Ako sme si chránili našu trampskú stavovskú česť

Pro samotný pivo nezapomeňte na to, co jste si kdysi slíbili u ohně

V roku 2004 sme 6.-7. novembra podnikli náš posledný tohoročný vander, ktorým sme sa chceli vlastne rozlúčiť so sezónou. Vedeli sme, že vysoké hory už sú obsypané snehom a že my dvaja (Štela a ja) nie sme práve vysokohorskí šerpovia a tak sme zvolili len taký ľahší terén, ktorý by sme "zmákli" aj v normálnych spacákoch a hlavne si mohli urobiť posledný táborák, u ktorého by sme si posedeli a prespali "pod širákom". Autom sme sa prepravili do Valašských Kloboukú, čo je tzv. "země spřízněná", a odtiaľ sme sa zaviezli autobusom do obce Vysoké Pole.

Sú len 3 °C a my napriek tomu si dávame jedno štartovacie pivko, lebo tradície sú tradície a proti folklóru sa nemá bojovať. Po žltej značke sa cez kopec dostávame do obce Drnovice a tu už sa konečne chytáme zelenej značky a stúpame najprv lúkami a potom lesom a dostávame sa k pamätníku partizánskeho odboja na Ploštinu. Po chvíli pokračujeme až na križovatku značiek s modrou, t. j. Pod Svěradom a tam už sa držíme modrej ako kliešť krvavničky a valíme na východ.

Minieme kruto postihnutú a vypálenú obec Vařákovy Paseky a už o chvíľu prichádzame k odbočke ku Lačnovským skalám. Neobyčajný charakter tohto miniatúrneho zoskupenia sa nám páči a aj nás zaujme malý kamp pod skalami, lenže my máme ešte fúru času a tak sa vraciame na modrú značku a prášime ďalej k Čertovým skalám.

Okolo 14. hod. sme v údolí riečky Senice na hornom konci obce Lidečko. Veľký a frekventovaný motorest nás po prehliadke krásnych Čertových skál, z ktorých visia horolezci ako pavúky cez babie leto, láka a my si pekne doplňujeme svoje tekuté zásoby a po nevyhnutnom oddychu zasa vyrážame na trasu.

Počasie sa mierne kazí. Zdá sa, že sa oteplilo, avšak obloha je poriadne zamračená. Po modrej vyrážame vpred, smer Pulčínske skaly a ani nám veľmi nevadí asfaltka, ktorá nás vedie dolinou. Úplne v kľude sa dostávame za asi 1,5 hodiny k Pulčínským skalám. Pulčínske skaly sú fenomén, ktorý netreba podceňovať, ale ani preceňovať. Majú svoju trampskú históriu, podľa ktorej pod rukami Nemcov v 2. sv. vojne zahynulo niekoľko trampov z tejto oblasti, ktorí sa pridali k odboju a o ktorých hovorí aj pamätná tabuľa na ich úpätí.

Určite to boli skvelí chlapci a my s úctou si obzeráme spomienku na ich odboj. Lenže na nejaký veľký sentiment nemáme čas a tak vylezieme po modrej hore skalami a potom sa okľukou po červnej vraciame do doliny. Hodina súmraku sa blíži a o chvíľu bude tma. Našťastie Štela objavuje nádhernú jaskynku, či skôr brloh, alebo noru, ktorú tvorí obrovský ploský kameň a pod ktorým je (pravdepodobne) ručne vyhrabaná jaskynka o veľkosti cca 2 × 3 m s výškou len cca 60 cm.

Vťahujeme sa dnu ako hady na jeseň, rozbaľujeme spacáky a chystáme si pohodlné lôžka. A potom vychádzame von, nazbierame drevo na oheň na ktorý sme sa tak tešili. Na radu príde poriadny čaj s rumom, tatranky, a rum bez čaju. Obaja vieme, že po hodinke ľahkých kecov sa rozľútostníme a pod vplyvom rumu si začneme spomínať na našich kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami. Sedíme u malého ohníka, teplo nám preniká cez bundy a mokré topánky a my sme naozaj úplne šťastní. A potom sa vtiahneme ako hady do našej jaskynky a zaspíme tak, ako sa na slušných a trošku pripitých trampov patrí.

