Kypr, hory Kypru a vysokohorská turistika v Akamas

Turistika v horách Afroditinho ostrova (3), polostrov Akamas

Najzápadnejšiu pevninovú časť Cypru tvorí polostrov Akamas. Už na prvý pohľad sa v mnohých aspektoch líši od ostatných. Kým napríklad na južný polostrov Akrotiri a jeho mys Zevgari či Gata, alebo na východe ležiaci mys Pyla a Greko sa vôbec nedostanete (vojenské územia), o polostrov Akamas akoby sa nikto nezaujímal.

Nie je to však celkom pravda. Je rajom pre prírodovedcov, botanikov i zoológov. Vyskytujú sa tu vzácne druhy orchideí, hniezdi tu veľa druhov vtákov, jaskynné priestory obývajú vzácne netopiere, v horách pobehujú divoké stáda muflónov, na ľudoprázdne pláže kladú svoje vajcia morské korytnačky (karety). Civilizácia akoby tu mala červenú…

A po kom dostal polostrov názov? Opäť musíme zalistovať v v gréckej mytológii, podľa ktorej bol Akamas mýtický hrdina Trójskej vojny, syn slávneho aténskeho bojovníka Thésea.

Po stopách Afrodity a Adonisa

Do tohto kraja sme zavítali aj my. Dedinka a či mestečko Polis so starovekými osadami Arsinoe a Marion pri pobreží sa v tomto ospalom kraji relatívne rýchlo zobudilo. V západnej časti Cypru si vydobylo miesto najviac sa rozvíjajúceho letoviska. Malý, ale čulý prístav Lakki zásobuje miestne taverne rybami. Niet núdze ani o atrakcie. Veď neďaleké Afroditine kúpele, Fontana Amorosa, či korálový ostrov sv. Juraja (St. George's Island) neustále priťahujú návštevníkov.

Čtěte také: Ostrovy vnitřního ohně, sídlo boha ohně Héfaista

Afrodita, bohyňa lásky a krásy, najkrajšia z bohýň antických mýtov. Podľa Hesioda sa zrodila z morskej peny, oplodnenej bohom neba Uranom, a vystúpila z mora na ostrove Cypre. Najvyšší boh Zeus jej určil za manžela chromého a večne upoteného božského kováča Hefaista.

Adonis, smrteľník, syn cyperského kráľa Kinyra a jeho dcéry Myrrhy. Vynikal krásou, zaľúbila sa do neho aj sama Afrodita. Zostúpila kvôli nemu na zem a z lásky k nemu mu pomáhala loviť zver v cyperských lesoch. Stalo sa, že poranený diviak Adonisa napadol a usmrtil.

Afrodita sa s plačom vrhla na kolená pred najvyššieho boha Dia, aby jej miláčika aspoň na čas vrátil. Zeus teda požiadal boha podsvetia Háda, aby vždy na jar pustil Adonisa. Celá príroda sa raduje a odieva sa do zelene a kvetov, keď sa Adonis na jar vracia, a zahaľuje sa do smútku, keď sa na jeseň odoberá do ríše tieňov.

Ani asfaltová cesta E713 nejde na koniec polostrova, končí v mieste, odkiaľ sa už pešo musíme vybrať asi k najväčšej atrakcii tejto časti krajiny, k Afrodotiným kúpeľom (Loutra tis Afroditis, Baths of Aphrodite). Netrvá to dlho a sme pri nich. Nebyť upraveného miesta a niekoľko informačných tabúľ, možno by sme si ich nevšimli. Vo svahu jaskynné jazierko a pomaly stekajúcu vodu dokonale zakrýva svojimi konármi staručký figovník. Na jeho, do vodorovnej polohy ohnutom, konári sedí sťaby strážca holub. Tak tu sa skrývala a kúpavala Afrodita so svojím ďalším milým z radu pozemských, Akamasom…

Je deväť hodín ráno a októbrové slnečné lúče dostatočne hrejú, avšak ponoriť sa do chladivej vody nás neláka, nakoniec to text na tabuliach ani nepovoľuje. A už vôbec nie napiť sa. Napriek legende, že tunajšia voda omladzuje. Možno však samotná prítomnosť pri jazierku spôsobila, že sme sa stali menej pozornými a dali zlákať pokračujúcim chodníkom.

Ten čoskoro skončil v spleti zavlažovacích hadíc súkromného pozemku a tak nezostávalo iné, než sa vrátiť až na cestu. Začína tu 7,5kilometrový Afroditin náučný chodník a zároveň spolu s Adonisovým náučným chodníkom (tiež 7,5 km) aj končí. Posledné 2 km majú totiž spoločné. Vydávame sa prvým z nich.

Široká prašná cesta ponad pobrežie je vlastne pokračovaním skončenej asfaltovej. Pod nami číre tyrkysové more, ktorého vlnky bez únavy narážajú na útesy. Na druhej strane vo svahu upútajú našu pozornosť pasúce sa kozy, či muflóny. Onedlho opúšťame cestu a aj my sa štveráme hore, tentoraz úzkym ľavotočivým chodníkom.

