Turistika: Nízke Tatry a zaujímavé trasy

Čo sme zažili a videli a kde sme všade boli tentoraz

Myslím si, že väčšina ľudí zo Slovenska, ale aj bývalého Československa vie, kde Nízke Tatry sú, ale že v skutočnosti nízke nie sú (ako by to napovedal názov), to už každému známe nie je. Veď najvyšší vrch tohto pohoria - Ďumbier má výšku 2 043 m, čo je len o pár sto metrov menej, ako Gerlach (2 655 m) - najvyšší vrchol Slovenska a celého Karpatského oblúka.

Označenie pohoria zaviedol slovenský geológ Dionýz Štúr v roku 1860, pôvodne ako Nižné Tatry - tieto boli na juh od Vysokých Tatier. Neskôr tento názov Ján Hunfalvy nesprávne preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry a toto znenie sa používa dodnes. Takže preto Nízke Tatry. A majú aj vysoké a strmé kopce a prekrásne doliny a ja osobne sem rada chodím, lebo je tu viac zachovanej prírody, nerozťahujú sa tu zatiaľ so svojimi megastavbami a megašportovými areálmi všelijakí developeri, a preto je tu relatívne pokojnejšie, ako v tých Vysokých…

Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 70 km smerom zo západu na východ medzi údoliami Váhu a Hrona. Dalo by sa tu chodiť na turistiku rôznymi smermi niekoľko dní, ale ja s partiou ďalších troch milovníkov pohybu v peknej prírode sme sa rozhodli tentoraz stráviť pár dní na južných svahoch Nízkych Tatier a na menej známom Horehroní (o tom niekedy nabudúce).

Čierny Balog

Tak teda, celá naša výprava sa stretla v jednu sobotu večer na železničnej stanici v Brezne a pretože sme už na druhý deň ráno chceli ísť objavovať krásy tohto kraja.

Nakúpili sme nejaké potraviny a autom (keby sme nemali auto, nie je tu nijaký problém využiť miestnu autobusovú dopravu, ktorá premáva pomerne často a načas) sme sa odviezli rovno do Čierneho Balogu, kde bývame v časti Dobroč - Sihla v krásnej štýlovej drevenici. Tu máme na celý čas nášho pobytu prenajatú za prijateľnú cenu. Drevenica má jednu veľkú izbu, v tej spávame, menšiu - tú sme určili na obývačku, kuchyňu, kúpeľňou, špajzu, WC… Je tu aj dreváreň, veľká záhrada, miesto na opekanie…

Preberieme od majiteľky kľúče, spresníme si program na druhý deň, povybaľujeme si veci, niečo zjeme a ideme spať.

Na druhý deň je nedeľa a keďže chceme poznávať aj kultúrne krásy tohto kraja a pookriať nielen na tele a na duši, ale aj na duchu, ideme cez kopec do najbližšieho evanjelického kostola (vyhľadali sme taký, aby sme odtiaľ mohli ísť na nejakú turistiku) na bohoslužby do Mýta pod Ďumbierom.

Ako som predpokladala, je tu pekný kostolík s vynovenou medenou vežou, pekným jednoduchým interiérom a milým farárom. Služby božie sa konajú od 9.00 hod a keď prichádzame, ľudia sa navzájom zdravia ale zdravia aj nás, hoci nás nepoznajú - veľmi milé. Brat farár po skončení služieb božích sa s každým lúči a podáva ruku, pozýva nás niekedy k sebe a že má veľkú zbierku historických hračiek, sľúbime, že ak nám to časovo vyjde, prídeme (žiaľ nevyšlo nám to tento krát, ale najbližšie sa budeme snažiť prísť).

Bystrianska jaskyňa

Zvezieme sa cez susednú dedinku Bystrá do Bystrianskej jaskyne. Odstavujeme auto pri odbočke na Tále a ideme pešo k jaskyni. Je to veľmi pekná jaskyňa, najväčšia kvapľová jaskyňa južnej časti Nízkych Tatier, vznikla erozívnou činnosťou potoka Bystrianka, je dlhá 2 637 m, obhliadková trasa 545 m, hĺbkový rozdiel je 95 m. Sprievodkyňa nás upozorní aj na malú pamätnú dosku partizánovi, ktorého na tomto mieste popravili Nemci.

Stála teplota v jaskyni je 5 - 7 stupňov, relatívna vlhkosť vzduchu 95 - 98 %. Preto sa tu v osobitných priestoroch liečia choroby dýchacích ciest - astma, priedušky… Prehliadka trvá asi hodinu. Pri vchode do jaskyne kupujeme pohľadnice, drevené turistické známky vo veľmi dobre vybavenom stánku so suvenírmi.

Eurosalaš Brest

Autom sa prevezieme cez obec Michalová (smer z Brezna na Tisovec) do EuroSalaša Brest. Podľa ponuky na internete ponúka všetky možné aktivity od výroby syra, po kosenie, jazdy na koni… Na jedlo ponúkajú tradičné jedlá - bryndzové halušky, ovčí syr, guláš… Ale to všetko len podľa ponuky na internete.

Prišli sme tam a… čakali sme na bryndzové halušky asi hodinu (hoci sa nám deva v kroji ospravedlnila, že majú veľkú objednávku - nebola ale žiadna). Myslím si - som o tom presvedčená, že ja by som tie halušky uvarila skorej… a o ich kvalite ani nehovorím - po bryndzi ani stopy - akoby boli obliate srvátkou alebo tou sfalšovanou bryndzou.

Vôbec sme nepochopili, prečo sa to volá EuroSalaš - žeby to bolo financované z eurofondov a finančná injekcia bola podmienená tým pomenovaním? Takáto situácia bola nedávno pri našej návšteve. Ale aby som bola objektívna, v týchto dňoch mi majitelia EuroSalaša na moju otázku, ako to je v súčasnosti, tvrdili, že už sa to zmenilo k lepšiemu… nevidela som, nemôžem potvrdiť - je treba skúsiť na vlastnej koži… a šíriť to dobré, ale aj zlé ďalej.

Táto nepodarená návšteva "salaša" nám náladu nepokazila, len sme sa rozhodli, že sem už nikdy nepôjdeme a budeme od návštevy odhovárať aj svojich známych. Večer sme vybehli na kopec na Čiernym Balogom, je odtiaľ krásny pohľad na okolité lúky, polia, kopce a dediny… vlastne na niektoré časti Čierneho Balogu, lebo je to veľká obec s neviemkoľkými osadami, ktoré majú spolu asi 5 000 obyvateľov.

Z Trangošky na Ďumbier

Na druhý deň je krásne! Ideme autom cez Mýto pod Ďumbierom na Trangošku (1 120 m n.m.) - neďaleko od Srdiečka. Odtiaľ po zelenej značke stúpame popri potoku Bystrianka, až prídeme k odbočke ku Jaskyni mŕtvych netopierov (sem prídeme zajtra, lebo dnes - v pondelok je zatvorená).

Neďaleko odtiaľ je "sklad" polien s tabuľkou, že nás prosia, aby sme nejaké vyniesli, odmenou na chate bude teplý čaj alebo ďakujem! Za menšie polienko. Mužská časť našej výpravy je kus vpredu a tak ja s mojou dcérou sa rozhodneme, že vynesieme spolu aspoň jedno poleno, budeme ho niesť na striedačku (neskôr na chate nám povedia, že váži okolo 20 kg). Vymysleli sme spôsob, ako to budeme niesť na pleciach - poleno upevníme pomocou dlhých nohavíc a funguje to.

Popri Halašovej jame (1 450 m) s polenom striedavo na pleciach dôjdeme na Chatu M. R. Štefánika (1 728 m) - nazývanú tiež Štefánička. Zhodíme poleno pred chatu, vypijeme čaj, zjeme niečo na posilnenie z vlastných zásob, ubytujeme sa, lebo sme sa rozhodli, že tu prespíme a ideme na Ďumbier. Prechádzame cez Krúpovo sedlo (1 922 m) a vpravo ostro zabočíme na cestu na Ďumbier.

