Túra na Sivec, vrch na východnom Slovensku

Sivec a jeho tajomstvo… alebo čo sa skrýva v jeho útrobách

Čierna hora, pohorie na východnom Slovensku. Prekážka pre vodné toky, ale aj cesty a železnicu. Po mnohé roky si voda kliesnila cestu, vytvorila v pohorí úzke a kľukaté doliny, vyššie zase zanechala po sebe jaskynné systémy. Ľudia zase vytvorili umelé vodné diela, mosty a tunely. Neprekvapuje, ak práve tu nájdeme na Slovensku najdlhší železničný dvojkoľajový tunel. Bol vyrazený pod vrchom Bujanov, ktorý mu dal aj svoje meno.

Pohorie Čierna hora sa rozprestiera na severovýchodnom okraji Slovenského rudohoria. Predelené je tokom Hornádu, piatej najdlhšej slovenskej rieky (193 km), na severnú časť s podcelkami Roháčka, Bujanovské vrchy a Sopotnické vrchy s najvyšším vrchom Roháčka (1 028 m) a na južnú časť s Pokryvami a Hornádskym predhorím, kde najvyššiu výšku dosahuje vrch Pokryvy (889 m). Ako zaujímavé z uvedených podcelkov sa javia vápencovo-dolomitické Pokryvy s obľúbeným výhľadovým vrchom Sivec a krasovým územím so sústavou jaskýň.

Voľba trasy

Miesto nástupu, resp. ukončenia trasy bolo ovplyvnené voľbou dopravného prostriedku na prekonanie vzdialenosti zo Stredného Považia až takmer do Košíc. Znamenalo to presun medzi polnocou a ránom tak, aby po príchode na miesto sme boli čo najmenej unavení. Voľba padla jednoznačne na vlak, kde sa za priaznivých okolností dalo aj "natiahnuť" a aj dospať zvyšok noci. Našou konečnou bola teda rýchliková stanica Kysak.

Pri pohľade do turistickej mapy trasu postupne pospájame z turistických chodníkov so značkou červenou (0901), zelenou (5715), žltou (8778) a kvôli jaskyniam pri návrate nevynecháme ani modrú farbu (2821). Takto zvolenú trasu sme ešte z časového hľadiska overili ponúkanou službou na www.hiking.sk. Na niektoré úskalia a nezrovnalosti upozorním neskôr.

Priebeh túry

Je 5.45 ráno. Pri železničnej stanici Kysak turistický smerovník nenachádzame, predpokladáme ho teda v obci, ktorá leží na opačnom konci koľajiska. Poberáme sa stúpajúcou cestou k nadjazdu ponad trať. Na jeho začiatku nás milo prekvapí turistická mapa a panel s vyznačenými turistickými trasami, časovými údajmi, značkami a smerové šípky. Chytáme sa teda červenej značky a vchádzame do obce.

Za obecným úradom ideme vpravo, zakrátko sme na začiatku listnatého lesa. Ochutnáme vodu z upraveného prameňa, minieme zopár chát s hájovňou a lesnú cestu opustíme vpravo odbočujúcim chodníkom, vedúcim do malého bezmenného sedla. Niekde vpravo tušíme kopec so zvyškami Kysackého hradu, cestičku však nenachádzame.

Po vystúpaní na okraj lesa pri spätnom pohľade vidíme homoľovitý kopec s bývalým hradom, konštatujeme, že od nášho chodníka je nečakane dosť vzdialený. Príchod k nemu musí byť z inej strany obce, než ako sme my išli. Zopár záberov a najbližšiu zastávku robíme na skalnom výbežku Jánošíková bašta.

Výhľad z výšky 522 m do údolia Hornádu splnil naše očakávania, hnevalo nás len raňajšie nízko ležiace slnko pri fotografovaní. Pri hľadaní vhodnej pozície obišli sme celé vápencové bralo. Či až sem viedli zbojnícke chodníčky slovenského ľudového hrdinu, nevieme.

