Južné Čechy, hrady a pamiatky Južných Čiech

Moje poznámky z ciest po Šumave a hradoch a zámkoch južných Čiech (2)

Na túto cestu po južných Čechách sme sa vybrali z Prešova mikrobusom, ubytovali sme sa VŠ internáte v Prachaticiach a odtiaľ budeme vyrážať do bližšieho i vzdialenejšieho okolia, pričom budeme kombinovať turistiku po Šumavských lesoch s návštevou miest a hradov a zámkov. To preto, aby sme ulahodili nášmu telu, ale dopriali aj nášmu duchu. Program býva dohodnutý deň vopred aj s "mokrou" alternatívou. Teším sa ako malé dieťa, lebo pôjdeme na miesta, kde som už aj bola, ale určite aj tam, kam moja noha ešte nevkročila a určite nebudem sklamaná.

• Předchozí část článku

Dnes poprcháva. Keďže ešte máme niekoľko dní pobytu v tomto prekrásnom kúte Čiech pred sebou, turistiku odkladáme na neskoršie a ideme na hrady a zámky, aby sme nemuseli byť celé dni na daždi. "NIHIL NISI RECTUM (nic než pravda)" - heslo Schwarzenbergovcov - terajších majiteľov Orlíka - hradu, ktorý dnes navštívime. "A kdybys kraj světa šel, takové krásy bys nenašel" - chcelo by sa parafrázovať slová básnika každému, kto Orlík aspoň raz uvidel.

Orlík

Aj nás očarilo kúzlo zámockých interiérov, podmanivá krása okolitej krajiny a hlavne neopakovateľná atmosféra celého sídla. Sprievodca nás výkladom zavedie trochu do histórie hradu, nehovorí veľa, ale aspoň tie podstatné veci; že hrad a neskoršie zámok Orlík sa dlhé storočia týčil na 60 m vysokom skalnatom ostrohu vysoko nad riekou Vltavou, na jej ľavom brehu asi 12 km severozápadne od mesta Milevska. Podľa povesti získal svoje meno práve pre svoju polohu vysoko na skale nad hlbokým údolím Vltavy, pripomínajúc tak orlie hniezdo.

Čtěte také: Orlík

A povesť ešte hovorí, že Orlík vznikol na počesť hejtmanovi lúpežníckej bandy zvaného Batěk. Jeho skupina nemilosrdne lúpila a zabíjala, nikto tomu nemohol zabrániť. Lúpežník však mal jednu slabosť, a to bola jeho žena s novorodencom. Žili hlboko v lese. Milovaná žena ochorela a zomrela. Batěka to veľmi rozľútostilo, nechal preto svojho syna v opatere pestúnky a on sa snažil vyrovnať so stratou svojej ženy, chodil po lese a vyhľadával pokojné miesta. Keď sa po čase vrátil, našiel obydlie prázdne, po synovi ani pestúnke ani stopy. Trhal si zo zúfalstva vlasy, syna aj pestúnku hľadal, ale bez úspechu. Jeho lúpežnícki druhovia sa ho snažili utešiť, až sa sami vydali syna hľadať.

Dni utekali a jeden z lúpežníkov prespal na vysokom skalnom útese. Keď slnko rozžiarilo kraj, zdalo sa mu, že počuje detský plač. Vydal sa za hlasom, potkýnal sa po skalách, až po náročnom výstupe zazrel orlie hniezdo, kde uprostred húfu malých orlíčat ležal nezranený Batěkov syn. Lúpežník ho chytil a radostne sa ponáhľal za svojím náčelníkom. Ten sa mu za to odmenil zlatou reťazou. Lúpiť už však Batěk nedokázal. Chcel preto, aby si jeho druhovia našli iného hejtmana. Tí mu však zopakovali poslušnosť a v priebehu troch rokov na skalnom útese vystavali hrad, ktorý pomenovali po orlom hniezde - Orlík.

Orlická priehrada

Po vzniku Orlickej priehrady v roku 1960 však bolo údolie pod zámkom zatopené a hladina vody v nádrži dnes dosahuje tesne pod zámocké múry. Orlík bol pôvodne založený ako kráľovský ranno-gotický hrad v druhej polovici 13. storočia. Bol dôležitým oporným bodom kráľovskej moci v oblasti a slúžil tiež na ochranu blízkeho brodu. Z tohto obdobia pochádza zámocká okrúhla veža. Neskoršie bol hrad opravovaný a rozširovaný, v 16. storočí bol renesančne prestavaný a dostal zámockú podobu. Začiatkom 19. storočia zámok vyhorel, bol však opravený a regotizovaný.

Orlík patril ku kráľovským dŕžavám Václava II., Karla IV., vlastnil ho mimo iných aj Petr Zmrzlík ze Svojšína, ktorý bol najvyšším mincmistrom kráľovstva a patril k priaznivcom Jana Husa. Tiež jemu a jeho manželke Anne poslal Hus z Kostnice v roku 1415 svoje posledné pozdravy. Petrovi synovia Václav a Jan tiež patrili k husitom - ich hosťom na Orlíku býval aj Jan Žižka.

Jaroslav Zmrzlík, ďalší majiteľ Orlíku podporoval Jiřího z Poděbrad počas jeho bojov s panskou a katolíckou Zelenohorskou jednotou. Orlík sa tak dostal do prednej bojovej línie, lebo neďaleký Zvíkov bol v držbe Rožmberkovcov, takže časté boje sa odohrávali i medzi oboma týmito hradmi. Roku 1719 ho získali do vlastníctva kniežatá zo Schwarzenbergu.

