Pastier - smutný príbeh z nízkotatranských holí

Príbeh z nízkotatranských holí

Začiatok tohto príbehu siaha ďaleko do minulosti a od nášho prvého stretnutia pod Veľkou Chochuľou v Nízkych Tatrách, ktorá sa nad našou dedinou vypína ako Matterhorn, uplynulo už temer polstoročie. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia som si zamiloval hrebeň Prašivej. Hneď při svojom prvom výstupe som tu stretol pastiera jalovíc, typické a ojedinelé dieťa týchto horských polôh.

Vtedy ešte nejestvovali ochranári, ovce a jalovina sa tu pásli po celé obdobie krátkeho nízkotatranského leta. A Rudo, tak sa totiž volal môj známy pastier z alpínských holí, sa tu musel narodiť. Takými pastiermi bol jeho otec, starý otec i pradedo. Poznal som ho, bol z našej dediny, kde ho bolo možné stretnúť iba v zime. Od skorej jari až do chvíle, keď široké a rozľahlé hôľne pasienky pokryla prvá vrstva snehu, sa pohyboval a žil uprostred kráľovstva, ktoré som mu v kútiku duše nesmierne závidel. Hora bu bola kolískou, celým životom, a napokon i hrobom…

Kráčal som teda v jeden sparný júlový deň hore dlhým hrebeňom Spáleného. Keď som konečně opúšťal husté a nepriechodné porasty posledného kosodrevia, objavil sa predo mnou v malom horskom sedielku jako bájny Krakonoš. Nevysoký, svalnatý, zarastený horal, ktorému spod zamasteného tiroláčika nikdy nezmizol šibalský úsmev v hlbokých očiach. Opieral sa o hrubú a dlhočiznú pastiersku palicu, pozorne prezeral rozľahlé lavinózne úplazy pod Veľkou Chochuľou. Bolo zrejmé, že je zaujatý a niečo vytrvale sleduje.

Vidíš, tam na tej najväčšej skale sedí mercúň! - hovorí mi potichu a ukazuje tou palicou kdesi pod najvyšší bod, kde boli roztrúsené kamenisté žulové sute. Na tristo metrov som nevidel ani ten balvan, a nie ešte svišťa, ktorého mi ukazoval. Až keď som si priložil k očiam svoj pozorovací ďalekohľad, naozaj som uvidel svišťa, krorý pozorne sleduje okolie.

Pozoroval som to miesto dlhšie a narátol som asi desať kusov tejto vzácnej zveri, ktorá tu bola introdukovaná, teda umelo vysadená niekedy dávnejšie. Pokochali sme sa s pastierom prekrásnym pohľadom, bolo nádherné letné počasie. A potom ma pozval do svojej koliby, Slnko už bolo vysoko a v jeho žalúdku sa ozvali cigáni. Usadil ma na drevenú lavicu pred kolibou, priniesol dva veľké oštiepky, trošku zatvrdnutý domáci chlieb a za geletu fantastickej žinčice. Ťažko slovami vyjadriť, ako chutil hladnému človekovi takýto obed v tej horskej katedrále, ktorú naokolo podopierali tristoročné smreky a jedle.

Zdalo sa mi, že je Štedrý deň a že v krišťálovočistom horskom potôčku, ktorý tiekol neďaleko, nespievajú prudko padajúce vodné pereje, ale nádherné lesné víly, alebo dokonca samotní anjeli. A do toho im vyhrávali rozkvitnuté zvonce horcov, nádherné kvety prilbice, večne smutné nezábudky, čarovné kvety astry alpínskej, či vysoké papradie nádhernú symfóniu, ktorá sa ukladala v ľudskom srdci. Dodnes mi tento obraz horskej katedrály zostal v pamäti nevyblednutý, taký čistý a taký zachovalý, ako by sa to stalo iba včera.

Pomedzi jednotlivá sústa fantastického obeda som však jedným očkom neustále poškuľoval po nádhernom srnčom paroží, ktoré bolo zavesené vysoko na priečelí koliby pod šindľovou strechou. Už zbežný pohľad stačil na to, že sa jedná o mimoriadne kapitálnu trofej, odhadoval som ju na minimálne striebornú medailu.

