Volovské trojvŕšie na bicykli, Kojšovská hoľa a Skalisko

Tri slovenské vrchy za jeden deň na bicykli

Volovské vrchy sú najvýchodnejšiou časťou rozložitého Slovenského rudohoria. Tri hranice Volovských vrchov sú vymedzené riekami: na západe riekou Slaná, na severe riekou Hornád, na východe riekou Torysa. Južná hranica prechádza údolím potoka Čremošná, Hačavské sedlo a cez Moldavu nad Bodvou pokračuje cez Košickú kotlinu do Košíc.

Územie Volovských vrchov možno vtesnať do pomysleného päťuholníka s vrcholmi v Dedinkách, Spišskej Novej Vsi, Kysaku, Košiciach a Rožňave s približnou šírkou 33 km a dĺžkou 63 km, čo predstavuje plochu cca 2 000 km². Najvyšším vrchom je Zlatý stôl (1 322 m), ktorý leží na rázsoche najmohutnejšej vrcholovej skupiny pohoria medzi sedlom Súľová a Úhornianskym sedlom. Celá oblasť je husto zalesnená a málo osídlená. Napriek blízkosti mesta Košice sú Volovské vrchy ozajstnou oázou kľudu a relatívne neporušenej prírody.

Príklady tiahnu

Príkladom (motívom) v tomto prípade bol článok v časopise National Geographic v jeho júlovom čísle roku 2003 pod názvom Three Peaks Challenge, ktorý opisoval výstup na najvyššie vrchy troch britských krajín: Škótsko (Ben Nevis,1 344 m), Anglicko (Scafell Pike, 977 m) a Wales (Snowdon, 1 085 m) v priebehu 24 hodín. Po prečítaní článku zrazu vo mne skrsla myšlienka obdobného výkonu: vystúpiť na tri vrchy počas jedného dňa. A keďže som vášnivý cykloturista, tak samozrejme na bicykli. A to bez výnimky, žiadne presuny autom či chôdza.

Okolie Košíc, kde bývam, už bicyklom brázdim takmer dve desaťročia. Dosť dobre poznám jeho cykloturistické možnosti, a tak som začal vymýšľať vhodnú trojvrcholovú trasu práve v tejto oblasti. Po istom čase sa trasa zrodila: budú to tri významné vrcholy Volovských vrchov v poradí Kojšovská hoľa (1 248 m), Skalisko (1 293 m) a Bukovec (1 125 m). Môj plán som vzápätí zvestoval starému kámovi - cyklosúputnikovi Karčimu. Dohodli sme sa, že cyklojazdu ešte toho roku absolvujeme so štartom v Košiciach a cieľom na priehrade Ružín pri Margecanoch na rodinnej chate.

Kojšovská hoľa

Začiatkom augusta 2003 bolo počasie na realizáciu plánu vhodné, Karči však dovolenkoval mimo Košíc. A tak som sa rozhodol na cyklotrojvrcholovú jazdu ísť sám. Mal som mierne obavy, ako to zvládnem, pretože plánovaná trasa veštila mimoriadne nároky. Ale predsavzatie bolo pevné. V sobotu 2.8. o 7. hod. za jasného letného rána štartujem sám, plný elánu a očakávania. Z Košíc idem cez Myslavu smerom na Bukovec. Pri kríži nad Bukovcom odbočujem doprava na dobrú poľnú cestu, ktorá vedie lúčnatom hrebienkom (zvaným Šajba) až na rázcestie Fedorovka.

Tu sa napájam na hradskú do Zlatej Idky, odkiaľ tvrdou lesnou cestou za veľmi príjemného počasia dochádzam na prvý vrchol: Kojšovskú hoľu. Čistý čas jazdy: 2:06 hod. Robím prvé vrcholové autofoto a vychutnávam čistý ranný horský vzduch. Vzápätí vychutnávam parádny zjazd do malebnej Perlovej doliny smerom na Gelnicu. Pri rázcestí Izbica (Zimmerplatz) odbočujem doľava a vzápätí zase doľava na dobrú zvážnicu do doliny Zimnej vody, ústiacej do Prakoviec. V doline zastavujem pri zurčiacom potôčiku, v ktorom si umývam okuliare a pritom doplna absorbujem idylické ticho letného rána a okolitú krásu.

