Demerdži, Choj-Kaja, Pachkal-Kaja a Eklizi-Burun

Turistika v horách na Krymu

Krym bol kedysi územím Tatárov a jajla je ich výraz pre horské planiny, pasienky. Pásavali na nich kone. Kone, ktoré doteraz šikovne ovládajú a jazdu na nich ponúkajú návštevníkom. Aj Demerdži Jajla má takéto pasienky, ale má aj skaly. Týčia sa nad údolím ako skalné mesto.

Časté hmly dokážu vytvoriť čudesnú atmosféru. Stúpajúc z údolia plazia sa pomedzi skalné veže, olizujú ich a občas aj úplne zahalia, aby sa tieto znenazdajky opäť vynorili. Údolie prízrakov, lebo takto ho ľudia pomenovali, sa stalo atraktívnym, preháňajú sa po ňom kone s turistami.

Nás však lákajú terény nad údolím. Z prímorskej Alušty nás autobus vyváža do dedinky Lučistoje. Malý kostolík, oproti dobre zásobený potravinový magazín a stánok s čerstvými pekárenskými výrobkami. Do roku 1927, kedy dedinku pri zemetrasení zasypali utrhnuté obrovské skalné bloky, stála na úpätí pohoria Demerdži. Teraz je v bezpečí a pre turistov východiskovým bodom k jeho vrcholom.

Čtěte také: Putování Krymem - hory, skalní města, památky (1)

Naše prvé kroky smerujú teda k jeho skalnej časti, na vrchole ktorej veje červená vlajka. Vrchol Choj-Kaja, nazývaný aj Jekaterina Vtoraja, je vo výške 1 193 m n. m.

Poberáme sa uličkou pomedzi domčeky k severnému koncu obce. Pomerne skromná reklamná tabuľa láka na jazdu koňmi spomínaným údolím. Vjazd do "Doliny prividenij" nechávame vľavo a kráčame smerom na východ po poľnej ceste. Po ľavej ruke sa nám postupne odhaľujú skalné vežičky, fantázia pracuje naplno.

Keďže cesta ľavotočivým oblúkom obchádza skalný masív, opúšťame ju a začíname úzkym chodníčkom naberať výšku. Ako had sa vinieme pomedzi skalky, vydýchneme si až v sedle. Pred nami sú obrovské bloky konglomerátov z pieskovcov, ílovcov, vápenca, červenej žuly a bieleho kameňa. Tvorili sa v morských podmienkach, jednotlivé tvary vznikali mechanickým a chemickým zvetrávaním. K ich formovaniu prispela aj tektonická činnosť. Zvlášť pozoruhodným tvarom dávame pominuteľné názvy.

K dosiahnutiu vrcholovej vlajky treba trochu odvahy a odhodlať sa ku skoku cez trhlinu v skalách alebo podanie pomocnej ruky prvých odvážlivcov. Vlajka je pripevnená na oceľovej štvornožke, ktorá nám pomôže udržať stabilitu pri obhliadke okolia. Vrchol je zároveň triangulačným bodom. Úchvatný pohľad je smerom k moru a na Aluštu.

Vraciame sa k sedlu a stúpame na Južnú Demerdži (1 239 m). Vľavo sa nám postupne odkrýva skalné mesto padajúce prudko do doliny. Od mora sa začínajú na nás valiť kúdole hmly. Aj obloha sa zaťahuje, o chvíľu nás skrápa drobný dážď.

V pláštenkách prekonávame hlbokú zalesnenú roklinu, aby sme sa dostali na hôľnu časť Demerdži-Jajla. Polievanie netrvá dlho, slnko opäť prikazuje odložiť pláštenky. Na trávnatej plošine plnej rôznych kvetov sa rozhodneme pre odpočinok a doplnenie kalórií a tekutín. Asi po 20 minútach chôdze prichádzame na kótu 1 356 m s triangulačným bodom 214 pod kovovou štvornožkou.

K neďalekej Severnej Demerdži (1 359 m) prichádzame spolu so silnejúcim vetrom. V okolí vrcholu nachádzame podivuhodné konštrukcie, množia sa tipy na ich účel (odrážače rádiových vĺn, ciele cvičnej raketovej streľby). Každopádne pozostatok a vizitka predchádzajúceho režimu.

Chlad nám nedovolí dlho sa tu zdržiavať, zopár cvaknutí fotoaparátov a púšťame sa dolu svahom. Počiatočný chodník sa postupne vytratil a tak najkratšou cestou po spádnici priam letíme do sedla s viditeľnou poľnou cestou.

Po krátkom odpočinku sa časť vydáva po ceste do Angarského priesmyku, naša skupina prudkým stúpaním na bočný vrchol s krížom s pokračovaním na skalný výbežok. Vrchol je vo výške 1 138 m n. m. a ako väčšina aj on má niekoľko pomenovaní. V pôvodnom jazyku krymských Tatárov Pachkal-Kaja, v ruštine Lysyj Ivan.

Naposledy sa poohliadneme po okolí a začíname zostup. Viditeľne vpravo pod nami sa vinie zalesnený hrebeň Eľch-Kaja, na ktorom tušíme chodník. Predierame sa menšou húštinou na čistinku, kde po krátkom odpočinku a spoločných záberoch s pozadím práve zdolaného výbežku pokračujeme hrebeňovým chodníkom.

Neskôr zídeme na lesnú cestu, minieme pamätník vojenským staviteľom cesty zo Simferopoľu do Alušty (1824 - 1826) a schádzame na cestu v Angarskom priesmyku. Na jej druhej strane v lese je táborisko, kde rozkladáme stany. Ráno nás čaká pohorie Čatyr Dag s najvyšším vrcholom Eklizi-Burun (1 527 m) a zostup k sprístupnenej krasovej jaskyni Mramornaja.

Další související články: