Výstup na Rosengarten, Dolomity turisticky

Za hradby Rosengartenu v Dolomitoch

Jediným vizuálnym kontaktom s Dolomitmi priamo z Bolzana (nazývaného príznačne Bránou k Dolomitom) je východne sa týčiaci masív Rosengartenu. Jeho skalné veže tiahnúce sa severojužným smerom už zďaleka lákajú k poznávaniu ich krásy a tajomstiev. Patrí k nim aj za nimi sa ukrývajúci najvyšší vrchol a ako jediný presahujúci svojou výškou trojtisícovú hranicu, Kesselkogel, tal. Catinaccio d`Antermoia (3 002 m). Ním končí jedna z najdlhších dolín Vajolettal / Val del Vaiolet a umožňujúca tak prístup k viacerým vysokohorským chatám. Úlohou jednodňovej túry bolo navštíviť niektoré z nich.

Je začiatok poslednej septembrovej dekády a mojím dočasným domovom sa na viac ako týždeň stal Alpenheim v Tierse (1 014 m), obci učupenej priamo pod Rosengartenom. Dostať sa odtiaľ do spomínanej doliny znamenalo prekonať skalné hradby Rosengartenu. Z časových dôvodov som využil služby pravidelnej autobusovej linky do Fromeralmu (1 743 m) a odtiaľ premávajúcej sedačkovej lanovky a tým sa automaticky východiskovým bodom túry stala chata Kölnerhütte (2 337 m).

Chata je priamo nad vrcholovou stanicou lanovky s reštauráciou König Laurin`s Lounge. Tu sa krátko zdržím kúpou pohľadnice a odtlačením nevyhnutnej pečiatky. Stúpam k chate a pri pamätníku vedľa nej fotím pohľady na Schlern a na opačnej strane Latemar. Zopár pohodlných krokov krátkou serpentínou za chatou a treba nastúpiť do steny.

Čtěte také: Alpy, popis a geomorfologické členění Alp, alpské čtyřtisícovky - přehled

Trojica mladíkov predo mnou už prekonáva skalné prahy po zaistenej ceste. Celkom zreteľne im tu prekážajú turistické palice, zrejme čakali iný terén. Kým čakám na bezpečný odstup, príde ku mne anglicky hovoriaci pár. On rozhodne, ona sa podriadi. Spoločne skladajú ruksaky a vyťahujú úväzy, karabínky a prilby. V duchu s nimi súhlasím, sám však pokračujem bez nich.

Neskôr, aj keď len na pár metroch, by som sa vedel predstaviť pripútaný na istiacom lane. Musel som si vystačiť s rukami. Miesto, na ktorom končí táto časť výstupu, som nazval medziposchodím.

Na bežne schodnom teréne s vychodeným chodníkom sa trasa vetví. Pri smerovníku postáva čoraz viac turistov. Rozhodujú sa a či skôr váhajú. Chodník vľavo (č. 542) vedie cez zaistenú cestu k chatám Santnerpasshütte (2 741 m) a Gartlhütte (2 621 m), ktoré však doslova pred pár dňami ukončili sezónnu prevádzku (16., resp. 20.9.).

Tí, ktorým to neprekáža, poberajú sa týmto smerom. Väčšina z prítomných volí prechod cez bližšie sedlo Tschagerjoch / Passo delle Coronelle, a teda chodník vpravo (550). Keďže mojím cieľom je zdokumentovať aj vnútrajšok chát, prípadne stratiť pár slov s prevádzkovateľmi (väčšinou aj majitelia), pridávam sa k tým druhým.

Vyrážame od smerovníka v trojici, pripojil som sa k mladému páru z Nemecka. Sú v tejto časti prvýkrát, preto sa často zastavujú a navzájom fotia. V sedle som sa im ponúkol, že ich vyfotím spoločne. Ponuku prijali a "na revanš" ma zvečnili mojím prístrojom.

V sedle z výšky 2 630 m je nádherný panoramatický pohľad a vďaka rozširujúcemu sa údoliu Vajolettal nechýba ani vzdialená Marmolada. V doline pod nami zreteľne rozoznávame trojicu chát Gardeccia, Catinaccio a Stella Alpina (1949 - 1960 m). Spoločne tvoria stred oblúka, ktorým sa dolina stáča pod Kesselkogel.