Vybadal to i môj hostiteľ, považoval ma však v tej chvíli ešte za mladého a neskúseného, než aby mi povedal o paroží pravdu. A tak len pomedzi zuby prehodil, že to dostal od kamaráta, lesníka a poľovníka v jednej osobe. Samozrejme, že som mu to neveril. Povrávalo sa o ňom, že je vychýrený pytliak. Ale nikdy ho nikto při tej zákernej a trestuhodnej činnosti neprichytil. A ani nemohol. Na to som prišiel hneď v najbližších dňoch.

V týchto výškach nad tisíc metrov bol terén taký neschodný, že sa mu poľovníci a lesníci vyhýbali. Žulové balvany a kamenie bolo porastené hustou vysokou psicou, člověk nevidel kam stúpa a při neopatrnejšom kroku hrozil ťažký úraz. Veď aj ľudia vari preto nazvali túto časť pohoria Prašivá. Bol to teda jeho revír, temer bez hraníc od jari až do neskorej jesene.

Potom však vytiahol placačku voňavej slivovice, nalial do horčicových pohárov a k večeru sme boli kamaráti na život a na smrť. Aj sme si potykali, hoci bol o hodne starší, ale na horách to medzi pravými vrchármi tak chodí. Bol sice o dvadsaťpäť rokov starší, ale on to navrhol, a ja som musel súhlasiť. I ja som mal v batohu niečo na posilnenie, do rána sme presedeli při vatre a rozprávaniu nebolo konca. Vychádzajúce slnko nás našlo ešte při dohárajúcom ohnisku, ale naše opadajúce hlavy sa už pomaly ponárali do nádherných horských snov…

Vtedy som vôbec netušil, že sa tam zdržím celé tri dni. Že stretnem človeka, ktorý ma do tajov prírody zasväti dôkladnejšie ako všetci profesori na lesníckej škole. Samozrejme, nechcem im ublížiť, teória je praxi naozaj na hony vzdialená! Viem, moje postavenie zamestnanca v štátnej lesníckej službe bolo v úplnom protiklade s jeho konaním, ale som presvedčený, že mi bude odpustené.

Už vtedy, v časoch mojej mladosti, som bol pevne a hlboko presvedčený, že Božia príroda patrí všetkým ľuďom! Bez rozdielu! Teda i poľovníkom a lesníkom, ale i pytliakom! A toto presvedčenie vo mne potvrdila jedna zvláštna skúsenosť! Písal som ako mladý ochranár do československého časopisu Ochrana prírody, bol to federálny časopis, o tej svištej lokalite. Medzi odborníkmi nepoznanej a iste zaujímavej. Vyžadovali však k takej práci podrobný popis i s mapkou lokality, čo som napokon i urobil.

Len potom som pochopil, že nie so všetkým třeba vychádzať na verejnosť. O dva mesiace po zverejnení toho článku som na svištej lokalite prichytil susedného vedúceho polesia s dvomi synmi a so železnými pascami na rukách. Bol to nenásytný krvilačný pytliak v lesníckej rovnošate. Strieľal v lese na všetko, čo behalo po zemi, lietalo vo vzduchu, ba neštítil sa strielať i po plávajúcich rybách v priezračných horských bystrinách!

Keď ma zbadal, temer zmeravel, ale bleskurýchlo vytiahol z kabáta krátku pištoľ a zamieril na mňa! Ale potom si to rozmyslel. Zdvihol som výhražne prst a otvorene mu povedal, že keď ho tu ešte raz stretnem, pôjdem rovno za podnikovým riaditeľom a príde o službu! A už nikdy som ho tam viacej nestretol…

Rudo strelil za mojej prítomnosti jedného svišťa. Na vzdialenosť skoro tristo metrov. Bolo to neuveriteľné, obdivoval som jeho sokolí zrak i jeho pevnú ruku. Jeho stará vojenská puška, ktorých sa po vojne našlo na Prašivej stovky, strieľala veľmi presne. Jej hlaveň bola sice trošku vypadaná od hrdze, ale jej vnútro sa lesklo viacej, ako hlavne mojej novej kozlice. Rudo mi rozprával, ako strašne chcel pomôcť svojej matke! Mala totiž neúprosnú rakovinu, amputovali jej pravý prsník a zdalo sa, že českoro opustí tento svet!

Pastie mal veľmi rád svoju matku, a čo taký člověk preto neurobí! Rudo vedel o zázračnej a liečivej masti z mercúňa, ako on sám nazýval svišťa. A tak sa rozhodol jedného zniesť z tohto světa! Vôbec som mu to nezazlieval, ani som ho nikde neudal. Napriek môjmu postaveniu v lesníckej službe! Ba neveriacky, temer vedecky som sa jeho liečiteľským zámerom vysmieval a považoval ho za šarlatána! Lenže mladosť - neskúsenosť. Tá stará paní si to neustále natierala, kombinovala to s bylinkami a predstavte si, dožila sa vyše deväťdesiat rokov! Lekári nepochopiteľne a neuveriteľne krútili hlavami, a hoci nechtiac a proti svoje vôli, to vyhlasovali za zázrak!

Ak by ochrancovia prírody považovali toto moje konanie za hrubý prestupok, mohol by som oponovať desiatkami prípadov, keď vtedajší mocní ďaleko viac a nedôstojnejšie prekračovali zákony! Keď poľoval na kamzíky kubánsky vodca Fidel Castro, dala vtedajšia komunistická moc uzavrieť celé Belianské Tatry! A celú oblasť, všetky prístupové cesty i potoky strážila armáda! Nemala šance tam preletieť mucha, a nie domnelý nepriateľ, alebo dokonca nejaký atentátnik. Mal som tam spolužiaka na lesníckom obvode. Samozrejme, rozprával mi o tom všetkom a dopodrobna, ale potom všetkých zamestnancov písomnou zmluvou zaviazali mlčanlivosťou!

Prežil som s Rudom za niekoľko desaťročí množstvo nezabudnuteľných chvíľ a nádherných zážitkov, aké môže člověk prežiť iba v lone velebnej a majestátnej Božej prírody. Bolo by toho na román. Už dávnejšie sa chystám napísať o tom nejakú poviedku. Toto dnešné rozprávanie je však o inom. Je to panychida, smutné rekviem, posledné zbohom! Môj spolupútnik z alpínských holí a nebotyčných hôr mi pripomínal apoštola, ktorý sa modlil ťažkou, nesmierna ťažkou prácou uprostred lesnej samoty a nebeského ticha! Máloktorý člověk by to vydržal! Člověk na to musí jednoducho byť nejako uspôsobený, musí to mať dané zhora. Dnes to bezpečne viem! Ten vzácny a ojedinelý člověk už nie je medzi nami…

Lebo potom sa uprostred jedného leta, niekedy v polovici augusta rozniesla zpráva, že starý pastier Rudo sa stratil. Vyše týždňa ho doma nebolo. Hľadala ho rodina i niekoľki známi, prehľadávali blízke lesy nad dedinou, ale bezúspešne. Zapojila sa do akcie i polícia, použili i niekoľko služobných psov, ale výsledok bol nulový. Vtedy si jeho žena spomenula, že raz už takýto kúsok previedol a zatúlal sa až na Prašivú do svojej starej koliby.

Mal už sedemdesiatpäť rokov, pravdepodobne ho pochytili starecké nemoci. Čo už takovému človeku vlastne ostáva - chodiť na huby, pliesť košíky, majstrovať niečo s drevom a opatrovať vnúčatá. Keď sa milovaná hora vzdiali a při každom pohľade na ňu ho pichne při srdci. A spomínať.

Možno ho navštívili i depresia. Před pár rokmi mu zahynul pri rybačke jeho nastarší syn. Asi ho mal veľmi rád, musel za ním ukrutne smútiť, lebo mu občas pomáhal na holiach pri pasení. Keďže bolo teda toterajšie pátranie neúspečné, zorganizovala polícia veľkú akciu priamo na hrebeni Nízkych Tatier v celej oblasti Prašivej. Vtedy prišiel za mnou náčelník polície v našej obci a požiadal ma o pomoc. To už som poznal toto horstvo ako vlastnú dlaň. A tak na druhý deň ráno stúpala stovka policajtov cez Hiadeľské sedlo na vysokohorský masív.

