Ski: Veľká Fatra na skialpoch, prejazd Veľkej Fatry

Veľká Fatra je len jedna! zimný prechod

Veľká Fatra je moja srdcová záležitosť. A z rozprávania známych, ako aj z čítania turistických časopisov viem, že nielen moja. Pretože jednoducho Veľká Fatra je ozaj veľká. Veľká krásou, malebnosťou, intímnosťou, prítulnosťou, farebnosťou, hrdosťou, nenapodobniteľnosťou - skrátka veľká najmä duchom, ktorý odzrkadľuje nevšednú hmotnú krásu.

Jej najvyššie vrcholy nedosahujú výšku najvyšších karpatských vrchov. Ale ich krása je v niečom aj vyššia ako nepopierateľná krása tatranských velikánov, ktoré predstavujú najvyššiu časť Karpát. Pripadá mi to tak, akoby Stvoriteľ pri tvorbe nádherného karpatského oblúka na území dnešnej Veľkej Fatry zastal a oddychoval, takže mal viac času, aby sa mohol tomuto kúsku zeme venovať trochu viac.

Bývam v Košiciach už vyše 40 rokov, ale narodil som sa v Ružomberku, ktorý leží na severovýchodnom úpätí Veľkej Fatry. Veľmi dobre si pamätám rodinné výlety v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pod Veľkú Fatru na Podsuchú a do Korytnice. Cestovali sme tam úzkorozchodnou železničkou z ružomberskej železničnej stanice. Vagóny boli v lete zboku otvorené, viali tam len akési rolety a vôkol sa odvíjal film krásnej fatranskej prírody s lúkami a úpätiami, obsypané mnohými senníkmi.

Na mňa, malého chlapca, tento nenapodobiteľný a originálny film zanechal veľmi hlboké a nezmazateľné spomienky. V pamäti mi utkvela aj cesta v jeden letný teplý deň, keď nad Smrekovicou šantila lokálna búrka a my sme z vláčika pozorovali úžasnú farebnú hru letného slnka a búrkových mrakov… Veľká škoda, že táto úzkokoľajka, lokálne nazývaná Korytnička, už dlhé roky nechodí. Nahradila ju frekventovaná cesta cez Donovaly do Banskej Bystrice.

Predtým sa chodilo autami z Ružomberka do Bystrice cez Liptovské Revúce kľukatou cestou sedlom Veľký Šturec. Avšak do Liptovskej Osady a Korytnice bola mašinka z Ružomberka hlavným dopravným prostriedkom. Ale potom koľajničky milej Korytničky zväčša rozobrali… Žiaľ rovnako obstáli všetky malebné slovenské úzkokoľajky. Napríklad čiernovážská. Tá začínala v Kráľovej Lehote a mala viacero odbočiek do nízkotatranských dolín, pričom tá hlavná išla až pod samotné úpätie Kráľovej hole.

Aj na túto železničku mám z detstva hlboké spomienky. Teraz by mnohí chceli tieto horské úzkokoľajky obnoviť… Vďaka niektorým nadšencom sa podarilo zachrániť aspoň časť čiernohronskej železničky. Nuž čo, človek je už raz asi taký - mnohé veci si začne vážiť, keď ich už nemá…

Ako som sa presťahoval do Košíc, do Veľkej Fatry som dlhé roky nechodil. Ale spomienkami som tam bol stále. A počas cestovania z Banskej Bystrice do Ružomberka som vždy aspoň na chvíľu zastal a absorboval veľkofatranskú atmosféru. Do Veľkej Fatry som sa začal vracať až pred pár rokmi. Najprv na bicykli a potom aj na lyžiach. Zimné organizované turistické prechody Veľkej Fatry majú tradíciu už od roku 1957.

V minulosti sa na týchto prechodoch zúčastňovalo aj vyše 100 turistov. Štandardne nocovali v troch chatách, ktoré boli na hrebeni zhruba rovnomerne rozmiestnené, a to: na Kráľovej studni, pod Borišovom a na Smrekovici. Vzhľadom na obmedzenú kapacitu chaty pod Borišovom, otužilejší turisti bežne spávali aj v neďalekých opustených salašoch. V posledných rokoch masovosť prechodu skončila a tento prechod sa začal organizovať pre menšie skupinky.

