Beckovská brána a Skalka pri Beckove, výlet na Považí

Za krásami Beckovskej brány / Skalka pri Beckove

Úrodná Podunajská nížina vysiela na sever pozdĺž vodných tokov prstovité výbežky, ktorými preniká do hradby karpatských pohorí. Na západnom Slovensku zasahuje najvyššie na sever pozdĺž rieky Váh. Tú časť vážskej nivy, kde sa okolité pohoria z oboch strán približujú k rieke, a kde doznieva "teplý panónsky dych" z juhu, pomenovali geografi Beckovskou bránou. Práve tu, v nive Váhu medzi Beckovom ležiacom na ľavom brehu rieky a Trenčianskymi Bohuslavicami, ktoré sa nachádzajú na pravom brehu, končí Podunajská nížina a začína sa Trenčianska kotlina.

Tento prechod je úplne plynulý, takže ľudia si ho prakticky ani neuvedomujú, hoci tadiaľto môžu cestovať aj denno-denne. Zato niektoré druhy rastlín a živočíchov túto pomyselnú hranicu rešpektujú a ďalej na sever neprenikli. Vznik fyto, resp. zoogeografickej hranice je podmienený predovšetkým doznievaním teplejšej klímy, ktorú v karpatských kotlinách postupne strieda studenšia klíma.

Pri šírení teplo a suchomilných druhov na sever zohral určitú úlohu aj karbonátový podklad, z ktorého je budované predhorie Považského Inovca a rovnako aj pahorky na opačnej strane vážskeho údolia v predhorí Bielych Karpát (tzv. Považské podolie) po oboch stranách ústia Bošáckej doliny. Len potiaľto, po Turecký vrch, je rozšírený jasenec biely a o kúsok severnejšie rastie v masíve Hájnice ďalší teplomilný druh - hlaváčik jarný. Spolu s ďalšou teplomilnou kvetenou sú chránené v rovnomenných prírodných rezerváciách (PR), chránenou lokalitou hlaváčika jarného je aj PR Sychrov nachádzajúca sa severne od Beckova.

Najvhodnejší termín na ich návštevu je v máji, keď sú tieto územia v plnom kvete. PR Hájnica sa nachádza hneď za poslednými domami v Trenčianskych Bohuslaviciach, PR Turecký vrch je širokej verejnosti prakticky neprístupná, zato k PR Sychrov vedie z centra Beckova jedna trasa náučného chodníka. Opačným - južným smerom zas vedie trasa náučného chodníka do PR Beckovské skalice, kde okrem bohatej populácie hlaváčika jarného kvitne aj viacero druhov našich orchideí. Medzi najpočetnejšie druhy tu patrí vstavač vojenský a vstavač trojzubý.

Uvedené chránené územia predstavujú útočisko aj pre desiatky teplomilných druhov živočíchov. Z bezstavovcov sú bohato zastúpené napríklad motýle či chrobáky, hojná je aj modlivka zelená. Stavovce reprezentuje napríklad jašterica zelená - severnejšie na Považí neprenikla, náš najväčší had - užovka stromová, výr skalný, jazvec lesný a mnohé ďalšie. Dalo by sa povedať, že tunajšia pestrá flóra a fauna je lahôdkou hlavne pre fajnšmekrov, no na svoje si tu príde aj radový turista, ktorý uprednostňuje zaujímavé výhľady na okolitú krajinu, prírodné zvláštnosti a historické pamiatky.

Pri modelovaní tunajšej krajiny, od treťohôr až do príchodu človeka, mal najväčší význam Váh. Svojou eróznou činnosťou vymodeloval riečne údolie do dnešnej podoby, pričom pomerne nedávno vypreparoval z menej odolných hornín vápencové tvrdoše, ktoré zatraktívňujú predovšetkým ľavú stranu údolia pri Beckove. Mohutné, asi 50 m vysoké bralo vypínajúce sa nad riekou, muselo fascinovať už našich pradávnych predkov - lovcov mamutov, ktorí mali svoj lovecký tábor v ústí potoka Bošáčka pod Tureckým vrchom.

