teplé jesenné popoludnie. Počas siesty sa vďaka mobilnému telefónu dohováram s majiteľom penziónu, kde máme zarezervovaný nocľah, o koľkej prídeme do Vyhní.

Pôvodnou prístupovou cestou do osady Chrústov schádzame veľkým oblúkom lúkami, zanechajúc zelenú značku kdesi vpravo predierať sa lesom, k Ostružlianskemu potoku pri ktorom nachádzame pekný - netypizovaný - smerovník aj zelenú značku. Z potoka nás čaká kilometrové stúpanie okolo rekreačných domčekov do sedla s kamenným krížom, pri ktorom opúšťame zelenú značku a opačným smerom schádzame miestnou komunikáciou popri penzióne na Slnečnej stráni na horný koniec obce Vyhní, cez ktoré musíme prejsť až skoro na dolný koniec, kde sa nachádza "náš" penzión.

Pomaly prechádzame obcou, ktorá tu jestvuje už od roku 1256. Jej pôvodná história je spojená s baníctvom a železiarstvom. Od roku 1473 je tu takmer nepretržite v prevádzke najstarší slovenský pivovar. Najstaršia písomná zmienka o Vyhnianskych kúpeľoch pochádza už z 13. storočia - Szénasi héyvíz - Bzenická teplá voda.

K dobrému chýru vyhnianskych kúpeľov prispel aj tamojší pobyt sedmohradského kniežaťa, vodcu stavovského povstania, Františka Rákocziho II. a jeho manželky Sharloty Amálie. Rakoczi sa rozhodol odkúpiť Vyhne i s kúpeľmi od mesta Banská Štiavnica. Dohoda uzavretá v júli 1708 sa po porážke Rákocziho už nerealizovala.

Sláva kúpeľov začala upadať po vzniku prvej ČSR, keď stratila dolnouhorskú klientelu. Ich zánik bol zavŕšený počas Druhej svetovej vojny, po rozpustení Pracovného tábora Židov v septembri 1944 nastali rabovačky objektov a ich zariadení a všetko ukončil požiar, ktorý vznikol 10. apríla 1945.

Vodný raj Vyhne - projekt za takmer 180 mil. Sk, financovaný z väčšej časti z prostriedkov Európskej únie - by mal byť moderným strediskom cestovného ruchu, relaxu a zábavy a novým pokračovateľom zaniknutej kúpeľnej slávy.

O 16.10 prichádzame k penziónu č. p. 483, ktorý stojí priamo pri prístupovej ceste k Vyhnianskemu Kamennému moru. Perfektné ubytovanie - doporučujeme. Večerať sme boli v penzióne Michaela - asi 500 metrov. Od 19.15 sledujeme televíziu, ktorú nad ránom schádza z podkrovia vypnúť Janko, lebo má "čujný" spánok.

• Pokračování článku