Hora Rokoš (1 010 m), túra v pohorí Strážovské vrchy

Túra na Rokoš v zime

Trekeri a turisti, ktorých odjakživa prirodzene lákajú ďaleké krajiny so svojimi tajomnými pohoriami, často zabúdajú, že doslova za rohom majú doteraz nimi nepoznané nádherné prírodné scenérie našej rodnej krajiny. Medzi také patrí aj oblasť Rokoša (1 010 m) , ľuďmi často nenavštevovaný kút divokej prírody, ktorá je pritom vďaka svojim prírodným hodnotám zaradená ako Územie európskeho významu, Chránené vtáčie územie, Biosférická rezervácia nadregionálneho významu a jadro pohoria je chránené ako Národná prírodná rezervácia s rozlohou 460,41 ha.

Rokoš sa nachádza v južnej časti Strážovských vrchov, pričom hlavná časť územia je lokalizovaná v pododdieloch Rokoš, Rokošské predhorie a Suchý. Hlavný hrebeň je orientovaný z juhu na sever s bočnými hrebeňmi a ostro zarezanými hlbokými dolinami. Najvyšším vrcholom územia je vrchol Rokoš (1 010 m n. m.). Predovšetkým v južnej časti územia v pododdieli Rokoš sa nachádzajú typické strmé skalné útvary so sutinami na ich úpätí.

A presne túto časť Strážovských vrchov sme sa rozhodli konečne navštíviť, lebo počuli sme na ňu od miestnych veľa chvál a napriek jej blízkosti sme tam doteraz ešte nezavítali. Tak sme v jeden chladný, ale krásny zimný deň, vyrazili autom a onedlho sme zaparkovali v dedinke Diviacka Nová Ves. Z nej sa dá vystúpiť po modrej turistickej značke na vrchol Rokoša, no naše plány boli urobiť si zaujímavejší okruh. Tak sme sa ešte autobusom presunuli o pár kilometrov ďalej do Ješkovej Vsi nad Nitricou, ktorá je jednou z piatich častí obce Diviaky nad Nitricou s nadmorskou výškou 285 až 325 m n. m. a leží v nitrickom výbežku Hornonitrianskej kotliny.

Po doplnení zásob v miestnom obchode sme netrpezlivo vyrazili po žltej turistickej značke a začali sme naberať prvé výškové metre. Už hneď za dedinou nás uchvacovali pohľady na naozaj strmé a rozoklané horské úbočia s mnohými skalnými útvarmi. Žlté značenie síce občas nebolo úplne jasné, ale aspoň trochu skúseným turistom nebude robiť problém držať sa správnej cesty.

Netrvalo dlho a už sme sa predierali miestami až polmetrovou pokrývkou snehu v strmých svahoch, ktorá bola panensky neporušená, keďže sme tam boli v strede pracovného týždňa. Okolité prírodné scenérie nás neustále uchvacovali svojou drsnou nádherou a s pribúdajúcou výškou aj až prekvapujúco dramatickými výhľadmi na hlboké rokliny obklopené príkrymi zasneženými vrcholmi.

Terén sa stával čoraz viac skalnatý a miestami sme napredovali výlučne iba po skalnatom podklade. Cez Predný Rokoš (811 m n. m.) a Plevňu (901 m n. m.) sme vystúpili na vrcholový hrebeň pohoria, po ktorom vedie značená červená magistrála. Vynaložená námaha z ťažšieho strmého výstupu hlbokým snehom sa nám vzápätí odmenila otvorenými výhľadmi do okolitých dolín a keďže bolo jasno a čistá obloha, videli sme ako na dlani Hornonitriansku kotlinu. Na jednej strane banícke mesto Nováky a na druhej Bánovce nad Bebravou.

Posledný úsek už viedol pohodlnejším vrcholovým chodníkom, takže onedlho sme spočinuli na vrchole Rokoša. Okolitá krajina bola až rozprávkovo zasnežená. Neďaleko vrcholu smerom na Bánovce nad Bebravou sa nám z horskej lúky naskytol pohľad na impozantný hrad Uhrovec, na ktorý sa dá dostať ďalej po červenej turistickej značke na Kňažinové lúky a následne po zelenej turistickej značke na Uhrovský hrad, alebo ísť z Rokoša po modrej turistickej značke až do Uhrovského Podhradia a z neho vystúpiť na hrad po zelenej turistickej značke.

Zrúcanina Uhrovského hradu (591 m n. m.) je naozaj impozantná, v súčasnej dobe sa dokonca rekonštruuje a určite stojí za navštívenie. Je situovaný na bočnom hrebeni Nitrických vrchov. Vznikol ako refugiálny hrad v priebehu 60-tych rokov 13. storočia. Má bohatú históriu až do roku 1848, kedy bol podpálený fanatickými panslávmi, ktorí tiež rozkradli vzácne zbierky a hrad začal nezadržateľne pustnúť. Aj napriek tomu patrí hrad Uhrovec po architektonickej stránke k najhodnotnejším hradom Slovenska s vysokou mierou zachovanosti. Na spomínanej romantickej lúke na znak úcty vybudovali miestni občania pamätník venovaný uhrovským rodákom Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi.

Nasýtení výhľadmi, ako aj výdatnou desiatou a plní dojmov z rozprávkovej krajiny, sme sa vydali po modrej turistickej značke okolo Malého Rokoša (953 m n. m.) a po úbočí Smolovej hory (537 m n. m.), na zostup do Diviackej Novej Vsi (270 m n. m.), kde nás už čakalo auto. Zostup nie je náročný, aj keď my sme sa museli občas predierať miestami až po pás vysokými snehovými závejmi.

Územie európskeho významu Rokoš, pokryté predovšetkým lesnými porastmi od teplomilných dubín po bučiny a v okrajových lokalitách travinno-bylinnými porastmi, lúkami a pasienkami, určite poteší oko každého milovníka prírody. Treba spomenúť aj zastúpenie rastlinných druhov európskeho významu, z ktorých najvýznamnejší je výskyt jazýčkovca jadranského, impozantnej orchidey, azda v najväčšej populácii na Slovensku. Okrem toho tam ešte rastie napríklad poniklec veľkokvetý, poniklec prostredný a významné zastúpenie má aj čeľaď vstavačovitých.

Z európsky významných druhov živočíchov tam môžeme nájsť motýle, ako napríklad ohniváčik veľký a spriadač kostihojový, viazané na vlhšie lúky a okraje lesných porastov. Na prítomnosti vody je závislá kunka žltobruchá a naopak na výslnných kamenitých stanovištiach sa vyskytujú mnohé jašterice. Na odľahlých miestach hlboko v lesoch a skalách majú svoj domov šelmy, rys ostrovid a medveď hnedý, s ktorými je možné stretnúť sa iba veľmi vzácne. A v neposlednom rade na skalách a v jaskyniach majú domov netopiere, netopier obyčajný, netopier brvitý, uchaňa čierna a podkovár malý.

Tento panenský kút Strážovských vrchov si vďaka svojej rozmanitosti fauny a flóry a nesmierne nádherných scenérií zaslúži našu pokoru k prírode a snahu o zachovávanie jej krás aj pre ďalšie generácie.