Karpatiatour versus Alpentour, sú lepšie Karpaty alebo Alpy?

Cykloturistika na Slovensku

MOTTO: "Pravý život je život v prírode!"

Na počiatku bola Alpentour Steiermark. Hojne propagovaná rakúska MTB cyklotrasa, vedúca prevažne po lesných cestách malebným Rakúskom s celkovým prevýšením 8 800 m (z toho aj jej prezývka "Rakúsky Mount Everest"). Potom prišla myšlienka, veď obdobné možnosti má aj naše Slovensko! A tak som sa začal zamýšlať nad tým, ako by mohla vyzerať slovenská "Alpentour".

Vytiahol som rôzne mapy, oživil vlastné turistické skúsenosti a poznatky, preštudoval turistických sprievodcov Slovenska. Slovenská "Alpentour" bola počatá. V polovici júna 2002 bolo rozhodnuté! Počasie aj jeho prognóza boli dobré a tak sa určil termín 1. ročníka Karpatiatour: začiatok 18.6.2002 – koniec 24.6.2002 po dolinách i po horách…

Deň prvý, etapa volovecká (106 km, 2 490 m) po trase Košice - Dedinky

Úvodnú časť dnešnej etapy pre istú časovú stratu meníme na asfaltový variant cez Nižný Klátov do Zlatej Idky. Zo sedla pod Kobylou (535 m) ideme pohodlnou lesnou skratkou do Poproča po zelenej turistickej značke popri pútnickom kostole svätá Anna. Pri výjazde z lesa od kostola na pole je výhľad na Slovenský kras (národný park) s Jelením vrchom a na Volovské vrchy ozaj fotogenický!

Z Poproča ideme opäť terénnou cestou na rázcestie hradskej pri píle Počkaj. Odtiaľ po asfaltke cez "Schustertown" Medzev, kúpele Štós, sedlo svätá Mária (800 m) do bývalého kráľovského baníckeho mesta Smolník. Tu tankujeme prvýkrát žltý penivý mok a zahrýzame niečo pod zub. Nasleduje výstup cez idylickú krajinu do Úhornianskeho sedla (999 m).

Okolie jazera Úhorná mi dosť pripomína kanadskú krajinu z časopisov. Toto jazero, i keď bolo v minulosti umelo vytvorené pre banské účely má ozaj charakter prírodného jazera. Žiaľ, komunistická industrializácia a súvisiace kyslé dažde spôsobené exhalátmi z okolitých fabrík spôsobili značný úhyn majestátnych ihličnanov nielen v blízkom okolí jazera. Cesta hore do Úhornianskeho sedla (miestne nazývanom tiež Pačianske sedlo podľa obce Pača na jeho južnej strane, alebo aj Panské sedlo – neviem prečo) v poludňajšej páľave dáva zabrať. Odpočinok po dosiahnutí sedla v tôni smrekov je ozajstným relaxom.

Ideme ďalej po červenej značke hrebeňovkou smerom na Volovec. Krajina má typický charakter horských lúk, je to pekná pešia aj cyklo hrebeňovka. V sedle Krivé (1 108 m - niekde sa uvádza aj Krivô, ako keby to bolo na mojom rodnom Liptove?!) ma Karči fotí pri rázcestníku. Ďalej pokračujeme po červenej značke, časť ktorej obchádzame pohodlnejšou dobrou zvážnicou. Na najvyšší vrch Volovských vrchov (časti Slovenského rudohoria) Volovec (1 293 m) musíme naše biky v niektorých úsekoch aj tlačiť (to mi vadí!).

Vrch Volovec – či presnejšie povedané Skalisko (maďarsky Baracska – nachádza sa totiž v oblasti prelínania slovensko-maďarského etnika) – je našou veľmi príjemnou zástavkou. Robíme zopár fotiek a i keď viditeľnosť nie je optimálna, aj tak celkom dobre vidno Tatry a aj iné diaľkové výhľady sú super, vrátane Spišského hradu!

