Parc Nacional d'Aigüestortes i Estany de Sant Maurici

Vysokohorská turistika v Pyrenejoch

To opätovné ticho preráža len škrtnutie zápalkou. Sedím na tráve a opierajúc sa o veľký balvan spokojne pofajčievam. Robo pobehuje po okolí a hľadá najvhodnejšie zábery na fotografovanie. Ako fotograf si tu okamžite prišiel na svoje. Panoráma pred našimi očami nás núti aspoň na chvíľu zabudnúť na ubolené nohy z predchádzajúcich dní.

Dnes a ani ďalšie dva dni sa nemusíme nejako extra ponáhľať. Ďalšie dni sa budú niesť hlavne v duchu postupnej a pomalej konzumácie niektorých položiek jedálneho lístka, ktoré ponúka tento národný park. Veľa som o ňom počul a čítal, ale už pohľad na hladinu prvého jazera a okolo sa týčiace štíty vyvoláva v nás pocit ľahkej eufórie. Lepší záver pyrenejského dobrodružstva sme si ani nemohli predstaviť.

Oficiálne začiatky existencie parku d´Aigüestores i Estany de Sant Maurici siahajú do roku 1955, keď 21. októbra na základe dekrétu španielskeho ministerstva poľnohospodárstva bolo územie medzi údolím Val d´Aran a riekami Noguera Pallaresa a Noguera Ribargorcana vyhlásené za národný park (ďalej NP). V roku 1996 došlo k rozšíreniu hraníc parku. V súčasnosti pod plnú ochranu spadá územie o rozlohe takmer 140 km² a ďalších takmer 261 km² tvorí okrajovú zónu ochrany.

Čtěte také: V divokých horách Aragonie - Aneto, Perdido, Ordesa

Základnou charakteristickou črtou NP je kryštálovo čistá voda. Tá je takmer všade a v kombinácii s príkrymi štítmi, spadnutými skalami a balvanmi, či na niektorých miestách hustými lesmi vytvára v rôznych nadmorských výškach obrovské divoké údolia, v ktorých sa nachádza okolo 200 plies, jazier alebo jazierok. Medzi nimi si svoju cestu razí nespočetné množstvo horských bystrín s vodopádmi a kaskádami.

Neoceniteľná je však aj biologická hodnota NP. Mnohokrát nepriechodné lesy s čiernymi borovicami, jedľami, brezami a bukmi vytvárajú ideálne podmienky pre život rôznych druhov živočíchov. Počas jari a na začiatku leta je celé územie NP doslova zaplavené množstvom alpských rastlín. Jednoducho povedané: NP d´Aigüestores i Estany de Sant Maurici je výnimočným kráľovstvom hôr, vody a zelene.

Deň prvý

Príšerný hluk. Jednoznačne "najsilnejší zážitok" z nášho krátkeho pobytu v Ospitau de Vielha (1 622 m), kde sa na nás zo skalného masívu škľabí južný vchod do 5,2 km dlhého tunela zlepšujúceho cestné spojenie medzi Španielskom a Francúzskom. Vetracie zariadenia a autá miznúce v jeho dutine akoby medzi sebou súťažili v dosiahnutí rekordnej hodnoty decibelov. Tento hluk, množstvo stavebných mechanizmov stojacích na neďalekom parkovisku pri hosteli Sant Nicolau a v tom momente asi i schválne zamračená obloha s chladným vetrom (je začiatok júla) dávajú tomuto miestu doslova odpudivý výzor.

Ospitau de Vielha má však pre turistu aj dôležitý význam. Môže sa stať východiskovým miestom pre vstup do NP zo západnej strany. Práve tu totiž križuje turistická trasa GR11 hlavnú cestu, na ktorej trikrát za deň zastavuje autobus idúci z Barcelony do francúzskeho mestečka Pont de Rei. Po polhodinovom oddychu začínajú naše kroky kopírovať práve GR11 do sedla Port de Suert (2 338 m).

Značenie je nadštandardné, zabezpečené súčasne červeno-bielymi značkami a typickými skalnými mužíkmi. S rastúcim počtom zdolaných výškových metrov sa na oblohe vyjasňuje a NP začína ponúkať prvé príležitosti pre nádherné zábery. Po dvoch hodinách nepretržitého stúpania sme konečne v sedle a mlčky sa oddávame obednej sieste. Pri miernom zostupe k jazeru Lac de Rius stretávame len skupinku "piknikujúcich" Španielov, ktorí svoje telá naplno vystavujú hrejivým slnečným lúčom.

