Průvodce | Karpattreky | Horolezectví | Cykloturistika | Cestování | Lyžování | Příroda | Soutěže | Aktuality | Kalendář akcí | Napsat článek | Seznamka | Více…
Kontakty  Cookies  Ceník inzerce  RSS 
Treking.cz Hledat
Poslední aktualizace: 6.1.2014 , svátek má
Reklama
Treking > Cykloturistika > Na Bachureň cez päť pohorí

Na Bachureň cez päť pohorí

Šarišsko-spišská cik-cak cyklotúra

14.2.2011 | Karol Mizla

Čierna hora, Šarišská vrchovina, Bachureň, Branisko, Levočské vrchy - päť málo známych pohorí na východnom Slovensku, kde hustota túlajúcich sa cicavcov Homo sapiens je menšia ako lesných cicavcov na čele s vlkom a rysom (v Branisku aj medveďom). Pohoria, ktoré uspokoja aj náročného milovníka prírody a pohybu.

Malebné Sedlo pod Magurou

I keď sa nachádzajú v tesnej blízkosti a cestami i chodníkmi sú prepojené, ich telá sú podľa geológov značne odlišné. Osobitné čaro má Bachureň, ktorého hrebeň je zväčša lúčnatý a sú z neho pekné výhľady na široké okolie. Toto pohorie som viackrát navštívil. Na jeho najvyšší kopec s rovnomenným názvom Bachureň (1 072 m) som však až do lanského leta nevyšiel, preto ma neustále lákal.

V jeden pekný letný podvečer som sa definitívne rozhodol: Zajtra idem na Bachureň! A keďže som vášnivý cykloturista a milovník vyšľapov na kopce, tak samozrejme na bicykli. Trasa, ktorú som naplánoval cez päť spomenutých pohorí striedavo cez región Šariš a Spiš, veštila pekný zážitok. Na chate pri Ružíne som preto zaspával v radostnom očakávaní zajtrajšej návštevy kráľovny Bachurne.

Z najnižšej obce Spiša

Na túru sa vydávam skoro ráno. Čochvíľa sa ocitám v Margecanoch, známom železničnom uzli, ktoré sú najnižšie položenou obcou celého Spiša (330 m). Začínam stúpať do kopca smerom na Klenov. Cesta vedie úzkym zalesneným údolím, z ktorého po 5 km Bachureň na mapě vychádzam na otvorené lúky a polia. Som už v šarišskom regióne. Otvárajú sa tu prvé pekné výhľady na okolité pohoria, svoje línie predvádzajú Slanské vrchy, Čierna hora a Volovské vrchy s Kojšovskou hoľou a špicatou Kloptaňou. Napravo dole sa objavuje učupený Klenov, ktorý dokonale pripomína dedinku v údolí ospevovanú v staršej populárnej piesni. Naľavo sa vypína chrbát Roháčky (1 028 m) - najvyššieho kopca pohoria Čierna hora.

Dolinou Banské po rozbitej asfaltke schádzam do Hrabkova. Odtiaľ jemne zvlnenou Šarišskou vrchovinou cez Víťaz prichádzam do obce Široké. Táto obec je známa aj vďaka minerálnej vode Zlatá studňa. Prechádzam popri jej plničke a po pár kilometroch som vo Fričovciach, veľkej šarišskej obci. Postupne míňam pekný kostol, faru i kaštieľ, jeden z mála zachovaných na Slovensku. V súčasnosti je v ňom zriadená reštaurácia a hotel.

Dedinka v údolí Klenov pod Bujanovskými vrchmi (Čierna hora) Nad Klenovom, v pozadí Kojšovská hoľa

Kostol z roku 1350

Za Fričovcami odbočujem doľava na sever, prechádzam pod viaduktom dokončievanej diaľnice. Úzka lokálna asfaltka mierne stúpa, charakter krajiny sa každým metrom stáva viac idylický. Táto lokalita je málo známa i navštevovaná a dodnes si zachovala zvláštny náboj. Predo mnou sa objavuje veľký kostol v obci Šindliar. Ide o mimoriadne starý a vzácny kostol z roku 1350, postavený v gotickom štýle. Upútaný týmto kostolom často zastavujem a fotím až prichádzam k prameňu Sultán v centre Šindliara. V minulosti bol Sultán plnený do fliaš a expedoval sa do ďalekého sveta.

