Průvodce | Karpattreky | Horolezectví | Cykloturistika | Cestování | Lyžování | Příroda | Soutěže | Aktuality | Zajímavosti | Kalendář akcí | Napsat článek | E-shop | Více…
Kontakty  Cookies  Ceník inzerce  RSS 
Treking.cz Hledat
Poslední aktualizace: 2.11.2018 , svátek má
Reklama
Treking > Treky, turistika > Naprieč Slovenskom (10)

Naprieč Slovenskom (10)

Konečne Dunaj

19.6.2012 | Anton Opial

13. deň : Levice - Tekovské Lužany - 27 km, všetko turisticky neznačené, prevýšenie: odhadom + aj - po 10 m?, celkový čas 6:45 hod., z toho chôdza 4:54 a oddych 1:51 hod.

Potvrdenie, že sme tu boli

Cestovať do Levíc tak, aby sme ráno mohli hneď začať s pochodom chce, aby sme si privstali. Budíky zvonia o 01.50 a 2.10 už sedíme zaťovi Petrovi v aute, aby nás zaviezol na železničnú stanicu do Čadce k prvému rýchliku. Na poslednú etapu sa stretávame piati - Juraj, 3× Janko a ja. Doma kôli práci na prestavbe rodinného domu ostal zase Miro.

Hmlisté rána

Rýchlik odchádza 2.50. V Ziline nás čaká nepríjemné pol druha hodinové čakanie na osobný vlak do Hronskej Dúbravy. Železničná stanica je prázdna, a to doslovne, vzhľadom na včasnú rannú dobu tu ešte niet ani cestujúcich, ale ani žiadne lavičky. Čo sa lavičiek týka tie sú zlikvidované, aby sa tu nezdržiavali bezdomovci. Veľmi rozumné - a vy čo tu musíte čakať, na vlastnej koži pocítite snahu železničnej spoločnosti o zvýšenie kultúry cestovania. Nuž čo, konečne máme demokraciu a nikto nemá právo niekomu niečo porúčať.

Čtěte také: Dunajské ramená z paluby kanoe

Cesta ubehla vcelku v pohode. Škoda len, že za tmy a tak o okolí trate môžeme len rozprávať. Do Hronskej Dúbravy prichádzame načas a tak isto načas odchádza spoj smerom do Levíc. Obloha je stále zamračená, ale neprší. Snažíme sa utešovať, že to aspoň tak vydrží aj počas dňa. Do Levíc prichádzame presne podľa cestovného poriadku.

Na stanici sa nezdržiavame dlho a snažíme sa v blízkosti stanice nájsť "činný" bufet s možnosť naraňajkovať sa. Nakoniec sme radi, že v kúte autobusového nástupišťa majú aspoň studené bagety a tie konzumujeme už počas našej cesty. Z Levíc odchádzame za zamračeného, hmlistého počasia, s občasnou kvapkou drobného dažďa o 09.03 hod.

Levice z pohľadu archeologických výskumov:

  • mnohé archeologické nálezy, ako obrysy obydlí, hrobové jamy, kamenné a kostené nástroje, črepy nádob z vypálenej hliny svedčia o tom, že okolie Levíc bolo nepretržite obývané od mladšej doby kamennej až po dnešok
  • z obdobia neolitu - pred vyše 6000 rokmi (mladšia doba kamenná) sa pri výstavbe rybníkov na Dolných lúkach našli zlomky tzv. volútovej keramiky želiezovského typu
  • z nasledujúcej neskorej doby kamennej pochádza hlinený idol - štylizovaná plastika ženy, ozdobená vpredu rytými líniami - spod Vápnika
  • prvá písomná zmienka o Leviciach pochádza z roku 1156 a píše sa v nej, že ostrihomský arcibiskup Martirius posvätil v dedine Bratka kostol Sv.Martina

My prechádzame len juhozápadnou časťou mesta. Od železničnej stanice najskôr súbežne so železnicou a na konci ulice zabočujeme vľavo a obchádzame okrajom sídliska priemyselnú zónu v snahe dostať sa na štátnu cestu a k Levickým rybníkom. Nakoniec zisťujeme, že rybníky tesne hraničia s intravilánom a po prekonaní nie príliš hlbokého vyschnutého jarku či priekopy zarastenej vysokým trávnato-krovitým porastom stojíme vlastne na dne vypusteného rybníka.