Úhornianske sedlo

V Prakovciach sa napájam na hradskú a smerujem na Mníšek nad Hnilcom, kde si dávam prvé zaslúžené penivé osvieženie. V Mníšku odbočujem doľava smerom na Smolník. Povrch cesty je veľmi dobrý a premávka je ozaj sporadická. V starobylom banskom mestečku Smolník na obvyklom mieste za rázcestím na Štós znovu dopĺňam energiu v miestnom občerstvení. Smolník má veľmi bohatú históriu, ťažilo sa tu najmä striebro a meď.

V roku 1327 táto banícka osada nemeckých koloniastov bola dokonca povýšená kráľom Karolom Róbertom na slobodné kráľovské mesto a neskôr v roku 1785 bol dokonca najväčším mestom v Spišskej stolici. V súčasnosti je Smolník len tiché malé mestečko s 1 250 obyvateľmi. Nasleduje stúpanie horskou cestou do Úhornianskeho sedla (999 m) cez Úhornú. Okolitý kraj mi silno pripomína typickú kanadskú krajinu.

Za Úhornou ma prekvapuje relatívne čulá premávka (inokedy je to tu takmer ľudo- aj autoprázdno), a až po rozhovore s dočasným cyklopartnerom zisťujem prečo: zajtra sa koná pravidelná náboženská púť s cieľom pri miestnej kaplnke, ktorej význam presahuje rámec regiónu. Do Úhornianskeho sedla prichádzam v pohode. Vzápätí prichádza a zastavuje auto. Vystupujú z neho dvaja muži, ktorí označujú farebnými krepovými papiermi zajtrajšiu pútnickú cestu.

Na druhý deň dopoludnia sa práve na tejto púti odohrala jedna z najtragickejších cestných udalostí na Slovensku: autobus plný pútnikov sa v druhej zákrute od Úhornej vyvrátil, niekoľkokrát prevrátil pričom zahynulo 11 osôb a 24 bolo zranených).

Druhý vrchol, Skalisko

Nič netušiac zajtrajšej tragédie (*) idem hrebeňovou lesnou cestou po červenej značke smerom na Volovec. V sedle Krivé obedujem z vlastných zásob. Úsek až po Volovec, či presnejšie povedané Skalisko (maďarsky Baracska) vedie ľudoprázdnym krajom prevažne peknými hrebeňovým lúkami. Časť trasy za sedlom Krivé však idem mimo červenej značky po pohodlnejšej zvážnici, ktorou obchádzam vrch Ramzová.

Výrazné skalnaté Skalisko dosahujem po 5:49 hod čistého času jazdy. Stretávam tu dvoch turistov: otca so synom a prosím ich, aby ma zvečnili. Do objektívu ukazujem veľavýznamne dva prsty, načo dostávam otázku, čo to má znamenať. Vysvetľujem im svoju dnešnú trasu a to, že Skalisko je v poradí druhý vrchol a preto tie dva prsty. Výraz ich tváre prezradzuje úžas, uznanie i pochybnosti…

Zrazu na západe nad Tatrami sa začína obloha podozrivo mračiť. Počuť vzdialené hromy a vidno aj dažďové závoje v oblasti Slovenského raja. Žeby počasie prekazilo môj veľkolepý zámer?! S istými obavami sa vydávam smerom k čierňave po hrebeňovom chodníku Volovca (červená značka). Po necelých troch kilometroch odbočujem doprava na nenápadnú odbočku do Tichovodskej doliny, smerujúcej do Henclovej. Nebyť toho, že pred necelým mesiacom som tadiaľ šiel hore opačným smerom, sotva by som našiel tú správnu cestu.