Cesta z Volovca do sedla Súľová je cyklistickou lahôdkou, akurát treba poznať tú správnu trasu! Po červenej značke ideme len časť, v sedle pod vrchom Bartoška treba odbočiť na dobrú zvážnicu, ktorá vedie až do sedľa Súľová (909 m). Na jednom kritickom rázcestí však vzniká medzi nami dilema, kam ďalej. Na Karčiho naliehavé presviedčanie "veď tadiaľ sme už išli, som stopercentne presvedčený" sa vydávame po ceste, o ktorej ja nie som vôbec presvedčený. Po necelých dvoch kilometroch a strate cca 150 výškových metrov obaja jasne spoznávame, že sme zišli "z cesty". Vraciame sa späť na "inkriminované" rázcestie a ďalej už v pohode dochádzame po pekných lesných cestách do sedla Súľová. Akurát cestou vyrušíme statného jeleňa, ktorý si pred nami hovie v kúpeli v hlbokej mláke uprostred cesty…

Zo sedla Súľová ideme po značenej spevnenej cykloceste až do údolia nad osadou Rakovec. Schádzame dole do obce Rakovec a odtiaľ malebným Slovenským rajom cez Mlynky, Palcmanskú Mašu až do osady Dedinky pri rovnomennom jazere. V Mlynkách si dávame 3׊Š (cháp pivo Šariš). Ubytujeme sa v nám známom mieste v penzióne pri Pastierni. Po večeri a moku sa oddávame odpočinku…

Deň druhý, etapa rudohorská (134 km, 2 845 m), trasa Dedinky – Chata pod Hrbom

Vstávame do rána ako v rozprávke. Slnečná bezoblačná obloha v krásnych horách pri jazere Dedinky. V miestnom obchode nakupujeme nevyhnutný proviant a vydávame sa na cestu pri jazere. V tomto počasí a v tomto prostredí sú dojmy z cesty z Dediniek na protiľahlú Dobšinskú Mašu ozaj úžasné. Z hradskej vedúcej z Dobšinej do Stratenej šliapeme po hrebeni po červenej rajským prostredím Slovenského raja cez Voniarky. Trasa je naplánovaná do sedla Pod Hanesovou (v teréně Pod Hanysejom, pozn. red.).

Pokračujeme na Čuntavu po červenej značke, krátky úsek pri Strmej prti musíme biky tlačiť. Na Čuntavu (1 145 m) prichádzame relatívne neskoro, je skoro poludnie. Máme za sebou efektívnych (bez zblúdenia) 16 km, do plánovaného konca tejto etapy na Chatu pod Hrbom ostáva ešte cca 120 km. Pôvodne sme plánovali ísť terénom cez Trsteník do sedla Javorinka (945 m). Neznalosť tejto cesty ako i časová strata ma vedie k tomu, aby som navrhol časovo kratšiu alternatívu do sedla Javorinka cez Telgárt a Červenú Skalu, zväčša po asfalte.

Z Čuntavy zbiehame cez sedlo Besník (1 000 m) do Telgártu, cestou robíme foto majestátnej Kráľovej hole aj Nízkych Tatier. Na pumpe v Červenej Skale sa pre zmenu Karči pokúša o alternatívu, ale po preskúmaní máp zisťuje, že cez Horehronie sa dá na Chatu pod Hrbom ísť len po relatívne frekventovanej asfaltke. A tak pomaly a isto stúpame v rastúcej horúčave do sedla Javorinka (945 m). Zo sedla nejdeme cez Muránsku planinu, čo je asi chyba, ale ďalej asfaltkou do Muráňa, pričom nás čaká ešte nepredpokladané klesanie do Muránskej Huty a následné stúpanie. Až potom prichádza dlhý zjazd z výšky cca 750 m do Muráňa (394 m). Z Muráňa cez sedlo Dielik (579 m) schádzame do historického Tisovca, kde na námestí v horúčave sa opäť osviežujeme mokom.

Z Tisovca ideme po asfaltke do Hnúšte, odtiaľ cez Klenovec (revom tam pozdravíme mesto bývalého – chvalabohu! - ministra Koncoša), sedlo Chorepa (545 m) do Kokavy nad Rimavicou, z ktoré pokračujeme síce asfaltkou na rázcestie Sihla (890 m), cesta je však cyklisticky mimoriadne príjemná: temer bez premávky v idylickom prostredí za mierneho stúpania cez viaceré samoty. Až na konci je stúpanie strmšie. Začínam pociťovať, že na dnes by to pomaly mohlo aj stačiť, ale chata je ešte dosť ďaleko. Na rázcestí Sihla sme asi o 19. hod. Karči uvažuje o prenocovaní niekde nablízku, má toho už dosť. Značená cyklocesta na chatu ukazuje ešte 27 km. Nakoniec ho presviedčam pokračovať podľa pôvodného plánu.

