Průvodce | Karpattreky | Horolezectví | Cykloturistika | Cestování | Lyžování | Příroda | Soutěže | Aktuality | Zajímavosti | Kalendář | Napsat článek | Reklama | Více… |
Treking.cz
Poslední aktualizace: 6.1.2024
Treking > Blog > Zabudnutý príbeh

Zabudnutý príbeh

V tom roku bola riadna zima. Aj na Záhorí bolo vyše metra snehu

6.1.2024 | Boro Tomus

Sú medzi nami jednotlivci, ktorí tvrdia, že do krčmy sa chodiť nemá. Ak takých poznáte, vyhýbajte sa im, prosím. Je to úplne zvrátený názor, ktorý ruinuje podstatu ľudského bytia. Veď povedzte sami, kde sa majú ľudia po večeroch stretávať, kde majú diskutovať a vymieňať si názory, kde si majú rozširovať vedomosti a kde majú poznávať nepoznané, či obnovovať si staré zážitky, príhody a skúsenosti. A tiež, kde si majú za pomoci svojich kamarátov zistiť priaznivé účinky mierneho používania alkoholu na ľudský organizmus, či pripomenúť si významné výročia.

15. januára 2015 sme sa, tak ako vždy, stretli na našom štvrtkovom sympóziu v krčme za Billou, aby sme dôstojne oslávili deň čs. delostrelctva, u ktorého sme spolu s Milanom slúžili vlasti. Zároveň sme si dovolili pri tej príležitosti osláviť aj naše, stále bezvýznamnejšie narodeniny. Poviem to takto: Po pár šumných pivkách sa na okraji nášho konania objavili prvé lastovičky s borovičkou a vtedy mi to Milan nahodil.

Vraví: Už si písal o hocičom, ale nikdy si nespomenul, ako sme takmer zmrzli. A ja že: A to čo hovoríš, veď to sa nikdy nestalo. A Milan na to: A to si nepamätáš, ako sme ešte ako študáci išli na bežkách na Chvojnicu a po ceste nazad sme takmer zmrzli? Ľudia moji, v ten moment sa mi v hlave otvorila škatuľka s týmto príbehom, na ktorý som naozaj takmer zabudol a nebyť Milana, piva, borovičky a dňa čs. delostrelectva a raketového vojska, možno by som si naň už nikdy nespomenul. Tak teda čítajte:

***

Stalo sa to v roku 1964. Ako mladí trampi sme chodievali celú zimu tráviť víkendy na chatu mojich rodičov v Zlatníckej doline v Skalických horách. Chata to bola malá, skromne zariadená, špatne izolovaná a tým pádom aj veľmi ťažko vykúriteľná. Ale to nám nevadilo. Moji rodičia sa koncom jesene z nej vysťahovali a dali mi ju prakticky k dispozícii.

Víkend čo víkend sme ju s kamarátmi okupovali, zbesilo kúrili v nemožných kachliach zn. Petra, a po večeroch hrali na gitarách všetky pesničky na tri akordy, fajčili ako Turci a po večeroch pili neuveriteľné destiláty a vína. A samozrejme sme podnikali celodenné výšľapy po okolí a do najbližších dedín, ako napr. Mokrý Háj, Koválovec, Chropov a moravský Radějov, kde sme sa snažili za lacný peniaz získať nejaký pochybný alkohol. A keď prišli polročné prázdniny, odsťahovali sme sa do chaty na celý týždeň.

V tom roku bola riadna zima. Aj na Záhorí bolo vyše metra snehu, teploty sa celý týždeň pohybovali okolo -5 °C a v noci aj -15 °C. Nám to ale vôbec nevadilo. Zo školského telocvičného kabinetu sme mali požičané drevené ruské bežky, topánky s koženou predsádkou, bambusové palice a havajskú elektrickú gitaru, ktorú sme si zapojili na staré rádio a tak sme sa cítili ako polárnici na Tahiti. Že to akosi nepasuje spolu? Nám to pasovalo. Každý deň sme brázdili stráne našich hôr, denne sme prebehli 15-20 kilometrov a ťažkostiam sme sa len smiali. Veď ako inak. Mali sme 16-17 rokov a všetkému sme rozumeli úplne najlepšie. Dni nám ubiehali ako voda v rieke a zrazu sa nám zdalo, že už je to trošku nuda a my potrebujeme nejaké dobrodružstvo. A tak sme začali špekulovať.

