Trek po slovensko-ukrajinské hranici, přechod

Nová Sedlica – Kremenec – Malé Trakany. Tilak Treking 2006; soutěžní článek č. 9

Dlho plánovaný, s obavami chystaný, záverečný úsek pochodu po hraniciach SR. Presedel som zopár hodín nad internetom a lámal si hlavu, ako čo najlepšie naplánovať tento turisticky nevyznačený úsek. Veľký problém bol nájsť ubytovanie vyhovujúce manželke Danici a pritom aby nebolo ďaleko od hranice a denná dĺžka pochodu nebola priveľká. Napokon som si našiel pomocou www.google.sk všetky telefónne čísla starostov dedín ležiacich pri hranici, obvolal som ich a podarilo sa mi zaistiť ubytovanie v Novej Sedlici, Uble, Petrovciach, Krčave a Veľkých Kapušanoch.

Dopravu nám skomplikovala rekonštrukcia vlakovej trate medzi Bratislavou a Trenčínom a tak sme napokon zvolili ako najrozumnejší spôsob prenocovanie v Poprade v penzióne Jakub. Využili sme štátny sviatok a vyrazili vo štvrtok 14.9.2006 rovno z práce vlakom 15.05 hod.

15.9. sme vstávali 6.30 hod. a šli sme na autobus do Humenného s odchodom 8.00 hod. Vystúpili sme v Humennom a mali sme dosť času na prestup na vlak do Stakčína. Tu bolo čakanie na autobus trošku napínavé, lebo som mal informáciu len z internetu a na zastávke cestovný poriadok nebol. Napokon 14.48 hod. autobus šiel a my sme konečne po 16.00 hod. dorazili do penziónu Kremenec v Novej Sedlici.

Pekná, veľká izba a všetko obložené drevom. Po vyložení ruksakov sme sa šli prejsť hore dedinou k informačnému centru NP Poloniny, no bolo zatvorené. Danica si pred večerou požičala v recepcii knižku od Mikolaja – Medená baba. Galéria Miro zo Sniny chce spraviť galériu drevených plastík pod Rabiou skalou a prvá socha je na počesť ženy, ktorá tam žila a dodávala med až do Pardubíc.

Nová Sedlica – skládka pod Kýčerou – Temný vŕšok – Kremenec – Stinská – Kýčera – Prípor - hr. kameň č.74 – Uličské Krivé

Večer prišli ďalší turisti, ktorí sa ráno chystali na Kremenec, no nechceli čakať na raňajky a tak nás zobudili, keď si ich chystali v kuchynke. My sme si ich objednali na 7.00 hod. Deň sa vydaril, bolo slnečno. Po raňajkách sme vykročili po asfaltke k IC NP a potom do lesa. Miestami bolo blatko a hlavne začalo byť teplo. Pri prvom smerovníku je búda a na smerovníku je podľa mňa zlý výškový údaj o 100 m.

Pokračovali sme lesnou cestou na Temný vŕšok. Tu začalo klesanie k potoku a zvyškom železničky. Prekročili sme potok a opäť začalo stúpanie. Prameň v 930 m n. m. mi pripomenul, ako nás tu kamarátka v 1999 školila o rastlinkách. Stúpanie nebolo až tak tragické a dosť ma prekvapil prameň tesne pred napojením červenej na hranicu. Ten si nejako z pred rokov nepamätám. Vyliezli sme k trojbodu. Pôvodný betónový dal prezident Schuster vymeniť za mramorový. Boli tu už naši susedia z penziónu.

Podebatovali sme, niečo zjedli a vydali sa po hraničnom prieseku od bodu č. 1 dolu strmým padákom, vyše 700 výškových metrov. Bola z toho húsenková dráha, hore – dolu cez potoky. Na rozdiel od prejdenej hranice, tu sú stĺpy vždy tri. Jeden je v našich farbách, stredový je biely a menší a potom v ukrajinských farbách. Bolo enormne teplo a ja som sa tak potil, že odišiel displej na krokomery a musel som začať používať nový z Lidla. Nabrali sme si vodu z potoka, ktorý dosť dlho tiekol s hranicou.

