Prechod naprieč Slovenskom, sever - juh

Sever/juh (8), Vyhne - Pukanec

34,5 km, z toho 2,5 bez značenia, stúpanie 973 m, klesanie 953 m, celkový čas 10:02 hod. z toho 7:17 chôdza a 2:45 prestávky.

Budíme sa už o 5.30 - asi dôsledok toho, že sme večer veľmi skoro pozaspávali. Prezerám v posteli brožúrku o Vyhniach. Janko - abstinent sa rozčuľuje, že ho v noci budila zapnutá televízia, nemôže pochopiť, že sa pri nej dobre spí. Raňajkovať hodláme až v Hodruši - neviem načo som doma robil toľko pomazánok?

• Předchozí část článku

Upratujeme. Domácemu nechávame za ubytovanie na poličke tisícovku - boli sme spokojní, pýtal totiž len 900,- Sk. Kľúč "zašívame" na dohovorené miesto a o 7.20 odchádzame. Vonku je pomerne teplo a vďaka skoro zamračenej oblohe panuje ešte šero.

Hneď oproti penziónu prechádzame lavičkou na druhý breh Vyhnianskeho potoka a krátkym, len niekoľko metrovým svahom vychádzame na miestnu cestu, ktorá nás privedie medzi bytovky a garáže. Kostol registrujeme nad nami vpravo a tak sa za garážami smelo púšťame zreteľným, vidieť, že často používaným chodníčkom smerujúcim šikmo cez lúky a zarastené medze, ktorý nás privedie ku kostolu sv. Michala z roku 1776. Fotografie starého pivovaru robíme, len kvôli akej takej dokumentácii.

Čtěte také: Štiavnické vrchy - největší sopečné pohoří na Slovensku

Nezdržiavame sa a po asfaltovej ceste odchádzame západným smerom. Po asi 200 metroch, u malého cintorína, nachádzame zelenú značku po ktorej začíname stúpať opäť smerom nad kostol.

K retranslačnému vysielaču nad obcou, ktorý sa pri pohľade zdola zdal byť strašne vysoko, sa dostávame na naše prekvapenie veľmi rýchlo - len za 11 minút od malého cintorína. No zatiaľ sme iba v nadmorskej výške 485 m a stúpanie pokračuje. Zo sedielka s odbočkou na vrchol Hájskej skaly je stúpanie už len mierné a po ostrom hrebeni v bukovom poraste, na ktorom nachádzame viacero starých hraničných kameňov, vytyčujúcich pravdepodobne historické územie Banskej Štiavnice, prichádzame do sedielka s veľkou vlhkou lúkou na ktorú z pravej strany ústí makadamom spevnená lesná cesta.

Pohľad na oblohu nás upokojuje - počasie sa rýchlo zlepšuje, je polooblačno a vysoká riasnatá oblačnosť signalizuje zlepšovanie počasia za odchádzajúcou frontou.

Popri zbytkoch čo zostali z krytého prístrešku s lavicami zabočujeme vľavo vrstevnicovým chodníkom a po piatich minútach sa prehupneme cez bočný hrebeň za ktorým pokračujeme rezkým tempom ešte plných 35 minút, za stáleho no mierneho stúpania do sedla pri zaniknutej osade Kešnerovská s križovatkou turistických chodníkov a kamenným krížom. V polojasnom počasí juhovýchodným smerom vidíme proti nízkemu Slnku siluetu najvyššieho vrcholu Štiavnických vrchov Sitna 1 009 m s televíznym zosilovačom a Tanád s Paradajsom, ktorí vyčnievajú nad ostatné vrcholy.

K tomuto miestu uvádzam časť zaujímavého textu Antona Záhradníka uverejneného na www.hiking.sk: Písal sa rok 1352, keď pod Kerlingom zastal čas. Žoldnieri vedení šášovským kastelánom vtrhli do osady Kerling, všetko živé pobili, všetko hmotné vypálili. Neprežil takmer nikto. Dnes na mieste dávnej tragédie stojí božia muka. Podľa legendy sú práve tu pochované obete nájazdu. Voľakedy sa toto miesto volalo Mŕtve kosti. Hneď vedľa sa nachádza križovatka turistických chodníkov Kešnerovská (pôvodne Krížik pod Kerlingom). Osada je situovaná poniže, tu stoja už len ruiny bývalých hospodárskych stavieb.

A práve povedľa týchto ruín pokračuje ďalší úsek našej cesty. Na juhovýchodnom svahu pod vrcholom Banského vrchu 886 m obdivujem nádherný jedľový porast. Zakrátko vchádzame do lesa. Stúpanie na horskú lúku s kaplnkou v sedle medzi Banským vrchom a Karlíkom 821 m nám spestruje kŕkanie krkavca, pískanie jastraba aj škriekanie sojky.

