V ohradách

Nedráždite a nekŕmte ľudí, je to už vymierajúci a ohrozený druh

Je to už vyše päťdesiat rokov, čo sa náš kamarát Dušan, dostal do Veľkej Británie, a my jeho osadní kamaráti sme dychtivo čakali na jeho návrat. Ale radšej to poriadne vysvetlím. Dušan v roku 1968, t.j. v roku tzv. Pražskej jari, pracoval v istej mládežníckej organizácii ako inštruktor. Organizácia bola niečo podobné ako Skauting, ale s oveľa voľnejším chovaním, veľmi príbuzným trampingu, ale ešte trošku viac orientovanejšia na zálesácky spôsob života, so zameraním na prežitie v prírode.

Organizovali tábory pre deti a neboli to žiadne pionierske tábory pre rozmaznané decká a on, ako nositeľ čierneho danu, tam robil inštruktora pre ochranný boj - sebaobranu bez zbrane s použitím džuda a pod.

V r. 1968, keď povolili okovy komunizmu, nadviazali kontakt s istou známou britskou organizáciou so zameraním na pobyt v prírode a nakoniec získali pozvanie pozrieť sa v Británii, že ako má takáto organizácia fungovať. Po dvoch týždňoch sa vrátil aj s kolegami a my v osade sme sa tešili na jeho rozprávanie o tom, akí že sú len tí zakladatelia toho svetoznámeho hnutia úžasní a ako si máme brať z ich hnutia príklad. A tak sme sa po jeho návrate stretli natešení na našej chate a dozvedeli sme sa nasledovné:

***

Tak kamaráti moji, začal Dušan, buďme radi, že sme tu v Československu a nie v Británii. A potom nám popísal, že takmer celá existencia organizácie sa odohráva hlavne vo výborne vybavených klubovniach, kde sa všetci stretávajú, nacvičujú piesne, učia sa uzlovať, rozoznávať stopy zvierat, poznať stromy podľa lístie, kôry a plodov, kvety a trávy, vtákov a ich spev podľa nahrávok, a rozkladať oheň na niekoľko spôsobov a pod. Ale pozor, všetko iba teoreticky - v klubovni. A keď sme sa ich spýtali, kde že chodia na túry a vandre, aby si uplatnili svoje skúsenosti, tak nás hneď pozvali na víkend do ich tábora.

A Dušan pokračoval: Od nejakého sponzora majú kúpený alebo prenajatý asi hektár lesa ku ktorému vedie asfaltka. Tam sedia na ohobľovaných lavičkách, všetci si dopekajú predpečené špízy na paličkách dodané od nejakej firmy a pijú čaj dovezený v termoskách. Potom spievajú nacvičené piesne a večer idú spať do chatiek. Na druhý deň súťažia v disciplínach, ktoré sa učili v klubovni.

Nuž a potom sa začali oni pýtať nás, ako to máme my. Keď sme im povedali, že my sa len jednoducho zbalíme, a vyberieme sa krajinou kam len chceme a kde nás nohy donesú, a tiež, že si môžeme takmer všade kde chceme urobiť oheň a utáboriť sa, že si varíme v kotlíku jedlo od základu a že spíme v senníkoch či kolibkách, stanoch či prístreškoch, alebo pod širákom, a že sa nemusíme nikoho pýtať a pod., tak nám neverili. A tiež, že sa môžeme kúpať v hociktorých jazerách a riekach, že môžeme táboriť u brehov tých riek, že po ceste zbierať napr. čučoriedky a huby a že pijeme vodu z potokov bez akejkoľvek úpravy. A že si aj občas zapytliačime a chytáme ryby. No a že napr. v noci pošleme decká na plnenie úlohy bez lampášov (čelovky ešte neexistovali) len s mapou, buzolou, a zápalkami a sviečkou, tak to vôbec nechápali.

Šokovalo ich aj to, že decká si musia ísť sami do dediny zohnať a nakúpiť potraviny a navariť stravu pre celý tábor. No a fúru iných vecí, ktoré naši absolventi nakoniec robili, ako sa hovorí, ľavou zadnou. Chlapci moji, povedal Dušan, tam je každý hektár oplotený, každý kúsok lesa ohradený, všade sú múriky a ohrady, zákazy a príkazy, všetko niekomu patrí a nikam nemôžete ísť, len uličkami a podobne. Oni vedia hrubý prd, čo je to vandrovanie, táborenie a život v prírode.