Mierny a dlhý zjazd Kamenistou dolinou po kvalitnej ceste je ozaj lahôdkou a balzamom pre telo i dušu. Značenou cyklotrasou po dobrých lesných cestách pokračujeme cez Hronček a Tri vody až na Červenú jamu, kde je odbočka na chatu. Peknú cestu si nemôžem kvôli námahe dnešného dňa plne vychutnať, ale aj bez plnosti je to dobrý zážitok. Na rázcestí Červená jama je už slušné šero. V blízkom kroví počujeme zväčšujúci sa lomoz. Karči opakovane kričí, lomoz však neprestáva, ba naopak sa zväčšuje. A tak sa revom pridávam aj ja, načo sa lomoz konečne stráca. Žeby nejaký macko mal záujem o naše biky?

Z Červenej jamy na chatu stúpame za pomalého, ale istého súmraku. Začínam cítiť ľavé koleno, zrejme momentálne najslabší článok mojej telesnej schránky. Posledný úsek je dosť strmý, viditeľnosť je slabá a tak tlačíme. Jasný Mesiac si čoraz smelšie na nás svieti a nám aspoň trochu osvetľuje cestu. Konečne niečo po 22. hod. prichádzame na Chatu pod Hrbom (1 100 m). Kopec Hrb nad chatou je považovaný za geografický stred Slovenska. Chatár je našim príchodom značne prekvapený. I keď sme boli ohlásení, tak neskoro nás už nečakal. Napriek tomu nám ochotne robí večeru, ktorá nám spolu s penivým Budvarom dodá stratenú energiu. Po večeri a debate s chatárom v príjemnom prostredí sa poberáme hore do izby.

Deň tretí, etapa fatranská (68 km, 1 745 m), trasa Chata pod Hrbom – Chata pod Borišovom

Z Chaty pod Hrbom dlho v pohode klesáme pomerne dobrou pevnou cestou. Prechádzame Hron a cez Lučatín smerujeme do Moštenice pod Nízke Tatry. Prazdroj vo všedný deň dopoludnia v ľudoprázdnej Moštenici (452 m) nepomáha utíšiť nepríjemnú bolesť ľavého kolena. Napriek tomu dochádzame na Kalište (910 m) v bez väčších problémov. Tam v praxi hľadáme optimálne pokračovanie na Donovaly. Nakoniec sa vyberáme značkovaným chodníkom po cestách - necestách. Časť úseku Pri javore - Bully je dokonca značená cyklocesta. Rád by som však videl toho experta, ktorý by ten úsek dokázal bicyklom prejsť!

Na Donovaloch (1 000 m) po hľadaní nejakej vhodnej útulnej reštaurácie nakoniec obedujeme v neútulnom bistre pri centrálnom parkovisku. Ceny inde sú tu totiž ako na Alpentour, my sme však na vystrojení na Karpatiatour… Počasie je opäť ideálne, akurát trochu prihorúco. V bistre sa dopytujeme miestneho bikera, akú trasu nám poradí do cieľa dnešnej etapy: Chatu pod Borišovom. Biker vyzerá síce v rokoch (tipujem okolo päťdesiatky), ale jeho výbava a vyšportované telo svedčia o profíkovi. Na naše otázky, či sú konkrétne chodníky vystupiteľné bicyklom odpovedá lakonicky: "Ja vyjdem všetko, neviem ako vy…!?"

Nechávame si poradiť a meníme plánovaný prechod cez Veľký Šturec na prechod cez Liptovskú Osadu a odtiaľ do Liptovských Revúc. Vo Vyšnej Revúci (720 m) odbočujeme na žltú značku smerom na hrebeň Veľkej Fatry. Podľa Karčiho (aj podľa donovalského bikera) to mala byť zjazdná cesta, no už prvé metre nás vyvádzajú z ilúzií. Strmosť ako i povrch chodníka je aj pre peší výstup "zaberačka", biky musíme zákonite tlačiť (upozorňujeme, že pohyb na bicyklech je možný v NP Veľká Fatra jen po značených cyklostezkách, což tato v žádném případě není a proto není vhodné tuto část trasy následovat – pozn. red.).

