Veľký kaňon a Krymské hory na Krymu

Prechod Veľkým kaňonom na Krymu

V južnej časti polostrova Krym nájdeme geomorfologicky veľmi pestré Krymské hory. Ich veľká časť je budovaná vápencami, ktoré predurčili vývoj krasu. Okrem jaskýň k prírodným lákadlám patrí aj známy kaňon. Do tektonicky narušeného severného výbežku Aj-Petri sa zarezala riečka Auzun-Uzeň a spolupôsobením eróznej a koróznej činnosti vytvorila na úseku dlhom viac ako 3 km Veľký krymský kaňon.

Prehliadka Simferpolu, hlavného mesta Krymskej autonómnej republiky a návštevy Bachčisaraja, Chánskeho paláca, Uspenského kláštora a skalných obydlí a pevnosti Čufut-Kale, nám zabrala väčšinu dňa. K Veľkému kaňonu Krymu sme sa dostali až popoludní. Máme v úmysle prejsť celý prírodný výtvor a okruhom po planine prísť na parkovisko strediska pod vyhliadkou Aj-Petri. Do batoha preto okrem jedla a pitia pribalíme ešte čelovú lampu.

Pred 14. hodinou v mieste zvanom Koridor pod kafe-barom "Vostočnaja kuchnja" vystupujeme, v stánkoch ešte prikupujeme jedlo a schádzame pod cestu k informačným panelom. Pre bežných návštevníkov a turistov je vytvorený 6 km okruh, vedúci po oboch brehoch kaňonovitej riečky. Pri vstupe má Kujbyševské lesné hospodárstvo vytvorené stanovište, kde vyberá poplatok. Pomerne groteskne pôsobiaci uniformovaný lesný zamestnanec inkasuje od každého z nás 15 hrivien.

Zatiaľ využívame značený chodník, vedie listnatým lesom. Prvý kontakt s kaňonom nastáva asi po 20 minútach pri Holubiom jazere. Návštevníci tu obdivujú priezračnú vodu, holuby však nevidno. Pridŕžajúc sa chodníka zisťujeme, že občas vystúpa pomerne vysoko a tým aj ďalej od dna kaňonu. Volíme preto vlastnú stratégiu ísť čo najbližšie ku korytu. Pokračujeme po obnaženom vápencovom dne. Preskakujeme menšie a obchádzame väčšie vodou vyhĺbené hrnce a kotly. Miestami sú hlboké a široké niekoľko metrov. Pošmyknúť sa na hladko opracovanom povrchu skál znamená nechcený kúpeľ.

Prichádzame k ďalšiemu jazierku. Kto sa v jeho vodách okúpe, omladne. Vo Vani mladosti, lebo tak sa hlbočina volá, už niekoľko odvážlivcov skúša jej účinky. Pridáva sa aj väčšina z nás. Ostatných zláka opekaná klobása a pohár vína neďalekého stánku.

Miestu venujeme drahocenných 40 minút. Tu sa končí púť pre väčšinu návštevníkov, turistický chodník sa stáča po protiľahlom brehu späť. Pri rozhovoroch s domácimi títo prejavia údiv nad naším úmyslom ísť ďalej. Prekonávame kolmú stienku nad jazerom a pokračujeme kaňonom.

Skalné steny sa čoraz viac približujú, dosahujú tu najvyššiu výšku (350 m), kaňon sa zužuje. Aj voda sa začína strácať, dno je pokryté vápencovým štrkom. Úzke koryto je na viacerých miestach prehradené niekoľko metrov vysokými skalnými blokmi. Objaví sa aj voda, avšak vo vymletých skalných priehlbinách, stojatá a zahnívajúca.

Členitosť dna sa zväčšuje, zväčšuje sa aj výskyt a veľkosť skalných zátarasov. Sú miesta, kde hľadáme spôsob ako ich prekonať. Navzájom si podávame ruky, o skalné steny opierame krátke brvná a robíme ako také stupy. Ideme jednotlivo, čakáme až pred nami idúci zdolá prekážku. Opatrne kráčame aj po vodorovných brvnách niekoľko metrov nad hladinou.

Rozostupy medzi nami sa zväčšujú, už na seba viacerí ani nevidíme. Konečne sa úžina roztvára, brehy miznú a z riečky je len malá stružka. Začína bežný terén chodníkom v lese. Z pravého brehu prejdeme na ľavý a ocitáme sa malej čistinke, spájajúcej dve údolia. Opäť prekročíme tok a po pár krokoch prudko zabočíme vľavo do svahu. Táto odbočka sa zrejme niektorým stala osudná, značka je ľahko prehliadnuteľná. Nasleduje tiahle stúpanie, neskôr sa zmení na traverz svahu kopca. Už širšia lesná cesta vyústi na planine a veľkým pravotočivým oblúkom smeruje na juhovýchod.

Stmieva sa. Ideme po malých skupinkách bez vizuálneho kontaktu so susednými. Červené značky (kruhy) na kmeňoch stromov už nevidno. Vyťahujeme mapy a čelovky. Rázcestie v teréne však na mape nie je. Je len na nás, či správne zvolíme. Kdesi v diaľke zbadáme svietiť dva pohybujúce sa kužele. O chvíľu znova. Treba sa dostať na cestu, tá nás určite dovedie k cieľu. Tam sa predsa presunul a čaká na nás autobus.

Trvá asi hodinu, keď sa k nej priblížime. Krížom cez vysokú trávu si skrátime chôdzu. Konečne sme na ceste. Ktorým smerom? Intuitívne rozhodneme, že treba dokončiť okruh. Zastavujeme ukrajinské auto. Vodič nám potvrdí správnosť smeru, k stredisku s vrcholovou stanicou kabínkovej lanovky pod Aj-Petri vedie odbočka vpravo. Nepovedal však, že až v poradí druhá. Pri prvej odbočke dobiehame skupinku idúcu pred nami, stoja a váhajú.

Niekomu napadne spojiť sa mobilom s vodičom nášho autobusu. Po chvíli sa to podarí. Nie sme prví, pred pár minútami navigoval skupinu pred nami. Kráčame isto k druhej odbočke, nálada je dobrá, aj mesiac sa usmieva. Odbočka asfaltovej cesty najskôr stúpa, po dosiahnutí najvyššieho bodu začne klesať ku stredisku. Už vidíme na anténe autobusu blikajúce svetlo. To na ňu vodič pripevnil svoju čelovú lampu a uľahčil nám tak orientáciu.

Asi pol hodinu po našom príchode prišla posledná skupina. Do polnoci zostávajú dve hodiny. Rozložiť stany, niečo zjesť a určite bez problémov zaspať.