Segediňák a rýchlo postupujúca hlboká brázda

Vysoká fronta nízkeho tlaku nad Biskajským zálivom sa zrazila s teplým vzduchom od Atlantiku…

Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je nástup zimy taký mierny, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo štvrtok, v piatok a sobotu vandroval a v nedeľu by som to už len ťahal domov. Vybral som si krajinu, ktorú poznám a to už aj preto, lebo môj parťák chytil chrípku a ja som sa vybral na hory sám. Nabalil som teplý spacák, kalimatku, a len trochu jedla, veď vo štvrtok sa najem po ceste a v nedeľu už budem zasa v civilizácii, tak načo budem vláčiť toho veľa. Predpoveď bola celkom priaznivá, ale nakoniec som predsa len hodil do batohu aj pláštenku Tatonku, veď to kilo ma nezabije.

V staničnej reštaurácii na konečnej si ešte odpoludnia dávam nie príliš dobrú držkovú a štartovacie pivko, ale nevadí, aspoň niečo teplé do žalúdka. No a potom už opúšťam mestečko a po značenom chodníku stúpam do hôr. O hodinku som hore a teším sa zo samoty. Vietor je slabý, teplota stála okolo 8-10 °C, nohy ľahké a batoh tiež. No a terén - to je hotová selanka. Pekne v pohode si vykračujem zvlneným hrebienkom a je mi jasné, že najneskôr o 16,30 už bude tma. Ale tiež viem, kde budem spať a rovnako viem, že to stihnem úplne v pohode.

A naozaj. Pomerne rozbitý senník so zvyškom starého sena, ale ešte stále s funkčnou strechou, je môj dnešný cieľ. Na starom ohnisku zakladám malý ohník a vytešujem sa z kúzelnej situácie. Vyťahujem sviečku a pre istotu aj čelovku a o chvíľu už mám uvarený výborný čaj aj s kvapkou čohosi ostrejšieho. Vonku je už normálna tma a ja si ležím pod strechou napoly zastrčený v spacáku, sviečka robí svoje kúzla s tieňmi a ja ju v posledný moment zhášam a ihneď zaspím.

Budím sa až okolo ôsmej a konštatujem, že to veru bola rušná noc. Myši po mne behali ako divé a čoskoro s hrôzou vidím, že sa mi dôkladne postarali o potraviny. Chlieb rozožratý na vyhodenie, salám preč, slanina preč, všetko buď ohryzené alebo zničené a mne zostáva na jedlo iba jedna konzerva paštéty ku ktorej ale nemám ani kúsok chleba. Mám len čaj a jednu čínsku polievku a vo vrecku bundy jednu horalku. No tak toto je naozaj veľmi málo. Sám sebe si nadávam za to, že som si neuložil potraviny do hliníkovej krabice, ale čo už.

Včera mi to akosi vyfúklo z hlavy a bedákaním to nezmením. Je mi jasné, že s tým čo mi zostalo toho veľa nenavandrujem. Pozerám do mapy a hľadám východisko. A nakoniec sa rozhodnem, že to ešte chvíľu potiahnem po hrebienku a potom po modrej zbehnem dolu a dlhočiznou dolinou sa presuniem až na jej koniec, kde sú dve chaty s peknými terasami a kde by som mohol prespať. A ak mi bude šťastie naklonené možno, že sa mi podarí niekde zohnať aj nejaké jedlo. Od tých chát je to už len pár kilometrov a som na hlavnej ceste a tam už si akosi poradím. Veď trošku hladu mi nemôže uškodiť.

Balím, a len so studenou vodou v žalúdku vystúpim kúsok na hrebeň a tam vidím, že je asi zle. Jazykom meteorológov by sa dalo povedať, že "Vysoká fronta nízkeho tlaku nad Biskajským zálivom sa zrazila s teplým vzduchom od Atlantiku a vytvorila hlbokú brázdu postupujúcu neočakávatelne rýchlo smerom na východ a v dnešných dopoludňajších hodinách zasiahne zrážkami Slovensko. Zrážky budú mierne, občasné až trvanlivejšieho charakteru, miestami vytrvalé a prudké, sprevádzané silným nárazovým vetrom. Vo vyšších polohách snehové".

