Naprieč Slovenskom, trek cez Slovensko od severu

Sever/juh (1)

Po dlhšom zvažovaní, akú akciu podniknúť v priebehu roka 2008, padlo pri čítaní "Zemepisných rekordov Slovenska" - naj… vrcholy, rieky, body, vzdialenosti, územia…, padlo rozhodnutie: prejsť Slovenskom z jeho najsevernejšieho bodu na najjužnejší. Možnosť z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší presúvam "na neskoršie", pretože je to predsa len podstatne ďalej a tak táto trasa príde na rad až keď sa podarí tá kratšia.

Následne do prehľadnej automapy Slovenska pribudla jedna čiara spájajúca kótu Modralová v severnej časti katastra obce Oravská Polhora s tokom Dunaja pri obci Patince.

Potom už len bolo treba po značkovaných aj neznačkovaných cestách vybrať trasu tak, aby sa moc neodchyľovala od tej zakreslenej v mape, rozdeliť ju na denné úseky, tieto pospájať do etáp s ohľadom na ubytovacie a dopravné možnosti a plán bol hotový. Jednoduché.

Čtěte také: Modralová - Beskydok, k najsevernejšiemu bodu Slovenska

Akciu začneme zo sedla Klekocziny v poľských Žywieckych Beskydách, kde sa dá prenocovať v chate Zygmuntowka (chatu už poznáme, nocovali sme tam pred dvoma rokmi pri prechode Jalowieckeho pásma v Žywieckom Beskide) odkiaľ je aj najbližší možný prístup k najsevernejšiemu bodu, ležiacemu na kóte Modralová v katastri Oravskej Polhory.

Po počiatočnom veľkom záujme o túto akciu úmerne s blížiacim sa termínom jej konania ubúdalo aj záujemcov. Nakoniec cestujeme siedmi tromi osobnými autami, ktorými sa prepravujeme cez hraničný prechod Skalité-Zwardoň, dolinou rieky Soly do Žywca, potom proti toku jej pravostranného prítoku Koszarawy cez "gminu" Jelešna, do Koszarawy, Bystrej - východzieho bodu našej cesty.

Krátko pred pol deviatou večer vystupujeme už za silnejúceho súmraku v samom závere Bystrej. Počas prípitku na úspech našej cesty robíme narýchlo niekoľko záberov a o pol deviatej sa lúčime so šoférmi, ktorí majú pred sebou ešte cestu späť na Slovensko a začíname stúpať do sedla Klekocziny.

Pri chate Zygmuntowka sme za 15 minút. Najskôr sa ubytovávame a potom nás čaká večera v spoločenskej miestnosti, ktorej dominuje portrét pápeža Jána Pavla II. ako pripomienka na jeho návštevu tejto chaty, osvetlenej mihotavým svetlom sviečok. Ostávame tu aj po večeri, debatujeme a čo to ešte míňame zo zásob borovičky. Pivní skauti zvládajú aj po jednom "Žywieckom" z nerozbitného obalu. Bezoblačná večerná obloha prispieva k optimistickej nálade pred zajtrajším dňom.

Prvý deň: Sedlo Klekocziny - Oravské Veselé

26 km, z toho 5 km bez značenia, 576 m stúpania, 636 m klesania, celkový čas 9:35 hod. z toho 6:57 hod. chôdza a 2:38 hod. prestávky.

Vstávame pred siedmou. Na 7.30 hod. máme pripravenú kávu a čaj. Z vlastných zásob pridávame borovičku ako aperitív. Po raňajkách nemôžeme majiteľovi odmietnuť pozvanie navštíviť kaplnku, pristavanú k pôvodnej budove. Platíme, pečiatkujeme záznamníky a dokumentáciu a 8.40 hod. sa s majiteľom chaty lúčime a konečne odchádzame.

Počiatočné stúpanie po zelenej značke v severnom úbočí Magurky (1 114 m) zvládame v pohode. Z narastajúcou výškou pri pohľadoch späť sledujeme, vďaka odlesneným plochám, vzdiaľujúce sa rozložité sedlo Klekocziny (870 m) s chatou Zygmuntowka a za ním, z tohto pohľadu, mohutne pôsobiaci vrchol Jalowca (1 111 m) - najvyššieho vrcholu Jalowieckeho pásma - jedného z podcelkov Žywieckych Beskýd.