Rozdelil som ich do skupiniek po dvoch a poslal prehľadávať všetky bočné hrebene a hrebienky, ktoré sa zvažovali na liptovskú stranu. Od Malej Chochule až do sedla pod Chabencom. Potom som sa s dvoma policajtmi a členom horskej služby spolu s lavínovým psom, nádherným nemeckým ovčiakom, vrátil na Rovnú hoľu. Je to jediný kúsok rovnej alpínskej hole. Sú tam pozostatky zákopov z druhej svetovej vojny, kroré vykopali partizáni, keď ich Nemci po vytlačení povstania vyhnali do hôr. Vari dvesto metrov pod nimi, medzi porastmi kosodreviny, stála pastierova stará koliba. Dymilo sa z nej, bývali tam dvaja mladí pastieri, lebo pastva sa našťastie znovu obnovila.

Tito mladí horali nám potvrdili, že tam asi před troma dňami Rudo naozaj bol, ale potom od nich bez slova odišiel a oni nevedli kam. Vrátili sme sa teda na hlavný hrebeň. Tie zákopy sa nachádzajú nad dolinou Banskô, je tam neprehľadná spleť kosodrevinových porastov. Vari dvesto metrov před nami vyletelo z najväčšieho koberca kosodrevia niekoľko krkavcov. Už je zle, hovorím svojim kolegom, ak tam nie je nejaká uhynutá zver, Rudo už nie je medzi živými.

Vedel som to zo skúsenosti. Už niekoľko desiatok kusov uhynutej zveri mi tieto krvilačné vtáky ukázali a priviedli ma rovno k nim. Policajti iba nechápavo krútili hlavami, neverili mi. Ale ostrieľaný zamestnanec Horskej služby mal asi nejaké skúsenosti. Dal mi za pravdu a vypustil psa z obojka. Za krátku chvíľu pes začal vytrvalo hlásiť. Dobehli sme k nemu. Pod kríkom kosodrevia v zažltnutej tráve ukazoval na svoj nález. Prázdna, pollitrová fľaša od vodky, kúsok starého uschnutého chleba, kôrka zo slaniny a nôž. Bolo to zabalené v igelitovom sáčku, ale pohodené veľmi nedbanlivo.

Vážení, ten nôž je neklamným znamením, že Rudo sa nachádza nedaľeko. Ale už nie živý! Dám na to hlavu! Taká obyčajná vecička ako nôž, je v týchto polohách a za takých podmienok nevyhnutne potrebná k prežitiu! Třeba prehľadať tento rozložitý porast kosodreviny a určite ho nájdeme. Lenže bolo nás málo na takú obrovskú plochu. Skúšal som sa sám ponoriť do tej džingle, ale po chvíli som to vzdal. Kto to nepozná, neuverí!

Korene a haluze tohoto vysokohorského kra vytvárajú nepriechodnú hustú džungľu, ktorej sa vyhýbá i divá zver. A ako som poznal Ruda, ak sa rozhodol ukončiť svoj život, určite sa zatáral do toho porastu poriadne hlboko. Aby ho nikto nenašiel, aby ho nikto neobjavil. Ale neochvejne som veril tomu lavínovému psovi, šampiónovi. Mal na krku medailu z nejakých posledných majstrovstiev, bezvýhradne som mu dôveroval, že nám Ruda pomôže nájsť.

Sedel hrdo pri tom náleze, ktorý nám ukázal, fúkal mu do ňufáka severný vietor, práve z porastu toho kosodrevia, odkiaľ vyleteli spomenuté krkavce. Ale nič. Nepobehol, asi sa tiež zľakol tej džungle. Najprv to i skúsil, ale vari po piatich metroch márneho boja so spleťou haluzia sa smutný vrátil. Ale najviac mi bolo podozrivé, že nebrechol. Lebo, ako sa neskôr ukázalo, Rudo sa nachádzal presne v tom smere, kadiaľ sa nemecký ovčiak vybral.