Cesta okolo jazera je oddychová, častokrát celkom samozrejme prerušovaná stláčaním spúšte fotoaparátov. Na konci jazera od nej odskakuje chodník k jazerám Lac Tort de Rius a Lac de Mar, ale my naďalej zostávame verní miernemu klesaniu cez údolie de Rius po GR11. Značenie je stále prehľadné, príroda očarujúca a chôdza pohodová.

Záverečné stúpanie na chatu Refugi dera Restanca (2 010 m) nám však z dôvodu veľkej horúčavy dáva poriadne zabrať. Pivo na chate má božskú chuť a dodáva potrebnú energiu pred prudkým a dlhým výstupom do sedla Coll de Crestada (2 475 m). Počas neho narážame na posledných turistov vracajúcich sa na chatu. Príroda nám potom stihne ešte zo sedla vykúzliť rozprávkový pohľad na jazero Estany de Monges a jeho okolie.

Slnko sa pomaly dostáva na koniec svojej dennej túry, postupne sa ochladzuje a my zostávame definitívne sami s miestnymi svišťami, ktorým je naša prítomnosť úplne ukradnutá. Pocit príjemnej únavy vzápätí u mňa dosahuje vrcholu a zaspávam ihneď po zjedení polievky.

Deň druhý

Vstávame síce zavčasu, ale dostatočne vyspatí a to aj napriek dosť chladnej noci v stane pri jazere. Obloha bez mrakov je sľubnou predzvesťou ďalšieho slnečného dňa. V rámci rannej rozcvičky si to hneď namierime do sedla Port de Caldes (2 568 m). Tam prekvapene zisťujeme, že už v skorých hodinách tu nie sme prví. Opaľovací krém povinne nachádza miesto na obnažených častiach našich tiel. Dnes to vyzerá predovšetkým na neľútostný boj so slnkom.

Pokračovanie cesty GR11 ku chate Refugi de Colomers (2 130 m) sa pravidelne kľukatí nadol a my preskakujeme množstvo potôčikov vytvorených topiacim sa snehom. Je to však zábavné, pokojné, nikam sa neponáhľame. A na dlhšiu dobu sme opäť sami. Po dvoch hodinách chôdze zo sedla sa pred nami postupne vynárajú nielen obrysy chaty, ale aj jej domovské jazero Lac Major de Colomers.

Chata i jazero majú strategickú pozíciu, stretávajú sa tu viaceré turistické chodníky. Obsadzujeme kamennú podlahu na terase chaty, redukujeme počet potravín v batohoch a príjemné posedenie si opäť krátime popíjaním chutného španielskeho piva. Slnko prenikavo praží a nám sa akosi nikam nechce. Akoby šibnutím čarovného prútika pribúda ľudí rôzneho veku a národností. Každý z nich chce vidieť čo najviac a bola by škoda toto katalógové počasie nevyužiť.

Okolo poludnia vstávame zo zeme i my a zaraďujeme sa medzi ostatných. Na rozdiel od nich však máme v pláne prejsť až za sedlo Port de Colomers (2 605 m). Podľa mapy na nás čaká obchádzanie viacerého množstva jazier a plies rôznorodej veľkosti ležiacich v rôznych nadmorských výškach. Stúpania k nim po ceste GR11 sú väčšinou krátke, nenáročne a my stretávame desiatky nielen kráčajúcich, ale i sediacich, ležiacich a dokonca kúpajúcich sa turistov.

Fotoaparáty sa opäť nenudia a prívetivo žmurkajú na krásami nabitú scenériu. Pred koncom jazera Lac Obago sa stáčame doprava a natrvalo opúšťame GR11. Čo však neopúšťame, sú vodné plochy. I naďalej sa tešíme z ich prítomnosti. Ručičky na hodinkách sa na rozdiel od nás posúvajú pomaly, a preto sme okolo štvrtej už nad jazerom Estanh Gelat. A tam odolať luxusnej ponuke slnkom vyhriatych balvanov veru neide. Úplne logicky sa aj my stávame aktívnymi účastníkmi tradičnej španielskej siesty.

Neskorší výstup do spomínaného sedla Port de Colomers berieme športovo, veď je takmer posledný. Pohľad z neho do postupne zapadajúcim slnkom zaliateho údolia Vall de Colieto vnímame ako rozprávku na dobrú noc. Aj tu zanechala voda svoju svojráznu pečať. Spokojný zaspávam.