Salvator a minerálne pramene

Je nedeľa a to znamená, že miestne hostince sa otvárajú až v neskoré popoludnie. Viem, že ma čaká ešte hodný kus cesty cez hory a tak sa výdatne občerstvujem týmto sviežim sírovodíkovým mokom, ktorým napĺňam aj cyklofľašu. Onedlho prechádzam popri plničke ďalšej minerálnej vody svetoznámeho mena Salvator. Tento vynikajúci prameň s liečivými účinkami však má na svedomí vraj aj niekoľko životov. Občas sa totiž pri ňom uvoľňujú nepozorovateľné plyny (najmä oxid uhličitý), ktoré naveky uspali už viacerých smädných. Preto ak je veľmi nízky tlak vzduchu a cítiť zápach sulfánu, treba byť opatrný a chodiť čerpať vodu s horiacou sviečkou (vyšším stupňom opatrnosti je v takom prípade ísť radšej do krčmy, pričom sviečka nie je potrebná).

V Šarišskej vrchovine, na obzore pohorie Branisko

Tento región ozaj oplýva výdatnými prameňmi kvalitných minerálnych vôd (pretože Branisko je zlomovým pohorím), miestni ľudia sa smädu veru nemusia báť! V Lipovciach boli niekedy aj kúpele, okolo ktorých bol park. Kúpele fungovali vyše 200 rokov až do konca 19. storočia a mali názov Cifrovana podľa farebne pomaľovaných drevených kúpeľných budov, ktoré boli ozdobené ornamentmi (ciframi).

Nie sú to jediné slovenské kúpele, ktoré zanikli. Podobne smutný osud postihol až 52 slovenských kúpeľov, medzi nimi povestné Herľany, Gánovce, Vyhne či Slanú vodu. Len na okolí existovalo ďalších 10 kúpeľov (najbližšie boli Baldovce a Sivá Brada). V súčasnosti je na Slovensku iba 24 kúpeľných lokalít, pričom tu existuje 1 300 minerálnych prameňov, ktoré by kapacitne postačovali pre celú Európu!

Veru, veľká škoda, že sa tak málo využívajú dary prírody. A keď si predstavím, že by sa okrem kúpeľov zachovali na Slovensku aj lesné železnice, horské chaty a úcta k prírode logicky dospievam k záveru, že Slovensko by mohlo byť ozajstným horským rajom! Miesto toho sa však plánuje ťažba uránu v mestských lesoparkoch, drancujú sa lesy, robia sa megaprojekty s ničivým dosahom na prírodu. Raj čara zbavený?! Dúfam, že sa to nikdy nikomu nepodarí!

Lipovce a Lipovecký hrad

Zamyslený prichádzam pred Lipovce k odbočke do známeho Lačnovského kaňonu, kde sa nachádzajú bizarné skalné útvary. Tam to vyzerá dobre, kaňony ostali chvalabohu mimo dosahu ničiteľov čara. Na um mi prichádzajú milšie myšlienky. Počas študentských čias sme chodievali na kamarátovu chatu, stojacu pri vstupe do kaňonu. Spomienky na dávne výlety ostali hlboko vryté v mojej pamäti, celú lokalitu som vtedy vnímal ako koniec sveta. Spomínam si na nočný výstup na povesťami opradenú skalu Kamenná baba s milou spolužiačkou Gabikou, keď sme na vrchole museli počkať až do brieždenia, pretože nám zhasli petrolejové lampy. Na impozantný skalný Mojžišov stĺp si netrúfajú ani horolezci. Lačnovský kaňon si však nechávam na inokedy a pokračujem rovno.

Cesta do Lačnova na úpätí Bachurne Kostolík v Lačnove

Zrakom skúmam podhorie naľavo. Tu niekde na kamennom brale Zámčisko (618 m) nad kaňonom stál kráľovský Lipovecký hrad, ktorý sa spomína už v roku 1262 (definitívne zanikol začiatkom 18. storočia). Z hradu ostali len terénne nerovnosti a torzo jednej veže, nájsť ich v neprehľadnom teréne je veľmi ťažké.

V minulosti viedla cez údolie pod hradom významná obchodná cesta zo Šariša na Spiš cez Lačnovské sedlo a hrad plnil dôležitú ochrannú funkciu tejto cesty. Teraz je tento kraj pánubohuzachrbtom, hlavná šarišsko-spišská transverzála vedie cez tunel Branisko (donedávna viedla cez priesmyk Chvalabohu v Branisku). Šliapajúc do pedálov si predstavujem, ako to mohlo vyzerať pred pár storočiami, keď cesta po ktorej idem bola významná a týčiaci sa Lipovecký hrad vzbudzoval rešpekt i úctu putujúcich. Často ma pokúšajú podobné myšlienky, aké to bolo niekedy dávno. Internet ani luxusné autá neboli, avšak bolo vtedy horšie?!

