Trasa: Smrekovica a Branisko v zime

Zimný výstup na tajomnú Smrekovicu, Branisko

Východoslovenské pohorie Branisko sa tiahne severojužným smerom v dĺžke 20 km a prevyšuje okolie o vyše 700 metrov. Preto vyzerá z oboch strán - západnej spišskej i východnej šarišskej - mohutne ako nejaká hradba. Z nej najviac vyniká najvyššia Smrekovica - dôstojná kráľovná Braniska. Je takmer celá zalesnená a pomerne ťažko dostupná.

Chodníky, vyznačené na jej vrchol len od roku 2004, sú strmé a vedú hustým porastom. Vo februári 2011 som sa podujal, že splatím dlh voči tejto hore a konečne ju navštívim. Za východisko túry som zvolil Chvalabohu - priesmyk Braniska vo výške 751 metrov.

Snehu je aj na horách málo a tak sa na zimnú túru vydávam netradične pešo. S pomocou paličiek kráčam po modrej značke smerom do sedla Smrekovica. Po chvíli prichádzam k tabuľke, ktorá je nasmerovaná k ponorovej jaskyni Diablova diera. Je to zaujímavá lokalita, pretože tu sa potok Veľká Svinka prameniaci pod Smrekovicou rozdvojuje (odborníci tomu hovoria bifurkácia). Časť potoka prechádza ponorom na západnú spišskú stranu pohoria.

Druhá časť pokračuje na východnú šarišskú stranu ako Veľká Svinka a pri Kopytovciach sa spája s Malou Svinkou (prameniacou pod Bachurňou). Malá Svinka sa stala neslávne známou v roku 1998, keď spôsobila veľkú povodeň počas ktorej zahynulo 53 ľudí. Cez chatovú osadu Branisko prichádzam na rázcestie modrej a zelenej značky. Okrem rázcestníka je tu osadená pekná mapka s fotografiami Veľkého Slavkova a výzva proti plánom obnoviť kameňolom, čím by sa narušilo vzácne prírodné prostredie.

Mierne stúpajúca cesta ma vyvádza z lesa na otvorenejší terén, na pravej strane sa objavujú lúky s ojedinelými stromami a kríkmi. Je zamračený sivý zimný deň, a tak si len predstavujem krásne šťavnaté farby, ktorými táto malebná oblasť ožije na jar. Už sa teším, ako sa budem nimi kochať počas plánovanej cyklotúry celým hrebeňom Braniska a Bachurne z Chvalabohu až do Sabinova. Túto trasu možno zaradiť medzi najkrajšie horské cyklotúry na Slovensku.

Mysľou sa vraciam do reality, ktorá má osobitné melancholické čaro. Serpentínami sa dostávam na čistinku a predo mnou sa zjavuje chata. Ako sa k nej približujem, všímam si tváre za oknom. Chata vo výške 1 000 m je označená ako "Simona pod Smrekovicu". Zrazu vychádza z chaty mladý muž a oslovuje ma: "Poďte ku nám na štamperlík! Sme veľmi radi, že po dlhom čase tu vidíme človeka a obzvlášť že turistu!" "Ďakujem pekne, takéto milé pozvanie nemôžem odmietnuť" odpovedám a vchádzam do teplej chaty. Slovanská pohostinnosť a tradičné zvyky sa v odľahlých horách chvalabohu ešte zachovali.

Postupne sa zoznamujem s Richardom, Jožom, Slavom a Mariánom. Sú to kolegovia - kamaráti zo Spišského Podhradia, ktorí tu trávia 5. ročník tradičnej zimnej akcie s deťmi a bez manželiek. Prezrádzajú, že inšpiráciou im bol známy film "S tebou ma baví svet".

Počas debaty čoskoro zisťujeme aj spoločné cyklistické záľuby a Richard dokonca pozná naše cykloakcie Karpatiatour. Ako sa v horách patrí, onedlho si tykáme. Spontánnu družbu končíme spoločným fotom a Richard mi dáva radu, ako vyjsť skratkou na Smrekovicu s varovaním, že na vrchole bude asi silný vietor.

Ešte robím záverečné foto poľovníckej chaty Simona a vyberám sa úzkym krivoľakým chodníčkom hore cez les. Stúpam úpätím Petrovej hory, les je divoký a začína hustejšie snežiť. Atmosféra nadobúda tajomný nádych. Tu niekde stál aj kláštor sv.Petra, lokalita iste nebola vybraná náhodne.

Po chvíli prichádzam na zvážnicu, po nej kúsok doprava, na rázcestí doľava, prichádza nižší porast až prichádzam na žltú značku, ktorá vedie z Vyšného Slavkova na Smrekovicu a ňou sa vydávam vpravo hore. Richardov popis cesty bol perfektný, žiadnu mapu ani GPS som nepotreboval.

Žlté značky vedú cez zarastený a neprehľadný les, cestička sa kľukatí a často prekračujem stromy, značkovanie je však veľmi dobré. Prichádzam k skalnatému úseku a pozerám na výškomer - ukazuje 1 150 m, vrchol už nebude ďaleko. Naľavo sa objavuje lavička a výsek, vidím však len bielu hmlu. Ihneď si však uvedomujem, že tu je vychýrené vyhliadkové miesto, ktoré poznám z popisov i fotiek a odkiaľ vidno Levočské vrchy a Vysoké Tatry.

Onedlho sa medzi stromami objavuje vrcholová čistina. Som na Smrekovici. Okrem vrcholového smerovníka so skrinkou sú tu drevené lavičky, ohnisko, kríž ako aj prístrešok - miesto má charakter prírodného svätostánku.