Prvý dvojjazyčný nápis

Levické rybníky pri potoku Perec - sú významnou lokalitou avifauny a boli vybudované v rokoch 1950-1956 ako sústava umelých rybníkov. Celý areál má rozlohu 91,83 ha a v roku 1974 boli vyhlásené za chránený areál. Brehy rybníkov sú lemované porastami jelše, topoľov a vŕb. Porasty vodnej vegetácie poskytujú dobrú ochranu vodnému vtáctvu, ktoré tu žije počas celého roka alebo sa tu zdržuje počas migrácií.

Perec je kanál napájaný z Hrona, ktorý v minulosti slúžil ako zdroj energie pre početné mlyny. Teraz sa využíva pre pohon 2 malých elektrárni. Jedna je v Leviciach a druhá v Mýtnych Ludanoch. Meria 53,5 km, priemerná lesnatosť jeho povodia dosahuje len cca 10 %. Preteká východnou časťou Podunajskej pahorkatiny. Dokumentačnú fotografiu si robíme pri dopravnej značke označujúcej koniec Levíc.

Po kilometri prichádzame na zaujímavú križovatku v priesečníku ktorej prechádza ešte aj železničná trať z Levíc do Štúrova, ktorá bola uvedená do prevádzky 18.9.1887 - takúto situáciu určite nenájdete ani v príkladoch z autoškoly. Za križovatkou pokračujeme rovno a o 11.30 prichádzame do Dolnej Seče priamo k obecnému úradu.

250 ročný dub letný

Obec sa v písomných prameňoch spomína už v roku 1156. Prehľad najčastejšie vyskytovaných priezvísk v obci je čerpaný, a teraz pozor - z tureckého daňového súpisu z roku 1664. V 18. storočí vlastnili tunajšie majetky Esterházyovci, ktorí tu založili chýrny žrebčín. Z roku 1874 pochádza evanjelický kostol. Valcový mlyn postavený z roku 1925 vyhorel v roku 1961. V obci je možné nájsť veľké množstvo domov so zachovanou typickou architektúrou.

Kým Janko-abstinet, ktorý nás počkal aj keď zase ako počas minulej časti "šarpal" sám 50-60 metrov pred nami, išiel na obecný úrad pre pečiatku my s Janom robíme malý nákup v miestnych potravinách - ja zakysanku a Jano slivovicu. Od obecného úradu opúšťame štátnu cestu a popri kostole prechádzame na hrádzu Hrona.

Janko-abstinet sa nemôže dívať na to, že ideme užiť prevenciu proti chorobám spôsobených sychravým počasím a zase sa vzdiaľuje. Po chvíli pokračujeme po hrádzi smerom k železničnému mostu, po ktorom chceme prejsť na pravý breh Hrona, aj my. Nasleduje 13 minút neustáleho obzerania sa, aby nás náhodou neprekvapil prichádzajúci vlak. Po železnici totiž pokračujeme aj za mostom až pokiaľ neprídeme na križovatku s hlavnou cestou (č. 76) po ktorej ideme vpravo a po 300 metroch opäť odbočujeme na "okresku" smer Ondrejovce.

Krátko po 12-tej hodine robíme prvé foto pri "dvojjazyčnej" dopravnej značke (D54a). Dvojjazyčne sa tu správajú aj veriaci tejto obce, ktorá existovala už v roku 1260. Sväté omše sa konajú každú nedeľu - jeden týždeň po slovensky a druhý týždeň po maďarsky.