Prichádzam ku lipoveckému kostolu (pochádza z roku 1663), kde sa nateraz vzdávam hľadania odpovede na túto otázku. Dôvodom je procesia na počesť Sviatku božieho tela. Kresťanské tradície sú na Slovensku veľmi živé, je tu množstvo veriacich a všetci sú vyobliekaní. Zaraďujem sa na koniec sprievodu a hoci si pripadám trochu ako votrelec, duchovne splývam s atmosférou.

Odbočka k jaskyni Zlá džura, Lačnov

S povzneseným duchom opúšťam Lipovce. Za obcou začína strmšie stúpanie a s ním prichádzajú aj prvé ďaleké výhľady na kopce a doliny malebnej krajiny. Míňam odbočku k jaskyni Zlá džura (Zlá diera), ktorá je verejnosti sprístupnená od roku 1999 a je známa nevšedným spôsobom prehliadky. Nie je totiž elektricky osvetlená, svieti sa tradičnými jaskyniarskymi karbidkami.

Onedlho sa predo mnou objavuje podhorská dedinka Lačnov (793 m), učupená vysoko pod Magurou (1 064 m), druhým najvyšším kopcom pohoria Bachureň. Lačnov bol v roku 1995 vyhlásený za chránenú pamiatkovú rezerváciu. Nachádza sa tu romantický gréckokatolícky secesný kostolík, ktorý je obdobne ako kostol v Šindliari zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Oproti kostolíku je rozľahlý cintorín s veľmi zaujímavými tepanými krížmi.

Dedinka Lačnov, na obzore Smrekovica

Lačnovská lokalita má veľmi zvláštny a silný náboj, v ktorom sa miesi bohatá a tajomná história so stále malebnou prírodou. Cez Lačnov prechádzala spomínaná šarišsko-spišská cesta, ešte pred érou komančov tu žilo 250 ľudí. Je tu 36 domov (zväčša drevené chalupy), v ktorých však žije už len osem stálych obyvateľov. Väčšina chalúp je vo vlastníctve chalupárov. Lačnov má aj prívlastok najodľahlejšej a najkrajšej časti Šariša, kde podľa legendy ukryli poklad zbojníci. Svedčí o tom aj miestny názov Peňažnica pod Lipoveckým hradom.

Lačnov býva označovaný ako druhý Vlkolínec a je popísaný aj takto: "Charakteristická architektúra, kultúrne pamiatky, fauna a flóra - to všetko je predmetom ochrany, ktoré návštevníkovi miestami vyrazia dych. Lačnov a hory naokolo vám predostrú komplexný obraz slovenského horského a dedinského života." Veru, nemožno s tým nesúhlasiť, len je škoda, že už nefunguje drevený bufet - bývalá miestna krčmička. A tak svoj smäd v stupňujúcom sa teple letného dňa hasím minerálkou Sultán z vlastných zásob.

Hrebeň Bachurne

Popri cintoríne začínam stúpať hore na hrebeň Bachurne. Cesta je označená miestnymi značkami ako cyklocesta. Dostávam sa nad Lačnov k miestu s dreveným posedom, odkiaľ je nádherný výhľad na dedinku v údolí a nad ňou sa týčiace pohorie Branisko s najvyššou Smrekovicou. Predstavujem si, ako tu niekedy trávili chvíle oddychu starí Lačnovčania, pohľady im iste dodávali silu a krídla. Fotím tieto pekné scenérie a cítim, že aj v mojom prípade je to tak.

Posilnený sadám na bajk a zdolávam strmé stúpanie. Sklon cesty sa postupne zmierňuje až krátkym výšvihom prichádzam na lúčnatý hrebeň nad sedlom Buče (920 m). Nachádza sa tu koncová stanica lyžiarskeho vleku a veľký drevený kríž, pri ktorom sa fotím a zároveň vychutnávam povýstupovú slasť. Pokračujem po lúčnatom hrebeni Bachurne smerom na východ. Po krátkom lesnom úseku sa ocitám v lúčnatom sedielku, kde sa práve chystajú vzlietnuť paraglajdisti.