Na chate nás bolo šesť. Milan a ja, Bujza, Mičin, Martin a Pablo. A hoci sme poriadne silno spomínali, nevybavilo sa nám, kto bol pôvodca toho bláznivo - krásneho návrhu, aby sme sa vybrali na bežkách na Chvojnicu, kde býval a žil Jožo, náš kamarát zo školy, ktorý nás veľa krát pozýval na návštevu. - Ak ste takí turisti, tak príďte na Chvojnicu za mnou. Slivovice máme plné demižóny, slanina a klobásy nám visia nad hlavou a aj prespať by ste kde mali. Aj môj dedo a tato by vás u nás radi videli, hovoril. No tak povedzte, nie je to lákavá ponuka?

A tak sme sa jedného slnečného rána, keď mráz štípal na lícach a lepil nám nozdry, vybrali do Chvojnice. Cestu okolo Krížnice a až po Koválovské lúky sme už mali prešliapanú. Stopa bola pekne namrznutá a bežky leteli ako šíp. Stúpanie na lúky sme zvládli a po hodine sme sa spúšťali hlbokým snehom k chate U Karlíčka. Musím povedať, že to už bola úplne iná liga a tým, že na Koválovských lúkach bolo minimálne o tridsať cm snehu viac ako dole, a tiež to, že tu nebola žiadna vyjazdená stopa, dalo nám poriadne zabrať.

Ale čo by sme sa báli. Smiali sme sa na vlastných pádoch, trpezlivo prešliapavali akú takú stopu a aj keď nie úplne rýchlo, predsa sme len postupovali vpred. Turistická značka nás občas uistila o správnom smere pochodu a tak, keď sme zasa vystúpili na hrebeň, spustili sme sa halabala do doliny pod nami, a boli sme na Chvojnici. Hoci nikto z nás nemal ani tušenie kde Jožo býva, nevadilo nám to. Boli sme síce už trochu unavení, lenže predstava nášho cieľa nás hnala ďalej a my sme nakoniec Jožov dom našli.

Zvítanie bolo dokonalé, ale nebezpečne kopaničiarske. Slivovica v litrovej fľaši doplňovala v zbesilom tempe štamperlík v Jožovej ruke a my, cítiac sa ako králi Aljašky a tvrdí zálesáci a tým pádom presvedčení o našej odolnosti voči alkoholu, sme ho obracali do seba s puberťáckou zadosťučinosťou. Treba dodať, že po ceste sme nič nejedli a ani nepili. A tak sme vydržali asi tri či štyri slivovicové rundy a bolo takmer po nás.

Ale to už aj Jožo videl, že je zle a vtiahol nás do domu. Samozrejme, že do kuchyne, ktorá bola jedinou miestnosťou, kde sa kúrilo. Napáskovali sme sa za kuchynský stôl a Jožo, vedomý si nášho stavu, rýchlo nakrájal slaninu, klobásy, tlačenku, paprikovú podhrdlinu, pečené mäsko, oškvarky a chlieb. A tak sme sa začali napchávať. Jožova mamka nám navarila poriadny hrniec lipového čaju, sladeného medom a, ako inak, mocne doliateho slivovicou. Nuž nedivte sa priatelia, že sme to nezvládali.

