Výstup na ikonickú horu Tri koruny

Túra z Červeného Kláštora na Tri koruny

Keď prídete do Červeného Kláštora, máte nepreberné množstvo možností, ako využiť hoci len jeden deň v tomto rekreačno-turistickom stredisku Pienin. Boli sme väčšia skupina z Klubu prešovských turistov, objednali sme autobus, ten nás odviezol do Červeného Kláštora (večer aj späť) a tam sa už každý mohol rozhodnúť, kam pôjde a čo chce vidieť.

Počasie bolo na turistiku ideálne, bolo pod mrakom, vzduch bol priezračný, ale hlavne sa ochladilo po predchádzajúcich tropických dňoch. Ako sme očakávali, väčšina z nás boli zdatní turisti, ktorí chceli zdolať pár kilometrov po kopcoch. Vytvorila sa väčšia skupina a pod vedením Danky sme nastúpili na trasu v Červenom Kláštore.

Wawóz Szopcański

Prešli sme cez nedávno vybudovanú Pieninskú lávku pre peších na druhú stranu Dunajca a to sme sa už ocitli v Poľsku - v obci Sromowce Niźne na úpätí Troch korún. Sledujeme žltú značku až prídeme na začiatok tiesňavy Wawóz Szopcański, prečítame si informačný panel a ideme ďalej. Tiesňava je dlhá asi len 500 metrov, ale obklopuje nás množstvo až 40 m vysokých skál tiesniacich sa medzi Tromi korunami a Podskalnou horou (Podskalnia Góra).

Čtěte také: Pieniny a Spišská Magura, přechod pohoří

Chodník pokračuje vpravo popri potôčiku. Ide sa nám dobre, lebo chodník je spevnený a vyspádovaný, v strmších častiach so schodíkmi a v zákrutách sú zábrany proti tým, ktorí by radi vybočili a poškodili chránenú vegetáciu okolo. Zastavíme sa až v sedle Chvalabohu (Przelecz Szopka alebo Prz. Chwala Bogu). Aj zdatný turista sa tu zastaví a povie si: "Chvalabohu, že som už hore." Z toho určite vznikol aj názov sedla.

Napijeme sa, niečo zajeme a popritom nám Danka povie pár slov o tomto kraji, zvanom Zamagurie. Tento kraj, ležiaci medzi pohorím Spišská Magura a riekou Dunajec, je príznačný svojou malebnou krajinou so zachovalou ľudovou architektúrou, lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov.

Zamagurie

Osídlenie Zamaguria prebiehalo v 13. - 16. storočí, tzv. šoltýskou kolonizáciou na nemeckom, neskôr aj na valašskom práve. S valašskou kolonizáciou prišli do Zamaguria Rusíni a s kopaničiarskou podhalanskí a pieninskí gorali. Po stáročia ho obývali príslušníci viacerých národov a národností - Slováci, Nemci, Poliaci, Rusíni, Židia. Základným zdrojom obživy miestnych obyvateľov v minulosti, bolo roľníctvo, pastierstvo, drevorubačstvo. Ťažké životné podmienky viedli často k vysťahovalectvu.

Okraglica, Pańska Skala, Plaska Skala, Ganek a Nad Ogródki

Prídeme na lúku Szopka nad sedlom a tu sa nám už otvára výhľad na Zamagurie s Tatrami na horizonte. Pohodlne modrou značkou prídeme na rázcestník Trzy Koruny, dáme si do zápisníkov pamätnú pečiatku, zaplatíme poplatok a úzkym chodníčkom vystúpime na vyhliadku na najvyšší bod Troch korún na Okraglicu s výškou 982 m. V skutočnosti sú koruny Pienin tvorené až piatimi korunami: Okraglica, Pańska Skala, Plaska Skala, Ganek a Nad Ogródki.

