Treking > Treky, turistika > Pešia turistika na Islandu, vrcholové túry a islandské sopky
Pešia turistika na Islandu, vrcholové túry a islandské sopkyPešie a vrcholové túry na Islande (1)11.1.2013 | Jozef Cyprich
Prvá polovica júna. Osemčlenná výprava vysokohorských turistov z Trenčína a Bratislavy absolvuje dvoma autami okružnú cestu Islandom. Plán pobytu je podrobne spracovaný, pre jeho postupné napĺňanie je k dispozícii 16 dní. Popri peších túrach a výstupoch na vybrané vrcholy boli doplnkom návštevy a prehliadky turistických zaujímavostí a atrakcií ostrova. Hneď v prvý deň prvá túraZ Egilsstaðiru mierime po ceste č. 94 na sever k zálivu Borgarfjörður k vtáčím útesom. Pri stúpaní do sedla pod Ósfjöllom zbadáme smerovku k pešej túre na Stórurð. Chvíľu váhame a vzápätí končíme na neďalekom parkovisku. Stórurð sú vlastne bludné kamene sopečnej horniny tvoriace svah pod Dyrfjöllom (Brána hôr). Pozoruhodné prírodné miesta, spomínajú ich aj turistickí sprievodcovia. Čtěte také: Modrá lagúna, zaujímavé miesta Islandu (6) Je 15 hodín ostrovného času, treba sa poponáhľať (aj keď noci sú svetlé). Berieme batohy, jedlo s pitím a palice a vydávame sa k nim. Väčšia časť výpravy ide stúpajúc svahom pohoria, kde mokriny sa striedajú so snehovými poliami. Pohyb je tým sťažený, ale skupina týmto kratším smerom napreduje ďalej. Druhá časť výpravy (traja) sa vydávajú kolíkmi vytýčeným chodníkom do údolia. Asi po poldruha hodine prichádzajú obidve skupiny pod Súlur, keď ich prekvapí rýchlo sa približujúca hmla (pred jej častým výskytom varujú tiež bedekery). Zostáva už len cez sedlo obísť tento masív a cieľ je pred nami. Podvedomie však velí späť. Na parkovisko prichádzajú už tri skupiny, každá v inom čase. Posledná po 20. hodine. Pri parkovisku rozkladáme stany, tu prespíme. Túra z tzv. "zahrievacích" je za nami. Červená horaHneď po návšteve vodopádov Selfoss, Dettifoss a Hafragilsfoss v národnom parku Jökulsárgljúfur na rieke Jökulsá á Fjöllum premiestňujeme sa autami na druhú stranu rieky do kempu Kastali vo Vesturðalure. Ráno sa s malými batohmi, fotoaparátmi a kamerou sústreďujeme na blízkom parkovisku. Odtiaľto začínajú značené pešie túry okolo Hljóðaklettaru a na Rauðhólar (Červená hora). A práve prvá časť túry je venovaná im. Hljóðaklettar je zoskupenie čadičových skál rôznych tvarov, ktoré pri popustení fantázie predstavujú živočíchy, postavy. Je v nich tiež množstvo dutín vytvárajúcich okná, jaskyne (kaplnka Kirkjan), podoby hradných stien, či len tak obnažené šesťhranné stĺpovité bloky. Okružná trasa je vedená tak, aby sme nevynechali ani jedno predstavenie. Zatiaľ neabsolvujeme celý okruh, ale len polovicu, a cez vysadený brezový háj (skôr kríky ako stromy) pokračujeme na skutočne červenú horu Rau?hólar. Od okolia sa neodlišuje len farbou, prečnieva aj výškou. Výhľad z nej do okolia druhej najdlhšej rieky Islandu si nenecháme ujsť. Vyjdeme aj na susedný kopec cez sedlo, ktoré ho od Červenej hory oddeľuje. Je však celkom bežný, dokonca miestami porastený trávou. Vraciame sa k prerušenému okruhu a absolvujeme jeho druhú časť. Na parkovisku dokončíme piaty kilometer a vydávame sa na ďalšie kilometre