Kríž v sedle Buče Paraglajding nad strmými svahmi Buče, vzadu Branisko

Toto miesto je ich obľúbenou štartovacou plochou, prevýšenie voči okoliu je ideálne pre tento zaujímavý šport. Zastavujem a fotím postupné vzlietnutia. Predstavujem si pritom pocity a výhľady paraglajdistov, ktoré počas letu zažívajú. Celou cestou hrebeňom Bachurne v oblasti Buče upieram zrak striedavo na okolité malebné hory a na oblohu s plachtiacimi letcami. Keď prichádzam do lúčnatého sedla pod Magurou (992 m), moju pozornosť už plne ovládnu hory.

Na západe sa vyníma lesnatá Smrekovica (1 200 m), vedľa nej v opare vidno 60 km vzdialenú Kráľovu hoľu. Na severe je sťaby na dohmat Bachureň, vpravo od nej vidno celý hrebeň čergovského pohoria a vedľa typické kupoly Stráže pri Prešove. Krásne výhľady a chvíle v krásnom pohorí Bachureň!

Kopec Bachureň

Pookriaty sa vydávam ďalej smerom k hlavnému cieľu dnešnej cyklotúry - kopcu Bachureň. Hrebeňová cestička (zelená značka) je naďalej cyklisticky vľúdna. Až tak, že míňam odbočku na vrchol. Nakoniec sa napojím na túto odbočku zo severnej strany. Chodník vedie strmým kamenistým terénom a tak bajk musím chvíľu tlačiť. Dosahujem vrcholovú malú čistinku Bachurne s dreveným posedom a turistickým smerovníkom, na ktorom je plechová skrinka s vrcholovou knihou. Výhľady sú obmedzené len na západnú stranu. Dobre vidno more Levočských vrchov, vzdialenejšie Vysoké Tatry sú žiaľ v opare. Napriek tomu sa tu cítim výborne. Som na najvyššom bode pohoria Bachureň a tunajšia atmosféra tomu ozaj zodpovedá - má zvláštny tajomný náboj. Hodnú chvíľu tu sedím absorbujúc čaro málo známych hôr.

Lúčnatý hrebeň Buče (pohorie Bachureň)

S nasýtenou karpatskou dušou opúšťam kráľovnú Bachureň. (Poznámka: Pôvodne som myslel, že Bachureň je kráľ, avšak naozaj ide o dámu, čiže kráľovnú (na starších mapách bývala označená aj ako Bachurňa). Podobných kopcov je na Slovensku viac (napr. Kloptaň, Čierťaž, Japeň…), takže horali si musia dávať pozor, aby po príchode k horskému trónu použili správne oslovenie!)

Lačnovské sedlo - významná hranica!

Cez sedlo pod Bachurňou sa vraciam do sedla pod Magurou, odkiaľ idem úvozovou cestou ku kaplnke nad Lačnovom. Tu sa napájam na starú obchodnú cestu, ktorou pokračujem cez pekné šíre lúky smerom na západ. Mierne zvlneným terénom prichádzam do Lačnovského sedla (859 m). Zažil som tu už excelentné výhľady ponad Levočské vrchy na Vysoké Tatry, ktoré odtiaľto vyzerajú neskutočne blízko (vzdušná vzdialenosť je 52 km). Teraz sa musím uspokojiť s kratšími výhľadmi na tmavozelené okolité hory, avšak aj tieto majú vysoké karpatské parametre.

Ako to vyzeralo v minulosti, keď tadiaľ viedla hlavná šarišsko-spišská cesta, je ťažké si predstaviť. Teraz je to zabudnutý kút, cez ktorú prechádza hrboľatá cesta, ktorá je výzvou aj pre horské bicykle. Avšak pozor - napriek historickej strate je to stále dôležité miesto! Tu sa totiž nachádza veľavýznamná geomorfologická hranica.

Pohľad z Buče na juh: v údolí Lipovce, na obzore Volovské vrchy Bachureň (vpravo) - kráľovná pohoria Bachureň

Ako laik som musel dlhšie študovať, aby som to úplne pochopil. Teraz už viem, že Lačnovské sedlo je nielen hranicou medzi dvomi geomorfologickými celkami (pohoriami) Branisko a Bachureň, ale že tu sa nachádza aj hranica medzi oblasťami fatransko-karpatskou (kde patrí Branisko) a podhôľno-magurskou (tu patrí Bachureň) a zároveň že je to hranica dvoch subprovincií: Vnútorných a Vonkajších Západných Karpát!