Z vrcholu sú ďaleké výhľady na juh a juhozápad, ktoré vznikli po nedávnom polome. Samozrejme pri peknom počasí, teraz dovidím sotva do 300 metrov. Napriek drsnému počasiu (teplomer namontovaný pod prístreškom ukazuje mínus 4 stupne) mnou preniká zvláštna tajomná atmosféra.

Chodím sem a tam a robím vrcholové fotky. Po chvíli vyberám zo skrinky vrcholovú knihu, v obale je dokonca aj vrcholové razítko. Do knihy píšem: "Som tu prvýkrát, je hmlisto, chladno a fúka vietor. Ale v duši mám teplo z tajomnej a krásnej atmosféry. Určite prídem zas, dúfam že budú aj výhľady."

Listujem v knihe a čítam mnoho zaujímavých zápisov uchvátených návštevníkov. Uvediem len niektoré: "Nádherný výhľad, krásny kút nášho Slovenska"; "Krásny výhľad na krásne Slovensko"; "Je tu krásne, dýchateľno, aj keď mrholí". Asi najvýstižnejšie vyjadruje atmosféru Smrekovice zápis: "Jednoducho nádhera - napriek upršanému počasiu." Na Smrekovici bez ohľadu na počasie sa skrátka prežívajú nádherné chvíle.

Po hodnej chvíli opúšťam vrchol s pevným predsavzatím vrátiť sa za pekného počasia a pokochať sa pohľadmi na obľúbené kopce Kojšovskú hoľu a Kráľovu hoľu (inak zaujímavosťou je, že ľudia z Vyšného Slavkova volajú Smrekovicu Hoľa). Schádzam na východ (stále žltá značka), chodník sa prediera cez hustý mystický les a začína prudšie klesať. Pod čerstvým snehom sú ľadové úseky, preto idem veľmi opatrne. Na prvej zvážnici odbočujem doprava a za hustnúceho sneženia kráčam ďalej.

Bielučký sneh odieva stromy do pravého zimného šatu, čo ešte vylepšuje nádhernú atmosféru. Všímam si, že vrcholky stromov na Smrekovici sa poriadne ohýbajú od vetra. Podobne to vyzeralo pri ceste nahor. Keď som však bol hore, vietor bol len mierny. Ďakujem kráľovnej za túto jej veľkorysosť, keď si zrazu v snehu všímam zreteľné stopy.

Husto sneží, to znamená že stopy sú veľmi čerstvé. Je zrejmé, že nepatria len jednému tvorovi. Vlky! Išli tadiaľto pred krátkou chvíľou, napadá mi že možno ma teraz pozorujú. Preniká mnou zvláštny pocit. Nie je to strach, skôr vzrušenie.

Viem, že vlk je plachý a jeho stopy bežne vídavam na potulkách v slovenských horách. Avšak ešte nikdy som nebol pri ňom tak blízko, aspoň som o tom nevedel. Idem po vlčích stopách, míňam modro značenú odbočku na Smrekovicu (tzv. Markovu skratku), za ktorou stopy smerujú do lesa, kdežto moje pokračujú rovno na poľanu.

Prichádzam ku chate Simona, tentoraz zhora. Noví kamaráti ma cez okno zbadajú a srdečne ma pozývajú dnu. A tak opäť vchádzam do chaty a opäť som pohostený - okrem štamperlíka aj výdatným diviačim gulášom a čajom. O chvíľu prichádzajú z výstupu na Smrekovicu Richard so Slavom a piatimi deťmi. Deti sú spokojné a šťastné z výstupu, ktorý im otcovia spestrili rôznymi zábavkami. Ozaj chvályhodná výchova mládeže! Počas tejto debaty sa dozvedám zaujímavú skutočnosť, ktorá nie je uvedená v žiadnom sprievodcovi ani na mape. Ide o tzv. Biľakovu chatu.

Lúčim sa s príjemnou a pohostinnou partiou. Dohodujeme, že sa prostredníctvom mailu skontaktujeme a podnikneme aj nejakú spoločnú cyklotúru. Medzičasom krajina obelela a stále sneží. V pravej zimnej atmosfére sa vraciam späť do sedla Chvalabohu. Podľa opisu ľahko identifikujem v svahu naľavo spomínanú chatu. Aj na súčasné pomery vyzerá veľkolepo, okolo nej sú veľké terénne úpravy.

Za čias komančov to bola luxusná chata, jej majiteľom bol Vasil Biľak - vtedajší ústredný tajomník KSČ a hlavný ideológ, jeden z najvplyvnejších ľudí totalitného režimu. Jeho povestná veta: "My nedovolime, aby imperialistične svine rypali svoje hnusne rypaky do našej socialističnej zahradočky!" mi utkvela hlboko v pamäti.

S príslušným prízvukom som toto "posolstvo" odovzdával svojim deťom (pre veľký úspech som to musel často opakovať). Predpokladám však, že tieto svinské myšlienky sa nezrodili na tejto chate a poniže tečúca riečka Svinka s tým nemá nič spoločné. A že ani "svinský" pozývací list pre vojská Varšavskej zmluvy nemohol Vasil napísať na čerstvom vzduchu v hlbokom lese.

S týmito myšlienkami opúšťam lokalitu "Biľakovej chaty". V pohode kráčam zimnou prírodou až prichádzam do sedla Chvalabohu. Tu som začínal a tu aj končím dnešnú zimnú prechádzku. Prešiel som síce len 12 km s prevýšením 500 metrov, avšak dojmy a zážitky mám ako po "veľkej" túre. V mysli sa mi zjavuje pekný pozývací list - je od samotnej kráľovnej Smrekovice. Ihneď naň kladne odpovedám. Pretože viem, že hora to myslí úprimne. A že v každom počasí to bude jednoducho nádhera!