Informácie získané od miestnych ohľadne prevádzkovej doby reštaurácie by mohli byť pre slabšie nátury deptajúce, no my to s prehľadom riešime takmer 20 minútovou prestávkou za poslednými domami obce smerom na Tekovské Lužany.

Po troch kilometroch prichádzame do miestnej časti Hulvinky, ktoré boli k obci Tekovské Lužany administratívne pričlenené v roku 1965. Súpis z roku 1715 uvádza, že v Hulvinkách bol vodný mlyn, čím sa nemohla pochváliť každá obec, dokonca ani mestečko Tekovské Lužany. Tieto sa po prvý rát spomínajú už v roku 1156.

Od začiatku 16. stor. ako to vysvitá z metácie v roku 1508, boli Tekovské Lužany už zemepánskym mestečkom (oppidum). Je veľmi zaujímavé, že v druhej polovici 18. stor. zo všetkých mestečiek Tekovskej župy najviac jarmokov bolo v Tekovských Lužanoch a Zlatých Moravciach - po osem v roku. V obci sú dva kostoly - Rímsko-katolický kostol Sv. Štefana kráľa, postavený v rokoch 1741 - 45 a Kalvínsky kostol postavený v roku 1748.

V revolučných rokoch 1848 - 1849 sa jedna z významných bitiek odohrala pri Tekovských Lužanoch, a to 19. apríla 1849. Proti sebe stáli cisárske vojská a povstalecké vojská vedené gen. Klapkom. Po ťažkých, aj pouličných bojoch, povstalecké vojská zvíťazili. Na počesť tohto víťazstva a na pamiatku 1 400 padlých vojakov bol v obci v roku 1876 postavený pamätník. Nachádza sa v miestnom parku.

Pod vrchom Novosad

Pri ceste cez dedinu o nás prejavuje záujem staršia babka. Keď jej odpovieme na jej zvedavú otázku odkiaľ a kam sa poberáme, najskôr konštatuje, že nám moc nerozumie a hneď na to nás prekvapí otázkou: či nám niekto ukradol peniaze, alebo auto keď ideme taký kus peši.

Na nižnom konci nachádzame otvorenú bagetériu s ambulantným predajom a tak zastavujeme a konzumujeme po jednom langoši. Janko II. si spomenul, že v Plavých Vozokanoch by mal mať spolužiaka z Čadce a tak sa počas zastávky snaží sprostredkovať nejaký nocľah na trase našej cesty, aby sme nemuseli cestovať do Želiezoviec. No napokon z toho aj tak nič nie je.

Po ďalších pár metroch v ostrom ohybe hlavnej cesty prechádzame parčíkom s vyššie spomínaným pamätníkom pripomínajúcom udalosti z roku 1849. Prechádzame ponad Lužianku - 25,1 km dlhý nížinný vodný tok prameniaci v nadmorskej výške okolo 180 m a ústiaci do Hrona v nadmorskej výške okolo 124 m. Od Lužianky ešte 300 m a sme pri obchode aj krčme.

Podľa informácií miestnych by sme cestu na železničnú stanicu mali zvládnuť za 20-25 minút a tak sme sa, pretože hodinky ukazujú 14.15 a vlak má odchod až 15.32, v kľude usadili medzi domácich. Odchádzame o 15.00. Za Lužiankou odbočujeme z hlavnej cesty vľavo okolo benzínovej pumpy k východnému okraju obce a potom poľnou cestou, zmeniac asi po 500 metroch v pravom uhle smer našej cesty, prichádzame dosť ostrým tempom na stanicu ešte pred príchodom vlaku, no už-už sa zdalo, že budeme cestovať až ďalším spojom.

Do Želiezoviec prichádzame o 15.42 a o 16-tej sa zvítavame s pracovníkom mestského úradu, ktorý nás uvádza do ubytovne v budove miestneho amfiteátra.