Bolo nás málo. Mladý poručík teda pomocou vysielačky informoval svojho šéfa a celý krizový štáb o vzniknutej situácii. Rozhodlo sa, že na zajtra sa zorganizuje veľká rojnicová akcia, která ten porast prehľadá i za cenu toho, že sa vyrúbu sekerami alebo motorovými pilami urobia cestičky, aby sa dal prehliadnúť celý porast. Našťastie, ako sa neskôr ukázalo, nebolo to potrebné. Boli tam s nami i tí mladí pastieri, dal som im do ruky pollitrovku dobrého koňaku, ktorým nás starostlivo zásobil policajný náčelník, aby nám v tých vysokohorských polohách nebolo zima a poprosil som ich, aby ten porast prehľadali.

Do večera už nebolo ďaleko a my sme sa museli ponáhľať dolu do doliny a hľadať niekoľkých mladých polcajtov, ktorí v hore zablúdili. Už bolo vari deväť hodín večer, keď sa unavená a vysmädnutá banda štyridsiatich mužov objavila v krčme u Hančurky. Vystrašené krčmárky už vyhlasovali záverečnú, ale keď zbadali toľko policajných uniforiem, bez slova čapovali pivo, ba ponúkli nás i oštiepkom a domácou klobásou. Ale neboli sme eště všetci, stále niekto chýbal a museli sme čakať na ostatných, aby nás mohol naraz odviezť pristavený autobus.

Popíjali sme teda lahodné pivo po celodennom trmácaní, niektorým sa zdvihla i nálada a už sa schylovalo ku spevu, keď sa odrazu hore dedinou ozvalo výstražné zvukové znamenie policajného auta. Prišiel sám náčelník i s jedným pastierom a oznámil mi, že Ruda naozaj našli tam, kde som predpokladal. Predstavil mi mladú lekárku a že musíme ísť znova hore, lebo kriminalisti nariadili obhliadku mŕtvoly priamo na mieste.

Zákon je zákon, mal som už vyše päťdesiat rokov, ale bol som vytrénovaný a bez slova som sa na to podujal. Ale policajti sa zdráhali, unavené nohy odmietali poslušnosť, ale napokon náčelník svojou autoritou i príkazom donútil dvoch najmladších, aby stúpali s nami nahor.

Vyviezli nás tým autom i sanitkou po lesnej zvážnici až na jej koniec. Ale ďalej sa dalo ísť len peši. Bola to strašná cesta, boli to galeje! Mladá lekárka, ktorá mala vtedy práve pohotovostnú službu, bola kdesi z Trnavy, teda z dolniakov. Nikdy v živote nebola v horách. Mala z toho hrôzu a obavy, či to vôbec zvládne.

Po kilometri začala nadávať. Museli sme každú chvíľu oddychovať a ako sme kráčali do väčších výšok, kde už je menej kyslíka, temer odpadávala. Posledný kilometer som ju niesol na pleciach. Bol som ešte dosť silný, aby som také útle ženské tielko, ktoré sa odľahčovalo nadávaním, uniesol. Možno i tie nadávky a hriešenie, ktoré sa rozliehali po okolí, vyplašili medvede a vlky, ktorých sa zasa obávali mladí policajti. Tri hodiny sme stúpali nahor. Tam bol našťastie druhý pastier a baterkou nám signalizoval svoju polohu.

Konečně sme boli na mieste. Doktorka sa musela poriadne vydýchať, potom sa posmelila dúškom koňaku a podišli sme spolu k mŕtvole. Svietila mi silnou baterkou, ja som k Rudovi pristúpil odzadu. Bol v kľačiacej polohe v hustej a vysokej psici, telo už bolo zmeravené. Schytil som ho za plecia a posadil. Vtedy mu z čela vypadla krátka zbaň, mäsiarska pištoľ, ktorá sa používa na zabíjanie ošípaných. A s ňou aj kúsok mozgu. Nebol to príjemný pohľad, zľakla sa ho i samotná doktorka. Len si na okamih prezrela v úzkom lúči baterky tú ošklivú ranu na čele a rýchlo sa odvrátila.