Budím sa o 6. hod. a napriek tomu, že spím takmer priamo u "vchodu" do nory, nevidím vonku vôbec nič. A tak sa zasa oddávam spánku a nakoniec až o 8. hod. vstávame. Posediačky si varíme obligátny čaj a smejeme sa sami sebe, že ako len sme boli včera mierne "ľapnutí". A potom vidíme, že vonku je cca 10 cm snehu, ktorý stále spolu s dažďom padá a padá. Ale nám je to jedno. Sme v suchu, dobre vyspaní, naraňajkovaní a do Francovej Lhoty zídeme aj keby sme si mali osedlať šarkana.

Okolo pol desiatej konečne opúšťame náš pelech, ktorý si nevieme vynachváliť. Vnútri pelechu ešte zapaľujem kahancovú sviečku v skle, ktorú zo sebou vláčim a ktorá bude svietiť ešte najmenej dva dni za našich mŕtvych kamarátov, a potom už vyrážame smer obec Pulčín. Ku podivu je trampská krčma u Wilíka už otvorená. A bodaj by aj nebola. Celkom dosť "trampov" sa asi práve prebúdza v nejakej pridruženej nocľahárni a s poriadnou "kocovinou" sa presúva poliečiť si svoj včerajší svetabôľ.

Vôbec nás to neirituje, veď aj my sme boli mladí a niekedy sme sa z chaty alebo z horskej krčmy ani nedostali. A tak s toleranciou v duši si sadáme ku stolu v príjemnej krčme a teší nás teplučko a príjemná atmosféra. Ale len do doby, keď jeden z "trampov" pri pohľade na naše batohy zahlási: "Fíha, turisti". No a to nemal robiť. Ja som síce veľmi tolerantný, ale môj kamoš Štela je ako ďas. Len odtrhol pivo od úst, otočil sa na toho kritického trampíka a spýtal sa: "A ty jsi co?" A ten hlúpy trampík povedal: "Já jsem tramp". "Tak tramp", hovorí Štela, "a kde jsi spal? Někde v kempu? Nebo tady v tý komoře pro alkoholiky? A byl jsi vůbec za celej víkend venku z hospody? To asi těžko, že jo? Vždyť bys moh ochuravět nebo nedej bůh se nastydnout. Tak podle tebe jsme turisté a ty jsi tramp, a tak mi řekni, jak se to pozná, vole. Tak mi ukaž, jak seš vybavenej".

Štela už bol poriadne rozbehnutý a ja som ho len trošičku miernil, lebo som vedel, že ak sa zapojím, hneď by sa niekto mohol chytiť mojej slovenčiny a to by nebolo dobre. Ale Štela pokračoval: "Tak ukáž, jak jseš vybavenej do světa ty hrdino"? Trampík nato natiahol nohy na ktorých mal kanady a hovorí: "Boty mám pořádný, né?" A Štela: "To tedy máš. V bufete ti do nich jistě nenateče." A potom dodal: "Kdy jste spali naposled venku u ohně? To stále jenom sedíte u piva a kecáte?"

Ale to som už videl, že prevažná časť krčmy sa venuje nášmu rozhovoru a naozaj nemôžem povedať, že by vyzerali nejako veľmi priateľsky ku nám. A tak sme si len popíjali naše pivo a potom sme si dali kávu. A trampi s krčmy stále zazerali po nás, než spozorovali naše domovenky na batohoch a potom si šeptali: "Esta, slyšel jsi to někdy, prej Esta". Okolo 11. hod. sme vypadli z krčmy, a Štela sa vo dverách otočil a povedal: "Pro samotný pivo nezapomeňte na to, co jste si kdysi slíbili u ohně. Nebo možná, že ani jste si nic neslíbili."

***

Cez lúky sme sa vracali do Valašských Kloboukú a krajina okolo nás bola nádherná. Mysleli sme na to, že tam niekde pod skalou v diere horí maličký ohník za našich kamarátov a my si ich pamiatku nosíme so sebou. A tiež to, že si na našu osadu trampskú hrdosť nedáme siahnuť.