Napriek miernej tlačenici na vrchole prejdeme popri zábradlí a vytvorí sa nám panoráma okolitých hôr - vidíme Tatry, Gorce nad Nowym Targom, Beskid Sadecki, Spišskú Maguru, okolité Pieniny… V hĺbke pod nami sa kľukatí Dunajec a na ňom sa plavia "bodky" pltí, kanoe, raftov… A kartuziánsky kláštor s jeho červenou strechou odtiaľto vyzerá ako domček pre bábiky.

Zídeme dolu z Okraglice a pokračujeme cez rázcestie Kosarzyska na Góru Zamkowu (Hradnú horu). Sú to vlastne zrúcaniny Pieninského hradu, postupne odrývané a konzervované. Dáme si krátky oddych, trochu sa posilníme a čaká nás ďalší vrchol Pienin Sokolica (747 m). Ideme po modrej značke po hrebeni cez kamień Wojtek - Bajkow Groń - Pieninky - Czertezik. Je to síce hrebeňovka, ale len občas sa nám pomedzi stromy podarí zahliadnuť kus Prielomu Dunajca. Vynahradíme si to pohľadom zo Sokolice, kam sa tiež platí poplatok, ale my sme boli na kopci Okraglica a lístok odtiaľ platí aj tu.

Sokolica spadá do údolia 307 metrovou stenou. Pokocháme sa výhľadmi, pofotíme si okolie, seba navzájom a tiež údajne najfotografovanejšiu borovica v Poľsku (asi je to aj pravda, veď ju možno nájsť skoro na každej prezentácii o Pieninách). Ostáva nám už len zostúpiť k Dunajcu (mnohí hovoria, že toto je ťažšie ako stúpanie nahor) a dôjdeme do cieľa dnešnej našej túry do Kroscienka, kde nás čaká autobus.

Niekoľko turistov dnes využilo možnosť prejsť sa z Červeného Kláštora popri Dunajci, po dobrej spevnenej ceste až do Lesnice a do Szczawnice. Ono sa to ani nezdá, ale prešli dobrých 15 kilometrov, hoci na rozdiel od tých na Troch korunách, takmer po rovine. Hoci si nevychutnali výhľady z Troch korún, mali čo obdivovať, po Dunajci sa plavili plte plné ľudí, vzájomne s našimi turistami na seba volali a mávali si. Rovnako aj s tými, ktorí splavovali Dunajec na raftoch, na kajakoch, na kanoe…

Náučný chodník

Po chodníku v minulosti, pokiaľ nezaviedli prevoz pltí z Lesnice do Červeného Kláštora a vyššie na nákladných autách po hlavnej ceste, vozili plte do východiskových prístavísk na vozoch, ťahaných koňmi. Teraz sú tu rozmiestnené informačné tabule náučného chodníka.

Dozvedáme sa veľa o Pieninách, že patria do oblasti Východných Beskýd, a nachádzajú sa na rozhraní vonkajších a vnútorných Karpát, kde tvoria tzv. pieninské bradlové pásmo. Možno tu nájsť jedinečné a vzácne druhy fauny a flóry a ich biotopov, aj o nich sa dočítame na informačných tabuliach. Dunajec tu tvorí prirodzenú hranicu medzi Poľskom a Slovenskom, kde-tu na našej aj na poľskej strane "vykuknú" červené hlavičky bielych hraničných pätníkov.

Červený Kláštor

Niekoľkí sme sa zviezli na pltiach až do Lesnice a potom sme išli na prehliadku kartuziánskeho kláštora v Červenom Kláštore, ktorého história je úzko spätá s obcou Lechnica. Táto bola majetkom šľachtického rodu Berzeviczyovcov a jeden z nich Kokoš Berzeviczy v roku 1319 daroval Lechnicu spišským kartuziánom zo Skaly útočišťa (dnešné Kláštorisko v Slovenskom raji), aby tu, v sútoku dvoch riek Dunajca a Lipníckeho potoka, v údolí zvanom Dolina sv. Antona pri Dunajci, postavili filiálny kláštor.