Absorbujúc malebné okolie by ma bez tohto štúdia vôbec nenapadlo, na akej "horúcej" pôde stojím. Branisko a Bachureň totiž plynule splývajú a geologické hranice dobre maskujú. Akýže to rozdiel voči politickým hraniciam, ktoré sú nielen nezmyselné, ale často sú aj neprekonateľnou prekážkou pre ľudí. Napadá mi otázka: Sú hory tolerantnejšie či krutejšie ako človek? Ťažká odpoveď. Spravodlivejšie však určite sú. Pretože neklamú a oklamať sa nedajú!

Cesta dávnych furmanov

Sadám na bajk a v príjemnej horskej spoločnosti pokračujem cestou (zároveň červená značka i hranica spomenutých karpatských subprovincií) ďalej na západ smerom do Vyšného Slavkova. Cesta dávnych furmanov mierne klesá cez šťavnaté lúky, napravo sa vyníma Smrekovica, kráľovná Braniska. Vyzerá ozaj majestátne, je husto zalesnená a rád ju navštevuje aj macko.

Výhľad z Bachurne (1082 m) na západ, vidno Levočské vrchy

Prichádzam k rázcestníku Roveň (808 m), okolitá svieža zakvitnutá príroda vyvoláva vo mne euforické pocity. Je ťažké verne opísať túto nádhernú lokalitu. Uchvátení návštevníci napísali, že: "Roveň je malebná lokalita pre nekonečných romantikov a osoby, hľadajúce úplný odpočinok pre dušu i telo." Bude to pravda, pretože napriek pivnému deficitu vôbec nepociťujem deficit psychických ani fyzických síl. Ba naopak, som plný elánu, ibaže neviem, ako pokračovať ďalej do Vyšného Slavkova.

Snažím sa pokračovať po červenej značke vľavo. Značku však nenachádzam, cesta dokonca stúpa a terén je neprehľadný. Obzerám si okolie. V diaľke na rozkvitnutých lúkach zahliadnem objekt, ktorý identifikujem ako ľudskú postavu. Otáčam bicykel a vydávam sa týmto smerom s nádejou, že získam radu ako ísť ďalej. Zrazu si všímam, ako jediná "človečina" v širokom okolí mieri na mňa nejakým predmetom. Je to fotoaparát, či nebodaj flinta?! - uvažujem v duchu.

Lačnov cez zoom (zo Sedla pod Magurou)

Napriek tejto neistote odhodlane šliapem do pedálov po lúčnej ceste. Po chvíli sa ocitám pri objekte, z ktorého sa vykľuje sympatický mladík a v ruke drží ďalekohľad. Dávam sa s mladíkom do reči. Dozvedám sa, že býva vo Vyšnom Slavkove a vyšiel na poobedňajšiu prechádzku, aby sa pokochal prírodou. Ozaj chvályhodné, bodaj by takýchto mladých ľudí bolo čo najviac! Drvivá väčšina z nich však žiaľ trávi voľné chvíle pri počítači alebo iných "nerestiach" a krásna príroda im zostáva utajená i ukradnutá zároveň.

Brod

Mladík terén dobre pozná a ukazuje mi najkratšiu cestu do Vyšného Slavkova. Hrboľatá cesta pod lokalitou Okrúhle lúčky je značne vymletá od dažďov. Nízku kvalitu cesty však plne kompenzujú vysokokvalitné prírodné scenérie. Čochvíľa sa v údolí objavuje Veľký Slavkov. Tesne pred dedinou sa mi do cesty stavia Podhorský potok. Po nedávnych dažďoch je veľmi rozvodnený. Až tak, že sa musím vyzuť a bosý prebrodím na druhý breh.

Vyšný Slavkov

Prekonaním tejto nečakanej prekážky sa konečne dostávam do obce Vyšný Slavkov (560 m). Ihneď ma upúta dominantný kostol, ktorý je kultúrnou pamiatkou a je zasvätený (obdobne ako kostoly za kopcom v Šindliari a Lačnove!) sv. Michalovi Archanjelovi. Tu sa však tento svätec teší najväčšej úcte, pretože je zobrazený aj v erbe obce ako úspešne bojuje s drakom. Veľký Slavkov, napriek tomu že leží na konci lokálnej cesty ďaleko od hlavných cestných ťahov pod mohutnou tajomnou horou Smrekovicou, je ozaj veľmi zaujímavá a aktívna obec.