Pôvodne som chcel zísť do Zboja, no keď sme konečne došli stúpaním z 555 m na 1 120 m u bodu č. 30 na lúky, rozhodli sme sa pokračovať až nad Uličské Krivé. Sranda, že lesy na našej strane boli ihličnaté a na ukrajinskej brezové. Hríby lákali, no odolali sme, veď čo s nimi. Keď sa začalo stmievať, u bodu č. 74 sme sa rozhodli zísť dolu do dediny.

Podľa mapy sme mali nájsť cestu. Aj sa tak stalo, no bola plná konárov a výmoľov. Už za tmy sme začali hľadať v ruksaku čelovú lampu a s jej pomocou sme došli na asfaltku a po nej k mostu a do dediny. Nesvietila tam ani jedna lampa a tak sme sa museli ísť opýtať, kde to sme. Bolo to Uličské Krivé a dokonca aj autobus o ktorom som len tušil, že by mal ísť, šiel za 15 minút. Boli sme jediní cestujúci.

Uličské Krivé – NPR Rožok – hr. kameň č. 76 – Rožok – Ulička – Krivuľa – Veľký vrch – Leskovec – hr. prechod Ubľa – motorest Milka

Raňajky sme si objednali na 7.30 hod. Pobalili sme sa a začalo pršať. Potešila nás majiteľka penziónu, ktorá sa nám ponúkla, že nás odvezie, napriek tomu, že celú noc bola hore pri synovi, ktorému bolo zle. Prezliekli sme sa do nepremokavého a už som uvažoval, ako to dopadne, lebo v tom lejaku ísť až do Uble, no nič moc. Len čo sme opustili Novú Sedlicu, prestalo pršať. Pani nás zaviezla až na most a nič nechcela za odvoz. Nuž aj takto si človek buduje renomé!

Trochu som ľutoval, že sme si nenašli čas na prezretie dreveného kostolíka v Uličskom Krivom, no včera bola tma a dnes sme naozaj nemali na to čas. 9.30 hod. sme teda vykročili asfaltkou hore do kopcov. Dúfal som, že som si dobre zapamätal cestu. Slniečko začalo pripekať a tak sme sa na lúke v altánku prezliekli. Včera som si ho v tej tme nevšimol.

Na konci asfaltky sme správne odbočili z otočky na vymletú cestu a až teraz sme si uvedomili, kade sme sa to vlastne po tme trepali a nič si nevyvrtli. Keď sme objavili tabulu NPR Rožok, podľa mapy som si uvedomil, že sme moc vpravo a tak sme šli doľava, lebo hoci hraničný hrebeň bol pred nami, museli by sme zísť do údolia a zase stúpať. Takto sme stúpali doľava kopcom a keď sa už dalo ísť doprava, šli sme tam a bol som milo prekvapený, keď sme vyliezli na hranicu u bodu č. 76 a ten bol len pár metrov od č. 75. Čiže som trafil skoro presne a bol som na seba pyšný.

Za 1,5 hodiny sme vyšli z dediny na hrebeň. Kúsok sme šli po hrebeni, potom padák z 815 m na 260 m. Dosť sme boli zaskočení častými zrázmi k potokom a zase vyliezaním štvornožky. Tých 20 výškových metrov nie je veľa, no s ruksakmi a 10×, to už dá zabrať.

U bodu č. 79 som našiel natiahnuté lanká súbežne s hranicou a čudoval som sa načo to je. Neskôr som pochopil a dúfam, že sa vtedy niekto z pod kríka na nás dobre bavil (ve skutečnosti tyto nitky slouží pohraničníkům ke kontrole hranice, resp. nelegálních běženců, jinými slovy k tomu, zda-li tudy někdo prošel - pozn. red.).