V dolnej časti stretávame ďalšieho bikera, ktorý ide smerom dolu. Nesmierne sa nám čuduje, že vystupujeme na hrebeň práve týmto chodníkom, horší sme si vraj vybrať nemohli. A tak ďalej poctivo tlačíme až na hrebeň do sedla Ploskej (1 350 m). Treba priznať, že veľkou satisfakciou za tento "výtlač" sú nádherné výhľady na okolité hory, najmä Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Z chodníka fotím naprv najvyhliadkovejší vrch Veľkej Fatry Rakytov (1 567 m) a potom Čierny Kameň (1 494 m), ktorý je ako na dlani. Vrchol ozaj ploskej Ploskej (1 532 m) traverzujeme po zelenej, a i keď biky musíme naďalej tlačiť, okolité scenérie všetko dokonale kompenzujú.

V podvečer okolo 20. hod. sa zjavuje aj idylická Chata pod Borišovom. Na chatu prichádzame za súmraku. Robím ešte jedno foto smerom na východ so zapadajúcim Slnkom v pozadí, na čo ma spoza chrbta prekvapí otázka nechápajúceho českého turistu: "Proč to teď a právě tohle fotíte?". Odpovedám mu stručne a úprimne: "Lebo sa mi to páči!" Prostredie na chate večer je ozaj rodinné a veľmi idylické. Po večeri a povinných pivkách si líhame a pri otvorenom okne za príjemného letného večera zaspávame.

Deň štvrtý, etapa liptovsko-oravská (79 km, 1 380 m), trasa Chata pod Borišovom - Zuberec

Prebúdzam sa pomerne skoro na prvé slnečné lúče, prenikajúce do našej izby. Mäkké svetlo spoza okolitých kopcov, rozplývajúce sa na hôľnatej Fatre a vôňa hôr mi už ďalej nedajú spať. Kochám sa pohľadmi a uvedomujem si, že takýchto rán človek v živote veľa neprežije.

Nasadáme na biky a schádzame od chaty dole smerom do Ľubochnianskej doliny. Robíme ešte nejaké fotky a lúčime sa s nezabudnuteľnou Chatou pod Borišovom. Do doliny chceme prejsť žtou značkou cez Močidlá. Chyba, veľká chyba to bola! Chodník je čoraz horší, strmý, samé popadané stromy, nakoniec strácame aj značku. Skrátka, zblúdili sme! Dole vidíme akože cestu, keď tam však dôjdeme, zisťujeme že sme v koryte potoka! S bikami na chrbte preskakujeme popadané stromy na kameňoch, pričom sa premiesťňujeme doslova po decimetroch.

Našťastie asi po hodine prichádzame na zvážnicu, po ktorej už v pohode schádzame do dlhočiznej (25 km) a mierne klesajúcej Ľubochnianskej doliny. Až do Ľubochne idú naše biky samy… V kúpeľnej Ľubochni v tôni parku si dávame obligatórne osvieženie vo forme žltého penivého moku a vzápätí prechádzame mostom cez najdlhšiu slovenskú rieku Váh. Starou obchodnou cestou spájajúcu Oravu s Liptovom ideme cez Švošov údolím potoka Komjatná do veľkej obce Komjatná, ktorá patrí ešte k Liptovu. Množstvo novopostavených a rozostavaných domov svedčí o tom, že biedu tu asi netrú. Pri zjazde do sedla nad Valaskou Dubovou ma Karči fotí s krásnym Chočom.

Do Hviezdoslavovho Vyšného Kubína prichádzame okolo poludnia. Páľava je poriadna a tak by sme sa radi niekde občerstvili a trochu vyčkali, kým vedro poľaví. Žiaľ, okrem predajne potravín, v ktorej nevľúdnom okolí sajeme mok, nenachádzame nič vhodné. Nuž, nie sme v Rakúsku. A tak sa rozhodujeme ísť ďalej na Oravu do obce Malatiná (803 m). Cesta hore do Malatinej sú však ozajstné galeje! Pálivé slnko, teplo, stúpanie do kopca na rozpálenom asfalte! V duchu si myslím: keď mi niekedy bude poriadna zima, musím si spomenúť na tieto chvíle pekelnej horúčosti a iste sa zohrejem. Skrátka: pojem "Malatiná" sa pre mňa fixuje ako symbol niečoho veľmi úmorného a horúceho (myslím, že tieto pocity prekonali korzickú púšť Desert des Agriates, kde som zažíval obdobné pocity).