Pod Lačnovským sedlom

Z informačnej tabule v jej strede sa dozvedám, že má 322 homogénnych obyvateľov - všetci sú slovenskej národnosti a rímsko-katolíckeho vyznania. A že tu pôsobí aktívny Klub slovenských turistov, ktorý sa snaží propagovať tento krásny kút Slovenska a pre tento účel vybudoval a vyznačil viacero nových turistických chodníkov. A že v roku 2005 sa tu konalo historické stretnutie rodákov a vtedy aj vznikla folklórna skupina Smrekovica… Významní rodáci sú tu ozaj vážení, dôkazom je busta chirurga doktora Kipikašu, umiestnená pri tabuli.

Po krátkej vlastivednej prehliadke obce kotvím v jej lone, ktoré sa práve otvorilo. Je nedeľné odpoludnie, krčma je ešte chladná a unavená zo včerajšieho dlhého dňa. S príchodom prvých hostí však začína rýchlo ožívať. Mladá krčmárka ochotne zhmotňuje moje penivé nádeje na krígeľ Šariša s peknou bielou čiapočkou. Chcem sa odvďačiť malým tringeltom, avšak krčmárka ho odmieta. Po ďalšom krígli získavam guráž a trvám na tom, aby mi drobné nevydávala. "Ale veď ja to nemôžem zobrať, to je veľa!" oponuje.

Až moje kategorické vyhlásenie: "Veď to poznáte, ako sa hovorí: Keď dávajú ber, keď bijú utekaj!" zlomí krčmárku. Zdá sa však, že má z toho výčitky svedomia, až začínam mať výčitky ja. A to všetko pre tringelt, za ktorý by sa v meste na mňa len krivo pozreli. Čím to je?! - pýtam sa v duchu. Asi tu žijú skromní ľudia, ktorí dobre vedia, ako sa v skutočnosti na chlieb ťažko robí, rýchlo si odpovedám. Veru "šikovná" privatizácia ani krasorečnenie na nasýtenie hrdiel normálne nestačia!

Smrekovica (1 200 m) - kráľovná pohoria Branisko

Na lavičke pred krčmou sa dávam do reči so starším mužom. Naša debata nadobúda politicko-geograficko-kultúrny charakter. Spoločník je mi sympatický aj politickou orientáciou (veď červeň ani jej ružové variácie by sa do týchto husto zelených kopcov ozaj nehodili) a znalosťou miestnych pomerov i histórie. Od neho sa dozvedám veľmi zaujímavú skutočnosť: len 3 km vzdialený Nižný Slavkov, z ktorého vedie sem hlavná prístupová cesta, patrí do Šariša, zatiaľ čo Vyšný Slavkov je už na Spiši. Blízki susedia si dokonca niekedy nerozumejú, pretože spišské a šarišské nárečie majú niektoré výrazy úplne odlišné. Kto by povedal, že východoslovenskí Slavkovčania majú takéto problémy! Nedá sa pritom vylúčiť, že v tom majú prsty hory, pretože Nižný Slavkov leží na úpätí Bachurne a Vyšný na úpätí Braniska. Takže možno sa len skrytý geologický antagonizmus premietol do ľudskej podoby. Ozaj veľmi pozoruhodná lokalita!

Cez sedlo Prašivá

Kultúrne a fyzicky obrodený opúšťam Vyšný Slavkov. Pôvodne som chcel ísť priamo na juh poľnou cestou cez sedlo Prašivá (777 m) do Poľanoviec. Vzhľadom na nedávne dažde však uprednostňujem asfaltovú, i keď dlhšiu cestu. Na rázcestí Vlčia odbočujem doľava a definitívne otáčam severný azimut dnešnej cyklotúry na južný. Kľukatou cestou stúpam už v Levočských vrchoch do sedla pod Petruškou (850 m). Tu zastavujem a fotím oblé Levočské vrchy, značne oholené drastickou ťažbou dreva.

Nádherná Roveň pod Lačnovským sedlom Cestou z Rovne do Vyšného Slavkova

Pokračujem opäť kľukatou (avšak už klesajúcou) cestou cez les až sa vynáram na otvorený priestor. Oproti sa ako fatamorgána zjavuje mohutný Spišský hrad (634 m). Ide o jeden z najväčších hradov v strednej Európe (s rozlohou vyše 4 hektárov), nachádzajúci sa na vápencovej skale, prevyšujúcej okolitý terén o 200 m. Tento vládca Hornádskej kotliny s vekom vyše 800 rokov je nielen národnou kultúrnou pamiatkou, ale aj súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Pri zjazde často upieram pohľad na tento podvečerným slnkom jemne osvetlený skvost.