Z našej chaty sme vyrazili asi o ôsmej ráno a do Chvojnice sme dorazili pred jedenástou hodinou. Možno preto sme odmietli nocľah u nášho kamaráta Joža a okolo 14.30 hod. sme sa mierne "unavení" vydali na spiatočnú cestu. Verili sme, že vzhľadom na nami vytvorenú stopu nám cesta bude ubiehať ako blesk. Samozrejme, že v našej viere hral veľmi dôležitú úlohu vypitý alkohol, naša pubertálna hrdosť, a hlavne neskúsenosť. Jožo nám dal na cestu pollitrovku slivovice a jeho mamka papierové vrecko oškvarkov a zo dve velikánske jaternice, dve krvavničky a pár krajcov chleba. A tak sme vyrazili. Alebo takmer vyrazili. Lebo po ceste sme zistili, že na Chvojnici práve o 14. hodine otvorili krčmu a tak sme sa tam okamžite nastlali a dali si po dve pivá. Naozaj nás smädilo. No a to bol začiatok nášho konca.

Prvé problémy nastali takmer ihneď. V stúpaní na hrebeň sme zistili, že už ani zďaleka nemáme toľko síl ako keď sme išli opačným smerom. Stopa, ktorú sme si pri zostupe do Chvojnice vytvorili, bola úzka, a nedala sa využívať pri stúpaní na hrebeň. Bežky nám podkĺzavali, pri chôdzi stromčekom sa bežky zapichávali do mantinelov z vysokého snehu a my sme viac stáli ako išli. Naviac, počasie sa pokazilo a zdvihol sa poriadny vietor, ktorý nás drvil chladom a takmer nás zrážal do snehu. Postup na hrebeň bol pomalý a vyčerpávajúci.

Čas letel ako blázon a my sme zrazu zistili, že slniečko už akosi mizne a že od potoka Raková ešte musíme vystúpať otvorenými Koválovskými lúkami na ďalší hrebeň, a až odtiaľ nás čaká len dlhý, takmer sedem kilometrový zjazd k našej chate. Už u chaty u Karlíčka bolo jasné, že to domov asi v zdraví nedokážeme. Ale ešte sme si trošku trúfali. A tak sme sa zoradili do stúpania a v teraz už v poriadnej snehovej búrke sme sa ťahali stále a stále do kopca. Naše staré stopy sa nám už dávno stratili, súc zafúkané fujavicou a my sme trpeli chladom ako polárne psy.

Aby ste aspoň trošku boli v obraze, tak vám poviem, ako sme boli vystrojení. Ja som mal šponovky kaliopky zdedené po sestre, bavlnené tričko, flanelku košeľu, štrikovaný sveter od mamy, pletenú čiapku a plátenú vetrovku. Podobne na tom boli aj kamaráti. Mičin mal na sebe tzv. gymnastické šponovky, ktoré si priniesol zo spartakiády. Boli tenučké a mal na nich pokazený zips, takže mu omŕzalo to, čo bolo jeho pýchou a v jednom momente sa bál o jeho ďalšiu funkčnosť a tak si ho trel snehom. No úžasná zábava. Ale len dovtedy, kým sme si aj my ostaní netreli vzájomne tváre a uši, lebo sme omŕzali ako nanuky.

Ako sme sa dostali pod hranice lesa, vietor úplne zbesnel. Hnal k nám od chrbta po lúkach dlhé hady snehu, vytváral na každom hrbe terénu záveje a my sme si omotávali tváre šálom, aby sme sa aspoň ako tak vyhli omrzlinám. Stále sme si však kontrolovali kompletnosť skupiny a pokiaľ sa dalo, striedali sme sa vo vedení.

Už takmer za šera sme narazili na hranicu lesa, ktorá je na hrebeni. Poviem vám, že sme toho mali už plné zuby. Pás kríkov, ktorý lemuje okraj lesa sme obchádzali v nádeji, že nájdeme cestu cez hrebeň. Lenže niektorí z nás naozaj mleli z posledného, takže bolo jasné, že už budú mať o chvíľu domleté. A tak keď sa pred nami objavil starý známy trampský senník, vôbec sme neváhali a rýchlo sme sa vtiahli dnu. Hoci nikto z nás nemal žiadne svetlo, či baterku, orientovali sme sa dnu úplne bezvadne. Veď sme v ňom dovtedy prespali niekoľko nocí.