Podvečer sa vyberáme chodníčkom cez priľahlý anglický park, ktorý nesie meno slávneho hudobného skladateľa Franza Schuberta, nájsť odporúčanú reštauráciu. Všetko v poriadku - reštaurácia, večera aj následné posedenie, až na to, že pri spiatočnej ceste nachádzame zamknutú bráničku do parku a neskoro večer ešte musíme obísť dookola tento 8 hektárový pozemok. Už frfleme všetci - nielen Janko-abstinet. Dobrú noc.

14. deň: Tekovské Lužany - Rúbaň

32 km, bez turistického značenia, dĺžka 32 km, stúpanie +203 m, klesanie -219 m, celkový čas 8:48 hod., z toho chôdza 6:45 a 2:03 prestávky.

Po klasickej rannej činnosti krátko po siedmej odchádzame z ubytovne. Juraja s Mirom, ktorí šli z budovy prví vyplašil kŕdeľ bažantov, ktoré sa zdržiavali v amfiteátri tesne pri budove. Cestou známou z včerajšieho poobedia prichádzame na železničnú stanicu. Vlak ide zase načas a tak 7.52 vystupujeme v Tekovských Lužanoch a bez zdržiavania sa dávame opačným smerom ako sme včera prišli.

Popri trati prichádzame na hlavnú cestu, lemovanú alejou mohutných líp, a za znervózňujúcej hustnúcej premávky na ceste sa o 8.23 nachádzame zase u vendegla v ktorom sme posedeli aj včera poobede. Najskôr robíme doplnkový nákup v obchode s potravinami a potom nám dobre padnú teplé raňajky - guláš, zavŕšený jednou rundou.

Odchod sme si stanovili na 9.00 a určený čas presne dodržiavame. Opúšťame hlavnú cestu a dlhočiznou ulicou popri kostole prechádzame na opačný koniec dediny, odkiaľ už pokračujeme kľudnou "okreskou", len občas vyrušení prechádzajúcim autom, smerom na Plavé Vozokany.

Počasie je super - slniečko a príjemne teplo, vpredu zase "šarpe" Janko-abstinet a roztrúsenú 5 člennú skupinku uzatvárajú "svojim tempom" Juraj s Jankom II.. Jediným rušivým momentom tejto časti je pohľad na dlhé rovné úseky cesty pred nami a sledovanie ich pomalého skracovania sa.

Na dne plytkého údolia prechádzame ponad vysokými trávami zarastenú rýhu so sotva badateľnou vlhkosťou, ktorou je 16,4 km dlhý potok Málinka. O kus ďalej na križovatke do miestnej časti obce Plavé Vozokany - Medveckého (pôvodný názov Bimbula), v ktorých sa nachádzajú pôvodné vínne pivnice až z 18. storočia, stojí zďaleka viditeľný mohutný 250 ročný dub letný (Quercus robur) s prsným obvodom 578 centimetrov, výškou 23 metrov a priemerom koruny 20 metrov.

Pred nami sa "ostro dvíha" prvý hrebeň Pohronskej pahorkatiny (podcelok Podunajskej pahorkatiny). Na jeho zdolanie musíme prekonať 40 výškových metrov po ktorých si na križovatke do záhradkárskej oblasti na vrchu Novosad ordinujeme krátky oddych a pauzu na občerstvenie.

To už sme vlastne aj na okraji obce Plavé Vozokany, ktoré sa historicky prvý krát spomínajú v roku 1327 ako majetok Ostrihomského arcibiskupstva. Už v roku 1620 tu bola založená evanjelická škola. A do budúcna by sa tu mal realizovať plán vybudovať rekreačné stredisko Termálny svet s predpokladanou kapacitou 6 200 návštevníkov denne.