opačným smerom proti toku rieky. Kaňonovitá rieka tu meandruje, svojou dravosťou časom rozrušila poddajné horniny a vymodelovala tak mnohé skalné útvary do rôznych podôb. Najznámejšie z nich sú skalné postavy Karl og Kerling, pripomínajúce starca a za ním kráčajúcu ženu. Pri útese Kallbjarg sa od rieky odkloníme, prechádzame planinou s niekoľkými plesami. Za Svínadalurom sledujeme tok riečky Vesturðalsá až po náš stanový tábor. Nohy ani necítia, že majú za sebou celkom 15 km. Pešia túra z tých ľahších, oddychových. Okolo MývatnuMývatn nie je len jedno z najväčších jazier Islandu (37 km2), ale aj oblasť s prírodnými zvláštnosťami. Pri jej tvárnení a formovaní hrali významnú úlohu erupcie okolitých vulkánov. Pre návštevníkov je tu dostatočne vybudovaná cestná sieť s parkoviskami a množstvo značených (vykolíkovaných) turistických chodníkov. Hlavným centrom oblasti je Reykjahlíð s informačnou kanceláriou. Využili sme jej služby a operatívne do svojho programu zaradili niektoré zaujímavé miesta oblasti (kráterové jazero Víti, mohutný čierny kráter Hverfjall, pseudokrátery v Skútustaðagigare, sírny areál Hverir við Námafjall, lávový Čierny hrad Dimmuborgir) a pešiu túru. Výstup na Kraflu, ktorej posledné erupcie boli v rokoch 1975-1984, sme z časových dôvodov vynechali. Už pri voľbe nocľahu sme si vybrali dolné parkovisko pod Kraflou, kde začína turistický chodník. Vedie lávovým poľom Leirhnjúkurhraun na vrchol Hlíðarfjallu a končí v Reykjahlíðe. Akciu sme si spestrili tým, že časť výpravy sa zviezla jedným autom do informačného centra a nastúpila opačným smerom. Začiatok chodníka tvorí vlastne náučný okruh, kde sa prezentuje aktivita v puklinách sivej lávy vo forme dymiacich, horúcich a sírou páchnucich pár, bublajúcich blatových mís so zvukovým sprievodom. Terén je členitý, chodník však zreteľný. Okruh opúšťame po tmavšom lávovom prúde z poslednej erupcie Krafly. V mieste, kde sa nám farebné kolíky strácajú pod snehovou vrstvou, je to do Reykjahlíðu ešte 13 km. Prichádza úsek, ktorý je jednotvárny, len samá sivá láva a láva. Chodník ani nestúpa, ani neklesá, len tak kľučkuje, vyberá najschodnejšie miesta. Široko-ďaleko osamotený vrch Hlíðarfjall vyčnieva, ako by bol z iného sveta. V sedle pod ním stretávame našich, jeho vrchol už majú za sebou. Vrch treba obísť, výstup je z druhej strany. Z našej skupiny sa trom nechce, na vrchol idem len ja s dcérou. Výstup nekomplikujeme, po spádnici na hrebeň a lapajúc dych ešte päť minút po ňom. Zápis do vrcholovej knihy, zopár záberov a pohľadov po okolí a ponáhľame sa dolu za ostatnými. Terén už nie je zaujímavý, pribudli kvietky a trsy trávy, neskôr aj pasienky pre ovce. Treba už len dôjsť. Keď prídeme k obchodnému domu, traja pred nami si už polhodinu pochutnávajú na pive. O ďalšiu polhodinu prichádza druhým autom (zanechanom na parkovisku) zvyšná časť výpravy. SnafellsjökullNa piaty deň pobytu na Islande ocitáme sa na jeho západe, na polostrove Snafellness. Konečne prvý ľadovec, Snafellsjökull. Zajtra nás čaká zdolať jeho 1 446 m vysoký vrchol. Nocujeme nad útesmi mora na parkovisku s výhľadom na náš zajtrajší cieľ. O budíček sa nám postarala skupina