***

Nuž, zjednodušene povedané, asi takto skočila tá informácia od Dušana a my sme boli presvedčení, že toto sa veru u nás stať nemôže. Lenže prešiel čas a ja som si na môjho kamaráta Dušana, ktorý už nie je medzi nami, spomenul.

Poviem to takto: Už pár rokov mám problém s kolenami, ktoré mi bránia v tom, aby som vandroval ako kedysi, ale nebránia mi v tom, aby som jazdil na bicykli. A tak križujem môj "rodný" kraj a nestačím sa čudovať. Zisťujem totiž, že to, čo Dušan nám predstavoval pred päťdesiatimi rokmi v Británii, je už vlastne aj u nás. Nech sa na to pozerám ako chcem, vidím, že takmer všetko, o čo by som stál, je už v ohradách. Kam to zatočím, či po lúkach, poliach, pastvinách či lesoch, všade sú ohrady a ploty, ktoré mi nekompromisne a bez hanby hovoria - toto patrí niekomu a ty sem nesmieš vstúpiť.

A tak vidím počas mojich výjazdov kopec ohrád. Elektrické ohrady pre kravy, oplotky pre danielov, ohrady pre muflónov, ohrady okolo pasienkov, ploty okolo polí s kukuricou, slnečnicou, zemiakmi, polia s topoľmi, ohrady s orechovou plantážou, s jablkovou plantážou, s vinicami, s oskorušami, s poľovníckou strelnicou, s chovateľskou stanicou, s výbehom pre kone, pre ovce, pre kozy, pre vydry, bobrov, ornitológov a potom pre motokrosárov, pre paraglajdistov a pre bikerov, pre všetky odrody iných športov atď. ,atď. A ešte vidím nekonečné množstvo zákazov a príkazov o tom, že nesmiem tu táboriť, zapalovať oheň, fotiť, odhadzovať odpadky, jesť vlastné jedlo, piť, fajčiť, spievať, vchádzať, ležať mimo chodníka, krátiť si chodník, kúpať sa, skákať do vody, vstupovať do hory lebo toto tu je buď medvedie, alebo vydrie, alebo bobrie, alebo tetrovie, alebo neviem už ani čie teritórium a všetky tie zvieratá tu "boli pred nami" a tak to patrí im a nie nám.

No a tak si hovorím, keď si tu po tom našom "slobodnom" Slovensku tak jazdím, či to nie je náhodou tak, že všetci vymenovaní, vrátane zvierat, sú slobodní a len ja jediný som v ohrade, do ktorej ma zahnali a odtiaľ sa pozerám na ten ohradený svet, v ktorom si slobodne žijú rôzne komunity. Lebo je jasné, že všetky informácie hovoria: Toto nesmieš, toto musíš, sem sa nedá ísť, tu nesmieš vkročiť.

Toto je zakázané, toto prikázané, neopováž sa vybočiť z chodníka, urobiť si ohník, rozbaliť spacák, pískať, hovoriť nahlas, ale aj byť potichu, pováľať trávu, fotiť objekty, zazerať do súkromných pozemkov, kde sa k nebu týčia hrady novodobých debilov, rušiť kormoránov, vydry, bobrov, sokolov ,tetrovov, medveďov, kamzíkov, svišťov, muflónov, trojprstých ďatľov, sysľov, škorcov a je už naozaj neviem čoho všetkého, a tak si začínam pripadať, ako úplne zbytočný v tomto pomýlenom svete. Mám vôbec nejaké právo tu žiť?

A tak sa obzerám, či by som si nemal ísť pozrieť tie zákazové cedule na plotoch aj z druhej strany. Len sa bojím, že by som tam mohol nájsť hoci aj takýto text: Nedráždite a nekŕmte ľudí. Je to už vymierajúci a ohrozený druh. No a preto radšej šliapnem do pedálov a hovorím si, že možno sa ľudstvo spamätá. Ale poviem vám, že už tomu prestávam veriť…