No, hovorím si, to nám sem zasa tí imperialisti jedni zlí čosi hnusné poslali. Od západu vidím čiernu stenu mračien a z nej visia dolu cancúre dažďa ako rozdriapaná záclona a celkom rýchle sa to blíži. A tak zasa mapu do ruky a rozhodujem sa, že zbehnem dolu ešte o jednu dolinu skôr. Ale aj tak to mám na odbočku ešte aspoň dve hodiny. Raňajky u studničky si odpúšťam, len doberiem vodu a za chodu zjem aspoň horalku. Počasie ma ženie ako psa a ja trielim čo to dá a čo udýcham. Asi za po poldruha hodiny začína dážď. Najprv to len tak prská a ja ešte stále mám Tatonku v batohu. Ale potom sa riadne a solídne rozprší a k tomu padajú aj snehové vločky veľké ako papierové vreckovky a to už musím Tatonku vytiahnuť a zabaliť sa do nej. A začína aj fúkať.

Kúsok pred sebou už vidím odbočku do doliny a u nej turistický prístrešok. Letím ako jeleň, nohy sa mi šmýkajú, ale o chvíľu som pod strieškou. Prístrešok je jeden z tých "vydarených", ktoré vás neochránia takmer pred ničím. Žiadne bočné steny, strecha vysoko, skrátka o ničom. Ale vyliezam na stôl kde som aspoň ako tak chránený pred dažďom. Sedím tam ako holub na báni, a vravím si, že počkám, až sa to trochu utíši. Ale ono stále nič. Len dážď je viac a viac studený a mení sa na veľmi mokrý sneh.

Prstami vyjedám paštétu ( ešte šťastie, že tie myši nemajú otvarák na konzervy), a na variči si uvarím rýchly čaj s rumom , potom balím a zasa na cestu. Hoci je len 14 hodín, je už takmer tma. Ale čo už. Ako zmoknutá mátoha sa začínam spúšťať do doliny. Chodníkom sa valí voda a o chvíľu mám pohorky ako špongiu. Tečie mi do nich zvrchu i zospodu, nohy mi v nich čvachtajú, ale mne je to už jedno. Už len chcem byť dolu v doline.

Keď sa tam dostanem, je takmer úplná tma. Potok okolo cesty riadne hučí a ja sa tackám a vôbec sa mi tu už nechce byť. A tiež nechcem ani pomyslieť na to, že mám pred sebou ešte najmenej tri, čo skôr štyri hodiny tvrdej šlapačky. Ale čo už narobím. Pod pláštenkou sa začínam pekne potiť, vodami tečie do topánok, kapucňa sa na mňa občas prilepí ako igelit , zo štítku čapice mi kvapká, či skôr tečie do očí, a ja sa takmer masochisticky teším - jój, aké ja mám len šťastie, takto si užívať v prírode!!! Hreším ako pohan ale vytrvale kráčam a kráčam. Ani vlastne neviem kam, lebo čelovka mi odmietla v takom psom počasí službu a ja sa len s ťažkosťou držím cesty. Je mi jasné, že žiadnu chatu okolo cesty nemôžem uvidieť. Takže iné mi neostáva, len sa dostať na hlavnú cestu a pretože viem, že je tam taký menší motorest, tak tam by som sa mohol zachrániť. Ak bude otvorený.

Začína ma trápiť hlad a čím viac sa snažím na to nemyslieť, tým je to horšie. Prší bez prestania a občas padajú také velikánske kvapky, že ma z toho až bolí hlava. Napchám si šatku pod čapicu a je to trošku lepšie. Ani neviem či je mi zima alebo nie, lebo som premočený aj dažďom a aj potom.

