Pohoří Trollheimen, turistika v Norsku

Z Grindalu do Rindalu… alebo prechádzka čarovnou krajinou trollov

Nájsť v strede augusta, keď už pomaly začína deckám školský rok a s ním jeseň v Nórsku, miesto spĺňajúce tri základné podmienky: hory, slnečno a relatívne nie veľká vzdialenosťod hlavného mesta, kde sa momentálne nachádzame, sa ukazuje ako neľahká úloha. Predpovedná mapa www.met.no predpokladá všade dážď a vrcholy Jotunheimenu, kam sme povôdne plánovali ísť, budú pod snehom.

Rozhodnutie padá rýchlo. Na železničnej stanici Jernabanetorget kupujem lístky minipris z automatu, ktoré nás do Trondheimu vyjdú len 299 NOK (zľavnené lístky kupované v automate platia len na vybrané spoje, prevažne na hlavných tratiach, bližšie infomácie www.nsb.no).

Trollheimen

Zajtra o siedmej vyrážame do oblasti južne od neho, kde má byť podľa predpovedí nasledujúce 4 dni aspoň trochu pekne. Jediná mapa, ktorú máme k dispozícii (Nórsko 1:800 000) nám pri zostavovaní trás veľmi nepomáha, ale našťastie v tejto krajine dvojnásobne platí, že všetko je na webe. A tak ešte večer pred odjazdom vďaka stránke www.turistforeningen.no vzniká predbežný plán.

Čtěte také: Náhorní planina Hardangervidda, Norsko

Ten začíname spĺňať v obci Grindal (kam sme sa dostali autobusom z vlakovej stanice v Berkøku), odkiaľ sa vydávame po asfaltke k chate Jøldalshytta. Kedže ešte stále nemáme mapu (len náčrtok stiahnutý z internetu), poprchá a dlhá prechádzka (ktorej kilometráž ani omylom netušíme) s nie práve najľahšou batožinou nás priveľmi neláka, pokúšame sa neúspešne stopovať.

Jøldalshytta

Nakoniec oslovujeme pri ceste stojaceho vodiča, ktorý nás ochotne vyvezie až k Jøldalshytta parkering, parkovisku odkiaľ pokračuje značka k spomínanej chate. Musím sa priznať, že pohľad, ktorý sa nám naskytol, nás obe uchvátil a hoci sme sa zhodli, že to tam vyzerá ako kulisa z nejakého filmu, nemohli sme odolať a prepadli fotografickému ošialu. Veď posúďte sami.

Fotografujúc pokračujeme ďalej, po pohodlnej nespevnenej ceste obchádzame močiare a zarastajúce jazerá, plašíme ovce, ktoré sa vyvaľujú medzi brezami a likvidujeme čučoriedky. Trochu oneskorene (vzhľadom na smerovníkoch uvádzaný turistický čas) prichádzame ku chate Jøldalshytta, pri ktorej sme pôvodne plánovali zastanovať, ale kedže je ešte priskoro ísť spať, pokračujeme ďalej značkou na Trollheimshyttu cez Trollhøttu (alebo tiež Trollhettu, trasa tnm13 podľa www.turistforeningen.no).

Gammelsøterdalen

Tá približne po 1,5 km opúšťa údolie a odkláňa sa viac západoseverozápadne smerom k svahom masívu Langfjellet 1 264 m n. m., priamo do močarísk Gammelsøterdalen tvorených sústavou potokov a zarastajúcich jazier v ľadovcami vyhladenej panve.

Značenie (červené T a bodky) je našťastie dobre viditeľné, a tak pomaly prekonávajúc podmáčané miesta (o ktorých si s hrôzou myslíme, vzhľadom na skúsennosti z oravských rašelinísk, že hádam by sme sa aj prepadnúť mohli) postupujeme ďalej. Cestou narážame na rodinku sobov pasúcich sa v popoludňajšom slnku. Po chvíli nás však zastihne dážď a keď ustane, v kamennom mori pod vrcholom hľadáme miesto pre stan.

Trollhøtta

Zobúdzame sa do jasného slnečného rána, balíme a pokračujeme ďalej, naberáme vodu v najbližšom plese a cez nekončiace kamene stúpame na hrebeň Trollhøtty, odkiaľ sa nám naskýta pohľad do obrovského ľadovcového kotla s prekrásnym plesom a zurčiacimi vodopádikmi padajúcmi z topiacich sa ľadovcov.

Výstup na nižší z dvoch vrcholov (aj keď podľa turistických značení sú až tri) je už náročnejší, a my, neskúsení horolezci s ťažkými báglami, radšej používame všetky štyri končatiny. Pohľad z vrcholu, do srdca pohoria Trollheimen však stojí za námahu.

Výstup na najvyšší vrchol je už lahôdkou, podobne ako zostup, miestami síce strmý, no jeho náročnosť je kompenzovaná úžasnými hĺbkovými pohľadmi, skvelou viditeľnosťou i počasím. Predierajúc sa cez "kosobrezinu" stretávame zopár nórskych turistov, ktorí nás nasmerovávajú na západ ku chate Trollheimshytta.