Z kopčeka nad Malatinou si ešte foťákom zvečňujem môj nový symbol. Našou jedinou túžbou sa stáva nájsť miesto v tieni pre osvieženie, alebo stručnejšie povedané krčmu. Nakoniec dorážame pred miestnu centrálnu krčmu. Tá je však na akomsi poschodí, a tak biky ešte pre istotu na chrbtoch po schodoch doštveráme radšej priamo dnu do krčmy. Vyzúvam topánky aj ponožky a kompletne vetrám prepotené telo. Majú síce len mok Martiner, ale aj to je lepšie ako žiadny mok. Pocity uvoľnenia sú ozaj božské!

S miestnymi štamgastami konzultujeme, ako pokračovať ďalej smerom na Borové. Zaručených rád je neúrekom, údajne stačí vyjsť len toť na kopec čo vidno z krčmy a potom už len dole až do Borového. Nad Malatinou fotím ešte lúku s kopami sena a hrdým Chočom, ako aj malebné údolie pod Prosečným. Na ceste stretávame miestneho ujka, u ktorého si chceme overiť cestu a ten sa s nami pustí do dišpurky.

Vypytuje sa nás odkiaľ sme, ako to tam vyzerá, ako sa tam žije…, akoby bol z inej planéty. Spomína na mladé časy, keď sa v metrovom snehu brodili s hudobnými nástrojmi na zábavu do Borového tam a potom ráno späť spolu niekoľko hodín. Pýtame sa ho na vek, a jeho odpoveď nás prekvapí: vyzerá oveľa mladšie. Nuž, pravý život je život v prírode! Ešte nám povie, že mu nikdy nechýbala televízia, lebo preňho najlepší program bol ten, keď sa pozeral z tohto kopca na údolie pod ním a pozoroval okolitú prírodu, ako aj ľudí ako sa pohybujú po poľných cestách, na to ako život plynie… Skrátka live program s maximálne vernou kvalitou obrazu a zvuku! Cesta do Borového nie je vôbec taká jednoduchá a jednoznačná, ako nám to tvrdili štamgasti. Ideme hore i dole, je však pekná. Nasleduje osvieženie vo Veľkom Borovom a ďalej ideme cez Huty do Zuberca.

V Zuberci máme rezervovaný nocľah v apartmáne nového penziónu pri lyžiarskych vlekoch s názvom Alpina, ktorý som objavil cez Internet. Karči nechce veriť, že cena apartmánu je teraz len 340 Sk, keď cena v zime je cez 2 tis. Sk. Až po ubytovaní a zaplatení uverí. Ubytovanie je ozaj komfortné, svojim telám dožičíme dokonalú očistu. V podvečer sa vyberáme na osvieženie. Zuberec má už jasné alpské črty: vkusné štýlové domy a hostince ako i celkovú atmosféru. Sadáme si vonku za masívne stoly aj s mapami, aby sme si ešte prebrali etapu nasledujúceho dňa cez poľské Tatry.

Deň piaty, etapa tatranská (115 km, 1 710 m), trasa Zuberec – Červený Kláštor

V noci sa cez Zuberec prehnala letná búrka, jediný dážď počas celej Tour. Ráno ideme cez Habovku, ktorá sa obdobne ako Zuberec tiež hemží alpskými penziónmi a poľskými nápismi, ďalej smerom na Oravice cez Blatnú dolinu. Vzduch po nočnom daždi je čistučký svieži a chutí ešte lepšie ako penivý mok! Doslova cítim, ako mi pľúca pri dýchaní pradú. Kochám sa pohľadmi na Osobitú (1 687 m) a po prekonaní sedla Borek klesáme do známych klimatických kúpeľov Oravice (790 m) s termálnym kúpaliskom. Som tu prvýkrát v živote a až teraz zisťujem, aký krásny kút vlasti dosiaľ ušiel mojej pozornosti. Miernym klesaním na sever pokračujeme smerom k poľským hraniciam. V obci Vitanová kupujeme potrebný proviant pre prechod Poľskom.

Krátky úsek pred hranicou ideme po relatívne frekventovanej ceste, z ktorej robím zábery Západných Tatier zo severnej strany. Hranice prechádzame na priechode Suchá Hora. Tesne za hranicou odbočujeme na kvalitnú vedľajšiu cestu cez Dzianisz na Gubalówku. Cesta je temer bez áut, skôr konské povozy a veľmi zaujímavá štítová poľská architektúra domov. Je zaujímavé, ako hranica dokáže zmeniť charakter krajiny! Domy i polia sú iné a pravdu povediac upravenejšie ako u nás. Stohy slamy sú precízne usporiadané a ich tvar sa líši od nášho.