Veľká Fatra býva v zime náročná a často aj krutá. Svedectvom toho sú viaceré tragické prípady. Naposledy v roku 2002. Vtedy skupinka prevažne českých turistov (aj za účasti dvoch košických kamarátov - horolezeckých harcovníkov Gastona a Vlada) počas absolvovania pravidelného prechodu v zlom počasí prišla o pražskú turistku a martinského skúseného sprievodcu. Bol taký nečas a zlá zhoda náhod, že ani starý fatranský vlk to nezvládol! Aj preto so starým kamarátom Karčim Sopkom uprednostňujeme málopočetné skupinky, ktoré nie sú dopredu viazané na fixný termín s neistým počasím.

Ak nám to povinnosti dovolia, vyberieme si termín, počas ktorého je prognóza pekného počasia. A práve takáto situácia nastala v prvej polovici januára 2006: je mrazivé a jasné počasie. V Košiciach je síce pomerne málo snehu, ale na strednom Slovensku je už poriadna snehová nádielka. Na najbližšie dni hlásia ustálenú tlakovú výš s jasným počasím. A tak volám Karčiho s návrhom prejsť hrebeň Veľkej Fatry na lyžiach. Karčiho nie je treba vôbec prehovárať - hneď si dohodujeme zraz 12.1.2006 skoro ráno na košickej železničnej stanici.

Deň prvý (Ružomberok - Smrekovica, 14 km, 1 275 m)

V Košiciach nasadáme do rýchlika smer Bratislava, cieľ Ružomberok. Najprv je ešte tma, ale ani po rozbrieždení očakávané slnko nevidíme. Po pár jasných dňoch nastala inverzia. A tá, až na krátke prerušenie pod Tatrami, trvá počas celej cesty do Ružomberka. V Ružomberku vystupujeme za pomerne hustej hmly a po chvili nastupujeme na skibus do Hrabova, odkiaľ ide lanovka a zjazdovka až na známe lyžiarske stredisko Málinô Brdo (tento názov si pamätám z detstva, teraz sa skôr používa názov Malinné, - ale uznajte: nie je to Málinô Brdo krajšie a pôvodnejšie!?

Aktuálny marketingový názov tejto oblasti je Skipark Ružomberok. Globalizácia sa doslova derie pod kožu aj v názvoch a vyvoláva vo mne zimomriavky, i keď sa považujem za kozmopolitu…). Chceme si kúpiť lístok na autobus, ale šofér nám oznamuje, že doprava je zdarma. Celkom príjemné prekvapenie. Po vystúpení pri údolnej stanici lanovky rýchlo zisťujeme pointu. Cena lístka lanovkou v dĺžke 1,6 km a prevýšením 400 metrov je 200 Sk na osobu. Ako rýchlo sme tento fakt zistili, tak rýchlo sa s Karčim rozhodujeme (v duchu pravidla: Umenie je rýchlo a správne sa rozhodnúť. A keď nie správne, tak aspoň rýchlo!).

Na naše Brdo (úvaha kozmopolitu - nebolo by to krajšie ako Brdô?!) radšej vyšliapeme po dvojkilometrovej perfektne upravenej zjazdovke. Má to minimálne dve výhody: trochu sa rozhýbeme a zároveň ušetríme na drahocenné pohonné hmoty pre fatranskú hrebeňovku v podobe žltého penivého moku. Na naše turistické lyže typu "backcountry" (preložené do slovenčiny "návrat k prírode") dávame stúpacie pásy a plní očakávania a odhodlania začíneme stúpať hore. (Lyže tohto typu vrele doporučujem každému lyžiarovi-turistovi. Majú charakter bežiek, ale lyža backcountry je širšia a má oceľové hrany a navyše topánka umožňuje v prípade potreby pohodlnú chôdzu).