Na hlavnú cestu mi to trvalo štyri hodiny a už toho bolo naozaj dosť. Horšie však bolo, že za celý čas, čo som sa blížil k hlavnej ceste, neprešlo po nej ani jedno auto. No zbohom, hovorím si, to ten motorest bude isto zatvorený. Ale keď prejdem miernou zákrutou zrazu vidím, že motorest trochu svieti. Nie je to síce žiadne Las Vegas, ale iskierka nádeje to je. Predsa je tam aspoň krytá terasa a tam by som prinajhoršom prespal. Spacák mám dobre zabalený aj s rezervným oblečením a hoci som tak hladný že by som obhrýzol aj dvere od kuchyne, nejako by som do rána vydržal.

O 15 minút som pred motorestom. Je postavený na vyvýšenej nadstavbe a nad vchodom sa svieti. Ale slabé svetlo vidím aj vnútri. Obúcham si nohy, otrepem tatonku, žmýkam čapicu a stúpam z posledných síl hore ku dverám. Cez sklené dvere vidím, že pred zapnutou telkou sedí čašník na stoličke s nohami vyloženými na druhej stoličke a pozerá hokej. Ale čerta pozerá. Chrápe ostošesť. Chcem vojsť, ale je zamknuté a tak zabúcham na dvere. Ale on nič a tak zabúcham naozaj poriadne a na to sa konečne strhne a ide mi otvoriť. Pozerá na mňa ako na vodníka vo výslužbe a stačí iba povedať: "Človeče, kde sa tu beriete v takýto čas?" Ale ja svojim, prírodou prečisteným nosom a len poviem: "Nepáli sa vám tu niečo?"

No a vtedy som videl tzv. kineticko-komunikačný zázrak spojený s neuveriteľnou pozičnou zmenou. Vyzeralo to asi takto - Najprv mal v tvári len pobavený výraz, ktorý sa vzápätí zmenil na úžas a potom na hrôzu. Zároveň sa na mieste otočil, urobil asi dvojmetrový skok a zareval: "Kurva, segediňák!" a neuveriteľnou rýchlosťou preletel lokál a zmizol za lietačkami u výčapu na ktorých bol nápis KUCHYŇA. A odtiaľ sa ihneď ozval krik - Poď sem, rýchle, rýchle, poď mi pomôcť. A ja, známy ochotník, dobrák a ľudomil, bežím lokálom, za mnou sa tvoria kaluže vody a pláštenkou rúcam pár stoličiek. Ale už som v kuchyni a vidím, že čašník odsunuje velikánsky hrniec zo sporáka, spod manipulačného stolu vyťahuje obrovský kastról, hádže mi utierku a kričí: "Musíme to rýchle preliať, kurva, ja som pripálil segediňák." Drapneme vysoký hrniec za uši a razom ho prelejeme do kastróla. Ale na dne hrnca už je čiastočne pripálená vrstva a on sa ju snaží odškrabnúť do kastróla: "Nerob to, kričím, nerob, lebo všetko poserieš. To už sa nedá zachrániť." On to pochopí a len zúfalo pozerá na výsledok a je mu takmer do plaču. A ja tam stojím, voda zo mňa tečie, no musí to byť veľké potešenie vidieť nás tam takto spolu. Sťahujem si tatonku a sadám si vedľa neho na lavicu v kuchyni.

- A čo teraz, pýta sa nahlas a ja vidím, aký je strašne zúfalý.
- No hádam, by sa to dalo ešte zachrániť, ale pár porcií sa bude musieť vyhodiť. A on mi hovorí: Okolo jedenástej mi sem príde vyše dvadsať baníkov z odpoludňajšej zmeny a objednali si segediňák a ja som to takto posral. Veď ma zabijú.

No a potom sa dozvedám, že každý večer v týždni sa u neho pri návrate z práce zastaví malý autobus, ktorý rozváža baníkov domov z odpoludňajšej šichty a oni si uňho dajú pár pív aby spláchli ten uholný prach. A v piatok im zvyčajne aj uvarí niečo, čo si rozkážu. A tentokrát si rozkázali segediňák.

Situácia je vážna a ja sa zo zmoknutého tuláka stávam okamžite komplic čašníka a takmer spolupáchateľ nechceného zločinu. Sedíme tam na lavičke a špekulujeme čo teraz.