Prichádzame na rázcestie medzi Wojdylówkou a Gubalówkou vo výške 1 129 m. Vrcholy Tatier sú žiaľ v oblakoch, ale aj tak je počasie celkom prima. Najmä teplota vzduchu je po predchádzajúcich horúcich dňoch komfortná. Po červenej značke schádzame do obce Suche, cestou ešte fotím Tatry a Karči fotí mňa s bikom a poľskými stohmi. Po prechode Poroninu odbočujeme asi po 3 km do doliny Cichej wody. Pri obci Male Ciche nás zlákajú vody Filipczaristeho potoka. Odkladáme kola i odev a osviežujeme sa v čerstvej tatranskej vode. Obdivujeme miestne deťúrence, ktoré prebehujú v plavkách cez potok po kameňoch, špliechajú sa a šantia. Ich radosť z toho všetkého je evidentná. Napadá ma, že im asi vôbec nechýba počítač či telka, ich zábava je prirodzenejšia, opravdivejšia a myslím že aj lepšia. V duchu sa pýtam: Quo vadis, homosapiens?

Totálne občerstvení pokračujeme ďalej na poľsko-slovenskú hranicu v Lysej Poľane. Prichádzame tam okolo 14. hod. a prekvapuje nás dlhý rad áut. Ešteže sme bikeri a cez hranice prechádzame hladko a bez čakania. V hostinci v Lysej Poľane si dávame obed a posilnení ideme cez Javorinu, Podspády až do Sedla pod Príslopom (1 081 m), kde odbočujeme na lesnú cestu do Zamaguria. Na odbočke je pekný výhľad na Belianske Tatry.

Dobrou lesnou cestou prichádzame do Osturne, miestna krčma znamená jedno osvieženie a ďalšie zamagurské osvieženie si dávame vo Veľkej Frankovej, rodnom to kraji Čarnogurských. Premávka na miestnej ceste je síce pomerne hustá, ale temer výlučne kravská a tým pádom aj náležite označkovaná. Ale tá vôňa je rozhodne lepšia ako mestský smog! Cez Spišskú Starú Ves (505 m) smerujeme v pohode do Červeného Kláštora (600 m). Tam sa po chvíli hľadania ubytujeme v ubytovni lesného závodu a na bikoch ešte ideme na večeru aj osvieženie pod pieninské Tri koruny. Je opäť príjemný pohodový letný večer.

Deň šiesty, etapa beskydská (102 km, 1050 m), trasa Červený Kláštor - Hertník

Skoro ráno ideme cez Pieninský národný park prielomom Dunajca. Pre bicykel je to cesta ideálna. Pri Dunajci robím ranné fotky pri miernom opare. Míňame honosnú tabuľu vybudovanú za podpory EÚ, označujúcej eurocyklocestu a asi o 7.30 hod. prichádzame na slovensko-poľskú hranicu pre turistov pri Dunajci. Z hraničnej búdky prichádza poľský colník a upozorňuje nás, že narušujeme hraničný priestor a priechod sa otvára až o 9.00 hod.

Argumentujeme tým, že predsa na tabuli je napísané otvorenie o 8.00 hod. a že ideme týždennú Tour a tak by nás takéto čakanie nepríjemne zbrzdilo, colník je však neoblomný. Chcem ho ešte obmäkčiť, ale nakoniec úplne rezignujem po jeho otázke: "Jest u vas robota?" Odpovedám: "Pre koho jest, pre koho nie". "Tak vidzice, tak i u nas. A ja o robotu nechcem prisc." Pochopil som, chyba je niekde inde, tu nemá význam sa rozčuľovať. Chyba je v tých všetkých politikoch, ktorí za naše dane tvoria všelijaké nezmyselné zákony a pravidlá. Musíme počkať na slovenských colníkov, aby nás odbavili. Tí podľa Poliaka niekedy prídu načas, niekedy nie.