Otvárajú sa nám výhľady na najzápadnejšiu časť celého ostrova až po mys Arnaoutis. Nad našimi hlavami sa týčia kolmé skalné steny vrchu Muti tis Sotiras (370 m), ktoré obídeme na severnej strane serpentínami a voľným terénom sa pohodlne dostaneme na jeho vrchol. Výhľad je nádherný, kruhový. Stúpanie dalo zabrať a aj slnko zohralo svoje. Časť mužskej populácie odhaľuje hornú časť tela. Čas na oddych a aj opaľovanie sa. Tieto chvíle nám budú pripomínať vyhotovené zábery.

Schádzame do údolia k miestu, kde sa stretajú spomínané náučné chodníky. Ani sme si poriadne nestačili všimnúť, že kde-tu sú ešte ruiny časti bývalého stredovekého kláštora Pyrgos tis Rigainas (Kráľovnina veža). Za nami je 5,5 km a rovnaká vzdialenosť nás ešte čaká. Pokračujeme teda Adonisovým chodníkom.

Spočiatku stúpame, aby sme sa na hrebeni prehupli na druhú (južnú) stranu pohoria. Akamasský les je tu riedky a pôda značne suchá. Miestami pripomína bielu sadru. A čo je horšie, niektorým nám dochádza voda. Teplota sa šplhá dosť vysoko. Žije tu vôbec nejaká zver, vtáky? Čím sa živia, čo spásajú? Už dlhšie nachádzame tabuľky so zákazom lovu, takže asi áno, žijú. Najpravdepodobnejšie sa ich stav lovom rapídne zmenšil. Okrem tabuliek totiž nachádzame množstvo čerstvých, ale aj skorodovaných rôznofarebných nábojníc. Skrátka divočina, nielen v pravom zmysle slova… Stanovanie je tu zrejme nebezpečné, a preto je zakázané.

Konečne vchádzame do sedla, za ním radostnejší pohľad do zelenajúceho sa údolia a prudší zostup. Opäť súkromné polia a záhrady. Popri plote jednej z nich vedie posledný úsek Adonisovho chodníka. Vchádzame na asfaltovú cestu, po nej ešte 400 m a sme na parkovisku pri autách. V blízkom obchodíku si majiteľ mädlí ruky. Za krátku chvíľu predá niekoľko plechoviek piva.

Kaňon Avakas

Medzi mysmi Lara a Drepano sa vlieva do mora rieka Avakas (Avgas). Na svojej ceste mnohými rokmi vyhĺbila v poddajnom podloží koryto, ktorého steny dosahujú v niektorých miestach výšku až 30 m. Pozdĺž pobrežia vedie prašná cesta, ktorá je súčasťou E4.

Po návšteve byzantskej katedrály sv. Juraja (Agios Georgios Pegeias) a archeologického náleziska zvyškov rannokresťanskej baziliky zo 6. storočia na myse Drepano presúvame sa autami po tejto ceste ku kaňonu. Zaparkujeme autá na parkovisku pobrežia Toxeftra, hoci k začiatku náučného chodníka cez kaňon odbočuje ponad údolie taktiež prašná cesta.

Volíme romantickejší peší chodník cez grapefruitový sad, v korunách stromov nachádzame tieň a ochranu pred popoludňajším slnkom. Už steny ešte stále širšieho údolia stoja za pozornosť, sú na nich vykreslené stopy po činnosti vody.

Na konci sadu končí aj širšie údolie. Za mostíkom a informačnou tabuľou začína prírodovedný chodník, občas lemovaný lavičkami. Pokiaľ sme doteraz nestretli pasúce sa kozy, tak tu ich určite nájdeme. Šplhajú sa obratne za kríkmi v strmých brehoch a skalných stenách.

Chodník je zatiaľ zreteľný, zdolateľný aj vychádzkovou obuvou. Pevnejšie topánky s vhodnou podrážkou treba neskôr, keď sa chodník presúva z jednej strany toku na druhý a treba preskakovať po kameňoch. Avšak aj tento chodník končí, v úzkej rokline niet preň už miesta. Kolmé skalné steny sú tak blízko, že nad našimi hlavami je v jednom mieste medzi nimi zaklinený veľký balvan. Je to asi najkrajšie a najfotografovanejšie miesto v kaňone.

V skalných štrbinách stien sedávajú vtáky, najmä divé holuby. Ich trusom je poznamenané aj okolie. Pokiaľ udržíte suchú nohu, kvapkám zhora sa nevyhnete. Inak to v jednom mieste ani nejde. Zvýšenú fyzickú námahu treba pri preliezaní skál a balvanov, s ktorými si voda jednoducho neporadila. Odmenou je však hra tmy a zhora prenikajúcimi slnečnými lúčmi. Kaňon má dĺžku asi 3 km, z jeho konca sa možno dostať do obce Arodes.

Po návrate zostal tak akurát čas presunúť sa do Pafosu. Mesto je na Zozname UNESCO, už sa zajtra tešíme na jeho antické pamiatky. Na noc nás prichýlila pláž Radio la Playa na jeho okraji.

• Předchozí část článku