Na nenápadnom vrchole Prielohy (788 m) sa k červenej pridá modrá značka a spoločne nás dovedú o pár metrov vyššie na rázcestie a križovatku turistických chodníkov v sedle Repy. Vybehneme na neďaleký Vysoký Vrch (850 m), ktorý je súčasne prírodnou rezerváciou (36,50 ha, 1993), poobzerať sa po okolí a pofotiť tu sa vyskytujúce rastlinky. Po návrate pod prístreškom raňajkujeme. Je načase, od vystúpenia z vlaku uplynuli viac ako tri hodiny.

Lúčime sa so spoľahlivou červenou značkou, čo však nemožno tvrdiť, ako neskôr zistíme, o značke zelenej, vedúcej cez najvyšší bod našej trasy, Pokryvy (889 m). Chodník sa zúžil na jednu osobu, pásová značka má už roky, ledva ju vidno. Oči treba mať "na stopkách", čo však nie vždy pomôže. Kde nič nie je, ani dobré oči nevidia. Pri vetvení chodníka nezostáva nič iné, len sa vydať jedným smerom a prejsť aj 200 m a ak značky niet, vrátiť sa a dúfať, že bude smerom druhým. Nám sa to stalo asi trikrát.

K orientácii nám pomohli aj fábory z bielej pásky, pravdepodobný pozostatok diaľkového pochodu spred niekoľkých rokov. Výhľady takmer žiadne. Ak sa objavia, pohľady sa nám zachytia na majestátnej Kojšovskej holi (1 246 m). Spestrením chôdze je množstvo ohradených škôlok, medzi ktorými sa neustále preplietate. V jednom prípade musíte po špeciálnom rebríku aj vojsť dovnútra oplotenia, aby ste po chvíli po rovnakom zariadení z neho vyšli. Ak sa dostanete k rázcestníku Gaľová, máte vyhrané.

A vyhrali sme aj my. Po zelenej pokračujeme ďalej, zdolať za tridsať minút trasu k Priehybe pod Sivcom by nemal byť problém (snáď len ľahko prehliadnuteľné značky na kôre briez). Pokúšame sa zapamätať si niektoré dôležité miesta, najmä odbočenia. Dôvod je zrejmý. Po návrate zo Sivca túto trasu budeme absolvovať aj opačným smerom až po Gaľovú, aby sme sa po modrej vydali odkrývať tajomstvá jaskýň pod Sivcom.

Sivec a či Šivec

Východoslovenské nárečie má na svedomí, že domáci tento najsevernejší vrchol Pokrýv volali od nepamäti šivou skalou, Šivcom. Do turistických sprievodcov a máp sa však dostal do spisovnej podoby ako Sivec. Tvorí výraznú dolomitovú dominantu nad vodnou nádržou Ružín s výhľadmi po blízkom i ďalekom okolí.

Keďže svojimi kolmými skalnými stenami je odvrátený do údolia vodnej nádrže, jediný turisticky schodný prístup na jeho vrchol je z opačnej strany z lúčnej Priehyby pod Sivcom, vyznačený žltou značkou. Za dvadsať minút by sme mali byť na skalnom hrebienku pri vrcholovej schránke, kde dosahuje najvyšší bod 781 m n. m. Pre lepšie výhľady pokračujeme v chôdzi exponovaným terénom ešte asi tridsať metrov.

Priamo pod nami je priehradný múr vodnej nádrže Ružín a hladina vodného diela obkolesená vrcholmi Ostrého hŕbku (797 m), Folkmarskej skaly (915 m), Šľuchty (781 m), Bujanova (756 m), Suchého vrchu (798 m) a Holice (806 m). Širší okruh tvoria Volovské vrchy, Branisko, Čergov, Slanské vrchy a Čierna hora. V smere skalného lomu nad Margecanmi sa v diaľke črtajú ešte snehom pokryté vrcholy Vysokých Tatier. Výhľady z kategórie super.

Nachádza sa tu národná prírodná rezervácia o rozlohe 169,79 hektárov (vyhl. 1954, 1988), ktorá je charakteristická teplomilnou vegetáciou a hniezdiskami vzácnych a chránených druhov vtákov. Kvetena rastie v štrbinách vrcholových skál a priľahlých svahoch, možno ňou doplniť doterajšie zábery z vrcholu.

