Nízkotatranská stíhačka, hrebeňovka rýchlo a naľahko

Rýchlo, naľahko a s odretým genitálom

Takmer stokilometrový vysokohorský hrebeň s viac ako päťtisíc metrovým stúpaním v nádhernej prírodnej scenérii si priam žiada zorganizovať nejakú riadnu zhovadilosť.

Možnože práve niečo takéto si povedali chlapci z Hikingu a TK Filozof a tak po organizátorsky úspešnom nultom ročníku NTS s dobrou odozvou u pretekárov, prišiel v roku 2010 aj ročník prvý.

Pre mňa s Braňom, čo sme v podstate len nedávno prešli od nezbednej, neorganizovanej turistiky k dobrovoľnému sebapoškodzovaniu tiel na diaľkových pochodoch to bola takmer povinná jazda. A to o to viac, že nultý ročník sa nám nepodarilo prejsť oficiálne - po mojich trampotách pod Ďumbierom, keď sme boli nútení zaštandovať na Kamienke a následne nestihnúť kontrolu na Ďurkovej, hoci na Donovaloch sme boli v celkovom limite 30,5 hodiny.

Jednoducho v povetrí stále visel ten pocit niečoho nedokončeného. Stále číhal v pozadí a my sme vedeli koľko sa bolo treba nachodiť a ako blízko k úspešnému prechodu sa veci vedia na nízkotatranskom hrebeni zvrtnúť.

Zrejme aj tento pocit spôsobil, že sme sa o stíhačke často bavili, mudrovali cez obedné pauzy v práci, potili telá v kadejakých podivných prípravných podnikoch až sme nakoniec o rok stáli znova na štarte v Telgárte podkutí skúsenosťami a nadšením, že tentokrát to hádam bachneme. Neboli by to však chlapci z Hikingu, keby znova neprišli s nejakým obveselením. Išlo konkrétne o drobnosť, že do sedla Čertovica sa bolo potrebné kvalifikovať a teda dobehnúť, áno dobehnúť - toľko bolo jasné hneď na začiatku, do určitého umiestnenia v celkovom poradí.

Také niečo od nás ešte nikto na žiadnom pochode nežiadal a už vôbec nie po tomto hrebeni. To bolo na jasnú návštevu ortopéda a iných špecialistov. Ale zase, dnes má každý druhý svojho psychológa a to z horších dôvodov a tak sme teda šli, že veď dáme pokus.

Ďalším podstatným faktom bolo, že v poli sa tento krát neocitli iba viac-menej nič netušiaci víkendoví hajkeri , ale aj silno namotivované hviezdy diaľkoplazeckých chodníkov kalibru Slávo Glesk a spol. Táto skupina si už dlho pred samotným závodom na fóre Hikingu vymieňala správy typu tento víkend som na raňajky spapal neviem akú strašnú porciu kilometrov. Doslova sa predháňali vo vyhláseniach.

A dalo sa veriť, že to nie sú nejaké oblby. Vymietli všetky možné obdivuhodné stovky a diaľkové pochody, ktoré sa dali pred stíhačkou absolvovať, stále tvrdo trénovali, niektorí dávali kolečká aj na streche bratislavského rozhlasu ako na nejakej centrifúge a skrátka prišli pod Kráľovú hoľu strašne namakaní a stokrát certifikovaní na podujatie podobného formátu.

Všetko sme to so stiahnutým chvostom sledovali z bezpečia anonymného úkrytu za obrazovkou monitora neodvážiac sa prispieť do diskusie resp. zopár účastníkov sme mali možnosť stretnúť aj na TT stovke, keď pred nami zvírili prach na malokarpatskej štreke a tak nebolo na tom stretnutí nič, čo by nám malo dodať optimizmus na úspešný prechod blížiacej sa NTS.

Predstava súťaže s niekým takým v kvalifikačnej časti stíhačky, za bohvieakého počasia v Nízkych Tatrách spôsobila jedine to, že sa náš skorší optimizmus odporúčal do záhrobia. Predsalen väčšinu mesiaca naše telá degenerujú v kancelárii, čo je nezlučiteľné s prežitím na vysokohorskom hrebeni bez klimatizácie a tak. Skrátka ouřada na hory nepatří.

Konkurencia bola teda na tomto ročníku festovná a nám to bolo neustále pripomínané. Ako naschvál sa na rovnakom priváte v izbe vedľa nás ubytovala dvojica s typicky srnčími nožičkami ultrabežcov, komplet odetá v elastických termoodevoch. Spočiatku sme si verili na ženy, ale keď sme si len tak náhodne vygúglili info o účastníčkach, ktoré sa na NTS postupne prihlasovali, bolo zle. Skúste si to vyhľadať sami a pochopíte. Jedna bola účastníčka v takom behu do vrchu, druhá zase triatlonová pretekárka a tak ďalej. Skrátka pre nás číre zúfalstvo.

Stále však zostával jeden podstatný fakt, ktorý je základom NTS a ktorý pre nás znamenal čo-to nádeje. Stíhačka sa totiž pochoduje vo dvojiciach a len ten je úspešný, kto si svojho parťáka neodrovná a do cieľa prídu spoločne. Ako sa ukázalo, je to veľmi podstatná drobnosť. To sme vlastne vedeli už z pred roka. Nejde len o silné individuality ale o výkon družstva. A to je na stíhačke to originálne a aj pekné.

Bolo teda jasné, že tento rok to nebude žiadna sranda, ale riadna naháňačka. Z pohľadu taktiky, ak sme také niečo vôbec mali, nebolo pochýb, že prvú polovicu hrebeňa sa bude treba sebatrízniť a prinútiť sa k behu. Tomu sme prispôsobili tréning aj všetko ostatné.

Snažili sme sa najmä redukovať hmotnosť vecí, čo sme mali vliecť. Vedeli sme, že minulý rok sme ťahali množstvo jedla navyše. Počasie malo byť v ten osudný víkend bez zrážok, takže z batoha putoval aj pršiplášť a podobné drobnosti. Chceli sme sa pokúsiť o indiánsky beh - pracovné označenie toho, že dolekopce a rovinky v bežeckom tempe a ostatné pasáže ako vydá. Dúfali sme, že oproti minulému roku bude aj menej blúdenia.

A tak v to mučivé ráno, plné nervozity, že čo bude, kontemplujeme nad poslednými kuracími rezňami (Braňo povedal, že tie sa lepšie šmýkajú dolu hrdlom ako bravčové a mal pravdu) v očakávaní nekonečných hodín pod vplyvom hroznového cukru a magnézka.

Onedlho po kontrole povinnej výstroje a nejakých tých rečí okolo trate už stojíme na štarte. Veríme, že počasie "vydrží" a stále dookola nervózne taktizujeme. Nečudo, keď všade naokolo postávajú termoodeté ultrahviezdy. Chceme zostať v popredí, lebo cesta na Kráľovu hoľu je úzka a veľmi sa tam už predbiehať nebude dať. Niežeby sme si ukájali nejaké ambície na víťazstvo, ale naposledy sme museli stáť frontu na prvej kontrole, čo nám zobralo hodne času.

Takže je to tu, štart, a my optimisticky vybehneme. Trasa, ako vieme z piatkového rekreačného výstupu na hoľu, je v ideálnom stave. Na chodníku teda nie je potok ako počas nultého ročníka. Úvodných tisíc metrov prevýšenia spapáme za približne hodinu a pol. Je mi z toho mierne nevoľno, ale sme radi, že sme hore v dobrom čase a potom už začína tá pravá naháňačka. Megahviezdy sa cestou hore celkom hecovali. Chvíľu som mal za chrbtom Sláva Gleska a keď tam začal splietať niečo o tom, že chce dávať nejakú tepovicu (Braňo povedal nech dáme radšej slivovicu), čo neviem čo je, ale radšej som to nechcel ani pokúšať a pustil som ho predomňa.

Tak teda nedá sa nič robiť, musí sa bežať, lebo hoci pomaly ďalej zájdeš, rýchlejšie tam budeš skôr. A tak ani neviem ako, všetko sa mi to už totiž zlieva, sme zrazu na Čertovici. Pamätám si akurát pekelné teplo na obnažených rúbaniskách, vyvrtnutie členka niekde pred Veľkou Vápenicou, nedostatok vody a chorobné tempo.

Neviem, ako je to možné, ale slnko sa jednostaj opieralo najväčšou intenzitou na tú časť hrebeňa, kde sme boli najmenej chránení. Ale to bude asi tým, že s tromy tu boli často popadané, alebo vyrúbané. Jednoducho na Čertovici po záverečnom behu do sedla po otrasnej kamenistej ceste, s odumretými receptormi citlivosti a v šamanskom tranze, sme pocítili neuveriteľnú úľavu, že sa už nikam nemusíme ponáhľať. Je to ťažko poňať, ale navyše zostávame aj v hre, sme v poradí a ideme ďalej. To už sa nepatrí vzdať. Ale ako prehovoriť do duše dochrámanej telesnej schránke?