Lúky smerom na Banský vrch lákajú k výstupu, ale nie sme si istí, či bude z vrcholu aj výhľad a tak odbočujeme po hrebeni smerom na Karlík k polorozpadnutej chatke postavenej snáď zo všetkého z čoho sa dá stavať. V prípade núdze, by však mohla poslúžiť na núdzový úkryt. Rýchlo zisťujeme, že sme si zbytočne zašli nespávnym smerom a tak lúkami prechádzame na severné úbočie, kde bez problémov nachádzame stratenú značku. Tá nás privedie, tak ako je zakreslená v mape, až na hrebienok pod Klimentov komín no potom nepokračuje ako v mape, strmým chodníkom popri potoku, ale siahodlho vrstevnicovými cestami až do sedielka pod Karlík a potom zase späť k potoku pod Klimentovým komínom.

Keď sme prišli nad potok Jalšová púšťame sa strmo dole, sotva znateľným starým chodníkom a po asi 250 metroch sme konečne na údolnej ceste po ktorej po 10-tich minútach prichádzame k vynovenému Baníckemu kostolíku v Jalšovej vedľa ktorého sa nachádza upravený portál banského diela Dolná Schopfer štôlňa, ktorú začali raziť v 15. storočí, s malou "kaplnkou" nad vstupným portálom v ktorom je umiestnená kópia pôvodnej sochy Krista Stvoriteľa - stvoriteľ je po nemecky Schopfer. Nedalo nám to a pri svetle baterky sme zašli asi 80 m do útrob tejto štôlne.

V polovici 19. storočia sídlila v Hodruši Gerambovská únia banská, ktorá bola najsilnejšou a najprosperujúcejšou spoločnosťou nielen v tomto banskom revíri, ale v celej monarchii. V polovici 19.storočia zamestnávala GBÚ už 1 400 ľudí a okrem ťažby obecných kovov (meď, olovo, zinok) v čase najväčšej prosperity ročne vyťažila priemerne 28,3 kg zlata a 3 194 kg striebra.

Prosperita GBÚ trvala do deväťdesiatich rokov 19. stor. pokiaľ jej najväčším odberateľom striebra bol uhorský štát. No po objavení bohatých nálezísk striebra v južnej Afrike a Amerike klesla svetová cena 1 kg zo 180 na 78 korún. Hlbinná ťažba v baniach GBÚ neumožňovala dolovať tento kov za zníženú cenu a tak v apríli 1906 vyhlásila firma bankrot.

Na križovatke štátnej cesty prechádzajúcej zo Žarnovice cez Hodrušu do Banskej Štiavnice nás už netrpezlivo čaká stále sa náhliaci, aj keď nevieme prečo a kde, Janko - abstinent. Snažíme sa objaviť nejaké pohostinstvo, ale z ilúzie nás vyliečili domorodci pri bývalom závode Sandrik - teraz Sandrik 1895 s. r.o.

Popri toku Hodrušského potoka schádzame do stredu dediny, kde ešte na poslednú chvíľu stíhame otvorenú predajňu potravín. Hodrušu opúšťame bez splnenia nášho raňajšieho zámeru, že sa tu naraňajkujeme. Od predajne potravín medzi bytovkami smerujeme do úzkej dolinky v ktorej sú domy len na začiatku v jej širšej časti. Potom vchádzame do tmavej, Slnkom nevysvietenej doliny, ktorou stúpame širokou lesnou cestou stále popri potoku až na hrebeň a triafame sa rovno na rozcestie červenej a zelenej značky v sedle Havránková lúka.

Som rád, že sme konečne tu, lebo cestou hore už Jano viditeľne strácal sily. Nečudo. Je 12.03 a my ideme konečne raňajkovať. Obloha je polojasná s vysokou riasnatou oblačnosťou. Telefonujem domov, aby som podal správu kde sme a tiež pre porovnanie zistil, aké počasie je na Kysuciach. Jano kúpil v obchode v Hodruši fľašku "hrušky" a tak máme raňajky aj čím zapiť.

Po 35 minútach, už spokojnejší, začíname schádzať do Richnavskej doliny. Klesanie v silnej vrstve lístia nie je práve bohviečo, ale po 15-tich minútach trápenia to máme za sebou a kúsok nad horárňou Slavkov, prichádzame na asfaltovú údolnú lesnú cestu, po ktorej pokračujeme asi kilometer proti prúdu potoka Richnava a pri vyústení bočnej dolinky Suchá Voznica prechádzame na jeho ľavý breh.

Po krátkom odpočinku pokračujeme rezkým tempom hore dolinou a po 53 minútach zastavujeme na križovatke s Rudnou magistrálou u turistickej orientácie v sedle Lachtriská. Sotva sme sa usadili do trávy dostávame pozvanie od majiteľa rekreačnej chalupy na druhej strane cesty na malé občerstvenie. Takéto spontánne pozvanie sa nesmie odmietnúť a preto vchádzame do dvora. Po dvoch štamprlíkoch od hostiteľa, ulievame zase po dva my z našich zásob. Potom si ešte musíme prezrieť interiér chalupy a nastáva čas pokračovať v ceste.