U bodu č. 93 sme napokon klesli k riečke Uličke, ktorú sme jednoducho museli prebrodiť. Ja som to prešiel podstatne nasucho, Danici jedna vibramka navlhla. Po prebrodení riečky to pokračovalo rovnako, hore dolu. Stále samé strže, žihľava. Hraničné kamene tu chvála bohu boli na dohľad.

Vyšli sme na 535 m u bodu č. 109 a dlho sme šli povedľa padlého pletiva. Potom zase húsenková dráha, kopa potokov. Keď sme toho už mali plné zuby, zbadal som na ľavej strane v lese ukrajinského vojaka. Zakýval som mu rukou a šli sme ďalej. Prišli sme k poslednej strži a ja som už klesal, keď sa zjavil iný vojak a začal nás kontrolovať. Danica mu ukázala občiansky a pustil nás ďalej. To bolo u bodu č. 133 a to už som vedel, že colnica musí byť nablízku.

Svahom sme zišli rovno medzi čakajúcich medzi colnicami. Vybrali sme občianske a hľadali sme niekoho, komu by sme to ukázali. Dosť sme ľudí udivili a napokon sa zjavil náš policajt. Potom dobehli aj Ukrajinci, no všetko sa vysvetlilo. Dali nám číslo na oddelenie hraničnej kontroly, kde sa vraj pre istotu máme zajtra nahlásiť, aby nebol prúser.

K penziónu sme si pekne ešte zašlapali po asfaltke. Veľká izba s balkónom, vyhrievaný radiátor v kúpeľni, fantastická strava za pár korún. Okúpali sme sa, Danica preprala spotené veci a šli sme do krásnej poľovníckej jedálne. Potraviny sú v budove a tak sme si nakúpili zásoby. Dostali sme kľúče od budovy, keďže ráno ideme skôr, než príde personál. Máme ich potom hodiť do schránky. Zajtra musíme prísť do Petroviec, kde máme spať u starostu, iná šanca široko ďaleko nie je.

Ubľa – Kosmanec – Brusny – Diel – Priečne – Holica – Vetrova skala – Popriečny vrch – hr. kameň č. 230 – poľovnícka chatka – Hrabinský hrebeň – Petrovce

Vstávali sme 5.20 hod. a po raňajkách sme 7.30 hod. vykročili. Chvíľu sme maturovali, ako zamknúť budovu. Bolo treba dvihnúť kľučku a až potom sa dalo zamknúť. Museli sme sa za dedinou dostať na druhú stranu potoka a tak sme prešli po lávke, ktorá vo mne moc dôvery nevzbudzovala. Potom krajom poľa a poľnou cestou do lesa k hranici u bodu č. 143. Pod nami sa ukázala colnica v rannej hmle. Stúpali sme na 590 m a potom klesli na 410 m. Vcelku sa nám šlo fajn a tešil som sa, že ten dlhý úsek prejdeme v pohode a za svetla.

Pri zostupe z kopca za kameňom č. 156 sme uvideli kopec Holica, kde som vedel, že bude prudké stúpanie. Hranica sa zarezávala nemilosrdne jeho prostriedkom. V tom sme uvideli ostnatý drôt a za ním stany s vojakmi. Dosť mi to vyrazilo dych. Žeby návrat do minulého storočia? Danica ma odhovorila od fotenia a tak som len cvakol ten kopec a šli sme ďalej. Odrazu za nami rev a keď sme sa obzreli, hnali sa za nami vojaci. Stáť! Ilegálne ste prekročili hranicu, pôjdete s nami na Ukrajinu!

Pozerali sme úplne vykolajení, čo vlastne chcú? Márne im vysvetľujeme, že sme na slovenskom území a ideme od Uble do Petroviec. Po rokoch som sa pokúšal hovoriť rusky a až takto si človek uvedomí, že až takú slovnú zásobu teda nemá. Zobrali nám občianske a zakázali nám telefonovať.