Dávame dvojhodinový oddych. Braňo vraví, že buď sa za ten čas preberie, alebo sa už nepreberie. Ja zas tŕpnem, či mi vyvalený členok, čo som si bol dochrámal, môže vydržať ešte pol hrebeňa. Z toho nárazu ma pobolieva navyše aj koleno. A tak všetko fáčujem, mažem gélom, naťahujem bandáže. Úžasné. Skrátka trasieme sa o výsledok. Je to ešte diaľka. Predsalen. Našťastie sa už nie je potrebné strachovať o vodu tak, ako v prvej polke hrebeňa. Po ceste je totiž dostatok zdrojov a navyše v noci klesne aj spotreba. V tej vyhni, čo sme zažili doobeda sme okrem iného spravili riadny priekak.

Tesne pred Ramžou sa objavil neplánovaný prameň a tak sme sa rozhodli narýchlo sa občerstviť a nebrať nič do zásoby, však veď načo. Útulňa s riadnym prameňom je za rohom, načo vláčit kilá navyše. Aj tak sa už ledva vlečieme sami osebe. A to sú tie posledné hlášky. Že veď načo. Posledné deci vody si vo vidine neďalekých bohatých zdrojov tejto tekutiny bohapusto vylejem na horúcu hlavu, čo ihneď oľutujem. Ramžu sme totiž našli, ale nie a nie nájsť prameň. Vedeli sme, že každých pár sekúnd, čo tu stratíme, nás predbehne množstvo ďalších dvojíc. Teraz, kúsok pred Čertovicou sa takto hlúpo necháme vytlačiť.

Môžem priznať, že som mal nervy. Bolo by to číre zúfalstvo, keby sa tu neočakávane neobjavil Vlado Klika s veliteľsky pôsobiacou partnerkou, ktorá ho komandovala ako generál. Vlado, aj keď očividne pod tlakom, sa ihneď zorientuje a nájde prameň skrytý v lesnom poraste. Vivat Vlado! Skvelý chlapík. Bolože to detskej radosti, riadne sme sa ovlažili a utekáme ďalej. Hodnú chvíľu bežíme s touto dvojkou, v podstate až na Čertovicu a Vlado nás povzbudzuje a jeho povzbudzuje nezdolná partnerka. Takto teda stihneme s odretými ušami vytúžené sedlo a miestenku do ďalšej časti hrebeňa. Nemožné ale predsa je to tak.

Vzpružený skutočnosťou, že už postačí "iba" dôjsť na Donovaly po v podstate pohodovom chodníku západnej časti NAPANTu opatrne načneme svah nad sedlom. Je jasné, že ja už bežať nemôžem, a tak v tejto časti pochodu nastáva čas plazenia. Pomerne skoro. Ako toto dopadne? Budeme nocovať niekde v divočine vydaní napospas horskáčom?

Braňo tiež utŕžil zranenie z uplynulého boja. Jajcá má nemilo ošúchané až takmer do krvi a kto to zažil, vie ako to štípe, keď sa do takto postihnutého orgánu zažerie pot. Ostáva len postihnuté partie oblepiť a to sa v žiadnej prvej pomoci nenaučíte. Improvizujeme. Vyzerá to lepšie, ja popravím bandáže a nagélujem zranené kĺby a takíto ochromení sa pustíme ďalej. Okúsime úsek v smere Štefánička.

Napriek všetkým týmto nepríjemnostiam si prechod naozaj užívame. A to je na horách to príťažlivé. Vcelku sme aj veselí. V častiach, kade sme minulý rok prechádzali za hlbokej tmy, si teraz užívame výhľady, s vedomím, že sme si nadbehli a v podstate nič nás netlačí. Času dosť. A tak využívame všetky poskytované možnosti občerstvenia na vysokohorských chatách a veselo paštekárčime. Tak, ako to už tí všivaví blaváci vedia.

Keď sa v takejto pohode dostaneme do blízkosti Chopka, spomeniem si na opäť na minuloročný pochod, keď mi v tejto časti hrebeňa prišlo otrasne zle od žalúdka a navyše som mal problémy s dýchaním neznámeho pôvodu. Ledva som sa vtedy dovliekol na Kamienku. Dnes je to iné, dnes sme veselí. Občerstvenie, čaj, namazanie nohy a vyrážame na obľúbenú nočnú plavbu smerom ďalej na západ.