Na naše šťastie vietor vytvoril takmer ideálne závetrie a okolo vrát do senníka bol sneh vyfúkaný až takmer na zem. Vytrhli sme primrznuté vráta senníku a vovalili sa dnu i s bežkami na nohách. Zdalo sa nám, že sme vošli do kúpeľov. Závetrie senníka sa nám zdalo ako najteplejší bod na zemi. Lenže ihneď sme si dobre uvedomovali, že to tak nie je. Svetla z vonku veľmi rýchlo ubúdalo a tak sme začali konať. Samozrejme, že sme nemali, ako som už písal, žiadne čelovky, alebo iné osvetlenie, ale v zostávajúcom zvyšku svetla sme našli na tráme senníka kúsok sviečky a zápalky sme mali so sebou.

V senníku sme ihneď objavili starú deravú plachtu a s tou sme si pomohli. Rýchle sme vytrhali do starého sena hlboké "zákopy" a všetko, čo sme vytrhali sme nahádzali na plachtu. Horu sena na plachte sme natiahli na naše "zákopy" a pritiahli sa k sebe aby sme sa navzájom zohrievali. A potom sme si už len podávali zabíjačkové dobroty a zapíjali sme to slivovicou.

Ako sme zaspali, ťažko povedať. Len zrazu nikto neodpovedal na otázky, nikto nechcel jesť a ani piť a všetci si vlastnými telami urobili akýsi "pelech". Niekoľkokrát som sa v noci zobudil a počul som len zavíjať vietor a videl som, že sneh vytvára aj vo vnútri senníku jazyky na sene, ktoré máme naťahané na sebe. Ale napriek tomu nám bolo celkom teplo.

Ráno ešte dosť fúkalo, ale už to nebolo také hrozné. Keď sme sa odhodlali vyliezť zo sena, drkotali sme sa chladom a boli sme strašne smädní. Cez vráta do senníku sme sa nemohli dostať. Otvárali sa von a boli beznádejne zafúkané a tak sme na zadnej strane vyrazili zo tri fošne a prenikli do terénu. Popripínali sme si lyže a vyrazili. Na hrebeň sme to mali len asi 200 metrov a potom už nás čakalo len mierne klesanie a klesanie a za niečo vyše hodiny sme boli na našej chate.

Cesta to bola ale veľmi dobrodružná. Úplne zľadovená stopa sa striedala so stopou, ktorá mizla v nafúkanom snehu, ktorý brzdil ako šľak. Chvíľami sme išli ako rýchlik, chvíľami sme sa borili snehom ako polárnici a dobre si spomínam, že nás to naozaj začalo baviť. Keď sme prišli na chatu, rozkúrili sme naše kachle zn. Petra k obdivuhodnému výkonu, ktorý dovtedy nebol zaznamenaný, navarili sme úžasný čaj zo sušeného jahodového a malinového lístia a smrekového ihličia, a rozohrali sme aj moju preglejkovú gitaru k výkonom vcelku neuveriteľným. Z mrazivej noci sme si neodniesli žiadne pamiatky. Nikto neomrzol, ba ani nachladení sme neboli.

Do Skalice sme sa vrátili až v nedeľu večer. Naša bilancia bola: Dve ruské drevené lyže zlomené, štyri špice na kožených topánkách utrhnuté, šesť puberťákov chudších o dve až tri kilá, a poriadne zaúdená chata.

***

S kamarátom Milanom sme si pekne pospomínali. Dali sme si čosi na pamiatku a chválu tohto príbehu, zasmiali sme sa tomu čo sa stalo a uvedomili si, čo sa stať mohlo. A bolo nám úžasne fajn, že sme v mladosti neboli takí, ktorí môžu spomínať len na matematickú olympiádu či Hviezdoslavov Kubín.