Odmietli sme s nimi ísť a keď veliteľ odišiel po rôznych rozhovoroch cez vysielačku pre psa, ktorý nám mal dokázať, že sme prekročili ten ostnatý drôt, podarilo sa mi zavolať našim. Povedali nám, že už sme na úseku iného oddelenia a že tam niekoho pošlú z tade. Po hodine so psom prišli dvaja v nepriestrelných vestách a so samopalmi. Pes stopu nenašiel. Potom došli traja naši a od Ukrajincov nejaký vyšší veliteľ. Proste, napokon bolo okolo nás 10 pohraničníkov. Ukazoval som potvrdenky o ubytovaní, zapísané hraničné kamene s nadmorskou výškou, fotky s časom odfotenia.

Začali nás skúšať, kde je ktorý kameň. Napokon sme museli ísť do ich tábora, kde napísali zápisnicu a ešte raz urobiť pre porovnanie fotku Holice, aby sme po 3,5 hod. mohli pokračovať ďalej. Medzi tým sme si pokecali s našimi, akú majú ťažkú službu a mizerné technické pomôcky.

Bol som nervózny z toho, ako veľa ešte máme prejsť. Stúpanie na Holicu bolo fakt o život a naozaj tak ako vraveli pohraničníci, aj po štyroch. Len čo sme vyliezli hore, spustil sa lejak, ktorý by nás na ceste hore určite spláchol. Schovali sme sa pod strom, najedli sa, prezliekli do nepremokavého.

Po 50 min. prestalo pršať a my sme vykročili. Sranda, že všade bolo sucho a my sme sa museli zase prezliekať, lebo by sme sa uvarili. Cesta konečne šla viac menej po hrebeni a my sme upaľovali. Vetrova skala u bodu č. 202 bol najvyšší bod dňa. Vedel som, že to nad Petrovce za svetla nestihneme a mal som pripravený ústupový plán. U bodu č. 230 sme nasadili čelovku a odbočili vpravo dolu horou. Dobre som čítal mapu, prišli sme k poľovníckej chatke a od nej šla asfaltka.

Už za úplnej tmy sme po nej šlapali ani o život. Prekvapili sme policajtov na aute, ktorí šli asi na nočnú stráž. Po vysvetlení, že ideme k starostovi do Petroviec, nás pustili ďalej, tak ako ďalší už na okresnej asfaltke. Konečne sme došli do dediny a popri rozostavanej budove OHK sme klesli ku krčme, kde starosta čapoval. Privítal nás slivovicou. Pokecali sme si s ním a jeho dvomi kamarátmi.

Ako sme ráno zistili, starostovi patria aj potraviny. Poprosili sme ho, aby nás už zaviedol tam, kde budeme spať. Šli sme asi 200 m k obecnému úradu, kde nás uložil v miestnosti so štátnou zástavou a znakom. Bolo tu šesť postelí. Nechal nám kľúče od budovy a šiel späť do krčmy. Osprchovali sme sa a bez večere, uťahaní zaľahli.

Petrovce – poľovnícka chatka – hr. kameň č. 248 – Makovina – stará Užhorodská cesta – Močidlá – Vyšné Nemecké

Spalo sa nám výborne. Vstávali sme o 6.00 hod. V kuchynke sme si uvarili čaj a zjedli posledný chleba. 7.30 hod. prišiel starosta. Ukázal mi kamerový systém, ktorý monitoruje pohyb v dedine. Taký je vraj v každej z pohraničných obcí. Videli sme, že doviezli čerstvý chleba a tak sme mohli ho ísť kúpiť. Veľmi ma prekvapil, keď nechcel vziať od nás za nocľah ani korunu.