Chvíľa pri Dunajci je však napriek tomu celkom príjemná. Zbieram pekné kamienky a poteší ma aj rezký skok vydry zo strmého svahu do vody. Konečne prichádzajú slovenskí colníci! Tentokrát meškali len pár minút a na moju otázku, prečo otvárajú taký turisticky dôležitý priechod v sezóne až o deviatej mi odpovedajú, že niet peňazí na cezčasy a tak oni môžu robiť len osem hodín denne! Nuž Kocúrkovo ako vystrihnuté!

Prechádzame hranicu a cesta je razom elegantná. Po necelom kilometri sa údolie roztvára. Ocitáme sa v poľskom meste Szczawnicza (450 m) akoby v inom svete. Vybudovaná infraštruktúra, hotely, penzióny – pripadám si ako v nejakom rakúskom turistickom stredisku. A opäť len pár metrov od našich hraníc a opäť iný svet! A pritom tu tiež roky obdobne ako u nás panoval systém, ktorý chcel poručiť vetru aj dažďu. A prečo potom taký rozdiel? – na túto otázku nenachádzam jasnú odpoveď. Šliapeme smerom na Jaworki. V Jaworkách (570 m) odbočujeme na poľnú cestu smerom na hraničné sedlo Rozdiel. Cesta, okolitý malebný kraj, krásne počasie i ľudoprázdnosť nedeľného dopoludnia vo mne navodzujú pocit, že prechádzam rajskou záhradou.

Zrazu prichádzame k malému jazierku a neváhame. Spontánne zastavujeme, zhadzujeme odev a absolvujeme očistný kúpeľ v kraji údajného zjavenia sa Panny Márie Litmanovskej. Po kúpeli v čistej a sviežej vode sa cítim asi ako hinduista po kúpeli v posvätnej Gange. A cítim sa tiež lepšie ako po vnútornom kúpeli penivým mokom, ktorý má síce dobré parametre, ale na toto nemá! Ideme ďalej smerom do sedla, na rázcestí objavujeme odbočku na cyklocestu do Obidze. Cestou nás fotí miestny bača s panoramatickými pozadím "posvätnej" krajiny. Na hranici v sedle Rozdiel (800 m) robím ešte posledné fotky a pri zostupe do Litmanovej úplne poslednú fotku Tour: litmanovské lúky.

Pokračujeme po mierne zvlnenej asfaltke cez Litmanovú (679 m), Jarabinu (587 m) do okresného mesta Stará Ľubovňa (548 m). Tu sa v motoreste na križovatke s Karčim naobedujeme a asi o 13.30 hod. v Starej Ľubovni Karči odbočuje na miestnu železničnú stanicu. A ja sólo pokračujem ďalej smerom na Bardejov.

Úsek, ktorý prechádzam nie je vzhľadom na hustejšiu premávku lahodný, ale pomerne rýchlo napredujem. Som v kondícii a na kvalitnom povrchu to fičí. Pri Orlove odbočujem z cesty k miestnemu jazeru na rieke Poprad. Nachádzam vhodné miesto na zloženie, rýchlo do plaviek a hop do vody! Druhý dnešný kúpeľ nie je síce taký úchvatný ako na poľskej strane, ale tiež stojí za to! V pohode pokračujem ďalej.

V obci Ruská Voľa nad Popradom (516 m) tesne pri poľskej hranici zastavujem pri sympatickom domčeku s občerstvením a v tôni sa osviežujem. Debatujem s otcom majiteľa o miestnych pomeroch. Sťažuje sa, že obchody s alkoholom, ktorý hojne kupovali Poliaci, veľmi upadli vplyvom obmedzení možnosti prenosu cez hranice. Cez potok čoby kameňom dohodil je osada Leluchów v Poľsku a tak sa pýtam, či je problém preniesť tovar na druhú stranu. Vraví, že ani nie, ale je to trochu riskantné a dosť nepohodlné. Miestni colníci však cez potok bežne prechádzajú a prenášajú, čo chcú. Nuž, na Slovensku je to tak!

A znovu na bike! V sedle Obručné (563 m) sa posilňujem a potom už nasleduje príjemný zjazd cez Lenartov, Malcov až do Gerlachova (366 m). Tam odbočujem na Kružlov a Richvald smerom do cieľa dnešnej etapy – obce Hertník (465 m) pod pohorím Čergov, kde máme starorodičovskú chalupu. Do Hertníka prichádzam okolo 19. hod. Ešte sa osviežim v miestnom hostinci a potom si spokojný líham na spánok v manzardke chalupy. Predo mnou ostáva posledný deň plánovanej Tour.