Na úpätí zjazdovky z Malinného sa ukazuje už očakávané slniečko. Obloha je úplne jasná. Tu sa aj zastavujeme za účelom doplnenia spomínaných pohonných hmôt. Obaja vieme, že na fatranskom hrebeni sú možnosti ich doplňovania veľmi sporadické: najbližšie je o päť hodín cesty Smrekovica. Nevadí, zvládli sme už aj horšie!

Stúpame na vrchol Malinneho Brda po strmej zjazdovke. Zhora sa spúšťajú lyžiari - zjazdári, čo pre nás, stúpajúcich lyžiarov - turistov, nie je veľmi príjemné. Cestou nás míňajú aj lyžiari, ktorí počas zjazdu filmujú. A veru je čo - výhľady sú krásne a ďaleké, nadovšetko dominuje blízky Choč a majestátne Západné Tatry a Vysoké Tatry. Na svahu sa ozýva najmä ruština a maďarčina.

Dosahujeme Málinô Brdo a zároveň vrcholovú stanicu lyžiarskych vlekov (1 209 m), na ktorej odbočujeme doľava smerom na juh na hlavný veľkofatranský hrebeň. Prejdeme len zopár metrov, a charakter našej túry sa razom rapídne mení. Sme na turistickej lyžiarskej stope, veľmi málo prebrázdenej a profilovo a technicky dosť náročnej, po lyžiaroch ani chýru. Klesáme do sedla pod Vtáčnikom, kde sa pripája zelená značka vedúca okolo svetoznámej rázovitej obce Vlkolínec.

Nasleduje plynulé stúpanie v severnom svahu, ktoré je miestami dosť strmé, až do Nižného Šiprúnskeho sedla (1 327 m). Cestou viackrát zastavujeme a kocháme sa krásnymi scenériami, pričom môj foťák je permanentne zamestnaný (koniec koncov ako počas celej tejto túry). Obzvlášť impresívne na mňa pôsobí pohľad z hrebeňa za Vtáčnikom (1 090 m) na sever so zasneženým senníkom v úbočí.

V sedle vidno zo smerovníkov asi len hornú tretinu, toľko je tu snehu. Navyše je dosť mrazivo a fúka. A tak sa tu veľmi nezdržiavame a pokračujeme ďalej miernym zjazdom. Čohvíľa vietor ustáva a tak zastavujeme, aby sme sa najedli. Za ideálneho počasia ideme ďalej. V pohode stúpame cez známy úsek Jánošíkovú kolkáreň, môj foťák nepozná odpočinok, zato ja áno. Veď ako ináč by som tú okolitú nádheru mohol zvečniť! Veľmi pekné výhľady sú na celú Malú Fatru - Lúčanskú časť s charakteristickým Kľakom (1 352 m) aj jej Krivánsku časť s charakteristickým Veľkým Kriváňom (1 709 m).

Karči je stále predo mnou. Nefotí, lebo nevzal foťák a tak prenechal celú zodpovednosť za fotodokumentáciu mne, ale je trpezlivý a čaká ma. Fatranská príroda v symbióze s množstvom čistučkého prašanu vytvára doslova umelecké hodnoty. Jedno ich spoločné dielo identifikujem na fotke až v teple domova: a to zasnežený nízky strom úplne pripomínajúci fatranského ľadového medveďa.

V dokonalej pohode prichádzame na malebné zasnežené lúky s ojedinelými stromami pod Malou Smrekovicou, kde sa nám odkrývajú nádherné výhľady na nízkotatranský hrebeň Prašivej. Sú skoro tri hodiny odpoludnia a zimné slnko, ktoré je už značne nízko nad horizontom, vytvára spolu s bielučkým snehom pôsobivú farebnú scenériu. Samozrejme, že k slovu sa dostáva aj foťák a okrem sólo fotiek zapínam panoramatický režím môjho digifoťáku Canon a cvakám… Jedna fotka totiž zďaleka nemôže zachytiť túto širokospektrálnu krásu.