Po vyjdení na Halu Kamiňskiego západne od Magurky sú z lúk pri rozcestníku pekné výhľady. Južným smerom sa priamo pre nami ukazuje Babia hora a vpravo lúky Modralovej (1 169 m) na ktorých sa nachádza "náš" najsevernejší bod Slovenska. Od Modralovej vpravo je Romanka (1 356 m) a ešte severnejšie od nej už Sliezske Beskydy - Barania Gora (1 220 m), Malinowa skala (1 152 m), najvyšší vrchol Sliezskych Beskýd Skrzyczne (1 257 m) s televíznym vysielačom, Klimczok (1 117 m) a Szyndzielna 1 026 m). V popredí, v Žywieckej kotline, ktorá je zahalená jemnou hmlou, identifikujeme izolovaný 612 m vysoký Grojec zdvíhajúci sa južne od okresného mesta Žywca. Vpravo v pozadí sa zo Žywieckej kotliny dvíha Beskid Malý a pred ním Pásmo Pewelskie (Czeretnik) v Beskide Žywieckom.

Po zhliadnutí tejto panorámy pokračujeme ešte asi 400 m po zelenej značke, ktorú potom nechávame odbočiť vľavo a my ideme rovno, širokou cestou mierne stúpajúcim hrebeňom k rázcestiu na Modralovej.

Hraničný kameň III/90 stojí v ostrom lome štátnej hranice. V hraničnom prieseku smerom k juhu je pod nami Jaloviecke sedlo za ktorým sa nad našu úroveň dvíha Malá Babia hora (1 515 m), sedlo Brána a za ním Babia hora, alebo po poľsky tiež Diablak (1 725 m) - najvyšší vrchol nielen rovnomenného podcelku Oravských Beskýd, ale zároveň aj celých Vonkajších Západných Karpát, čo ho aj vďaka tomu, že vrchol sa nachádza nad hornou hranicou lesa, predurčuje na jeden z najlepších výhľadových vrcholov Slovenska.

Strmé severné svahy, spadajúce do Poľska, sú modelované činnosťou ľadovca. Naproti tomu miernejšie južné svahy majú hôľnatý charakter a sú porastené rozsiahlymi, takmer súvislými porastami kosodreviny.

Na rad prichádza "vrcholovka". Raňajky ešte odkladáme na neskôr. Uvažujeme nad tým, ktorý hraničný kameň vyznačuje najsevernejšie miesto. A aby sme ho náhodou neminuli rozhodujeme sa trochu zmeniť plánovanú trasu a prejsť celým hrebeňom Modralovej na západ s tým, že na žltú značku vedúcu z Jalovieckeho sedla sa napojíme až v doline riečky Polhoranky na Vyšnom Tajchu.

Odchádzame a po piatich minútach sa dostávame na vrchol Modralovej. Na jej lúčnatom vrchole oproti hraničnému kameňu 90/3 je na poľskej strane, asi 80 m pod hrebeňom, opustená koliba s rozmermi približne 8×3 m s dvoma miestnosťami. V jednej je ohnisko a vchod na povalu, kde sa môže pohodlne vyspať 8-10 osôb. Pri našej obhliadke bola, až na malé zbytky neodnesené turistami, v celkom dobrom stave. A to okolie! - priam pozýva sa sem vrátiť.

Juraj, odborník v obore geodézie, nás o kúsok ďalej upozorňuje na hraničný kameň III/91 "vyzdobený" kruhmi okolo kompasu. Zhodujeme sa na tom, že toto by mal byť ten "správny bod" - 49°37' SZŠ a 19°28' VZD, pretože ostatné hraničné kamene podobnú ozdobu nemajú. Škoda, že sa doposiaľ nenašiel nikto, kto by na tomto bode umiestnil aspoň jednoduchú ceduľku upozorňujúcu priamo v teréne na takýto zemepisne zaujímavý bod.

Oravské Beskydy jsou značně rozsáhlým horským celkem, který se zařazuje do subprovincie Vnějších Západních Karpat a do oblasti Střední Beskydy. Oravské Beskydy byly v minulosti podcelkem tzv. Slovenských Beskyd, které dnes však již podle přijatého geomorfologického členění Slovenska neexistují.

S Oravskými Beskydami sousedí západně ležící Kysucké Beskydy. Již jejich název napovídá, že je nalezneme na severozápadě Slovenska. Vždyť kdo by neznal Oravu. Nejvyššími vrcholy Oravských Beskyd jsou Babia hora (1 725 m), Pilsko (1 557 m) a Malá Babia hora (1 515 m). Oravské Beskydy se ještě dále dělí na čtyři samostatné podcelky: Ošust, Pilsko, Polhoranská vrchovina a Babia hora…

Ták, a až tu sa vlastne začína náš pochod k najjužnejšiemu bodu Slovenska. Začíname mierne klesajúcou vrcholovou časťou Modralovej stále po poľskej červenej značke. Pri hraničnom kameni III/92 odbočujeme z hrebeňa vľavo do hraničného prieseku. Po krátkom asi 300 metrovom strmšom klesaním prichádzame na rázcestie so zelenou značkou, ktorá končí v spomínanej poľskej obci Koszarawa. Konečne prichádzajú na rad raňajky - asi najvyšší čas, pretože hodinky už ukazujú 10.42.