Deň siedmy, etapa šarišská (111 km, 1450 m), trasa Hertník - Košice

Z Hertníka stúpam horskou cestou do sedla pod Čergovom na chatu Čergov (910 m). I keď je skoré ráno, slnko zohrievajúce môj chrbát dáva tušiť ďalší tropický deň. Z čergovskej chaty pokračujem krátky úsek po žltej značke a ďalej cez Ambrušovce do Majdanu. Cestou si doprajem krátky odpočinok na najvyššej ambrušovskej chalupe, ktorá je vrátane okolia veľmi vkusne upravená. Nasleduje osvieženie v príjemnom prostredí "U Reviľaka" v obci Ľutina. Ďalej po vedľajších cestách a sčasti i po frekventovanej hradskej idem cez Pečovskú Novú Ves, Sabinov, Ražňany, Veľký Šariš do Malého Šariša.

Po veľmi krátkom úseku (cca 500 m) po mimoriadne frekventovanej ceste E50 (Poprad - Prešov) odbočujem južne na poľnú cestu smerom na Zabíjanú okolo miestnej strelnice. Ďalej pokračujem okolo lesnej škôlky Ortáše na Kvašnú Vodu. Kvašná Voda (350 m) je celkom idylické výletné miesto Prešovčanov. Pri minerálnom prameni sa tentokrát osviežujem vyvierajúcou kvašnou (t.j. kyslou) vodou, a zároveň obedujem konzumáciou nakúpených zásob. Po zelenej značke terénom prichádzam do obce Radatice (295 m). Slnko je takmer kolmo k povrchu zemskému a poctivo rozpaľuje celú krajinu. Mojim najbližším cieľom je nájsť osvieženie v tieni a s penou, čo sa mi čoskoro aj darí. V radatickom osviežení 3׊Š prečkávam letnú poludňajšiu páľavu.

Záver Tour som nemal celkom jasný, až teraz sa definitívne rozhodujem. Do Košíc nepôjdem "shortcut", t.j. najkratšou cestou, ale cez údolie Sopotnice, Ružínsku priehradu a Jahodnú. Sadám na bike a idem. Za obcou Ľubovec odbočujem na poľnú cestu do údolia Sopotnice. Tento úsek som ešte nikdy nešiel, červenú značku ktorá ide do údolia neviem nájsť a tak istú chvílu blúdim a točím sa, kým nájdem tú správnu cestu. Odrazu sa začína podozrivo zmrákať a v diaľke počuť aj hromobitie letnej búrky. Žeby som na koniec Tour dokonale zmokol?! V údolí Sopotnice ma chytajú prvé veľké kvapky. Pedálujem čo najrýchlejšie do údolia Hornádu, kde je obloha jasná. Moja rýchlosť je vyššia ako rýchlosť dažďa. Na hradskú prichádzam v podstate suchý, dážď mám za sebou a točím to na Veľkú a Malú Lodinu smerom na ružínsku priehradu. Tak veru, tie kvapky asi museli na záver byť! Veď Karpatiatour treba aj pokrstiť…

Ružín prechádzam v pohode. Viem, že koniec Tour: Košice sú už "cobydup" a dažďa som sa striasol, lebo obloha je tu už skoro jasná. Krst bol dostatočný! Stúpaním poľnou cestou do sedla Jahodná (600 m), v ktorom sa nachádza rekreačné stredisko Košičanov, zastavujem a volám mobilom Karčimu. Je doma a tak si dohadujeme stretnutie v obľúbenom hostinci Mlynky (300 m) v Nižnom Klátove. Na Mlynkách si s Karčim uctievame krstiny Tour becherovkou a mokom (ako inak!?). Domov prichádzam večer za letného súmraku. Cítim, že prvý ročník Tour stál za to! Som spokojný, telo i technika sú O.K. a mám dojem, že oboje by zvládli aj okamžité repete. Zaspávam s vierou, že druhý ročník Tour bude aspoň taký dobrý ako prvý!

Zhrnutie

Celá Karpatiatour trvala sedem krásnych letných dní. Spolu Tour merala 715 km (z toho terénom 119 km) s celkovým prevýšením 12 670 m. Denný priemer: 102 km, 1 810 výškových metrov. Malú časť Tour sme išli pešo (spolu 8 km, 1 000 výškových metrov), najmä na a z Chaty pod Borišovom.