Stačilo jej to, mala všetkého plné zuby a podotkla, že ideme dolu, a že záznam spíše v nemocnici. Ale náčelník oznámil do vysielačky, že tam niekto musí zostať, aby nebožtíka nerozniesli líšky a vlky. Pastieri boli už unavení, museli si ísť zdriemnuť, aby ráno mohli pásť svoju jalovinu. Policajti si od strachu nevedeli predstaviť, že by tam mohli zostať v hore při mŕtvom človeku o samote. Posielal som ich teda dolu s doktorkou, že ja tam zostanem sám. Veď som v horách prežil stovky nocí osamote, a v týchto lokalitách vari najviac. Vyhovárali sa, že nepoznajú cestu a zablúdia.

Nechali sme teda mŕtvolu napospas osudu a vyrazili nadol. Ale v polovici cesty som ich nechal na veľkej lúke, aby ma tam při spiatočnej ceste počkali. Dodávali si odvahy z fľaše koňaku. Pomohol som unavenej lekárke do sanitky a potom som sa vybral naspäť. Svitalo, keď sme sa znova vytiahli na horský hrebeň. Šiel som sa pozrieť na Ruda, zostal v polohe, v akej som ho před pár hodinami zanechal. Ľahli sme si na chvíľu do hustého čučiriedia, len pár metrov od nešťastníka a na krátko sme zaspali.

Okolo desiatej dopoludnia nás prebudil príšerný hukot prilietajúcej helikoptéry. Vybehol som na hoľu, kde bolo malé rovnejšie miesto na pristátie a navigoval som pilota. Z vrtuľníka vyskákali štyria členovia Horskej služby s nosidlami. Museli sme nebohého Ruda priniesť asi dvesto metrov na nosidlách, potom ho zabalili do čierneho igelitového vaku, my sme nasadli do helikoptéry a nebohé telo pastiera opúšťalo svoje milované hory v závese na mohutnom lane. Prvýkrát v živote som sa viezol v takomto dopravnou prostriedku, bol to nádherný pohľad.

Pristáli sme na dedinskou futbalovom ihrisku, kde sa už zhromaždilo zo zvedavosti pol dediny. A potom sa v diaľke ukázala jeho žena. Krivkajúc, opierala sa o jednu francúzsku barlu. Upozornil som mladých policajtov, aby na ňu dozreli, aby při tom pohľade náhodou neodpadla. Odkryl som kúsok čierneho igelitu, ktorým mal prikrytú tvár a očakával vrúcny a žalostný nárek. Ale nič také sa nestalo! Iba ticho zvolala - Rudo, môj, čo si to urobil? - potom si strčila barlu pod pazuchu a téměř mladícky krokom odišla. Neviem, čo bolo medzi nimi, čo sa vlastne stalo. To sa už nikto nedozvie… Rozprávalo sa potom po dedine, že mali nejaké nezhody pre majetok, ale to sú len reči. Život sám napísal zasa jeden smutný príbeh, na konci ktorého bola dobrovoľná smrť…

Samozrejme, bol som potom na jeho pohrebe. Ale ešte predtým som vybehol na motorke na Prašivú, k najbližším porastom kosodreviny a odlomil som vari polmetrovú vetvičku. Na rozlúčku s jeho milovanou prírodou. Šiel som tam v lesníckej rovnošate, bol som tam v zelenom, hoci to bolo možno mnohým ľuďom divné, i podozrivé. Ale mne to bolo v tej chvíli absolútne jedno a celkom fuk. Nikto nemohol vedieť, čo sme my dvaja spolu v živote na milovaných horách a holiach prežili. Nikto nemohol vedieť, že tu práve pochovávajú posledné dieťa prírody z tejto dediny, aké sa rodí vari len raz za niekoľko storočí.

Mal som pocit, že do hlbokej jamy pochovávajú spolu s ním i kúsok mojej mladosti, ba poriadny kus môjho života. Keď ho položili do tej nekonečnej tmy, hodil som za ním tú vetvičku. Zadržiaval som v sebe slzy, ako sa len dalo. Ale aj tak mi ich niekoľko na tie zelené ihlice kosodrevia naozaj vypadlo. Potom začali na jeho čiernu rakvu dopadať s tupými, nepríjemnými údermi hrudy zlepenej hliny a kamenie. Odišiel som, aby som sa srdcervúco nerozplakal ako malé dieťa. Nemohol som tam vydržať do konca a zbabelo som odtiaľ, hlboko skormútený a na smrť užialený ušiel…