Deň tretí

Je to náš posledný deň v NP a zároveň i v Pyrenejach. Do Caldes de Boí to už nie je ďaleko a my máme stále dostatok času. S vedomím, že jediné autobusové spojenie z tejto dedinky v každom prípade stíhame, sú činnosti vykonávane našimi rukami a nohami doslova slimačie. Akoby nám už dochádzali baterky. Všetko je to však pod vplyvom vedomia, že sa netreba nikam ponáhľať.

Takmer slávnostne skonzumujeme posledné raňajky v prírode, naposledy balíme spacáky a stan. Slnko opäť príjemne svieti a na vodných hladinách jazier pod nami sa odrážajú okolité horské štíty. Príroda nám servíruje svoje ďalšie kúzelne predstavenia.

Chodník k vodným plochám kľučkuje do oboch strán, postupne obchádzame väčšie i menšie kamene. Na výstupe od jazera Estany de Colleta ku chate Refugi Joan Ventosa i Calvell (2 215 m) ich striedajú balvany. Ostrosť niektorých z nich mi na mnohých miestach začína robiť problémy. Baterka teraz skutočne začína signalizovať vybitie. Každý nesprávny krok bolí, ich počet narastá a ku chate nie a nie prísť. Robo i naďalej stíha pobehovať po okolí a fotiť. Celý pyrenejský výlet zvláda v absolútnej pohode, akoby sa tu narodil.

Okolo útulnej chaty len prechádzam, môj pohľad je namierený na chodník nad jazerom Estany Negre. Som spokojný. Vyzerá oddychovo a je už obsadený niekoľkými turistami. Stekajúca voda na ňom však vytvára prekážky v podobe šmykľavých kameňov. Aj napriek niekoľkým drobným pádom jej ospravedlnenie v podobe posledných vodopádov prijímam.

Po pol hodine cesty od chaty sa na obzore vynára priehrada Embassament de Cavallers. Je veľmi rozľahlá a ja odhadujem čas chôdze k hrádzi. Asi jeden a pol hodiny, zhodujeme sa s Robom, ktorý ma medzitým so sviežim výzorom dobieha. Kamenný chodník okolo priehrady je dosť nepríjemný, na chodidlách cítim všetky jeho trčiace súčasti. Takmer na každej jeho zákrute stretávame rôznopočetné skupiny ľudí s košíkmi.

Náš časový odhad sa potvrdzuje a zrazu stojíme pri hrádzi v prezutých sandáloch. Cítim akúsi zvláštnu ľahkosť. Obaja hľadíme na neďaleké parkoviská posiate autami. Veru, správny čas na obed v príjemnom prostredí. Záverečný asfaltový úsek je balzamom na nohy. V Caldes de Boí sme pol hodinu pred odchodom autobusu do El Pont de Suert. Kým ja holdujem pivu a vychutnávam si chýbajúci nikotín, Robo si narýchlo obzerá miestne kúpeľe.

Autobus je takmer prázdny a na konečnej čaká na neho spoj do Barcelony. My tam však pokračujeme až ráno. Nachádzame lacný a útulný hostel a pri večerných pivách hodnotíme predchádzajúce dni. Obaja sme nadmieru spokojní.

Epilóg

Za tri dni sa nám s Robom podarilo prejsť prevažnú časť západnej strany NP. Vy však máte možnosť pokračovať od jazera Lac Obago po GR11 ďalej na východ až do dedinky Espot alebo sa rozhodnúť pre cestu na juhovýchod do dedinky Cabdella. V každom prípade na vás čaká viacdňový treking v čarokrásnej krajine, kde jednoznačne kraľuje voda, ticho, pokoj a pohoda.

NP nie je síce priamo určený pre zberateľov výškových rekordov v podobe zdolaných štítov, ale ani netrpí ich nedostatkom. Pre bežných turistov sú tu na mieru ušité ľahko dostupné vrcholy ako napr. Pic de Ratera (2 840 m) alebo Montardo (2 833 m), ktoré ponúkajú nádherné panoramatické výhľady na NP. Značenie turistických ciest a chodníkov, či sieť vysokohorských chát je na dobrej úrovni. NP d´Aigüestores i Estany de Sant Maurici je ideálnym rajom pre ľudí, ktorí sa nikam nechcú ponáhľať a chcú len nasávať jeho príjemnú atmosféru. Snáď sa tam s vami ešte niekedy stretnem.

Praktické informácie

• www.alsinagraells.es - Dopravné spojenie do NP a v rámci neho
• www.feec.org - Ubytovanie na chatách a iné praktické informácie nielen z NP
• www.editorialalpina.com, www.icc.es - Vydavateľstvá turistických máp pokrývajúcich oblasť Pyrenejí