Až neskôr ocenili ľudia aj jeho strategickú polohu a vybudovali si na skalnom ostrohu hradisko a neskôr aj hrad. Archeologické nálezy svedčia o tom, že tu naši predkovia našli bezpečné útočisko už v období Veľkej Moravy, kamenný hrad bol vybudovaný až neskôr, v 13. storočí. Najväčšie stavebné úpravy boli na hrade realizované v 14. - 15. storočí, keď sa stal majetkom Ctibora (poľský šľachtic Stibor zo Stiboríc), po kráľovi najvplyvnejšieho muža v krajine.

Práve k tomuto obdobiu sa viažu povesti o hradnom šašovi Beckovi a jeho pánovi. Neskôr, od roku 1439 vystriedal hrad viacero majiteľov, po požiari, ktorý v roku 1729 vypukol v podhradí, sa z neho postupne stala ruina. Zrúcanina Beckovského hradu bola v roku 1968 vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku a takmer po tridsiatich rokoch rekonštrukčných prác bol tento objekt sprístupnený verejnosti. Ešte o päť rokov skôr bolo vápencové bralo, ako významný krajinotvorný prvok a útočisko vápnomilnej flóry a fauny, vyhlásené za Prírodnú pamiatku Beckovské hradné bralo. Bralo môžu návštevníci obdivovať počas celého roka, kým hrad je možné navštíviť len od 1. mája do 15. októbra, denne okrem pondelka v čase od 9.00-18.00 hod.

Tým, ktorí by sa radi dozvedeli viac o histórii hradu i obce, pôvodne poddanského mestečka, môžem odporučiť návštevu stálej expozície dejín Beckova, ktorá je inštalovaná v renesančnej kúrii zemianskej rodiny Ambrovcov. Popri tejto kúrii i kúrii Dubnických sa v historickom jadre nachádzajú aj ďalšie významné pamiatky, napríklad tunajšia najstaršia sakrálna stavba - rím.-kat. farský kostol sv. Štefana Kráľa, spomínaný už v roku 1420 i kostol sv. Jozefa Pestúna, ktorý tvorí jeden sakrálny celok spolu so susediacim kláštorom františkánov. Mladšieho dáta je evanjelický kostol postavený v r. 1791-92. Len nedávno bol v obci zreštaurovaný Župný sirotinec, na jeho dvore sa nachádzajú dve chránené lipy.

Treba podotknúť, že príjemnú, pokojnú atmosféru historického centra Beckova dotvára "zelené jadro" - parčík s pomníkom padlých v I. a II. svetovej vojne, ktorý bol v roku 1983 vyhlásený za Chránený areál Lipový sad. V tieni starých stromov, predovšetkým líp, tu v lete nájdu návštevníci miesto pre odpočinok a taktiež vstupný panel spomínaných náučných chodníkov.

Keď sa vyberieme po jednej z trás južným smerom, dostaneme sa do PR Beckovské skalice. Zo skalného ostrohu v tejto rezervácii, ktorý poznačila ťažba kameňa, ale aj priamo z cesty smerujúcej do Rakoľúb, sa nám naskytne pekný výhľad na Prírodnú pamiatku Skalka pri Beckove. Tento malý vápencový tvrdoš, ktorý nemá ani polhektárovú výmeru, sedí učupený v roli pod Beckovskými skalicami ako sliepka a určite každého návštevníka uchváti v hociktorom ročnom období, aj keď nad okolie vyčnieva len asi o 15 m.

Ešte pár rokov po skončení 2. svetovej vojny sa mohli obyvatelia Beckova preplaviť na druhú stranu Váhu kompou, dnes, po zregulovaní rieky, sme odkázaní na obchádzku po ceste cez Nové Mesto nad Váhom. Do Trenčianskych Bohuslavíc sa môžeme dostať po ceste, ale aj po železnici, ktorá "odkrojila" kúsok zo strmého svahu Tureckého vrchu. V období tureckej expanzie si na ňom údajne Turci vybudovali dočasný tábor - odtiaľ jeho názov, no svojou strategickou polohou určite lákal ľudí už od praveku. V tom čase sa o jeho pätu neobtierala železnica, ale vážske vody.