Do zámku vchádzame po kamennom moste, ktorý sa klenie ponad hradnú priekopu. Obdivujeme túto mohutnú stavbu, ktorú tvoria štyri krídla, uzatvárajúce dvor a už vchádzame do interiérov. Zámocké interiéry majú vysokú hodnotu. Zahŕňajú nábytok, obrazy, sochy, porcelán, italskú majoliku, sklo, renesančný cín, holandské lustre, koberce, kachľové pece, výrobky umeleckých remeselníkov, zbrane a početné lovecké trofeje.

Keď sa pokocháme touto krásou, prejdeme sa po terasách zámku, zostúpime akýmsi tunelom aj na najnižšiu terasu, ktorá je tesne nad hladinou priehrady. Je odtiaľto nádherný výhľad na priehradu a široké okolie zámku. Nevynecháme ani rozsiahly anglický park, ktorým je zámok obklopený.

Park je zároveň prírodnou galériou pre viac ako 300 drevených plastík, vytvorených rôznymi autormi. A ešte: "Beati mortui, qui in Domino moritur" a "Ecce tu dominus, cum patobus tuus" ("Blahoslavení (mŕtvi), ktorí zomierajú v milosti" a "Hľa, Pán príde…) - to sú nápisy na hrobke Schwarzenbergovcov (kto latinsky vie, preloží si to presne, v takýchto chvíľach ma zamrzí, že mám medzery v mojej dávno študovanej pasívnej latinčine), ktorá je na náučnom chodníku popri priehrade Orlík. Náučný chodník má celkom asi 8 km.

Hrad Zvíkov

Po návrate ku hradu nastupujeme do mikrobusu a odvezieme sa na hrad Zvíkov - dosť husto prší a sme radi, že sme na dnes zvolili návštevu hradov. Tento stojí na skalnatom ostrohu, voda stúpla až po hradby v čase napustenia Orlickej priehrady, jeho vznik sa odhaduje do 13. storočia, pre svoju polohu bol nedobytným. Je prístupný za vstupné bez sprievodcu, má krásne gotické podlubia a okná, peknú vstupnú bránu, sprístupnenú hranolovú vežu a vysokú okrúhlu vežu - škoda, že nie je možné na ňu vyjsť. Z hranatej veže je prekrásny výhľad do okolia, hore riadne fučí a prší - ale nám to nevadí. A po ceste k autu si kupujem fajnový koláč jablkový v bufete - typický koláč z tohto kraja.

Prachatice

Prachatice - konečne si nájdeme nejakú chvíľu na to, aby sme si pozreli aspoň námestie mesta, v ktorom bývame. Ležia 561 m n/m. v Šumavskom predhorí, vzniklo v 11. storočí pod vrchom Libín pri obchodnej Zlatej stezce, po ktorej sa dopravovala do Čiech soľ. V r. 1420 bolo mesto vypálené husitami a v 16. st. nadobudlo rozmach, postupne upadalo, ale renesančný ráz mesta sa dochoval dodnes. Jadrom Prachatíc je obdĺžnikové námestie s barokovou fontánou, pseudorenesančnou radnicou, domy sú zdobené sgrafitami.

Strakonice a Domažlice

Ďalší deň znovu trochu mrholí, rozhodli sme sa, že dopoludnia navštívime nejaké mestá a popoludní urobíme aspoň krátku túru. Mikrobus nás odvezie do Strakoníc, vyhľadáme veľmi dobre zásobované informačné stredisko. Toto mesto je centrom dudáků (gajdošov), námestie tvorí vlastne jedna ulica. Je pondelok, hrad z 12. storočia je zavretý, ale nás to ani nemrzí, lebo aj tak by sme tam asi veľa historického nevideli, lebo v ňom sídli stredná umelecká škola.

Na parkovištiatku, kde parkujeme, je pekáreň - kupujeme si fajnové koblihy, zapijeme kávou a ideme ďalej do Domažlíc - najstaršie zmienky o meste sú z r. 993, mali význam ako súčasť veľkolepého hradného opevnenia proti Bavorsku hlavne za čias Přemysla Otakara II. Pod mesto patrili okolité slobodné chodské obce od 14.st. V nich žili Chodovia - slobodní sedliaci, ktorí dbali o bezpečnosť hraníc a bezpečnú prevádzku na obchodnej ceste.

Na začiatku 17. st. sa mesto pripojilo k stavovskému povstaniu proti vládnucej dynastii Habsburgovcov, po prehratej bitke na Bielej hore bolo mestu skonfiškované veľa majetku, o privilégiá prišli aj Chodovia, zo slobodných sedliakov sa mali stať nevoľníci. Povstali na čele s Jánom Sladkým Kozinom, povstanie bolo potlačené a Kozina bol v r. 1695 v Plzni popravený. Pokračujeme do dedinky Újezd - je to rodisko Kozinu, má tu aj rodný dom - múzeum a na kopci nad Újezdom sochu v životnej veľkosti.

Pancíř

Ešte urobíme fotky a ďalším naším cieľom je Pancíř - kopec vysoký 1 234 m n.m. - je nad Železnou Rudou, Popŕcha a tak ideme pešo pohodlnou cestou z parkoviska na Špičskom sedle. Na Pancíři je útulná chata Pancíř, príjemný personál, po odchode skupiny hlučných školákov takmer ticho, dávame si na zahriatie fajnú slivovicu, niektorí griotku, zajeme z vlastných zásob a vrátime sa do sedla. Nasadáme do auta a ideme znovu plní krásnych zážitkov cez Železnú Rudu - malebné podhorské mestečko do ubytovne v Prachaticiach.

• Pokračování článku