Boli sme sa prejsť po dedine. Pri rybníkoch je budova bývalej školy, volejbalové, futbalové ihriská, fontána, altánok, gril. Jeden rybník je zarastený. Majú tu nový kostol a fontánu aj na križovatke. Starosta nám odporúčal ísť po asfaltke, ktorú rekonštruujú po hranicu a potom sme vraj za hodinu vo Vyšnom Nemeckom. Ja som nechcel až tak moc vynechať z hranice, no sedem kilometrov po asfaltke, ku včerajšiemu zídeniu z hranice, sa nám tiež nechcelo šlapať. Pozrel som sa do mapy a vybrali sme sa hore dedinou a potom poľnou cestou. Z nej sme nad dedinou odbočili vľavo a po stúpaní sme skončili na asfaltke, kde robili akurát odvodňovacie kanály.

Došli sme k chatke a ďalej sme pokračovali lesnou cestou, ktorá nás doviedla priamo na hranicu. Dali sme sa vpravo a hoci hranica moc nestúpala, už aj menšie prevýšenia mi robili problém a ruksak som čoraz viacej cítil. Že sme na Užhorodskej ceste, sme zistili len podľa tabule zakazujúcej ísť ďalej. Inak je to zarastená lúka. Tu sme sa po klesnutí k potoku najedli. Je to hraničný potok a kľukatí sa. Keď ma už nebavilo neustále ho preliezať, prešli sme doprava na poľnú cestu a na nej, pri kope dreva, boli naši policajti. Skontrolovali nás a čudovali sa, odkiaľ ideme.

Už po asfaltke sme došli do miestnej časti Močidlá. Zaujali nás fóliovníky z umelohmotných fliaš. Hranica šla do kopca vľavo, no my sme už šli rovno do Vyšného Nemeckého. V potravinách sme si kúpili jesť, v bufete kofolu a čakali na autobus. Zašiel som si pre pečiatku na ObÚ a skoro nám ušiel autobus, ktorý vychádzal z bočnej ulice. Zaviezol nás do Krčavy, kde som objednal ubytovanie v motoreste Marko. Izba celkom slušná, aj s kúpelňou, len WC je na chodbe. Okúpali sme sa, dali si večeru a šli spať.

Vyšné Nemecké – Nižné Nemecké – Záhor – Pinkovce – Lekárovce – Maťovce – Ruská – Veľké Slemence – Ptrukša – hr. kameň 351

Vstávali sme 6.30 hod. Na raňajky sme si objednali praženicu so šunkou a hoci to bolo dohodnuté od večera, musel som posúriť obsluhu, inak by nám ušiel autobus. 8,22 hod. nás autobus zaviezol do Vyšného Nemeckého a my sme vykročili vpravo po asfaltke na Nižné Nemecké.

Danica už nechcela ísť po hraničnom prieseku. Inak bol pri ňom ostnatý drôt a vysoké strážne veže. Proste západná hranica za socializmu! Mali sme to aj tak na dohľad, nuž načo provokovať šťastie. Až doma som pri prezeraní fotiek na počítači zistil, že to čo sme považovali za suchý vysoký strom, je socha vojaka so zástavou a pod ňou bola kopa ukrajinských vojakov.

V Nižnom Nemeckom som navštívil starostku a potvrdila mi moju domnienku, že poľnou cestou sa dá dôjsť mimo asfaltky do Záhora. Keď som si to overoval na konci obce v mape a pýtal sa ešte chlapíka, strihajúceho šípky, dofrčali policajti a kontrolovali nás. Chlapík nám ukázal poľnú cestu, pretože bola spočiatku rozoraná.

Došli sme teda do Záhora a zaujali nás studne. Majú vedro na akejsi šibenici a lano je vedené po kolese z motorky. Zo Záhora do Pinkoviec sme šli po asfaltke. Pri vstupe do Pinkoviec nás rozosmiala tabuľa na cintoríne – Pozor, ochranné pásmo vodného zdroja. Zákaz znečisťovania! Aj tu som tiež navštívil starostu. Dal nám okrem pečiatky aj pohľadnice s fotkami obce.