Obcou prechádzame bez zastávky až k potoku Kvetnianka, kde štátna cesta v pravom uhle mení smer vľavo. Nás upútal ďalší "hrebeň", ktorý sa zdvíha priamo pred nami - 220 m vysoké Vŕšky. Po zhodnotení situácie v mape je rozhodnuté - ideme hore. Poľná cesta sa však čoskoro stáva súčasťou oráčiny a tak stúpame po nej. Vďaka peknému a suchému počasiu to nerobí žiaden problém. Za hrebeňom oráčinu vystriedali už vzídené oziminy a tak pokračujeme klesajúc okrajom lesa na hrádzu vodnej nádrže Dedinka, ktorá slúži na závlahy a rekreačný rybolov.

Vodná nádrž Jasová

Z hrádze nádrže vychádzame na štátnu cestu do Dedinky, no pokračujeme opačným smerom. Po asi 250 m z nej opäť odbočujeme a opäť trávnatými pozemkami stúpame "skratkou" na štátnu cestu č.75 a stúpame po nej až do 250 m n. m. - čo je náš výškový rekord v Podunajskej pahorkatine. Po štátnej ceste potom schádzame do obce Kolta. Na krátke občerstvenie využívame reštauráciu U sedliaka, ktorá sa nachádza v centre obce.

Z Kolty pokračujeme po ceste pozdĺž potoka Paríž, na ktorom je pod sútokom s potokmi Leština a Vinohradský od roku 1978 vybudovaná vodná nádrž Jasová na účely zabezpečenia závlah okolitých polí a rekreačný rybolov, smerom na Jasovú. Obcou, o ktorej najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1434 prechádzame bez zastávky. Tú si doprajeme až v susednom Dubníku využijúc pohostinnosť reštaurácie Pod gaštanom.

Po pol hodine však pokračujeme, pretože podľa plánu máme ešte stihnúť autobusový spoj do Štúrova, kde máme zabezpečený dnešný nocľah. S Janom sa cestou do obce Rúbaň na chvíľu zdržíme za ostatnými obdivovaním a fotografovaním západu Slnka z "kopčeka" nad Rúbaňou. Po príchode do obce sa dozvedáme potešujúcu správu. Janko II. s Jurajom sa pri debate v miestnom hostinci dozvedeli, že tu jeden spoluobčan poskytuje ubytovanie v súkromí. Už sa ani nezastavujeme, a hneď sa vydávame vyhľadať a navštíviť "ubytovateľa".

Všetko dopadlo nad očakávanie dobre a tak sa skladáme do dvoch izieb. Domáca pani nám na večeru pripravila lečo a to v takom množstve, že ho máme problém skonzumovať ešte aj na raňajky. S pánom domácim potom chvíľu posedíme v spomínanom hostinci a ideme na zaslúžený odpočinok.

15. deň: Rúbaň - Patince

35 km, bez turistického značenia, stúpanie + 50 m, klesanie -80 m, celkový čas 10:20 hod., z toho 7:18 hod. chôdza a 3:02 hod. prestávky.

Ráno pri odchode vyrovnávame účet za ubytovanie a večeru. Vonku panuje hmla s dohľadnosťou do 400 m a pokiaľ sa nerozplynie budeme si musieť byť pri pohybe po štátnych cestách dávať veľký pozor na prechádzajúce autá.

Po úvodnej polhodine prechádzame obcou Strekov, kde sa v centre pristavíme len nakrátko kôli pečiatke. Za obcou nás potom čaká nepríjemný vyše 3 kilometrový úsek po frekventovanej štátnej ceste vedúcou mimo Novej Viesky pri ktorej s úľavou túto cestu opúšťame.

Prekonávame krátke stúpanie okrajom Drieňovej hory - s prevýšením tak okolo 10 m a vďaka už rozpustenej hmle vidíme po vyjdení z lesa čo nás čaká. Dlhočizný takmer 5 kilometrový úsek rovnej cesty na konci ktorého prichádzame do centra Bátorových Kosíh.