Schádzame do centra obce Uhliská. Smerové tabuľky z orientačného stĺpika pred obecným úradom, kde sa napája žltá značka, sú asi v čistiarni a tak pokračujeme po zelenej značke ďalej. Pred koncom dediny v prudkej ľavotočivej zákrute štátnej cesty odbočuje značka vpravo a hneď za poslednými domami vchádza do lesa. Po štvrťhodine prichádzame na lúky v sedle Studenica, kde krátka žltá spojka z Uhlísk zase končí.

Nenáročný, ale nezáživný, takmer 4,5 kilometrový úsek po hrebeni juhozápadnej časti Štiavnických vrchov, ktorý je bez výhľadov prerušujeme na viac ako 20 minút na rázcestí so žltou značkou pod Veľkým Veterníkom (757 m). Času máme do večera habadej a tak si tu pokojne odpočívame. Len vo dvojici, pretože Janko-abstinent sa stále niekde ponáhľa - nech, aspoň nás nevyvádza z rovnováhy svojimi pripomienkami a na najbližšej križovatke nás zase aj tak počká.

V ďalšom sedielku križujeme asfaltovú lesnú cestu a to ešte ďalšie sedielko už je rázcestie Krížny buk z ktorého tu ostal len mohutný, asi meter vysoký peň. No a je tu tiež Janko, ktorý po predchádzajúcom čakaní, nemôže prečkať krátku dobu, ktorú využívame okrem odpočinku aj na symbolickú mini oslavu. Skončili sme totiž s kopcami a o chvíľu budeme v Podunajskej pahorkatine - severnej, vyššej časti Podunajskej nížiny.

Z kopca sa už ide dobre. Za pol hodiny sme na štátnej ceste pred Pukancom. Pri prvých domoch stretáme v družnej debate na ceste dve tety a s neskrývanou úľavou sa od nich dozvedáme, že k miestu nášho ubytovania to už máme len kúsok - čo bola aj pravda. Majiteľ chalupy v ktorej budeme nocovať na nás už čakal a po privítaní a vzájomnom predstavení nám ukazuje ubytovacie priestory a vysvetľuje manipuláciu s elektrikou a plynom.

Hneď po odložení batohov absolvujeme ochutnávku jeho vlastnej produkcie vína v ľochu - malej vínnej pivnici vyhĺbenej pod domom s vchodom z dvora. V súčasnosti je Pukanec známy predovšetkým bielym a červeným vínom, ktoré je pestované vo viniciach v najvyššej nadmorskej výške na Slovensku, tiež najvyšším výskytom moruše čiernej v strednej Európe a je tu aj jedna ozaj špecialita - pestovanie lahôdkovej cibule, na ktorú vraj Pukančania majú špeciálny recept, a to polievanie aj vtedy, keď prší. Hovoria "či prší, či neprší, cibuľa sa polievať musí".

Potom nás pán Jozef Frank, výrobca ľudovej keramiky, vo vlastnej dielni zoznamuje s výrobou Pukaneckej keramiky a predstavuje aj vlastné rodinné múzeum. Nezabudne zdôrazniť, že Pukanská keramika je veľmi známa, hlavne vďaka kvalitnej domácej hrnčiarskej hline. Keď vás cesty zavedú do Pukanca choďte sa pozrieť aj vy.

Pukanec je mesto s dlhou históriou, ktorá sa začala písať v roku 1075, keď sa Villa Baka spomína ako hraničný bod majetkov hronskobeňadického opátstva. Z roku 1290 pochádza najstarší hodnoverný doklad o existencii Pukanca ako banskej osady v jeho názve - Bakabanya.

Kráľ Karol Róbert dal v roku 1317 právo hľadať zlato, striebro a iné kovy na ú zemí Pukanca komesovi Gregorovi. A zlato bolo na dlhé stáročia príčinou slávy, dobrých aj krušných, či tragických udalostí, ktoré mesto prežívalo. K tým lepším patrila priazeň panovníkov a s ňou súvisiace udeľované výsady a práva ktoré prispievali k prosperite mesta. V roku 1345 sa stáva kráľovským mestom. Získava právo jarmočné aj právo meča.

Mesto malo cechy takmer všetkých vtedajších remesiel. Ale vďaka zlatu prežívalo tiež krušné časy - najskôr husitské vojská vyplienili Pukanec a okolie v roku 1424, podobne aj v rokoch 1431 a 1432. Potom takmer 150 ročné turecké nebezpečenstvo vyvrcholilo v roku 1640 dvoma zničujúcimi nájazdmi.

Pri druhom z nich… zvyšok mesta obrátili na popol, mnoho ľudí povraždili a odvliekli do zajatia. Nájazdu odolal len rímskokatolícky kostol, ktorý bol ohradený kamenným múrom so štvorposchodovou baštou (slúžila ako radnica) - Hrozná noc pukanská. A mesto neobišli ani stavovské povstania. Po takmer 600 rokoch končí v roku 1891 ukončením ťažby v Bielej bani éra baníctva.

Kôli pivu nám večer treba prejsť asi 600 metrov do centra obce. No o 20.30 sme po necelých dvoch hodinách zase späť v chalupe. Po večeri už s predstihom prestavujeme letný čas na stredoeurópsky a ideme spať.

• Pokračování článku