Kráter Chujava a Rysie skaly, Slanské vrchy

Tajomstvá Slanských vrchov, kam na výlet

Kráter Chujava - v starších mapách označené ako Kujavy - predstavuje v centrálnej časti Slanských vrchov jedinečný geomorfologický fenomén, ktorý nemá v širokom okolí konkurenciu. Podľa niekoho je názov Chujava nesprávny, sami obyvatelia Zlatej Bane v tejto veci používajú viaceré varianty, ale je to lokalita, ktorá sa nachádza neďaleko Zlatej Bane, a to južne od kóty 869,5 m.

V rámci "série" akcií - Poznaj svoj kraj Klub prešovských turistov zorganizoval v jednu krásnu májovú nedeľu potulky po Slanských vrchoch, kam tentoraz ideme "objavovať" ďalšie menej známe zákutia a tajomstvá tohto pohoria. Tentoraz sme sa rozhodli ísť do okolia Zlatej Bane a Sigordu, prístup na východiskové body turistických potuliek je možný verejnou dopravou, a tak sa v nedeľu ráno odvezieme z Prešova autobusom na Zlatú Baňu, vystúpime na prvej zástavke tejto obce a pri budove lesného závodu odbočíme na cestičku vľavo, táto vedie priamo do lesa.

Držíme sa pospolu, lebo ideme po neznačenej trase a len zopár z nás sa tu vyzná, aby sme poľahky našli kráter - prepadlisko Chujava (v starších mapách nazývaný Kujava), ktorý je prvým naším dnešným cieľom. V tomto prípade skutočne platí, dokiaľ neuvidíš na vlastné oči, neuveríš. To, čo vidíme, prevyšuje všetky naše očakávania. Kráter Chujava je vlastne obrovským skalným prepadliskom, zvyškom vyhasnutého sopúcha.

Kráter vznikol zosuvom obrovského skalného bloku z masívu Čiernej hory. Kotlovitá prepadlina - pozostatok po svahovom zosuve, je hlboká 80 metrov, pričom šírka zosuvu bola 120 metrov a dĺžka 350 metrov. Zosuv zapríčinil mrazové zvetrávanie vrstevných hmôt zlatobanského sopečného telesa a hĺbková erózia Delne a jej prítokov. Často sa spomína skalné zrútenie, ba dokonca okraj sopky. Keď vchádzame strmo dolu, ocitáme sa akoby v inom nadprirodzenom svete.

Nad kráterom sa teploty už dopoludnia šplhajú vysoko nad 20 stupňov, dolu si však obliekame svetre a vetrovky, lebo je tu chladnejšie najmenej o desať stupňov. Cítime to, ale aj vidíme, lebo v otvoroch do nespočetných malých a väčších jaskyniek vidno kusiská ľadu, ktoré tu podľa všetkého pretrvajú do najbližšej zimy. Najväčšia jaskynka poskytuje úkryt pre niekoľko ľudí. V týchto dierach sa do leta drží sneh a ľad, obyvatelia Zlatej Bane ich využívali ako prírodné chladničky na odkladanie hlavne mäsa.

Prechádzame spleťou nakopených machom obrastených balvanov, miniatúrnych jaskynných systémov, ktoré sú popretkávané nevšednou vegetáciou machov, lišajníkov a papradín, cítime sa akoby sme boli vošli do pralesa. Bývala tu dlhotrvajúca sibírska zima s častými chujavicami (od nich asi vznikol jeden z názvov - Chujava). Kráter Chujava je známy aj tým, že je to jedno z najnižšie položených miest s výskytom brusníc. Tieto rastú obyčajne vo vyšších nadmorských výškach. Chujava - Kujavy sú divoko krásne, až má človek zvieravý pocit nebezpečenstva.

Pri troške fantázie sa cítime ako v rozprávkovej krajine, postupujeme pomaly za sebou husím pochodom, aby sme nepoškodili okolitú vegetáciu viac, ako je nutné, aby sme nerušili túto tajomnú atmosféru a živočíchy, ktoré tu žijú. Návšteva tohto miesta je skutočnou lahôdkou pre fajnšmekrov, ktorí čo-to vedia aj o geológii, geomorfológii, ale aj o živej prírode. Aj bežného návštevníka však zrejme uchváti odľahlosť a izolovanosť miesta s drsnou, no minimálne poškodenou prírodou, čo je dnes v Slanských vrchoch pomaly raritou. Osobne som na vlastne koži zažila, že kráter Chujava má zvlášte genius loci, rovnako to cítili aj tí, čo boli v ten deň na tomto mieste so mnou...

Prejdeme kráter asi za hodinu a už sa šplháme strmo hore - pripadá mi to, akoby sme išli kolmo do neba. Ale aj tento výstup má koniec, vyjdeme na žltú značku na kóte 869,5 m, oddýchneme si a pokračujeme na Čiernu horu. Odtiaľ po červenej značke cez vrch Lysá prídeme k lokalite, ktorá má názov Rysie skaly. Ide o stuhnuté čelo lávového prúdu, ktorý sa v tejto časti zastavil. Čelo má šírku asi sto metrov a výšku aj desať metrov. Pred niekoľkými rokmi pod Rysími skalami bola ťažba dreva, skaly sú lepšie viditeľné, ako boli predtým.

Pokračujeme ďalej a už upierame svoju pozornosť napravo od turistického chodníka, aby sme neprehliadli obrovské kamenné útvary. Turistovi a milovníkovi prírody Jankovi Ducárovi, keď tadiaľto chodil, prišlo na um, že mu pripomínajú sochy na Veľkonočných ostrovoch v Tichom oceáne nazývané "moai". Účel tamtých umelo vytesaných z kameňa sa však doteraz len čiastočne vysvetlil. A nie každý má možnosť navštíviť Veľkonočné ostrovy, zato ale stačí prísť sem do Slanských vrchov a uvidíte "šarišské MOAI" na vlastné oči. Sú to skalné útvary, z ktorých jedna prirodzeným spôsobom vzniknutá skalná ihla pripomína tie na Veľkonočných ostrovoch. Keď sa na ňu pozeráme z profilu, pri štipke fantázie vidíme nápadne rozšírené čelo, vyčnievajúci nos a bradu a zúžené hrdlo na mohutných pleciach.

Prebúdza sa v nás pocit exotiky a v takejto atmosfére obdivujeme aj ostatné pozoruhodné skalné útvary, poväčšine obrovské skalné ihly, sú tu aj dva ku sebe naklonené balvany vytvárajúce nepravé skalné okno a skala s dierami vo vodorovných vrstvách. Keď sme sa dostatočne pokochali týmito úžasnými výtvormi prírody, pokračujeme do Hanušovského sedla.

Začínajúci dážď sa postupne mení v lejak a tak pôvodný plán ísť na chatu Fricka a cez Zbojnícky hrad do Ruskej Novej Vsi meníme a zídeme po ceste a po lese na Sigord. Tak ako začalo, zrazu prestane pršať, podľa miestnych tu dnes ani nechyrovali o daždi. V miestnej reštaurácii dáme dobre chladené pivko, počkáme na autobus a už vysušení po daždi, príjemne unavení a plní krásnych turistických zážitkov sa vrátime do Prešova. Dnes bol opäť jeden z krásnych výletov, prenikli sme zasa trochu do "tajomstiev" Slanských vrchov, lebo sme navštívili a uvideli málo známe, ale zaujímavé miesta tohto pohoria.