Cez les krivoľako zjazdujeme (asi mimo značky, pretože ju nikde nevidíme), až sa pred nami objavuje vojenská zotavovňa na Smrekovici. Zastavujeme pri nej a ja sa idem informovať o možnostiach prenocovania. Izieb majú voľných dosť, cena nocľahu 650 korún sa nám však zdá privysoká. A tak pokračujeme cez tunajšiu zjazdovku ďalej smerom na neďaleký horský hotel Smrekovica. Celé prostredie na Smrekovici je ideálnym lyžiarskym terénom, ale vzhľadom na jej istú odľahlosť dosť zabudnutým. Pre ozajstných milovníkov zimy a lyžiarov - turistov je to ozaj skvelé miesto na rekreáciu.

Na hornej stanici vleku nám vlekári oznamujú, že na chate je ubytovaná skupinka Maďarov a že nevedia, či tam bude niečo voľné. Po krátkej porade s Karčim sa rozhodujeme zísť dole po zjazdovke k tomuto zariadeniu, uvedomujúc si isté riziko neúspechu. Karči vchádza dnu zistiť situáciu. Dosť dlho sa nevracia, čo vo mne vzbudzuje obavy, či nocľah dostaneme. Nakoniec prichádza s dobrou správou - máme dvojposteľovú izbu s cenou 350 korún na osobu, pričom medzičasom sa Karči aj ubytoval.

Táto správa ma pochopiteľne poteší a zároveň vo mne vzbudzuje otázku: prečo medzi dvomi blízkymi a porovnateľnými ubytovacími zariadeniami je v cenách ubytovania taký priepastný rozdiel?! Odpoveď si dávam pomerne rýchlo a sám: vlastníkom jedného je štátny a nepružný moloch a vlastníkom druhého je trhovo orientovaný súkromný podnikateľ.

(Poznámka: V lete 2008 to už neplatilo. Horský hotel bol na rovnakej cenovej úrovni ako vojenská zotavovňa, zmenil majiteľa i proturistický prístup. A tak sme na Karpatiatour 2008 spali vo vojenskej zotavovni, kde sem boli spokojní).

Izba je celkom slušná, pričom ihneď využívame možnosť teplej sprchy. Vzápätí navštevujeme jedálenskú časť hotela, kde si najprv dávame zaslúžený mok, potom večeru o opäť mok, či lepšie povedané moky (Martiner). Pomaly sa k večeri zbiehajú maďarskí hostia - lyžiari, poniektorí už v dosť povznesenej nálade. Z reproduktorov sústavne vyhrávajú rôzne maďarské pesničky. Osobne by som v strede Slovenska rád počul aj niečo iné. Ale keď vidím nefalšovanú radosť maďarských bratov, prameniacu z ich šlágrov, tak sa v duchu radujem spolu s nimi.

Ukladáme sa do postelí pomerne skoro. Dnešných 15 km s celkovým prevýšením 1 275 m sa nezdá veľa, ale vzhľadom na náročný hrebeňový snehový terén si naše telá pýtajú zaslúžený oddych. Pritom si uvedomujem, že na lyžiarskej trase Málinô-Smrekovica sme za ideálneho počasia a dobrých snehových podmienok napodiv nestretli ani jedného človiečika!

Deň druhý (Smrekovica - Chata pod Borišovom, 17 km, 675 m)

Po raňajkách za jasného mrazivého rána opúšťame sympatický smrekovický horský hotel ležiaci v nadmorskej výške 1 339 m. Už prvé chvíle dnešného dňa veštia skvelú túru. Začíname plynule stúpať tiahlym stúpaním na Skalnú Alpu (1 463 m). Traverz Skalnej Alpy patrí medzi exponovanejšie úseky, naľavo pod nami je pomerne prudký svah. Zážitok nám trochu strpčujú hlboké stopy pešiaka v lyžiarskej stope.

Takýchto expertov neviem pochopiť: jednak zničia stopu a zároveň sa sami natrápia. Aj v okolí Košíc ich býva pomerne dosť! Ísť v hlbokom snehu pešo mi pripadá ako ísť v lete na sánkach! Čítal som, že v Nórsku je porušenie lyžiarskej stopy pešiakom vážny priestupok. Veru, malo by to platiť aj na Slovensku! Šľapaje pešiaka - borca naštastie končia v Severnom Rakytovskom sedle a pokračujú na vyhliadkový vrch Rakytov (1 567 m).