Lúčim sa s dvojicou, ktorá ešte zotrváva na vyhliadkovom mieste s lavičkou a zostupujem prudkými serpentínami k odpočinkovému miestu nad sedlom Baumannpass (2 416 m). Na jedlo si musím dávať pozor, inak sa s ním podelím so šikovnými a dotieravými čiernymi vtákmi. V sedle opúšťam doterajší chodník (klesá k trojici spomínaných chát) a pripájam sa na chodník (541) prichádzajúci z juhu od Rotwandhütte. V pokračovaní mierne stúpa prevažne kamenistým terénom. Na jeho konci je dvojica chát Preuss a Vajolet (2 243 m), prvá z nich menšia, ale nádherne situovaná na brale nad údolím, a teda aj s vynikajúcim výhľadom. Pri obidvoch je živo, obsluhujúci personál sa má čo obracať.

Odchádzam odpočinutý a obohatený o zopár záberov, pohľadníc a odtlačkov dvojice pečiatok. Na hlave mám dokonca novú čiapku s nápismi a vyobrazením chaty. Vpravo od stúpajúceho širokého chodníka na vyvýšenom mieste stojí soška (Panny Márie?), dohliadajúca na chaty a údolie pod ňou. Čoskoro po ľavej strane miniem odbočku (542) k chate Gartlhütte.

Konečne vidím skalné veže Vajolettürme aj z druhej, východnej strany. Zužujúce sa údolie dotvára vpravo masív Cima Scalieret a uzatvára ho impozantný Kesselkogel. Pri fotografovaní okolia a najmä pri spätných pohľadoch som si všimol a dlhšie sledoval približujúcu sa trojicu turistov idúcich strojovým tempom nezvykle tesne za sebou.

Teraz, keď konečne zbadám a fotografujem pod skalnou stenou učupenú a na trase najvyššie položenú chatu, prehnala sa trojica popri mne. Boli to ženy, ako neskôr vyplynulo, Nemky. Mal som pre túto "vlakovú súpravu" pripravené pomenovanie, ktoré som v pravý čas polohlasne vyslovil: Schnellzug. Teda rýchlik. Usmiali sa a pokračovali bez zmeny tempa ďalej. Po mojom príchode na chatu Grasleitenpasshütte / Rif. Passo Principe (2 601 m) som ich zazrel sedieť na terase.

V útrobách batoha sa už minuli (skromné) zásoby jedla a pitia, tak prišiel rad na objednanie si na chate. Vopred netušiac objednal som si jedlo a pitie priamo u majiteľa chaty. Sergio Rosi ma ochotne obslúžil a vrátil sa k susednému stolu k prerušenej práci - k natieraniu palaciniek lekvárom. Z mojej strany tradičná jablková štrúdla a káva s mliekom a blízkosť susedného stola poskytli priestor na krátky rozhovor. Z neho a z darovanej samolepky sa chatár dozvedel o existencii internetovej trekingovej stránky s doménou cz. Rozlúčili sme sa spoločným fotozáberom.

Pri schádzaní z neďalekého sedla s rovnomenným názvom ako chata sledoval spoza chrbta moje kroky už nenápadný Mesiac. Slnko sa pomaly, ale určite chystalo na spánok. Posledné lúče ešte osvetľovali vrcholy, nie však kamenistý žľab, ktorým som schádzal. Pod kamením som tušil a miestami aj zazrel možno ešte vlaňajší sneh a ľad. Zamrznuté na kosť. Ak tu Slnko zasvieti, tak určite len krátko.

Išlo sa mi zle, prirovnal som to tvrdej zamrznutej oráčine. Pritom som potreboval zrýchliť krok. Keď som minul v poradí druhú odbočku na chatu Tierser Alpl, zastihli ma ešte posledné slnečné lúče. Kvalita terénu sa zmenila k lepšiemu a čoskoro som bol na chate Grasleitenhütte / Rif. Bergamo (2 165 m), ktorú som už poznal z predchádzajúcich túr.

Predpokladal som, že za denného svetla ešte stihnem dôjsť k chate Tschaminschwaige (1 200 m), kde ma autom vyzdvihne zať, dcérin manžel. Mobilný signál v týchto miestach je nestabilný, kým som to dohodol, stihla k chate dôjsť aj "rýchliková súprava". Z útržkov ich rozhovoru s majiteľom chaty (tu som zistil odkiaľ sú) bolo zrejmé, že pôvodný plán dostať sa na chatu Tierser Alpl bol nereálny, tak prespia tu.

Zostup k Bärenlochu a takmer 5-kilometrové údolie Tschamintalu som priam preletel, záverečný úsek v hustom lese však už bolo za šera. Časť popisovanej trasy vedie národným parkom Naturpark Schlern-Rosengarten!

Mapy: Tiers und Umgebung, Wanderkarte 1:25.000, Tappeiner AG, Mai 2010 a Parco Naturale dello Sciliar (1), Carta turistica 1:25.000, Tabacco-Udine, 2005.