Po "raňajkách" pokračujeme po poľskej červenej značke, hlavným európskym rozvodím medzi Baltickým a Čiernym morom, až do sedla Horné Gluchačky. Na smrekových porastoch po oboch stranách hranice sa začína prejavovať prítomnosť "asi všadeprítomného kôrovca" (Ips typographus) v podobe menších či väčších skupín z kôry opadaných suchých smrekov. V prípade najbližších 2-3 priaznivých rokov pre rozmnožovanie tohto škodcu, čaká staré smrekové porasty v niektorých oblastiach poriadna pohroma.

V sedle Gluchačky opúšťame štátnu hranicu a pokračujeme žlto značkovaným náučným chodníkom do doliny Polhoranky. Po 12 minútach prichádzame na žltú značku vedúcu z Jalovieckého sedla dolinou horného toku riečky Polhoranky, ktorá pramení pod Malou Babiou horou v nadmorskej výške okolo 1 150 m a po 28 km sa pod obcou Zubrohlava vlieva do Oravskej priehrady. Kúsok pod rázcestím nás upúta široké a zarovnané dno Polhoranky porastené riedkym porastom jelše - pozostatok sedimentami zarovnaného dna vodnej nádrže - Vyšného (Jalovieckeho) tajchu.

Tajchy boli sypané zemné hrádze budované v hornej časti vodných tokov za účelom zachytávania a hromadenia vody. Budovali sa, nielen v slovenských horstvách, na prelome 18. a 19. storočia na vodných tokoch s kolísavou výškou vodnej hladiny. Nahromadená voda potom slúžila na splavovanie dreva rozmanipulovaného na 1-5 m výrezy ( na tokoch s menšími zákrutami aj na dopravu dreva v celých dĺžkach - pltiach). Z Vyšného tajchu na Polhoranke ešte ostala značná časť hrádze, dostatočne dokumentujúca jej mohutnosť.

Žltá turistická značka vedie, vcelku nezáživne, takmer 10 km údolnou lesnou cestou popri bývalých horárňach Borsučia, stojacej pri vyústení doliny Borsučie (v minulosti tam bol vybudovaný ďalší - Nižný - tajch, zvaný tiež Borsučia) a Vydrovka sledujúc pomerne rýchlo sa rozširujúce koryto Polhoranky.

Pri bývalej Píle, stojacej v ústí Kohútovej doliny, vchádzame po dvoch hodinách a 9,5 km chôdze dolinou konečne do intravilánu Oravskej Polhory - obce preslávenej gajdošmi a Slanou vodou - už od 16. storočia známymi kúpeľmi s jodo-bromovými prameňmi, ktoré prestali fungovať v roku 1919.

Za nami sa ozýva občasné hrmenie a nad masívom Babej hory už z tmavých mračien zahaľujúcich jej vrchol výdatne prší. Márne a mylné bolo naše dúfanie, že nás dážď minie. Pred príchodom na vyšný koniec dediny, do miestnej časti zvanej Klin, nás prudký dážď za silného vetra dobieha a núti na posledné metre použiť pršiplášte či dáždniky. Našťastie sa máme kde skryť - miestny hostinec je poobede takmer prázdny.

Posedávame, odpočívame a debatujeme ešte aj potom, čo už dážď dávno ustal. Nemáme sa kde ponáhľať - do večera je ďaleko a kilometrov ktoré nás dnes ešte čakajú už zas nie je tak veľa. Vďaka mobilným telefónom nás tu "nachádza" majiteľka chaty Pilsko, kde máme rezervovaný dnešný nocľah. Upresňujeme počet nocľahov a dojednávame večerné menu.

O 15.10 pokračujeme najskôr po štátnej ceste vedúcej k hraničnému priechodu Or. Polhora-Korbielow, v sedle Hliny, z ktorej po dvoch kilometroch odbočujeme vľavo na lesnú cestu smerom k rekreačnému zariadeniu Biela farma - ku ktorej treba ešte odbočiť z tejto cesty vľavo cez potok.

Z Polhoranskej vrchoviny sa dostávame do ďalšieho podcelku Oravských Beskýd - Pilska. Táto horská skupina sa vyznačuje veľkými výškovými rozdielmi medzi dnami dolín a horskými chrbtami, ktoré na mnohých miestach kolíšu v rozpätí 480-630 m čím sa tento horský podcelok radí medzi vysoké hornatiny.

Ešte pred príchodom k odbočke na Bielu farmu však opäť začína pršať a preto vyťahujeme dáždniky. No po ďalších pár metroch nás silnejúci dážď núti použiť aj pršiplášte. Takto vystrojení potom s Mirom odbočujeme z lesnej cesty s modrou značkou, ktorou išiel zvyšok partie, a volíme cestu popri samote Nižný Mlyn do Vyšného Mlyna - miestnej časti ďalšej hornooravskej obce Sihelné, založenej v prvej polovici 17. storočia majiteľmi oravského panstva Turzovcami.