Prvá listinná zmienka o tejto obci pochádza už z roku 1156, kde sa spomína ako biskupský majetok pod menom Villa Kesceu. Dnešný názov pochádza zo začiatku 16. storočia, keď sa dostala do vlastníctva rodiny Báthoryovcov. V roku 1532 bola vyhlásená za mesto. Dnes tu žije vyše 3 500 obyvateľov. Obec leží v najsuchšej oblasti Slovenska - počas suchých rokov tu naprší len okolo 300 mm zrážok a priemerná ročná teplota dosahuje 9,8 °C.

Podvečer

Za sebou máme takmer 16 kilometrov z dnešných 35, hodinky ukazujú takmer 11 hodín a tak si sadáme na obed do miestnej reštaurácie. Spokojní so svojím doterajším dnešným výkonom si dovolíme obedňajšiu prestávku trvajúcu hodinu aj štvrť po ktorej naberáme smer na Modrany. Opäť nás čaká 3 kilometrová "priamka" - rovný úsek cesty.

Modrany, nie kôli stručnosti záznamu v sekcii História na oficiálnych webových stránkach obce, kde sa doslovne uvádza: Prvý raz sa obec Modrany spomína v roku 1620, keď patrila Marcelovi de Modor z hradu Posádka.V roku 1763 ju takmer zničilo zemetrasenie. Obyvatelia obce boli roľníci, prechádzame bez zastávky - netušiac, že Janko II. a Juraj učinili ináč.

My sa zastavujeme až po ďalších takmer troch kilometroch v Šrobárovej - obci s naozaj zaujímavou históriou. Nasledujúci text je skopírovaný z www.srobarova.ocu.sk.

Obec vznikla v r. 1921. Bola vybudovaná na základe pozemkovej reformy a následnej kolonizácie. V jej rámci si obyvatelia kúpili časť Palfyovských pozemkov z katastrov obcí Krátke Kesy (teraz súčasť obce Marcelová), Marcelovej a Modrán. Obyvatelia pochádzajúci z nasledovných žup Slovenska a Moravy, konkrétne z Kysúc, Oravy, trenčianskej a zvolenskej župy, z okolia Uherského Hradištia, (dnes časť Čiech).

Začali rozšírovať pôvodný majer Siloš Pusta stavaním príbytkov najmä pozdĺž hradskej - hlavnej cesty vedúcej z Marcelovej do Bátorových Kosíh. Celkom pribudli príbytky pre cca 80 rodín. Tým sa vytvorili dve ulice - Hlavná ul. tvorená hradskou a a ulica Na Vsi, čo bol vlastne prestávaný majer. Z počiatku bolo v kolónii celkom 477 obyvateľov. Z toho bolo 460 obyvateľov československej národnosti, t. j. 96,43 % a 13 pôvodných obyvateľov maďarskej národnosti 2,72 %. Neskôr počet obyvateľov československej národnosti stúpol na 573.

Začiatky osídľovania neboli ľahké. Vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky na nákup pôdy a stavby príbytkov sa občania zadlžovali a stanovené podmienky zo strán úradov sa nedodržiavali. Odhadovalo, že obyvatelia boli v tých rokoch celkom zadlžení miliónom Kčs. V novinách Slovenský kolonista z 22. júna 1923 bola uverejnená kolektívna sťažnosť kolonistov: Úryvok z nej - "najviac nás mrzí, že ani dnes nie sme všetci oslobodení od dlžôb, ktoré prinútení sme boli robiť pri zriaďovaní svojho nového domova. Chceli sme si všetci ešte do jaseni vystaviť primerané byty a hospodárske staviská, lebo väčšina z nás je len provizórne zariadená a veľká časť našich spolukolonistov vlastného bývania nemá". Občania svojou húževnatosťou si museli poradiť sami a postupne zveľaďovať svoje nové domovy.

V r. 1926 sa obec osamostatnila a prijala názov Šrobárovo podľa Dr. Vavra Šrobára, významného slovenského politika, člena vlády Československej republiky (ministra vlády s plnými právomocami pre Slovensko), spolupredsedu Slovenskej národnej rady v období Slovenského národného povstania, literáta a lekára. V 70-tých rokoch bola obec administratívne premenovaná na dnešný názov Šrobárová.