Bijacovce

V Bijacovciach, kde sa nachádza známy kaštieľ, sa rýchlo zorientujem a bez problémov nachádzam správne útočisko správneho pútnika. Krčma má aj letnú záhradu, ktorú rád využívam. Spoza stola s ovlažovaným hrdlom pozerám na Spišský hrad a vychutnávam atmosféru letného podvečera. Miestni štamgasti sa vyzvedajú na moju túru a pohľadmi skúmajú môjho koňa. Dnes som totiž osedlal takmer dvadsaťročný horský bicykel Anlen, ktorý zvyknem ešte občas prevetrať z vďaky za jeho verné služby. V krčme získavam aj cenné rady, ako pokračovať ďalej.

Chvalabohu

K masívnej hradbe pohoria Branisko sa vydávam po poľnej ceste, ktorá sa pri Pongrácovciach napája na lokálnu asfaltku. Popri osade Korytné začínam stúpať širokou cestou, ktorá ešte nedávno bola časťou hlavného cestného ťahu Prešov - Poprad. Po vybudovaní tunela Branisko je z nej ideálna "cyklotrasa" takmer bez premávky áut. Početné serpentíny uľahčujú stúpanie a tak bez väčšej námahy dosahujem priesmyk Branisko - Chvalabohu (750 m).

Pod Prašivou v Levočských vrchoch Spišský hrad zo severu

Nachádza sa v ňom kríž, tak typický pre slovenské sedlá. Aj názov sedla je pomerne častý. Kríž i názov sú vyjadrením vďaky bývalých furmanov za dosiahnutie najvyššieho bodu. V súčasnej dobe, keď autá či lanovky nás dostanú na mnoho vysokých miest, slovíčko chvalabohu sa akosi vytráca. Bez potu a námahy niet za čo ďakovať?! Turista by však na to poďakovanie nemal zabúdať. Pretože akokoľvek je pripravený a silný, bez súhlasu vyššej moci sa nikde nedostane.

Smer Kluknava

Opúšťam Chvalabohu a chvalabohu bez problémov prekračujem (dnes už tretíkrát) spišsko- šarišskú hranicu. Z východnej strany je svah oveľa miernejší ako zo západnej, a tak cesta vedie takmer rovno dole. Naberám slušnú rýchlosť, prefrčím okolo motorestu Branisko (vynechávajúc dobrú kuchyňu) až sa ocitám povedľa diaľnice, vychádzajúcej z tunela. Čochvíľa som v centre Širokého na rovnakom mieste ako ráno. Úsek Široké - Víťaz idem v ranných stopách.

Večerné slnko spoza Braniska zalieva krajinu mäkkým svetlom a osvetľuje Roháčku. Úzkym údolím popri riečke Svinka sa "prešmyknem" zo Šariša znovu na Spiš. Keďže už štvrtýkrát prekračujem neoficiálnu hranicu týchto dvoch významných regiónov, napadá mi pojem šarišsko-spišská cik-cak cyklotúra.

Poľnou cestou z Bijacoviec pod Branisko

V Kluknave robím tradičnú zastávku v reštaurácii Pelikán. Majiteľ je úslužný a pohotový ako obvykle, mok je čochvíľa na stole. Z Kluknavy idem lokálnou cestou po ľavom brehu Hornádu. Cez drevený most (jediný zachovaný krytý drevený most na Slovensku z roku 1832) prichádzam do Štefanskej Huty.

Posledné kilometre cez Margecany na rodinnú chatu pri Ružíne sú už v znamení vysokého stupňa uspokojenia. Niet divu, veď som absolvoval peknú a pestrú cyklotúru, počas ktorej som prebrázdil päť pohorí, prešiel sedem horských sediel, prebrodil potok, navštívil horskú kráľovnú, bol v objatí troch krčiem a štyrikrát prekročil šarišsko-spišské hranice.

Chvalabohu (priesmyk Branisko)

Po kúpeli v ružínskych vodách sedím za svitu Mesiaca na verande chaty a pokračujem vnútorným penivým kúpeľom. Chvalabohu za všetky tieto kúpele! Vykúpaný a obrodený zapisujem do cyklodenníka parametre dnešnej trasy, pričom v poznámke uvádzam: "Túra na Bachureň - nádherný deň!"