V autobusovej čakárni Sihelné, Dušak skrytí pred vytrvalým dažďom chvíľu oddychujeme dúfajúc, že sa tento utíši. Napokon však pokračujeme v daždi zelenou značkou, po prístupovej ceste do osady Kohútiari a tiež k novovybudovanému lyžiarskemu stredisku Grúniky s 800 metrovým a dvoma detskými 250 m dlhými lyžiarskymi vlekmi, vybavenému umelým zasnežovaním.

Cestou dážď ustáva a z pomedzi mrakov, akoby roztrhaných porastami kosodreviny na vrchole Pilska, začína prebleskovať Slnko. Za poslednými domami osady Kohútiari, pri kríži medzi štyrmi lipami, odbočujeme z miestnej komunikácie vpravo a po krátkom stúpaní pasienkami prichádzame k rázcestiu na Limieri. V mieste kde značka pretína lesnú cestu na nás čakajú naši "parťáci". Tekéto "vzácne stretnutie" je dostatočným dôvodom na ďalšiu rundu.

Po krátkej pauze opúšťame modrú značku (odbočuje vpravo a mieri na Pilsko) a stúpajúc po lesnej ceste vľavo sa za necelých 25 minút ocitáme v rozložitom, lúčnatom sedle za Magurou (1 018 m). Po ľavej strane je horná stanica lyžiarskeho vleku spomínaného strediska Grúniky. Zo sedla schádzame zatiaľ do tretieho katastra - ktorým je územie Oravského Veselého. Lesnou cestou zídeme, prinútení ešte raz na krátku dobu použiť dáždniky, na horný koniec obce a po ďalších asi 500 metroch sme v cieli prvého dňa.

Po ľavej ruke sa nám totiž objavuje očakávaný objekt chaty Pilsko, ktorá má k dispozícii 21 3,4 a 5 lôžkových izieb, na prízemí 5 apartmánov a čo je pre nás najdôležitejšie - vážia si tu turistov. Pri návšteve tohto regiónu nevynechajte a neobanujete.

Druhý deň: Oravské Veselé - Zakamenné

27 km, všetko bez značenia, 560 m stúpania, 648 m klesania, celkový čas 9:55 hod. z toho 6:02 hod. chôdza a 3:53 hod. prestávky.

Po noci strávenej aj sledovaním hokejových majstrovstiev sveta nás desať minút po siedmej budí Janko. Poniektorí majú "z toho sledovania" problémy so vstávaním. Ešte nemáme ani zbalené veci a raňajky sú už v jedálni na stole. Pani kuchárka sa po dobrej večeri nenechala zahanbiť ani raňajkami.

Vonku nás víta polooblačné počasie, ale že by mal prísť dážď tak na to nevyzerá. O 8.15 odchádzame a od chaty, ktorá sa nachádza na hornom konci dediny nás čaká takmer 6 kilometrov asfaltovej cesty dedinou, ktorej počiatky siahajú do roku 1629, kedy sa spomína ako poddanská obec Oravského panstva.

Po trištvrte hodine prichádzame ku kostolu sv. Alžbety vybudovanému v rokoch 1805-1815 namiesto pôvodného dreveného kostolíka z roku 1656 ku ktorému bola v roku 1690 pristavená veža - zvonica. Obec má v súčasnosti takmer 2.800 obyvateľov.

V smere našej cesty asi 50 m za križovatkou do Mútneho si Jano kupuje v miestnom obchodíku minerálku a cigarety bez ktorých by jednoducho nemohol byť. Končíme s asfaltom a odbočujeme vpravo cestičkou pomedzi domy č. 147 a 145 a začíname stúpať juhozápadným smerom cestou vedúcou cez poľnohospodárske pozemky.

S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa pri pohľade späť núkajú nádherné výhľady na hraničný hrebeň od Babej hory po Pilsko, ale hlavne na reťazovú zástavbu Oravského Veselého, ktorého chotár zaberá značnú časť Podbeskydskej brázdy.

Podbeskydská brázda. vznikla eróziou a denudáciou na mäkkých flyšových horninách pozostávajúcich hlavne z ílovcov, slieňovcov a pieskovcov. Pri pohľade na oblé chrbty rozparcelované dlhými, úzkymi pásmi políčok, popretkávané roztrúsenou zástavbou, s kulisou beskydských velikánov Babej hory a Pilska tvoriacou horizont sa vám ani nechce obrátiť a pokračovať ďalej v obave, že s takouto krásou sa už nikde nebudete môcť stretnúť.

• Pokračování článku