Po takmer hodinovom posedení v miestnom pohostinstve, ktoré rýchlo uplynulo v družnej debate s miestnym obyvateľom sa lúčime a pokračujeme už spoločne (Juraj a Janko II. nás našli) smerom do Marcelovej. Táto obec, podobne ako mnoho ďalších v okolí Komárna bola 28.6.1763 silno poškodená zemetrasením, ktoré zničilo 7 kostolov a 279 domov. Zahynulo 63 ľudí a 102 bolo zranených. Poškodené boli aj budovy v Budapešti. Otrasená oblasť bola väčšia ako územie dnešného Slovenska. Zemetrasenie cítili napr. v Belehrade (Srbsko), Temešvári (Rumunsko) a Lipsku (Nemecko). Po zemetrasení v roku 1763 nasledovala séria zemetrasení v tejto oblasti počas ďalších takmer 100 rokov.

Čas nás nesúri a tak si v reštaurácii dávame po dve čapované. Z reštaurácie odchádzame krátko pred západom Slnka s tým, že posledné 3 km zvládneme aj za súmraku. Lenže chyba lávky. Po necelom kilometri od skončenia dediny odbočujeme v poriadku na miestnu poľnú cestu prechádzajúcu pomedzi Virtské jazerá. No a tu prišlo to čo sme nečakali - kufor.

Pri pohľade do turistickej mapy za šera nám plocha jazera a tesne vedľa tečúceho Patinského kanála splynula a namiesto toho aby sme ešte prešli mostíkom za kanál pustili sme sa cestou medzi týmito dvoma vodnými plochami. Až rozhovor s rybármi nás uviedol do reality a tak sa zase vraciame späť k mostíku. Kufrovaním sme stratili vyše trištvrte hodiny a už sa poriadne zotmelo. Mobilom oznamujeme pracovníčke obecného úradu v Patinciach, ktorá nás mala ubytovať, že sa oneskoríme s príchodom do areálu termálneho kúpaliska. Napokon sme sa stretli o 18.11 hod. a potom už išlo všetko hladko - ubytovanie, večera aj zalíhanie k zaslúženému odpočinku.

16. deň: Patince, kúpalisko - Patince Dunaj, najjužnejší bod Slovenska

2,5 km, bez turistického značenia, celkový čas 0:43 hod. z toho chôdza 0:24 hod. a odovzdávanie kľúčov od ubytovne 0:19 hod.

Po rannej činnosti odchádzame presne o 08.00 hod. z ubytovne na záverečný úsek tohto turistického putovania naprieč Slovenskom. Do obce je to už len čo by kameňom dohodil - cesta nám trvá 18 minút. Podľa včerajšieho dohovoru vyhľadávame pani "ubytovateľku" a odovzdávame kľúče od ubytovne.

V cieli

No a potom už len popri rím. - kat. pôvodne kamennom románskom kostolíku z 13. storočia, ktorý dnešnú podobu dostal po prestavbe v roku 1776 a zasvätený je sv. Vendelínovi - patrónovi pastierov, chovateľov dobytka i poľnohospodárov vychádzame na ochrannú dunajskú hrádzu. Za hrádzou ešte pár metrov brehovým porastom a stojíme na piesočnom brehu európskeho veľtoku v ktorého strede sa nachádza najjužnejší bod Slovenska.

Na rad samozrejme prichádza fotografovanie a na úspešné zvládnutie tohto putovania trvajúceho 16 dní počas ktorých sme za 92 hodín chôdze prešli 409 km s celkovým stúpaním 7 511 m a klesaním 8 022 m si pripíjame šampanským a už teraz sme rozhodnutí, že prvý májový týždeň budúceho roka začneme s pokračovaním putovania naprieč Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu Slovenska na najzápadnejší. Ale to je zatiaľ ešte budúcnosť.