Treking.cz - diskuze

Diskuse k tomuto článku

přidat názor
06.01.2024, 19:40 David Matulík | Zhodnocení
09.01.2024, 17:15 Borek | Som rád, David,


Reklama
Steblová skala Úplněk Chata Arnika Strečno Jeseníky, ubytování Východ Slunce Bouda Jelenka Nízké Tatry, ubytování Bezděz Házmburk Venušiny misky Šomoška Elbrus Apogeum Téryho chata Mohelenská step Orlické hory, ubytování Spacáky Mont Blanc Mléčná dráha Štefánička Šútovský vodopád Zubštejn Karlštejn Kamenná chata Ďurková Uran Jarní prázdniny Ledňáček Wildspitze Hrad Lichnice Veveří Pozitron Batohy Cumulonimbus Trekové boty
Beskydy | Bílé Karpaty | Blatenská pahorkatina | Brdy | Broumovská vrchovina | Česká Kanada | České středohoří | České Švýcarsko | Český les | Český ráj | Děčínská vrchovina | Doupovské hory | Drahanská vrchovina | Džbán | Hanušovická vrchovina | Hornosvratecká vrchovina | Hostýnské vrchy | Chřiby | Javorníky | Jeseníky | Ještědsko-kozákovský hřbet | Jevišovická pahorkatina | Jizerské hory | Králický Sněžník | Krkonoše | Krušné hory | Křemešnická vrchovina | Křivoklátská vrchovina | Litenčická pahorkatina | Lužické hory | Nízký Jeseník | Novohradské hory | Orlické hory | Pálava | Podbeskydská pahorkatina | Podyjí | Rakovnická pahorkatina | Ralsko | Rychlebské hory | Slavkovský les | Slezské Beskydy | Smrčiny | Svitavská pahorkatina | Šluknovská pahorkatina | Šumava | Švihovská vrchovina | Vizovická vrchovina | Vlašimská pahorkatina | Vsetínské vrchy | Východolabská tabule | Zábřežská vrchovina | Zlatohorská vrchovina | Ždánický les | Železné hory | Žulovská pahorkatina | Belianské Tatry | Branisko | Bukovské vrchy | Burda | Cerová vrchovina | Čergov | Čierna hora | Chočské vrchy | Kremnické vrchy | Krupinská planina | Kysucké Beskydy | Laborecká vrchovina | Levočské vrchy | Ľubovnianska vrchovina | Malá Fatra | Malé Karpaty | Muránska planina | Myjavská pahorkatina | Nízké Tatry | Ondavská vrchovina | Oravská Magura | Oravské Beskydy | Ostrôžky | Pieniny | Podunajská pahorkatina | Pohronský Inovec | Polana | Považský Inovec | Revúcka vrchovina | Roháče | Slanské vrchy | Slovenský kras | Slovenský ráj | Spišská Magura | Beskydy | Stolické vrchy | Strážovské vrchy | Starohorské vrchy | Šarišská vrchovina | Štiavnické vrchy | Tribeč | Velká Fatra | Veporské vrchy | Vihorlat | Volovské vrchy | Vtáčnik | Vysoké Tatry | Východoslovenská rovina | Zemplínské vrchy | Žiar
Služby Horská seznamka Outdoor bazar Ztráty a nálezy Archiv článků Spolupracujeme Počasí Satelitní snímky Fotogalerie Turistická mapa Kalendář turistických akcí Treky České hory Slovenské hory Alpy Karpattreky Rumunské hory Ukrajinské Karpaty Asijské hory Severské země Turistika s dětmi Balkánské a evropské hory Ubytování Horské chaty, české hory Slovenské chaty Penziony, hotely Ubytování online Alpské chaty České kempy Slovenské kempy Chorvatské kempy Kempy, Slovinsko Ukrajina, Rumunské hory Výlety Skalní města a skály Naše vrcholy Rozhledny České hrady Slovenské hrady Jeskyně Vodopády Sedla a doliny Členění Slovenska Geomorfologické členění ČR Výlety Přehled našich pohoří Sopky v ČR Karpaty Alpy Ledovcová jezera Památky a zámky Větrné mlýny Čedičové varhany Viklany Bludné (eratické) balvany Ostatní Cestování, cestopisy Horolezectví Cykloturistika Snow Soutěže Příroda, fauna a flóra Vesmír, astronomie Produkty Testujeme Outdoor vybavení, poradna
TOPlist