- Musíme odstrániť pach pripáleného a vyriešiť stratu objemu. Koľko je hodín?, pýtam sa.
- Deväť, odpovedá, za dve hodiny sú tu.
- Vieš čo, máš ešte nejaké suroviny?
- Mäso už nemám, len kapustu.
- A čo slaninu, alebo klobásu - máš?
- Toho mám dosť.
- Tak dávaj, nakrájame klobásu, pridáme kapustu, opečieme hrebene slaniny a dáme na každú porciu a budeme tvrdiť, že je to taká špecialita. A pridáme do hrnca ešte asi zo dve kilá kapusty a bude toho zasa dosť. A naúčtuješ im to do ceny.
- O prachy sa nebojím, oni sa vždy v piatok rozpijú a na peniaze nehľadia.

Potom na mňa pozrel ako na zjavenie a hovorí: No čo už, horšie to byť nemôže. A v tom momente nám bolo jasné, že sme tím.
- Volám sa Tóno, predstavuje sa mi, a som rád že si mi pomohol.

Rýchle vyťahuje kapustu, nakrája a osmaží cibuľu, zapráši ju paprikou a vhodí do kastróla. Potom nakrájame takú fajnú paprikovú, trochu pikantnú klobásu a šup ju zasa do kastróla. A už to aj brbloce na sporáku. A ja už mám od čašníka po ruke pivo a poldeci a on mi hovorí: Človeče, veď ty si ma zachránil. Keby som ešte dvadsať minút pospal, tak to môžem vyhodiť celé a nie len toto, hovorí a ukazuje na zvyšky v hrnci.

Predstavím sa aj ja a hovorím: Nič sa nebude vyhadzovať. Ja som ti človeče za dnešok takmer nejedol a začínajú sa mi pred očami robiť mžitky od hladu. Vysvetlím mu, ako mi myši zožrali zásoby a o chvíľu už vyškrabujem z hrnca to najmenej pripečené a s kusom chleba to ládujem do seba. A pivko za tým a začína mi byť dobre. Počúvaj Tóno, a knedle máš? Mohli by sme si ich nakrájať a nachystať do paráku.

- Žiadne knedle nebudú. Oni všetkom jedia s chlebom A ten mi tiež privezú oni. Bude úplne čerstvý, rovno z pekárne.

Tóno prináša ďalšie pivo a začína sa pýtať: A kam si sa kamoš vybral v takýto čas? - Teraz už len domov, ale neviem ako sa tam dostanem. - Veru, hovorí, dnes už asi nijak. Ale ak mi pomôžeš s baníkmi, tak tu môžeš vzadu prespať a ráno sa zvezieš autobusom do mesta a tam už je železnica.

Razom sme dohovorení. Keď o jedenástej dorazia baníci, už som prezlečený do suchého, najedený, kávičku v sebe a biele čašnícke sako od Tóna na sebe. Zbehneme k autobusu po prádelný kôš plný voňavého krásneho chleba a už ho aj krájam v kuchyni. Tóno ma predstavuje ako bratranca a začína roznášať najprv pivo a poldecáky a potom segediňák. Baníci to hrnú do seba a chvália Tóna: Ty, ale to je nejaký špeciál, ten sa ti naozaj vydaril. A potom ide pivo za pivom, a poldecáky majú defilé.

O pol hodinu už sa aj spieva, ale o pol jednej ktosi zavelí že "končíme", malý autobus naštartuje a baníci disciplinovane platia účty, nasadajú a my sme zasa sami. Upraceme celý lokál a ja sa aj so spacákom a kalimatkou rozložím vzadu, kde je sucho a teplo. Spím ako zabitý. Ráno ma budí Tóno a hovorí: Vstávaj. Mám pre teba raňajky a o trištvrte hodinky je tu autobus. Rýchle sa balím, zhltnem hemendex, kávu, poldeci a malé pivko, pribalím si malý balíček od Tóna na cestu, potrasieme si rukami a autobus už zatáča na parkovisko pri motoreste. Naskakujem dnu a môj malý, nevydarený vander je u konca.

Alebo možno, že až taký nevydarený ani nebol.