Treking.cz - diskuze
Reklama
Reklama
Výběr článků
Hory Beskydský Karpattrek (2), hřebenovka Moravskoslezských Beskyd
Hory Neznámé albánské středohoří - přechod pohoří Valamarës
Hory Beskydský Karpattrek (1), přechod Moravskoslezských Beskyd
Reklama
Témata našich článků…
Jeseníky Žiarska chata Pohoří Babia hora České hrady Nízké Tatry Chata Borišov Krkonoše, hřebenovka Technické památky Jeskyně a propasti Rozhledny Králický Sněžník Mapa Slovenska Chorvatsko, kempy Tribeč Vodopády Chorvatsko Opruzeniny Matterhorn
Reklama
Reklama
Populární treky
1. Apeniny Monti Sibillini, nezapomenutelná apeninská hřebenovka - hory v Itálii
2. Vysoké Tatry Přechod přes Rysy aneb po stopách turistů císaře pána, Vysoké Tatry
3. Alpy Okolo Tre Cime a ferrata na Toblinger Knoten
4. Rumunské hory Přechod pohoří Rodna, rumunské Roháče
5. Kavkaz Kavkaz, reportáž psaná na Kavkaze (1) - Prielbrusí a Bezengi
Reklama
Reklama
Regiony
Beskydy | Bílé Karpaty | Blatenská pahorkatina | Brdy | Broumovská vrchovina | Česká Kanada | České středohoří | České Švýcarsko | Český les | Český ráj | Děčínská vrchovina | Doupovské hory | Drahanská vrchovina | Džbán | Hanušovická vrchovina | Hornosvratecká vrchovina | Hostýnské vrchy | Chřiby | Javorníky | Jeseníky | Ještědsko-kozákovský hřbet | Jevišovická pahorkatina | Jizerské hory | Králický Sněžník | Krkonoše | Krušné hory | Křemešnická vrchovina | Křivoklátská vrchovina | Litenčická pahorkatina | Lužické hory | Nízký Jeseník | Novohradské hory | Orlické hory | Pálava | Podbeskydská pahorkatina | Podyjí | Rakovnická pahorkatina | Ralsko | Rychlebské hory | Slavkovský les | Slezské Beskydy | Smrčiny | Svitavská pahorkatina | Šluknovská pahorkatina | Šumava | Švihovská vrchovina | Vizovická vrchovina | Vlašimská pahorkatina | Vsetínské vrchy | Východolabská tabule | Zábřežská vrchovina | Zlatohorská vrchovina | Ždánický les | Železné hory | Žulovská pahorkatina | Belianské Tatry | Branisko | Bukovské vrchy | Burda | Cerová vrchovina | Čergov | Čierna hora | Chočské vrchy | Kremnické vrchy | Krupinská planina | Kysucké Beskydy | Laborecká vrchovina | Levočské vrchy | Ľubovnianska vrchovina | Malá Fatra | Malé Karpaty | Muránska planina | Myjavská pahorkatina | Nízké Tatry | Ondavská vrchovina | Oravská Magura | Oravské Beskydy | Ostrôžky | Pieniny | Podunajská pahorkatina | Pohronský Inovec | Polana | Považský Inovec | Revúcka vrchovina | Roháče | Slanské vrchy | Slovenský kras | Slovenský ráj | Spišská Magura | Beskydy | Stolické vrchy | Strážovské vrchy | Starohorské vrchy | Šarišská vrchovina | Štiavnické vrchy | Tribeč | Velká Fatra | Veporské vrchy | Vihorlat | Volovské vrchy | Vtáčnik | Vysoké Tatry | Východoslovenská rovina | Zemplínské vrchy | Žiar
Home Page | Časopis | Průvodce | Ceník inzerce | Soutěže | Seznamka | Kalendář akcí | Outdoor testy | Horské chaty | Fotogalerie | Archiv
Treky, turistika | Horolezectví | Cykloturistika | Cestování | Vesmír, astronomie | Turistická mapa online | Spolupracujeme
TOPlist