Trollheimshytta

Značka opäť ("prekvapivo") vedie cez močiare, striedajúce sa so suchšími morénovými valmi, na ktorých rastú statné borovice s čučoriedkou a hríbami. Po prekonaní burčiacej rieky Svartøa sa značka stáča na juh a my kráčame ďalšiu hodinu k chate. Prichádzame podvečer, už sa stmieva a tak rýchlo staviame stan v lese 10 minút od chaty (na chate sa dá aj prespať za 200 NOK na noc, no my volíme lacnejšiu alternatívu, ktorú po celý čas vlečieme na chrbtoch).

Smerom na Snotu

Tretí deň nás tiež víta krásne ráno, v chate konečne kupujeme mapu (Trollheimen 1: 50 000, © Ugland IT Group) a vydávame sa smerom na Snotu (1 669 m n. m.). Od domorodcov sme počuli, že na vrchol sa ide síce cez ľadovec, ale prechod nie je náročný, prípadne sa dá obísť. Toto nám potvrdzuje aj pani v strednom veku v botaskách šmýkajúca sa po snehových poliach , ktorú stretávame už pri výstupe (nasledujúcom po prechode cez rieku Folda a 7 km trmácaní sa cez močiare a trochu suchší, pravdepodobne morénový val, masívu Bossvasshøgda - 806 m n. m.).

Lámanou nórštino - angličtinou sa od nej dozvedáme, že vrchol už nie je ďaleko a prechod cez ľadovec je veľmi "easy". Dostávame sa cez šikmo uklonené, ľadovcom vyhladené platne, skalné stupne a početné snehové polia k prvému z nich. Postupujeme po ľadovci, no nakoniec sa kvôli nedostatočnej výstroji (pukliny priamo pri turistickej ceste nevyzerajú najsympatickejšie) a výrazne zhoršujúcemu počasiu otáčame. Pršať začína takmer za okamih a celý zostup až ku chate absolvujeme v daždi. Vďaka prívetivej chatárke si však máme kde usušiť veci, a tak hoci aj stan nám v noci stihne premoknúť, ráno sa oblečieme do suchého.

Pochod do Rindalu

Štvrtý deň vyrážame smerom na sever, čaká nás dvojdenný pochod do Rindalu. Podľa značky (tnm 14) má prechod (v opačnom smere) trvať síce len deväť hodín, ale už dávno sme si zvykli, že nórski turisti "majú na chrbte turbovrtuľu" a my im zákonite nemôžeme svojím obyčajným dvojnásobne rýchlym slovenským turistickým tempom konkurovať.

Preto si cestu rozdeľujeme na dva dni, prvý z nich postupujeme nekonečnými močiarmi (s ktorých obchádzaním sa už "nepárame" a ideme rovno cez kaluže) pri jazere Grøsjøen, po 7 km sa od neho odkláňame a pokračujeme močiarmi a podmáčanými lúkami na severoseverovýchod, traverzom sa cez úzky pás suchého lesa dostávame do údolia potoka Støggubekken, prechádzame jeho rozsiahlimi prameniskami popod vrchol Glupen (1 009 m n. m.). Tu opúšťame pohľad do prekrásnej rozprávkovej doliny Grøsjøen a pomedzi plesá Ytre a Austre Bøluvatnet stúpame na nevýrazný hrebienok priamo nad nimi.

Po jeho prekonaní sa nám otvára nový výhľad smerom na sever, najprv na zostup okolo bezmenného jazera, kde sa nachádzajú aj tri súkromné chaty a ich návštevníci zbierajú čosi v tráve. Našťastie neobchádzame celú, ľadovcom značne rozšírenú dolinu, ale schádzame opäť do nádherne zakvitnutých močiarov, následne mierne stúpame do traverzu tiahleho masívu Litlrollhøta (890 m n. m.), pokračujúc až k potoku Litbolu, kde sa značka rovnobežne s tokom stáča na severozápad.

Popri toku, miestami obmývajúcemu strmé skalné stienky, neustále pozvolna klesáme až na hranicu lesa, do ktorého vchádzame po prechode mosta nad malými vodopádmi. Vzhľadom na pokročilý čas (a do nitky premočený stan) ostávame bivakovať pred prístreškom na sane (nachádza sa asi 1 km od miesta, kde sme do lesa vošli) zatiaľčo stan sa suší vovnútri.

Nasledujúci deň prechádzame smrekovými miestami podmáčanými lesmi do obce Rindal a na zastávke Bolme pensjonat - 1, 5 km západne od vyústenia značky pri Saga skysstasjon - nasadáme do autobusu do Trondheimu (pozn. autobusy do/z oboch spomínaných zastávok Grindal a Bolme pensjonat chodia veľmi zriedka, dobrou informačnou stránkou aj pre lokálne spoje je www.rutebok.no). Čaká nás posledný cieľ našej cesty - prehliadka tohto historického mesta.