My pokračujeme traverzom západným svahom Rakytova po žltej značke, kadiaľ vedie zimná cesta. Zelená značka cez vrchol je letný variant, kamaráti pred rokom to však prešli aj na lyžiach. Žlté značkovanie máme problém nájsť, a tak sa radšej držíme slabšie viditeľnej stopy. Asi v polovici traverzu Karči vyslovuje podozrenie, že ideme asi príliš vysoko a zle.

Pozerám na hodnotu aktuálnej nadmorskej výšky na mojom osvedčenom už dvanásťročnom výškomere Avocet - tá je 1 330 m. Karčiho ubezpečujem, že podľa tejto hodnoty ideme správne. A tak pokračujeme ďalej až dôjdeme správne do Južného Rakytovského sedla (1 295 m). Starý dobrý Avocet opäť preukázal svoje cenné služby! Prechádzame úzkym hrebienkom pod Kriačkov, na ktorý sa štveráme asi najstrmším stúpaním celej hrebeňovky. Po dosiahnutí vrchu Kračkov (1 398 m) sa otvárajú krásne výhľady na neďalekú typickú siluetu Čierneho kameňa (1 479 m), ako aj vzdialenejšie známe fatranské vrchy - pojmy: Ploskú a Borišov.

Až do sedla pod Čiernym kameňom (1 266 m) je mierne klesajúci široký svah, zakončený rovinkou s dobrou stopou. Po najstrmšom veľkofatranskom stúpaní to asi je najkrajší bežkársky úsek celej hrebeňovky. Symbolizuje to okamžitú odmenu za mimoriadnu námahu. Traverzujeme Čierny kameň až prichádzame do rozložitého Sedla Ploskej (1 420 m). Smerovníky sú značne skorodované a zdecimované časom (a to sme v národnom parku EÚ). Sólo tabuľa nás informuje o tom, že sa nachádzame v lavínovom teréne (aj s anglickým Avalanche Area - vivat EÚ!).

Zo sedla stúpame širokým ploským chrbtom najtypickejšieho a podľa mňa najkrajšieho vrchu Veľkej Fatry - nenapodobniteľnej Ploskej (1 532 m). Z vrcholu sa nám otvárajú nádherné široké rozhľady. Vyberáme plechovky Pilsner Urquell a konzumáciou tohto jedinečného moku umocňujeme jedinečnú vrcholovú atmosféru za excelentného jasného zimného počasia. Po nabažení sa tejto krásnej chvile schádzame dole smerom ku Chate pod Borišovom.

Kúsok ideme na lyžiach, ale potom vyzúvame lyže a strmý úsek schádzame radšej pešo. V dolnej časti si lyže obúvame a o chvíľu konečne stretávame prvého turistu počas tejto túry! Pustíme sa s ním do reči. Vysvitne, že je to ružomberský majiteľ penziónu, pôvodom z Košíc. Býva v Ružomberku vyše 20 rokov a nevie si vynachváliť nádherné ružomberské okolie s nespočetnými možnosťami túr za každého ročného obdobia.

Využívame jeho dobrú znalosť širokého okolia a tak zisťujeme fatranské cyklomožnosti, obzvlášť sa ho pýtame na hrebeňový úsek Smrekovica - Ružomberok, ktorý plánujeme s Karčim a spol. absolvovať tohto roku na bicykli v rámci nášho tradičného týždenného cykloturistického putovania Karpatiatour. Tento úsek je v najnovších mapách označený ako cyklotrasa. Náš stretavší turista potvrdzuje moje obavy: je to bicyklom prechodné, ale vzhľadom najmä na trsy vedľa úzkeho chodníka to nie je vôbec jednoduché. Nevadí, aj tak to asi toho roku skúsime!

Na milú Chatu pod Borišovom (1 310 m) prichádzame pomerne skoro, sú tri hodiny odpoludnia. Túto chatu považujem za dar Boží. Najmä preto, že sa napriek problémom dokázala uchovať, ako aj pre krásne okolie, svoju významnú strategickú polohu v strede veľkofatranského hrebeňa a iné vlastnosti, ktoré ju robia doslova neoceniteľnou. Vchádzame do chaty, ktorá zvnútra pôsobí veľmi útulne a domácky.