Noc je teplá. Je v podstate na kraťasy. Nočný hrebeň má čosi do seba, veľmi to však nevnímam, pretože sa ozýva členok aj koleno, a ja sa stále viac bojím, že opäť budeme musieť odstúpiť. Nohu natieram a pajdám za Braňom. Sú to už skôr voltarenové anestetické zábaly. Možno to je doping, ale čestne prehlasujeme, že žiadne tabletky na utlmenie bolesti sme počas celého pochodu nepožívali. Teraz je už však beh celkom vylúčený, polovicu svojej váhy vlečiem na paličkách. Bez palíc by som bol vyradený, toľko je isté.

V diaľke vidno ako čelovky dvojek putujú hrebeňom. Pravidelne vyzeráme Chabenec. Neďaleko odtiaľ je už kontrola Ďurková. Každý väčší kopec sa nám preto ponáša na spomínaný vrch. Hrebeň nás naťahuje. Vidí sa mi ale, že vo dvojke sa všetko lepšie znáša, srandičky nás ani na tomto x-tom kilometri neopúšťajú a tak sa stále hýbeme vpred, až kým nedosiahneme útulňu pod Ďurkovou. Túto kontrolu sme minulý rok kvôli môjmu výpadku na Chopku nestihli. Zostup sem s mojou krivou nohou si zapamätám. Bolelo to. V tradičnom prítmí chaty zaspomíname, občerstvíme, namažeme. A ďalej.

Členok bolí najmä na zostupoch a stúpaniach. Váhu prenášam na palice, je to namáhavé takto sa plahočiť, ale tempo stále držíme. Zaoberám sa najmä ca. sedemstometrovým zostupom do Hiadeľského sedla. Takto nejako sa pretlčieme k ránu a mňa z pochmúrnych myšlienok na budúcnosť vytrhne pekné svitanie kdesi pred Veľkou Chochuľou. Fajnová odmena za kadejaké strasti, čo sme doteraz podstúpili. Hrebeň je v toto ráno veľmi pekný a vieme aj prečo. Už začína byť jasné, že to prejdeme. Dolu pod nami vidno Donovaly a tak zabudnem na nohu aspoň na čas, kým nezačneme klesať.

V strmých klesaniach mi Braňo vždy o kus ujde, ale nakoniec sme šťastlivo v sedle. Ospalá kontrola rozlepí očiská a vraví nám, že vyzeráme akosi veselšie ako ostatní, čo tadiaľto prešli pred nami. Nuž, čo iné nám aj zostáva? Len sa usmievať na prudké stúpanie, čo sa oproti nám týči na druhej strane sedla. Je pomerne krátke ale zato riadne výživné. Končí na vrchole Kozieho chrbátu.

V tejto časti si už isto nejeden otrlý diaľkoplaz povedal, že to už je nič, ale posledné kilometre na Donovaly, to je ako naťahovanie na škripci. Už sa vidíte v cieli, v podstate od Chochule, ale stále sa objavujú nové kilometre chodníka. Z Kozieho chrbta vidno obrovské lúky, ktoré bude treba prekrokovať. A tak meriame hrebeň NAPANTu vlastnými nohami a dokonca predbehneme dvojku v krikľavozelených tričkách. S týmito chalanmi sa naša posádka minula už veľakrát. Idem čo to dá, chcem to mať už z krku, sily by aj bolo, len noha bolí, spomaľuje to, potrebujem opravu.

Našťastie aj hrebeň tohto pohoria má svoju mieru a túto sme nakoniec dosiahli. Opäť raz s úsmevom (možno to bolo spôsobené aj množstvom voltarenu kolujúceho v mojej obehovej sústave) kráčame medzi tých, ktorí sa hecli a odpálene ležia na donovalskej lúčke. Neskôr sa dozvedáme, že viacero dvojek nebolo dobre zladených a jeden uštval druhého z tímu. Dlho sa bude spomínať historka, keď istá baba hnala chalniska tak, že sa neboráčisko povracal ešte v Priehybe. Nuž, aj takáto vie byť stíhačka.

Keď si neskôr obzriem moje paličky, zisťujem, že majú vytrhnuté kovové hroty, až tak som sa na ne vešal. Zostali len plastové časti a pár spokojných horalov.

• Další fotografie na stihacka.hiking.sk/671