Základné údaje cyklotúry "Na Bachureň cez päť pohorí"

  • dĺžka 103 km (z toho: asfalt 82 km, terén 21 km), prevýšenie 2 010 m

Itinerár (miesto, km spolu, prevýšenie spolu)

Ružín - Margecany 3 km, 10 m - Fričovce 26 km, 490 m - Bachureň 42 km, 1 160 m - Vyšný Slavkov 52 km, 1 260 m - Bijacovce 66 km, 1 580 m - priesmyk Branisko 74 km, 1 840 m - Kluknava 89 km, 1 940 m - Ružín 103 km, 2 010 m

Profil trasy
Treking.cz - diskuze
Reklama
Reklama
Výběr článků
Hory Jak jsem na Velké Fatře venčil sněžnice aneb na Ostredku v únoru první
Hory Na Lysou horu, královnu Beskyd
Hory Sám na Vtáčniku
Reklama
Reklama
Populární treky
1. Rumunské hory Vilcan, hory polonin a krásných výhledů
2. Ukrajinské Karpaty Přes Ploskou poloninu a údolím Černé Tisy do Jasině - dva dny sám v horách Zakarpatí
3. Karpattreky Beskydský Karpattrek (5), hřebenovka Kysuckých Beskyd
4. Slovenské hory Přechod hlavního hřebene Západních Tater - Roháčů, nejnáročnější hřebenovka Slovenska
5. České hory Dvoudenní přechod hřebene Krkonoš, hřebenovka nejvyšších českých hor
Reklama
Túry a lokality podle pohoří
Beskydy Bílé Karpaty Javorníky
Jeseníky Jizerské hory Krkonoše
Kysuce Krušné hory Malá Fatra
Malé Karpaty Nízké Tatry Roháče
Šumava Velká Fatra Vysoké Tatry
Hledej podle pohoří
Reklama
Regiony
Oblasti: Beskydy | Bílé Karpaty | Brdy | Broumovská vrchovina | Česká Kanada | České středohoří | České Švýcarsko | Český les | Český ráj | Doupovské hory | Drahanská vrchovina | Hanušovická vrchovina | Hornosvratecká vrchovina | Hostýnské vrchy | Chřiby | Javorníky | Jeseníky | Jevišovická pahorkatina | Jizerské hory | Králický Sněžník | Krkonoše | Krušné hory | Křivoklátská vrchovina | Litenčická pahorkatina | Lužické hory | Nízký Jeseník | Novohradské hory | Orlické hory | Pálava | Podyjí | Rakovnická pahorkatina | Ralsko | Rychlebské hory | Slavkovský les | Svitavská pahorkatina | Šluknovská pahorkatina | Šumava | Švihovská vrchovina | Vizovická vrchovina | Vlašimská pahorkatina | Vsetínské vrchy | Východolabská tabule | Zábřežská vrchovina | Zlatohorská vrchovina | Ždánický les | Železné hory | Žulovská pahorkatina | Branisko | Bukovské vrchy | Burda | Cerová vrchovina | Čergov | Čierna hora | Chočské vrchy | Kremnické vrchy | Krupinská planina | Kysucké Beskydy | Laborecká vrchovina | Levočské vrchy | Ľubovnianska vrchovina | Malá Fatra | Malé Karpaty | Muránska planina | Nízké Tatry | Ondavská vrchovina | Oravská Magura | Oravské Beskydy | Pieniny | Podunajská pahorkatina | Pohronský Inovec | Polana | Považský Inovec | Revúcka vrchovina | Roháče | Slanské vrchy | Slovenský kras | Slovenský ráj | Spišská Magura | Stolické vrchy | Strážovské vrchy | Súlovské skály | Šarišská vrchovina | Štiavnické vrchy | Tribeč | Velká Fatra | Veporské vrchy | Vihorlat | Volovské vrchy | Vtáčnik | Vysoké Tatry | Záhorie | Zemplínské vrchy
Home Page | Časopis | Průvodce | Ceník inzerce | Soutěže | Seznamka | Kalendář akcí | Outdoor testy | Horské chaty | Fotogalerie | Archiv
Treky, turistika | Horolezectví | Cykloturistika | Cestování | Vesmír, astronomie | Turistická mapa online | Spolupracujeme
TOPlist