Skladáme sa v izbe na poschodí, prezliekame sa a schádzame dole ku krbu, ktorý premyslenými prieduchmi dostatočne vyhrieva celú chatu. Pozdravujeme sa s chatárom Stanom Arendášom, ktorý ako nájomca chatu za posledné roky značne pozdvihol a ktorého osobne spájam s chatou tak, ako vrch Ploskú s Veľkou Fatrou. Jeho verný vlčiak Ňafo (domácke meno) - inak člen horskej služby s náležitým označením v podobe dresu s červeným krížom - sa mi na Stanov pokyn dá aj odfotiť. Na fotenie je Ňafo inak veľmi alergický, pretože to vraj vníma ako tvrdý zásah do vlastnej integrity! O to cennejšie sú naše fotky!

Po obede či skôr večeri sa s Karčim rozhodujeme vyjsť na vrch Borišov (1 510 m ), týčiaci sa nad chatou na bočnej rázsoche veľkofatranského hrebeňa. Karči vyšliape za súmraku až hore, ja len pod vrchol, kde vyťahujem statív a v nočnom režime foťáku robím fotky fotogenického okolia s dvomi hlavnými veľkofatranskými dominantami: Chatou pod Borišovom a Ploskou. Vraciame sa na chatu, popíjame penivý mok a pritom sa zoznamujeme s našim moravským spolubývajúcim Honzom z Rožnova pod Radhoštěm.

Sprvu nás všetkých piatich hostí umiestňujú do jednej izby, ale napokon na našu žiadosť je nám umožnené ísť do údajne chladnej severnej izby. Vďaka dobrému systému prieduchov od krbu sa nám však vôbec nezdá chladná. Debatujeme s moravským priateľom, ktorý sólo prišiel na chatu z Liptovských Revúc a teraz uvažuje, ako zajtra ďalej. Honza na naše doporučenie mení svoj pôvodný plán ísť smerom na Smrekovicu na ľahší a scénericky o niečo krajší hôľnatý úsek z Ploskej na Krížnu.

Karči si líha o niečo skôr, ja s Honzom pri pivku ešte chviľku debatujeme a pritom vychutnávame pred krbom teplé domovské prostredie chaty. Ešte dnešné údaje: 17 km, 675 výškových metrov - v podstate to bola pohoda, umožňujúca časté fotenie a dokonalé absorbovanie fatranskej zimnej nádhery. Zaspávam sladko a dobre - inak to po krásnej túre a na borišovskej chate ani nemôže byť!

Deň tretí (Chata pod Borišovom - Staré Hory, 17 km, 755 m)

Raňajkujeme klasicky praženicu, pričom zdravotná ranná Demänovka nesmie chýbať! Pred odchodom nás ešte fotí pred chatou chatár Stano a na jeho povel a po prísnom príkaze pózuje s nami aj vlčiak Ňafo. Počasie je už tretí deň rovnaké: obloha úplne jasná, mráz taký akurátny a bezvetrie.

Šliapeme na Ploskú v stopách včerajšieho zostupu, pár sto metrov pred nami je Honza, ktorý vyrazil o niečo skôr. Na svahu Ploskej vyzerá ako malý chrobáčik. Ploská zdanlivo vyzerá ako nejaký nenáročný výstup, ale od chaty je to slušné stúpanie. Teraz tento kopec čiastočne cloní ranné slnko, čím sa vytvárajú zaujímavé fotogenické obrazy. Samozrejme, že okamžite zamestnávam svoj foťák.

Dosahujeme vrchol a včerajšia panoramatická paráda sa opakuje, akurát teraz je ráno a slnko je inde. Veľmi dobre vidno aj známu Lysú horu na Morave, Babiu horu a samozrejme Malú Fatru a všetky Tatry. Opäť plne preciťujem, že rodné Slovensko to sú vlastne najmä malebné a rozmanité kopce a niekde medzi nimi údolia, kde žijú utiahnutí a honiaci sa človiečikovia.

