Islandský kôň: krok, klus, cval alebo kĺzavý krok

Najčistejšie plemeno so slávnym krokom

Na prelome 9. a 10. storočia priviezli nórski Vikingovia na svojich plavidlách na sopečný ostrov aj kone. Odľahlosť územia ako aj zákony najstaršieho parlamentu na svete nedovoľovali kríženie s inými plemenami koní. Prírodné pomery spojené s drsným podnebím formovali zase charakteristiku a vlastnosti týchto koní.

Dnešný vyšľachtený islandský kôň, chovaný často v polodivých podmienkach, sa vyznačuje mimoriadnou čistotou plemena a používaním charakteristického piateho chodu - kĺzavého kroku.

Na jedenásty deň nášho putovania po Islande prichádzame podvečer na jeho najjužnejší kút. Dyrhólaey je strmý útes dlhý 120 m. Týči sa nad morom západne od Reynishverdi, najjužnejšieho bodu pevniny a je domovom množstva vtákov. Úzka časť pomenovaná Tóin vybieha do mora s otvorom dostatočne veľkým pre plavbu menších lodí.

Z množstva veží vyčnievajúcich z mora je najvyššia Háidrangur (56 m). Dyrhólaey je dielom podmorskej erupcie počas poslednej medziľadovej doby, kedy sa vytvoril aj neďaleký ostrov Surtsey. Pred hranicou ochranného pásma rozkladáme stany, prehliadku prírodnej zaujímavosti ponecháme na zajtrajší deň.

Je veterno, stanmi to mierne myká, ale zaspávame. Do polnoci nechýba veľa, keď nás postupne zobúdza zvláštny zvuk, dunenie. Žeby s vetrom prišla od mora aj búrka? Dunenie silnie, očividne sa približuje. Je súvislé a rozoznávame jeho pravidelný rytmus. Zvedavejší (a smelší) vykukajú, neskôr vychádzajú aj zo stanov.

Kone! - vykríkol ktosi prvý, keď v islandskej svetlej noci rozpoznal siluety a rozlúštil tak záhadu. Dunenie sa zmenilo na dupot konských kopýt, blížila sa k nám skupina jazdcov. To Turistická informačná kancelária vo Víku aj v tomto čase organizovala pre záujemcov túto atrakciu. Až tesne pri našich stanoch im končila trasa, mali tu otoč.

Ešte dlho nám pri zaspávaní znel zvláštny rytmus kopýt týchto vzrastom nie vysokých koníkov. Téma nám zostala aj na začiatok nového dňa.

Bez koňa si Islanďania od samého začiatku nevedeli život na ostrove vôbec predstaviť. Stal sa ich súčasťou a zaberal významné miesto. Využívali ho na všetky druhy práce, zvážal drevo z lesov, zapriahali ho do voza, zúčastňoval sa bojov. V poslednom období sú v obľube dostihy, cross country a aj drezúrne súťaže. Keďže nie je vyšší ako 132 cm, mnohí ho považujú za poníka, na čo sú Islanďania hákliví.

Počas nášho 16-dňového pobytu na Islande stretli sme sa s nimi niekoľkokrát. Nielen ako poslušne nesúcich jazdcov, ale aj voľne sa pasúcich a pobehujúcich. Typická je ich veľká hlava v pomere ku krátkemu a zavalitému telu. Hriva i chvost sú bohaté a husté. Prevládala farba ryšavá, plavá, hnedá, vyskytovali sa aj albíni. Vraj existuje až 15 uznaných farieb islandského plemena.

Keďže sa islandský kôň pohyboval prevažne po zvrásnenom lávovom poli, naučil sa tento nerovný terén prekonávať zvláštnym spôsobom. Jeho štvorúderový kĺzavý krok mu umožňuje prejsť z úplného zastavenia do veľkej rýchlosti a prekonať tak dlhé vzdialenosti po hrboľatom povrchu aj s jazdcom na chrbte.

Pre úplnosť uvediem všetkých päť chodov islandského koňa:

• krok (fetgangur) - štvorúderový, používaný pri nosení nákladov
• klus (brokk) - dvojúderový, pri ťahaní záprahu alebo pri prechode nerovnou krajinou
• cval (stökk) - trojúderový, pri voľnom zrýchlenom pohybe
• mimochod (skeid) - pri prekonávaní krátkych vzdialeností veľkou rýchlosťou
• kĺzavý krok (tolt) - pri prekonávaní veľkých vzdialeností veľkou rýchlosťou

Kým prvé tri chody sa považujú za prirodzené (ovládajú ich všetky kone; niektorí k nim radia ešte štvrtý trysk, čo je vlastne zrýchlený cval), posledné dva patria k tzv. starobylým chodom (typické pre niektoré plemená).

A aká je naša skúsenosť s islandskými koňmi? Pri stretnutí s nimi, prípadne priblížení k nim, sú plaché a väčšinou sa rýchlo vzdialia. Ak ste vytrvalí, dajú sa nalákať na nejakú maškrtu (kocka cukru, rozpolené jablko). K najodvážnejšiemu sa pridajú ostatné. Vyruší ich však prudký pohyb.