Dnes PR Turecký vrch láka predovšetkým prírodovedcov, ktorí skúmajú tunajšiu teplomilnú flóru a faunu. Perspektívne by sa do jeho vápencových útrob mal zavŕtať železničný tunel, z ktorého by sa mali vlaky vynoriť pri Trenčianskych Bohuslaviciach a pokračovať smerom na Trenčín. Gróf F.A. Erdödy, ktorý si tu dal v 60-tych rokoch 18. storočia postaviť barokový kaštieľ s kaplnkou, obklopený francúzskym parkom, by sa asi dosť čudoval týmto novotám, ale určite aj tomu, že jeho úsilie vyšlo navnivoč.

Našťastie sa z celého areálu zachovala aspoň baroková kaplnka z roku 1763. Z jej rokokovej výzdoby sú výnimočne cenné fresky, ktoré rovnako ako aj tri oltárne obrazy vytvoril významný viedenský maliar A.F. Maulbertsch. Rokokové oltáre sú pravdepodobne dielom Ľ. Goeda. Bohužiaľ, píšťaly kvalitného organu sa tu rozozvučia už len pri cirkevných obradoch, zaujímavé organové koncerty, ktoré sa tu konávali do roku 2000, sú už minulosťou.

Turisti obľubujúci pešiu turistiku, ktorí navštívia PR Hájnica, nachádzajúcu sa len asi 200 m od kaplnky, získajú ešte krajší výhľad na celú Beckovskú bránu, vážsku nivu i okolité pohoria, keď sa z rezervácie vyberú na hrebeň, resp. až najvyššiu kótu masívu Hájnice (341 m n.m.).

Tesne pod kótou sa im naskytne pohľad z takmer vtáčej perspektívy na obec Haluzice a podivne vyzerajúcu stavbu bez strechy - Haluzický kostol. Táto sakrálna stavba asi najviac preslávila Bošácku dolinu, nakoľko sa tu odohráva časť deja trilógie Bratstvo od Alojza Jiráska. Podľa viacerých indícií tu stál kostol už v 13. storočí a postavili ho benediktíni. Viackrát bol prestavený a opevnený, takže okrem cirkevných funkcií slúžil aj ako predsunutá stráž Trenčianskeho hradu.

Okolo roku 1435 ho dobyli a opevnili aj husitské vojská a neskôr v rokoch 1540-1671 ho používali protestanti, z ktorých mnohí patrili k českomoravským pobielohorským exulantom. Po dlhoročných ťahaniciach ho začiatkom 18. storočia natrvalo získala katolícka cirkev, no dlho si ho neužila, pretože v roku 1810 prestal slúžiť cirkvi pre schátralý stav. Od ukončenia konzervačných prác na "husitskom kostolíku", ktoré boli realizované v druhej polovici minulého storočia, sa doteraz nenašiel nikto, kto by opravil aj pôvodne šindľovú strechu.

Celý areál kostolíka sa nachádza na pravom brehu Haluzického potoka, ktorý sa tu hlboko zarezáva do mäkkého podložia. "Kaňon" vzniknutý spätnou eróziou potoka je chránený ako Prírodná pamiatka Haluzický výmoľ. Oproti nemu, na druhej strane vážskeho údolia, zas voda prispela k vzniku Beckovskej jaskyne. Turistov však nepoteším, pretože napriek peknej kvapľovej výzdobe nie je asi 150 m doteraz preskúmaných chodieb tejto jaskyne sprístupnených pre verejnosť.

Zo stručných informácií, ktoré nie sú ani zďaleka kompletné, je vidieť, že Beckovská brána predstavuje nielen bránu do Karpát, ale je aj bránou k poznaniu prírodných a kultúrno-historických hodnôt v tejto časti Považia. Pre návštevníka je veľkou výhodou, že sú sústredené na veľmi malom priestore, takže na ich podrobnejšiu prehliadku postačia aj 2-3 dni. Keďže Beckov ani Trenčianske Bohuslavice nemajú takmer žiadne ubytovacie kapacity, ako najvhodnejšia lokalita pre zriadenie "základného tábora" sa javí autokemping Zelená voda pri Novom Meste nad Váhom, odkiaľ je to skutočne len na skok do oboch obcí.

Beckov, turistická mapa