Z Ploskej nasleduje relatívne pohodlný zjazd do sedla pod Chyžkami (nazývanými aj Kýškami) vo výške 1 340 m. Pod sedlom smerom na východ je salaš. Tu sa pripája aj žltá značka, vedúca Zelenou dolinou z Liptovských Revúc. Pozorne sledujem odlesnené východné úbočia a všímam si zvážnicu, ktorá sa dostáva severným úpätím doliny takmer do sedla. Keďže s Karčim uvažujeme v rámci pravidelnej cykloakcie Karpatiatour vyjsť aj nad Chatu pod Borišovom, majú pre nás tieto skúmania aj praktický význam. Fotím preto túto časť pre ďalšie podrobnejšie cykloanalýzy.

Pekným úsekom prechádzame ďalej do sedla pod Suchým vrchom. Táto lokalita je najvýznamnejšia z hľadiska skalnej vápencovej vegetácie, teraz pod záhaľami snehu to však nemôžeme vidieť. Scénericky je to však v zime veľmi pekné, podľa mňa najkrajšie z celého hlavného hrebeňa. A to vôbec neznamená, že ostatné časti sú nejaké bežné - celá Veľká Fatra je totiž jedná veľká nádhera! Otáčam sa späť, aby som sa pozrel na Ploskú, akú si ju pamätám s podobného zimného prechodu pred tromi rokmi.

Očakávam podobné krásne pohľady na túto ladnú kráľovnú Fatry. A moje očakávanie sú nielen naplnené, ale aj prekročené. Ploská si spokojne hovie v zimnom ráne a ukazuje svoje ladné krásy, zvýraznené tieňmi slnka. Pripomína to ladné tvary ženského tela. Keby sa uskutočňovala celosvetová súťaž Miss lady - kopec, tak Ploská by určite patrila medzi horúce kandidátky! Samozrejme, že tieto akty Ploskej fotím. (Poznámka: A jednu zo série týchto fotiek Ploskej zasielam neskôr do fotosúťaže časopisu Treking, kde získava 3. miesto… Ďalšie fotky Ploskej sú na picasaweb.google.com/karpatiatour).

Nasleduje strmší výstup, pričom traverzujeme východné svahy Suchého vrchu. Niektorí zvyknú túto časť prechádzať muldou pod nami (smerom hore i dole), my ideme dôsledne zimnou vytýčenou cestou. Svah nad muldou nie je celkom lavínovzdorný a opatrnosti nie je nikdy dosť! Snehu je ozaj neúrekom a počas výstupu sa doň zabárame tiež dosť… Prichádzame na sedlo pod Suchým, odkiaľ už širokým hrebeňom s peknými výhľadmi dosahujeme špicu Veľkej Fatry - Ostredku (1 592 m).

Tu sa stretávame nielen s naim spolubývajúcim z borišovskej chaty Honzom, ale aj s veselou skupinou mladých českých turistov. Skupinku tvoria piati chlapci a jedna vlčica. Noc strávili bivakom neďaleko Krížnej, teraz sú spolu s nami nadšení nádherným kruhovým výhľadom na slovenské vrchy. A obzvlášť ich nadchýna pohľad na západ na rodnú hrudu, kde vidno 85 km vzdialenú moravskú Lysú horu (1 323 m), ktorá je najvyšším vrchom Moravskoslezských Beskýd.

Na túto skutočnosť nás v eufórii aj upozorňujú. Skvelú atmosféru sa snažíme nielen plne absorbovať, ale aj zvečniť. A tak my fotíme ich, oni fotia nás; ja fotím Honzu, Honza fotí mňa; oni fotia Honzu, Honza fotí ich atď. až nakoniec… ideme ďalej každý svojou stranou fatranskou zimnou nádherou. My s Karčim a Honzom na juh, moravskí bratia na sever.