Jaskyne Malého Ružínka

Ružínsky kras sa tiahne od Sivca cez Spálený vrch, Pokryvy, Vysoký vrch, Bielu skalu až po Čečatovú. Je tu sústredená väčšina asi z pätnástich jaskýň vyskytujúcich sa v Čiernej hore. Jedna skupina je sústredená okolo Bielej skaly, druhá pozdĺž východného svahu Sivca v doline potoka Malý Ružinok. A práve k tejto budú smerovať naše najbližšie kroky.

Zo Sivca sa vraciame späť k rázcestníku Gaľová. Smerová tabuľa s modrou značkou uvádza do Ružína čas 1 hodinu. Kľudne si ešte jednu pridajte, aj tak vám zostane nepatrná rezerva. Aj v závere článku odporúčaná mapa uvádza ešte trasu pôvodnú. V skutočnosti vedie celý čas po lesnej ceste a obchádza Spálený vrch a tým aj rezerváciu Vozárska. Vydávame sa po nej a po necelej hodine prichádzame na miesto, kde cesta ostrou zákrutou vpravo pretína potok.

Nad cestou zatiaľ nevymenená tabuľa so začiatkom štátnej (teraz národnej) prírodnej rezervácie Vozárska (76,63 ha, 1966) nás upozorní, že sme na správnom mieste. Tu opustíme cestu a pokračujeme dolinkou chodníčkom proti prúdu potoka. Zakrátko sa k nám vpravo zo svahu priblížia skaly, sme pri prameni (podľa mňa vyvieračke) potoka, obkoleseného malým kamenným morom. Za poslednou (hladkou) skalou treba ísť hore do prudkého svahu, možno vidieť náznak chodníka. Najskôr narazíme na menší jaskynný otvor, prehliadka vnútorných priestorov vyžaduje baterku, prípadne čelovku. Nádherný previs so vstupným portálom Veľkej Ružínskej jaskyne je nad touto jaskynkou.

Vystúpame prudkým svahom ešte tento výškový rozdiel a môžeme vstúpiť do tejto prírodnej pamiatky (1979). Porušíme tým síce zákaz Správy slovenských jaskýň dúfajúc, že budú k nám tolerantní tak ako my pri ich prehrešku voči spisovnej slovenčine na tej istej tabuľke. Dno jaskyne je takmer vodorovné. Vnútorná výzdoba je chudobná, na stenách vyzrážané minerály sintrového charakteru. V zimnom období postupne zamŕzajúca stekajúca a kvapkajúca voda vraj vytvára nádherné ľadové stalaktity a stalagmity.

Literatúra uvádza, že jaskyňa má dĺžku 111 m a jej vstup je vo výške 614 m n. m. Bola osídlená už v paleolite a obývaná tvorcami bukovohorskej kultúry. Podobne boli osídlené aj neďaleká Antonova jaskyňa (dĺžka 70 m), Malá ružínska jaskyňa a severnejšie a o niečo vyššie ležiaca Medvedia jaskyňa (mezolitickí lovci jaskynného medveďa).

Epilóg

Vrátime sa na miesto, kde sme opustili cestu a pokračujeme po nej pomaly sa rozširujúcou dolinou. Sme takmer deväť hodín mimo civilizáciu, teším sa už na pivo v najbližšej dedine. Keď sa neskôr objavujú namiesto rodinných domov len chaty, uvedomím si, že Ružín je už len názov železničnej zastávky. Obec zanikla výstavbou vodného diela, okrem cintorína bola celá zaplavená. Ostáva len využiť na to čas pri prestupe na rýchlik v Margecanoch. Podarilo sa, lepšie sa mi vo vlaku zaspávalo. Večer o 21. hodine sme už boli doma pod sprchou.

• Mapa: Turistický atlas Slovenska, 1:50 000, VKÚ Harmanec 2005, list 142, 143, 182.