Slanské vrchy

Zámutov a Praporec, turistika v Slankých vrších

Znovuobjavujeme už objavené… takto by sa dali nazvať naše turistické výlety v poslednom čase, keď navštevujeme menej známe turistické miesta v našom blízkom i vzdialenejšom okolí. Tentoraz sme využili možno posledné slnečné dni tohtoročnej jesene a vybrali sa do menej navštevovanej, ale o to krajšej oblasti Slanských vrchov - z južnej strany zo Zámutova vystúpili na Praporec. Slanské vrchy mám rada pre ich tajuplnosť, zvláštne čaro, bohatú banícku minulosť a množstvo kamenných výtvorov.

Zo Zámutova - východzieho bodu turistického prechodu sme sa vybrali po modrej turistickej značke z konečnej zastávky autobusu údolím potoka Čaklovec smerom na Zámutovské skaly. Prešli sme okolo budovy Lesného závodu a pokračovali sme spočiatku širokým údolím, ktoré sa postupne zužuje.

Na mieste, kde modrá značka opúšťa potok sme odbočili doľava po neznačenom chodníku a po niekoľkých desiatkach metrov sme našli prvý cieľ nášho dnešného výletu - veľmi pekný machom obrastený kamenný útvar - misu, ktorá má rozmery 2 m × 2,5 m, vysoká je až 70 cm, priehlbina v nej je hlboká asi 20 cm.

Obyvatelia neďalekého Rudlova túto misku nazývajú Zbojnícka - tu vraj sídlila zbojnícka družina, ktorá striehla na vozy naložené opálmi z neďalekých baní na Dubníku a tieto sa vozili do západnej Európy a až do Carihradu. Zbojníci údajne obrovskú misku používali ako ohnisko pri varení.

Diablovou misku nazývajú Zámutovčania podľa rozprávky, v miske podľa nich varili čerti polievku zo zhnitého lístia a žiab, keď stavali most ponad Zámutovský potok, ktorý tečie západne od tohto miesta. Obidve legendy sú pekné a prvá má aj racionálne jadro.

Je pravdou, že zbehovia a zbojníci tu mali ideálne podmienky a v týchto lesoch sa skrývali napríklad rebeli po známom cholerovom povstaní v roku 1831. Druhú legendu o čertoch indikuje vytesaný trojlístok na boku balvana, ktorý pripomína odtlačok nohy pravekého jaštera alebo chodidlo čerta. My sme sa vrátili na modrú značku a po nej sme pokračovali až ku Zámutovským skalám, ktoré sú napravo od turistického chodníka.

V roku 1980 boli vyhlásené za prírodnú rezerváciu, ktorej rozloha je 30,67 ha - sú to veľké a zaujímavé andezitové skalné útvary, okolo rastie množstvo vzácnych rastlinných druhov - prídu si tu na svoje botanici a tí, ktorí tieto rastliny a kroviny poznajú.

Miestami majú tieto skaly vežičkovitý tvar, niektoré sú nedostupné, niektoré slúžia ako cvičné lezecké steny. My sme videli tiež zopár horolezcov, niektorí z nás by tam boli najradšej zostali a sami to vyskúšali… Tak sme sa tam len pofotili, pofotili sme skaly, vysokánske stromy okolo, horolezcov…

Vratili sme sa na modro značený turistický chodník a prišli sme ku chate Javorová pod Praporcom. Chatu vlastnia Štátne lesy a bežne nie je v prevádzke, ale aspoň je tu pekne upravené okolie, turistické stoly a lavice, ohnisko. Bolo tu aj zopár hubárov, mali plné košíky húb.

Zastavili sme sa a dali sme si obedňajšiu prestávku. Kto mal čo opiekol si nad ohňom, ostatní sme sa posilnili zo zásob v batohoch. Kto chcel mohol si na lúke pri chate nazbierať liečivú mätu piepornú, našli sme tu teraz v jeseni aj zopár lesných jahôd - to bude asi tým nezvyčajne teplým počasím - na jeseň a jahody - to je skoro ako v tej rozprávke O dvanástich mesiačikoch - aj keď to bolo už v zime.

Po posilnení sa sme neznačenou skratkou vystúpili na Praporec (dá sa ísť aj po modrej značke). Neznačenou trasou sme si trúfli ísť vďaka nášmu priateľovi - turistovi z Hanušoviec, ktorý Praporec pozná, lebo ich turistický oddiel robí pravidelne každý rok výstup na tento vrch z hermanovskej strany.

Z vrcholu Praporca, ktorý je vysoký 961 m sú nádherné výhľady po okolí, jasne vidíme napríklad na Oblík. Aj tu na vrchole sú obrovské skalné útvary, kto si trúfol sa na ne vyštverať, videl ešte ďalej a aj na druhú stranu na juh možno až do Zámutova.

Lesom sme prešli na zelenú turistickú značku a strmým horským chodníkom do Hermanoviec a do Bystrého. Odtiaľ sme sa už zviezli vlakom alebo autobusom do Prešova, lebo tam nás väčšina z účastníkov býva. Celá naša turistická pešia trasa bola dlhá 18 km a prekonali sme prevýšenie 980 m.

Všetci sme túto trasu prešli po prvýkrát a spoznali sme jeden z krásnych kútov nášho východného Slovenska, ktorý je ešte neporušený civilizáciou. Okrem tých pár horolezcov na skalách a hubárov pri chate sme po celej ceste nestretli ani živej duše - ani človiečika ani zviera. Počasie bolo výborné, celý deň svietilo slnko, pofukoval vietor a nepršalo. Akcia bola vydarená, všetkých nás potešil pobyt v prekrásnej pestrofarebnej jesennej prírode. Dovidenia nabudúce!