Úsek medzi Ostredkom a známou Krížnou (1 574 m - tretí najvyšší bod po Ostredku a Frčkove) meria 3,5 km a patrí medzi fatranské bonbóniky. Ideme hôľnatým mierne zvlneným a širokým hrebeňom s obojstranne nádhernými výhľadmi. Je sobota a stretávame po dvoch ľudoprázdnych putovaniach pomerne veľa turistov. A to najmä bežkárov ale aj skialpinistov, ktorí tu vyšliapali od konca lyžiarskeho vleku strediska Krížna-Turecká. Prechádzame nenápadný kopec Frčkov (1 586 m), ktorý napriek svojmu nenápadnemu tvaru a polohe je druhým najvyšším vrchom Veľkej Fatry po veľmi blízkom Ostredku (1 592 m).

Krátko sa zastavujeme na Krížnej, kde stojí opustená vojenská socialistická stavba, a pokračujeme dole cez Líšku až na koniec vleku. Tento úsek je celkom dobre zjazdný aj našimi backcountry lyžami, oproti nám stúpa hore množstvo skialpinistov. Niekedy tu premávala aj sedačková lanovka, na ktoré mám dobré i horšie spomienky z detstva, keď som ešte intenzívne zjazdoval.

Tie dobré sú na lyžovačku na svahu, ktorý sa svojimi parametrami môže porovnať s Chopkom v Nízkych Tatrách. Tie horšie sú na treskúcu zimu, keď som stuhnutý vystúpil na hornej stanici a nevedel som ani sánkou pohnúť… Odvtedy však vo Váhu pretieklo hodne vody, a medzičasom sedačku rozobrali a z jej hornej stanice ostala len ošarpaná budova. Ostáva len dúfať, že tento lyžiarsky veľmi atraktívny kút sa dožije lepších čias…

Momentálne tu premáva zopár vlekov. Svah je veľmi strmý, ale takmer vôbec neupravený. To oboje v kombinácii s našimi lyžami spôsobujú, že dole kopcom schádzame dosť pomaly a s problémami. Nemalé problémy majú aj niektorí na zjazdovkách. V dolnej najstrmšej časti radšej na chvíľu dávam dole lyže, Karči sa pokúša aj toto zísť, ale nakoniec nasleduje môj čin.

Znovu si obúvame naše "drievka" až schádzame k údolnej budove bývalej sedačky. Teraz tam je reštaurácia, v ktorej sa chceme po takmer šiestich hodinách túry občerstviť. Je tam však plno a tak po telefonáte domov, keď syn Tomáš mi zisťuje na internete spojenia zo Starých Hôr do Košíc, sa rozhodujeme pešo zísť dole 3 km do osady Staré Hory. Prechádzame cez obec Turecká, ktorá leží totálne učupená pod horami a kde v zime slnko ani nezasvieti.

V Starých Horách čoskoro prichádza autobus, ktorým cestujeme do Ružomberka. Tu hneď prichádza rýchlik do Košíc, a tak nám ani neostáva čas na občerstvenie na ružomberskej stanici. Až v jedálenskom vozni si dávam zaslúžené penivé osvieženie a niečo pod zub. Zároveň si vo foťáku prezerám fotky, ktorých som spolu počas troch veľkofatranských dní urobil vyše 250, pričom takmer všetky vzhľadom na počasie a charakter krajiny sú vydarené.

Sem-tam sa pozriem z okna na utekajúcu krajinu, vľavo sú ako na dlani Západné Tatry, vpravo Nízke Tatry. Obe pohorie sú zaliate zapadajúcim slnkom, ktoré ich sfarbuje do oranžova až fialova. Nádhera! V duchu si pomyslím: načo sa ľudia trepú do ďalekých krajín a hôr, keď tu za humnami majú takú krásu, ktorá vždy vie pripraviť nové a nevšedné zážitky. A pritom sa teším na ďalšie fatransko-tatranské výlety, či už v lete na bicykli, alebo v zime na lyžiach. Vivat karpatské hory a doly!

Zimný prechod 12. - 14.1.2006 (48 km, 2 705 m)

• 12.1.2006 Ružomberok - Smrekovica 14 km, 1 275 m
• 13.1.2006 Smrekovica - Chata pod Borišovom 17 km, 675 m
• 14.1.2006 Chata pod Borišovom - Staré Hory 17 km, 755 m