Uprostred obce nás prišli kontrolovať policajti. Chceli mi prezrieť aj ruksak. Vysvetlili sme im, že nás už dnes kontrolovali kolegovia a čo tam robíme. Pýtal som sa ich na kanály zakreslené v mape. Tvrdili, že by tam teraz nemala byť voda. Asfaltkou sme pokračovali do Lekároviec, kde sme po moste prekročili Uh. Na námestíčku bol pomník s názvami obce počas storočí. Pekne bolo vidno, do ktorého štátu patrila. Nadpis – Dejiny sa hýbu – národ zostáva, je veľavýznamný.

V krčme sme si dali kofolu a najedli sa. V evidentne novo dostavanej budove sme navštívili starostku. Dostali sme pečiatku, no bez obecného erbu. Do Mačoviec sme sa vybrali cez polia, dúfajúc, že policajti mali pravdu. Fakt je, že sme nič nebrodili. Popri slnečniciach sme prišli na družstvo a potom po ceste k železnici. Prešli sme cez ňu a krížom cez polia do Ruskej. Všetko tu bolo zatvorené.

Zaklopal som na pošte a pani mi dala trochu zo svojej vody a pečiatku. Pokračovali sme teda ďalej do Veľkých Slemeniec. Tešil som sa na túto obec, lebo som poznal jej históriu rozdelenia Stalinom po II. svetovej vojne. Nedávno tam otvorili pohraničný prechod pre malý pohraničný styk. Samozrejme, že nás pred ňou kontrolovali opäť policajti.

Mladí chalani si s nami pokecali a prekvapilo nás ich tvrdenie, že takú diaľku – 20 až 35 km denne, by neprešli. V Slemencoch sa vo veľkom buduje cesta k hranici, lebo sem mieri kopa áut. Tie odstavia v záhradách prerobených na parkoviská a idú na Ukrajinu nakúpiť cigarety a hneď späť.

V Espresse Euro sme si dali kofolu a potom vykročili k prechodu. Pozreli sme si drevenú bránu rozdelenú na dve časti medzi obe časti obce a otočili sme sa na päte späť. Prešli sme cintorínom, kde nám Cigáni stavajúci chodník, po počiatočnom prekvapení, kam ideme, poradili, ako sa poľom, pomedzi kukuricu naozaj dostaneme do Ptrukše. Museli sme napokon kus ísť aj pooraným poľom, no došli sme na úroveň obce.

Rozhodol som sa, že pôjdeme lúkami až k Latorici a tu sa obrátime späť s tým, že zajtra prídeme z druhej strany. Došli sme k posedu na okraji suchého ramena a pre časovú tieseň sme sa vrátili späť. Kúpili sme si v obchode piť a šli až na začiatok obce na zastávku.

Práve keď som telefonoval s Julkou, ktorá sa zaujímala, či pôjdeme v sobotu opekať, dofrčalo opäť policajné auto na našu kontrolu. Boli v ňom však už známi mladí policajti a povedali, že keď ideme spať do Veľkých Kapušian, že nás tam zoberú. Opäť sme si pokecali, jeden dokonca slúžil v Bratislave. V internáte sme dostali požadovaný apartmán, navečerali sme sa v miestnej pizzerii, kde bola dosť slabá obsluha a zaľahli sme.

Boťany – Latorický luh I. – Veľké plytčiny – Záhumienky – Čene - Matejova pusta – Benčík – Lužná húština – Malé Trakany

Vstávali sme 5.20 hod. Internát sme opustili 6.30 hod. bez raňajok. Tie sme si kúpili v potravinách cestou na autobusovú stanicu, ktorá bola dosť ďaleko od internátu. Stanica je v dosť zúboženom stave. O 7.35 nám šiel autobus do Boťan.

Vystúpili sme pri kostole a vrátili sme sa kus na ObÚ. Starosta nám dal okrem pečiatky aj obecnú vlajku, na ktorej z druhej strany je mapa okolia a krátka história obce. Mohli sme napokon aj tu spať. Majú ubytovňu pre robotníkov v Čiernej nad Tisou, ktorá je teraz prázdna a sem sa dá z Ptrukše dostať po visiacom moste ponad Latoricu. Na mape to nie je nakreslené a keď som volal do Ptrukše, nevedeli o tomto ubytovaní.