Dnes je kláštor pekne zrekonštruovaný a oplatí sa ho navštíviť, je tu čo obdivovať aj niekoľko hodín. Najprv sme absolvovali spoločnú prehliadku s veľmi milou a sčítanou sprievodkyňou a potom sme sa už mohli sami túlať po priestoroch kláštora. V jednotlivých miestnostiach sme mali možnosť vidieť mnoho predmetov a artefaktov z doby, kedy tu bývali kartuziáni a neskôr zhruba od začiatku 18. storočia aj rád kamaldulov - mlčiacich mníchov. Rehoľné pravidlá kartuziánov kladú dôraz na význam kníh - ako "večný pokrm duší", a stanovujú rukami kázať (t.j. písať) slovo Božie, keď ho nemôžu kázať ústami, preto sa venovali ich odpisovaniu, výzdobe a viazaniu. Vo vitríne sme jednu zo zachovaných biblií mohli vidieť aj my.

V 15. storočí bol rozkvet kláštora prerušený vpádom husitských vojsk z Čiech. Mnísi začali strácať majetky a stali sa cieľom prepadov. Postupne mnísi kláštor opúšťali a odchádzali do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu. V roku 1563 bol kláštor zrušený, a smrťou posledného mnícha - priora zanikol aj prakticky.

Kamalduli sa dostali do Červeného kláštora až v roku 1711. Jedným z nich bol aj legendárny fráter Cyprián - vlastným menom Franz Ignatz Jäschke, ktorý bol na svoju dobu všestranne vzdelaný muž. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou. Žil vo viacerých kláštoroch a s veľkou pravdepodobnosťou aj v Taliansku, kde získal botanické, floristické a bylinárske vedomosti. Do Červeného kláštora prišiel ako skúsený liečiteľ - lekár, ránhojič, lekárnik a botanik v roku 1756 a žil tu až do konca svojho života, do roku 1775.

Kamalduli zriadili na prvom poschodí konventu lekáreň. Jej správcom bol v rokoch 1756-1775 chýrny Cyprián - liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel výborne naprávať zlomeniny a púšťať žilou. Jeho zásluhou sa kláštorná lekáreň stala známou v širokom okolí. Motto frátra Cypriána: Rastlina ni korenie nič nezmôže, ak Boha nevzývaš zo srdca. Kde boh prírode nepomôže, tam je zbytočná každá práca.

Cypriánovým celoživotným dielom je Herbár z roku 1766. Je to vzácne dielo - rarita. Kniha je viazaná v tmavej koži s rozmermi 39 × 23 × 10 cm. Začína sa dvoma stranami textu - úvahy a sentencie frátra Cypriána, jeho názory na vtedajšiu lekársku vedu. Celkovo herbár obsahuje 283 exemplárov. Pri každej z nich je uvedený názov po latinsky, nemecky, grécky poľsky a slovensky. Herbár sa zachoval dodnes, originál je v Prírodovednom múzeu v Bratislave, tu sme mali možnosť vidieť jeho kópiu.

K životu Cypriána sa viaže viacero povestí a jedna z nich hovorí, že pri zbieraní liečivých bylín, v prekrásnej pieninskej prírode, pozoroval orla a veľmi mu závidel, ako sa vznáša do výšin. Rozhodol sa skonštruovať lietajúci stroj, na ktorom by mohol vyletieť vyššie ako operenci, aby tak spoznal záhady nedostupné ostatným smrteľníkom.

Po zostrojení klzáka vzlietol z Troch korún a na čarovných krídlach, poháňaný láskou ku švárnej pastierke letel tak vysoko, že anjel zazrel jeho zrkadlový obraz až na dne plesa Morskie oko v poľských Tatrách a zrazil ho bleskom na zem. Na tomto mieste vyrástla skala - veža a tá sa dodnes nazýva Mních. Toľko povesť.

Vraciame sa do reality, predvečerom objednaný autobus "pozbiera" turistov v Kroscienku, Szczawnici a v Červenom Kláštore a plní dojmov a prekrásnych zážitkov sa vezieme do Prešova. Už teraz však vieme, že sa sem chceme opätovne vracať. Takže dovidenia!