Ako sme držali bobríka hladu

Skauting už bol v tej dobe zakázaný

Raz, keď sme vandrovali kdesi v Rudohorí, večer, sediac u ohňa a oddychujúc po celodennom trmácaní, sme začali spomínať na naše krátke, ale o to nezabudnuteľnejšie členstvo v skautingu. Boli sme vtedy veľmi mladí a skauting už bol v tej dobe zakázaný a tak sa naše spomienky točili iba okolo niektorých akcií, ktoré nám utkveli v pamäti.

Skauti mali pre svojich členov vymyslené rôzne súťaže a skúšky, ktoré ich po úspešnom splnení vždy posunuli v hierarchii kúsok hore. Jednou zo série takýchto "skúšok" bolo aj plnenie tzv. bobríkov. Boli to napr. bobrík odvahy, plávania, zručnosti, mlčania, no skrátka celkove ich bolo asi trinásť.

***

Pri týchto spomienkach nám Milan porozprával, ako kedysi pri táborení v Prosieckej doline (1963) práve bobríka mlčania plnil. Samozrejme to už nebolo v skautskej organizácii, ale pri trampovaní s kamarátmi. Plnenie spočívalo v tom, že 24 hodín nesmel prehovoriť ani slovo, nahlas kýchnuť či zakašlať, ba ani sa hlasne smiať. A pritom sa nesmel utiahnuť do samoty a musel sa zúčastňovať bežného táborového života.

Kamaráti z osady odišli na túru a jeho zanechali strážiť tábor v jaskynke na vstupe do doliny. Hoci vtedy ešte neexistoval ten "nátresk" turistov v tejto lokalite, predsa len sa pár turistov u neho zastavilo. Pretože videli, že tam táborí, chceli od neho nejaké informácie, ale on iba statočne mlčal a krčil ramenami. Komentáre boli následovné: Asi je nemý, alebo - je to Maďar a nerozumie. Ale Milan vydržal a bobríka mlčania splnil.

A keď sme si takto pekne rozprávali, navrhol ktosi - A čo keby sme si aj my nejakého bobríka skúsili urobiť? Len tak zo srandy. Špekulovali sme, špekulovali, a nakoniec nám vyšlo, že by sme mohli skúsiť splniť bobríka hladu, čo vyžaduje 24 hodín nič nejesť a piť len vodu.

Ohohó, vyťahovali sme sa navzájom, to dokážeme ako nič. A tak sa stalo, že sme sa v krátkodobom pominutí zmyslov rozhodli od zajtrajšieho rána nič nejesť a vydržať to 24 hodín. Ľahko sa nám to sľubovalo, lebo momentálne sme mali napráskané brušiská a na jedlo sme nemali ani pomyslenie. A aby sme to trošku pritvrdili, tak sme sa spoločne stavili, že kto to poruší prvý, bude celý zvyšok vandru všetkým umývať ešuse. No a tak sme rozveselení išli spať.

Ešte v spacáku som ráno začul šuchotať papier a už som vedel, že niekto sa nenápadne dostáva ku keksíkom či k niečomu podobnému. Rýchle som sa posadil a už som to videl.

- Okamžite to schovaj, zakričal som Milanovi, žiadne pišingre. Držíme bobríka hladu. Milan sa akosi divne na mňa pozrel a hovorí:
- Ale to budem mať kávu bez pišingra???
- Žiadnu kávu mať nebudeš, na pitie je len voda.
- Fíha, hovorí Jarda a posadil sa v spacáku, tak to si dajme aspoň kvapku rumu.
- Žiaden rum, kričí naňho Milan, len vodu.
- Aha, takže to je natvrdo, čo???
- Nemusíš to dodržať keď nevládzeš, ale budeš celý vander umývať ešuse.
- No tak to teda nie, vraví Jarda, ja to chlapci kludne vydržím, ale neviem ako vy.

To už sa zobudil celý náš tábor a všetci sa zapojili. Začali sme sa baliť a veru bolo to akési čudné. Nikto nikoho ničím neponúkal, žiadne vzájomné koštovky domácich údenín, žiadne štamperlíky na otrávenie červa, skrátka všetky dobré a obľúbené zvyky boli preč. Všetci sme sa navzájom kontrolovali a pozerali, či si niekto niečo nestrčí do úst, alebo do vrecka, aby to po ceste tajne zjedol.

V podstate sme ani neboli nejakí hladní, ale chýbal nám ten ranný rituál s rôznymi dobrotami ako napr. slaninka, domáca klobása, fajnové syry, cibuľka, rôzne rybičky či pomazánky a ten voňavý čajík či kávička. Ale nálada bola zatiaľ dobrá, a nastalo vzájomné hecovanie a dokonca provokačné ponúkanie čokoládky a dobošiek. Ale zostali sme pevní a nič nás nemohlo od zvolenej cesty odradiť. Dokonca sme do zoznamu zakázaných potravín zaradili aj žuvačky.

Prvá kríza prišla už okolo 10.hodiny. To sme totiž narazili na čučoriedkové pláne a takmer automaticky sme zastavili a chceli sa vrhnúť medzi kríky. Lenže ktosi zakričal: Keď nežrať, tak nežrať. Čučoriedky sú tiež potravina. Smutní sme konštatovali, že je to asi pravda a hrešiac na vlastnú hlúposť sme sa pobrali ďalej. No a potom prišli ťažšie kalibre.

Kamil hovorí: - Chlapci moji, ja keď prídem domov, tak ma bude čakať hrniec segedínskeho gulášu a domáca nadýchaná knedlička. Dám si ich tak asi šesť, a budem sa napchávať tým voňavým segediňákom až do prasknutia.