V sedle v pohode dole kopcom prichádzam do obce Tichá Voda, ktorá je spojená s obcou Henclová. Obe obce sú starými baníckymi osadami, v ktorých sa ťažila najmä meď a železo. V minulosti tu viedla aj úzkorozchodná horská železnica, ktorou sa zvážalo okolité drevené bohatstvo z Tichej Vody (vtedy Stillbach) do obce Nálepkovo (Vondrišel). Pôvodné nemecké obyvateľstvo bolo po II. svetovej vojne značne potlačené. V súčasnosti na hojné banícko-drevárske časy môžu miestni len spomínať: nezamestnanosť je tu až 50%. Zastavujem v miestnom hostinci a dopĺňam pohonné hmoty. Ešteže aj pri takýchto ťažkých časoch fungujú základné podnikateľské činnosti… Svieti slnko, dážď si to rozmyslel a stočil sa na juh.

Na Bukovec

Úsek medzi Henclovou a rázcestím na hradskú pred Nálepkovom vedie veľmi pekným krajom, v ktorom je množstvo bývalých dreveníc a senníkov premenených na vkusné rekreačné chalupy. Na rázcestí odbočujem doprava smerom na Švedlár. Tesne pred Švedlárom odbočujem (pri dome č. 313) doľava na tvrdú dobrú cestu do Medenej doliny smerom k Hnileckým vrchom, ktoré sú jednou zo siedmich geomorfologických častí Volovských vrchov.

Po miernom začiatku začína strmšie stúpanie. Dva zdolané vrcholy už začínam cítiť, ide sa mi čoraz ťažšie. Na chvíľu zastavujem, aby som si oddýchol. Sadám do sedla a pomaly ale isto sa blížim k záverečnej vrcholovej méte: oblému vrchu Bukovec, ktorý je najvyšším vrchom Hnileckých vrchov. Prechádzam ešte pekný hrebeňový úsek s výhľadmi na Volovec a údolie Hnilca a po 8:05 hod. čistej jazdy dorážam na tretí vrchol! Bukovec svojou šírkou zakrýva výhľad do dolín pod ním, ale rozhľad na vzdialenejšie hrebene, chrbty a kopce je impozantný.

Robím vrcholové autofoto a po chvíli pokračujem po modrej značke lúkami smerom na dedinu Poráč. Na rázcestí pod Holým vrchom sa napájam na značenú cyklocestu, vedúcu z Gretle v Slovenskom raji až do Sloviniek. Prechádzam banskú dedinu Poráč, z ktorej nasleduje parádny zjazd po dobrej asfaltke do rekreačnej oblasti Poráčska Dolina. Tam si doprajem zaslúžený mok, pričom vychutnávam eufóriu dnešného dňa. Do konca trasy ma čaká už "pohodovka". Pokračujem cyklocestou zužujúcou sa Poráčskou dolinou.

Poráčska dolina je vyše 9 km dlhá typicky krasová dolina, vyhĺbená vo vápencoch Poráčskym potokom. Cestu dvakrát križuje potok, na bicykli to však v pohode prechádzam. Za chatou Čierny bocian sa dolina postupne otvára a po štyroch kilometroch som v Slovinkách (známe bývalými železorudnými baňami), kde to točím doprava smerom na Krompachy. Cesta mierne klesá a môj tátoš len tak sviští.

V Krompachoch odbočujem doprava smerom na Margecany. V rekreačnej oblasti Rolova Huta, tesne pred rodinnou chatou sa zastavujem na verande krčmy Karen, kde mokom potvrdzujem úspešný koniec trojvrcholovej cesty. Na chatu prichádzam za večerného súmraku a zapisujem údaje z cyklocomputera: 151,7 km, 3 010 metrov prevýšenia, 9:58 hod. čistej jazdy, 15,2 km/hod. priemerná rýchlosť. Cítim, že Trojvrchol stál za to! A tak o rok znovu do toho: nech žije nová tradícia!

Poznámka

Uvedené tri vrcholy sa môžu prejsť aj v inom poradí a z iného štartovacieho a konečného miesta. Jadro trasy však doporučujem prejsť po trase, ktorá je opísaná.