domácich tínedžerov, keď za zvukov klaksónu prešla cez parkovisko. Po raňajkách a zbalení stanov odchádzame autami v ústrety peknému dňu. Pred Ólafsvíkom odbočujeme z doterajšej 54-ky na F570 do vnútrozemia. V úseku, kde mali problém aj autá s vyšším podvozkom, končíme jazdu. Za vrchom Geldingafell (824 m) sa týči snehobiely Snafell. Krátko po siedmej hodine vyrážame. V dolnej časti si razia cestu potôčiky topiaceho sa snehu a ľadu, v podmáčanom teréne zvažujeme každý krok. Pravotočivým oblúkom obchádzame výbežok Geldingafellu. Konečne sa dostávame na začiatok súvislého snehového poľa. Tiahne sa až k samotnému vrcholu. Pred nami je biely podklad čímsi narušený. Keď prídeme bližšie, nachádzame zničený a zrejme narýchlo opustený stan. Svedčia o tom zanechané karimatky, termofľaša, palice a kúsky lana. Hľadíme mlčky na seba, každému sa v mysli vynára množstvo otázok. Nechávame ich nezodpovedané a pokračujeme hore. Zasnežený terén má pomerne pravidelné stúpanie, neustále vidíme pred sebou vrchol. Približuje sa však akosi pomaly. Snažíme sa udržať pravidelné tempo, no predsa sa najmä fotografovaním vytvoria malé skupinky. Denisa s Mirekom sú ďaleko vpredu. Približne dva a pol hodiny trvalo, kým sme prišli do sedla pod samotný vrchol. Tvoria ho ľadom a snehom obalené dve skalné vežičky, pripomínajúce takto ženské poprsie. Odkladáme batohy, obúvame stúpacie železá a teleskopické paličky meníme za čakan. Jednotlivo a s odstupom stúpame hore. Na vrchole je málo miesta, ale nikomu sa nechce dole. Tak nádherné sú výhľady. Azúrová obloha, slnkom zaliaty ľadovec, inverzia. Ako v rozprávke. A predsa určité sklamanie pociťujeme. Nenachádzame žiadny otvor, dieru, vchod, ktoré spomína J. Verne vo svojom románe Cesta do stredu Zeme. Práve na toto miesto sústredil fantastický dej diela. Nakoniec sa všetci na vrchole vystriedame, pofotíme a v sedle pred záverečným zostupom kaloricky posilníme. Medzitým prihrmotal do sedla pásový stroj na úpravu snehu, pripravoval cestu pre snežné skútre. Domáca atrakcia pre cudzincov. Biznis za každú cenu. Cesta k zaparkovaným autám trvala dve hodiny, o hodinu menej ako k vrcholu. Brána do pekielUž v školských časoch, keď k mojim zberateľským koníčkom patrili aj nálepky zo zápalkových krabičiek, som sa so záujmom díval na vyobrazenú dymiacu sopku s týmto menom. Mohol som len snívať o vzdialenom ostrove, kde Hekla dokazuje svoju silu. Vôbec som pritom nemyslel, že sa raz s ňou reálne stretnem, budem sa dívať na okolitú krajinu z jej výšky a cítiť teplo, ktoré preniká z jej vnútra. Tento sen z mladosti sa stal skutočnosťou. Zobrazit místo Island na větší mapě Už pri odbočení na cestu pod sopku budila v nás Hekla rešpekt svojou mohutnosťou. Zastavujeme na plošine vhodnej pre naše autá a stany. Modrá šípka s nápisom Hekla potvrdzuje, že sme na správnom mieste. Další související články:+ Island - počasí, geografie, dovolená+ Akureyri - "hlavní město" severu Islandu + Lundi, symbol Islandu + Vík, najjužnejšia obec Islandu, zaujímavé miesta Islandu (4) + Jökulsárlón, plavba medzi ľadovými kryhami, zaujímavé miesta Islandu (3) + Pozoruhodná dlhá búda, zaujímavé miesta Islandu |
|