No a takto začalo. Postupne sme začali spomínať na naše obľúbené jedlá, vymieňali sme si recepty a sliny nám tiekli ako Pavlovovmu psovi. Vyprážané rezne, opekané zemiaky a zemiakové placky, kurací paprikáš, pečené kurčatá, plnená paprika, bryndzové halušky, ale i čerstvý chlieb s domácou masťou a cibuľkou (a riadne štipľavá paprika k tomu), pečené mäsko s novou kapustou, rôzne guláše, atď.,atď. No a potom sme prešli na koláče. Čučoriedkové, marhuľové, čerešňové, s mrveničkou či bez, so šlahačkou, či len tak, ó, ako sme sa len mučili. Niektoré slabšie povahy to takmer nezvládali.

Blížila sa dvanásta hodina a ktosi povedal - a kde zastavíme na obed? Nikde, nezastavujeme, nejeme, ideme ďalej. Ale nakoniec sme sa dohodli, že nejaký oddych byť musí a tak sme si vyhliadli najbližší prameň vody a tam sme zastavili. Poviem vám, že takto piť vodu som videl iba vo filmoch o ťavách na púšti. Sedeli sme, naberali do ešusov a hltali a hltali vodu ako piesok na Sahare, brušiská naliate ako balóny.

Niekedy okolo pol druhej sme sa bolestivo zdvihli a pokračovali ďalej. Ale už to nebol pochod veselých trampov i keď humoru tam stále bolo dosť. A začali sa objavovať opačné názory na jedlo. Jarda hovorí:

- Minule som si dal v reštike na stanici sviečkovú. Že vraj-sviečkovú!!! No to vám bola taká plpa až hrôza. Vyvarené tuhé šľachové mäso z polievky, omáčka len zo zápražky a trochy horčice a knedle asi tak trojdňové, okorané, no fuj. Tak som im to tam praštil do okienka nazad, hnusne im vynadal a zdrhol. Lenže teraz si myslím, že by som to možno aj zjedol.

Kamil hovorí: To ja by som možno zjedol aj tú pľúckovú polievku z ružomberskej stanice. Hoci aj smrdela ako staré ponožky.

A ja hovorím: A ja by som si aj možno dal tých jaterníc zo špatne vyčistených čriev a naplnených smradľavým mäsom a nedovarenou ryžou, čo nám kdesi minule priniesli. A veru bolo vidno, že naše nároky na kvalitu jedla pomaly klesali, zatiaľ čo batohy boli akési ťažšie, kopce strmšie, dych slabší a v žalúdkoch nám pločkalo to jazero, čo sme tam napustili.

Ale stále sme kráčali snažili sme sa robiť si srandu z našej situácie, veď sme nejakí chlapi, či nie? Pretvarovali sme sa, že si nič z toho nerobíme a že nás pár hodín hladu nemôže zmoriť, ale potom sme všetci dostali peknú podpásovku.

Jarda hovorí: No, a už je päť hodín, o chvíľu už to ukončíme a konečne sa na večeru najeme. A Milan mu na to: A to ako? Veď musíme držať 24 hodín bez jedla a to znamená, že môžeme jesť až ráno. A teraz vznikla pekná hádka. Čože, až ráno? Predsa od večere do večere je 24 hodín. Ale Milan trval na svojom.

Predsa sme včera večerali a tak prvé jedlo sme si odriekli až na raňajky, no nie?

No poviem vám, bola to rana. Fakt sme si mysleli, že sa navečeriame a že všetko bude za nami. Lenže Milan mal pravdu a my sme zasadli k večernému ohňu hladní, nervózni a s predtuchou hroznej noci plnej snov o jedle, o mučení, o smrti a pod. Príliš dlho sme si u ohňa neposedeli. Každý sa chcel rýchle dostať do spacáku aby svoj ukrutný hlad preklenul spánkom. Niektorý si ľahli na chrbát a na žalúdok si položili nejaký veľký kameň, aby vraj imitovali prejedený a ťažký žalúdok.

Zaspávali sme nepokojne a s ťažkou mysľou. V noci sme sa budili, pozerali stále na hodinky, chlípali vodu a tešili sa na ráno. Ale už sme vedeli, že vydržíme.

Ráno nás takmer všetkých čakalo prekvapenie. A to také, že sme vôbec neboli hladní. Sedeli sme na zemi, prehrabovali sa vo svojich zásobách jedla a nevedeli sme si vybrať čo by sme zjedli. Jednoducho, včera sme si vykreslili tie naše najobľúbenejšie jedlá a teraz nás čakali zasa len obyčajné turistické zásoby, na ktoré sme akosi stratili chuť. A tak sme si navarili aspoň poriadneho čaju, dali si doň kvapôčku rumu, vraj aby sme povzbudili trávenie a vybrali sa ďalej.

Hlad na nás prišiel až niekedy predpoludním. Zatavili sme u vody, navarili polievku, potom zjedli nejakú klobásu, a potom sme sa zastavovali takmer každej poldruha hodiny a jedli a jedli. A na večeru sme to, čo sme hladovaním ušetrili, všetko zožrali. Ale boli sme na seba úžasne hrdí, pretože sme všetci naraz splnili bobríka hladu.

***

Keď sme neskôr preberali túto našu skúsenosť, prišli sme k záveru, že najviac nám uškodila psychika celej akcie. Že každý z nás už predtým zažil, že takmer celý deň nejedol, že mal buď zdravotné problémy alebo pre pracovné povinnosti nemohol či nestihol najesť a nikto sa z toho nezbláznil. Ale vedomie, že máme v batohoch dostatok jedla a fúru času aby sme ho zjedli, boli asi tým najťažším na prekonanie hladu. Ale aspoň nám zostala úsmevná spomienka.