Z obce ide asfaltka k Latorici. Museli sme prejsť cez cigánsku osadu. Trochu som rozmýšľal, či to risknúť, hlavne, keď sme videli Cigáňov s mačetou na oboch koncoch osady. Asi obecní policajti. Napokon sa nič nestalo, akurát že s nami kúsok išiel jeden, evidentne očakávajúci peniaze. Šli sme typickým lužným lesom.

Minuli sme horáreň a prišli k ochrannej hrádzi, po ktorej sme pokračovali doprava. Neskôr sme z nej zišli a lesom prešli k lanovému mostu ponad Latoricu. Voľakedy si takto skracovali ľudia z Ptrukše cestu za prácou na prekládkovej stanici. Pripadal som si ani v džungli a veru by som po tých rozpadajúcich sa doskách, držiacich na hrdzavých lanách asi ťažko prešiel. Aj Danica vyšla len kúsok a vrátila sa.

Pokračovali sme po hrádzi až k vodným zdrojom a tu u tabule – Pozor štátna hranica, sme zišli vpravo na pole a po troške blúdenia našli cestu k železnici na Ukrajinu. Prešli sme železnicu a z asfaltky sme zišli do poľa a doľava k slnečniciam. Pri nich sme sa spýtali cyklistu na cestu k Starej Tise. Potvrdil nám, že ideme dobre.

Dorazili sme k Starej Tise a po jej brehu a okraji poľa, na ktorom orali, sme kráčali k trojbodu. Na stĺpoch bola napísaná vzdialenosť k hranici uprostred rieky v metroch. Vyšli sme na hrádzu, kde sme sa v domčeku najedli. Pekne bolo vidno, kde končí naše územie. Tam proste začínal nekosený úsek. Myslel som, že budeme pokračovať po hranici, no došla na breh ramena a breh bol zarastený žihľavou.

Vrátili sme sa na hrádzu a o kúsok ďalej sme po chodníčku prešli k nezarastenému brehu ramena a po ňom sme došli poľnou cestou k trojbodu. Je to tu zarastenejšie, ako pri našej prvej návšteve. K vlajkovým stožiarom sa už vôbec nedá dostať. Odfotili sme sa u stĺpu a vykročili poľnou cestou do Malých Trakan.

Došli sme na ObÚ, ktorý bol zamknutý, no evidentne tam niekto bol. Búchali sme, nik neotváral. Napokon prišla otvoriť pani ekonómka. Vraj kontrolujú obecné účty. Dala nám pečiatku a aj knižku o histórii obce, žiaľ len v maďarčine. Šli sme do krčmy najesť sa. Nemali nič, nuž sme nakúpili v potravinách a vrátili sa späť. Krčmárka nám umyla papriku a rajčiny, načapovala kofolu.

Najedli sme sa a 15.10 hod. autobusom do Čiernej nad Tisou. Kúpili sme si lístok až do Bratislavy a vraj nás IC Kriváň počká v Košiciach. Cesta ubehla rýchlo a pohodlne. Vďaka môjmu snu, obísť SR po jej hraniciach, navštívili sme na Slovensku miesta, kde by nás ani vo sne nenapadlo ísť, pretože sme o nich ani len netušili. Poznáme lepšie našu krásnu a zaujímavú vlasť. Všade sme sa naozaj stretli s dobrými ľuďmi, ochotnými pomôcť, poradiť. Prešli sme z Novej Sedlice do Malých Trakan 163,43 km s prevýšením 4 681 m za 41 hod. 53 min. Obísť republiku mi napokon trvalo 74 dní.

• www.kremenec.sk
• www.motorestmilka.sk
• www.poloniny.sk
• www.infozemplin.sk
• www.travelatlas.sk