Táto odbočka je veľmi zle značená, je tam síce tabuľka - hríbik (smery sú až štyri), ale na nej vôbec nie je napísaný smer na Ďumbier, len osobitná tabuľa opisuje, že tam je prírodná rezervácia, ale turistickej značky a smerovky nikde! Takže sa pre istotu pýtame okoloidúcich, čo už z toho smeru schádzajú a tí nám potvrdia, že ideme dobre… Potom po hodnom kuse sa znovu objavia aj žlté značky…

Popri ceste na vrchol sú prekrásne výhľady, prevaľujú sa cez nás mraky, ale podarí sa nám aj v ich medzerách čosi uvidieť. Vystupujeme na Ďumbier (2 043 m), sme v oblakoch, máločo vidno - len občas tie priepasti pod nami, ale nevadí - sme radi, že sme to zvládli a že sme tu. Po ceste sem aj naspäť stretávame neveľa turistov, je to príjemné, lebo sa nemusíme stále niekomu vyhýbať.

Návrat na Štefáničku

Okolo štvrtej popoludní sa vraciame na Štefáničku a už keď prichádzame ku chate, strhne sa víchrica a nasleduje hustý dážď a búrka, dvaja z našej skupinky sa kdesi "zabudli" - no išli pomaličky a dobehli na chatu už v daždi. Nevadí to nikomu, nakoniec usúdime, že dobre, že sme sa rozhodli prenocovať na chate, lebo dolu by sa išlo veľmi zle - bolo šmykľavo a búrka skončila asi okolo šiestej…

Po búrke sa objavila nádherná dúha - vlastne dve dúhy, jedna výraznejšia a druhá slabšia. Sme na vrchu kopca a vidíme obidva celé obrovské oblúky… V živote som také dačo nevidela. Z chaty vybiehajú aj iní ľudia von, každý fotí, híka, obdivuje ten zázrak prírody… fakt fascinujúce to divadlo. A aj dosť dlho vydrží…

Večer v chate v jedálni zahráme žolíka a ideme spať… Chata je plná, lebo tu asi zostali spať aj tí, ktorí to pôvodne nemali v úmysle, ale kvôli búrke… prichádzali aj v tej víchrici zo smeru Čertovica… Spíme na izbe ôsmi, nižšia cena za nocľah je pre členov KST - my sme členovia, takže máme zľavu.

Jaskyne mŕtvych netopierov

Ráno je pekne, ale chladno. Na raňajky na chate máme dobrú praženicu a čaj. Rozlúčime sa s chatármi, pomôžeme im ešte tak, že do batohov berieme niekoľko prázdnych zavarovacích pohárov a ideme dolu smer Trangoška do Jaskyne mŕtvych netopierov. Je to tretia najdlhšia (meria 16,2 km) a štvrtá najhlbšia (300 m) jaskyňa na Slovensku.

Meno dostala podľa nálezov netopierích kostičiek starých až 6 000 rokov a je prvou ekologicky sprístupnenou jaskyňou na Slovensku. Je to aj cítiť, lebo sa nám cestou šmýka a musíme dávať veľmi pozor, aby sme nespadli. Našťastie dostávame každý karbidku a opasok s karabinkou, ktorou sa miestami istíme o laná v stene.

Ideme na trasu A, tá je najľahšia, trasa B je už aj o lezení a prehupovaní… a na trasu C môžu ísť takí, čo už majú aspoň trochu horolezecké schopnosti a zručnosti. Prekvapilo nás, že jaskyňa je krásna kvapľová, kým som tu nebola, myslela som si, že je to len taká jaskyňa bez kvapľovej výzdoby; sú tu aj priepasti premostené kovovými mostíkmi.

Po východe nám v "predsieni" jaskyne dajú čaj a už teraz sme rozhodnutí, že sem ešte niekedy prídeme a pôjdeme na trasu B, treba sa ale dopredu dohodnúť so správcom jaskyne, aby zabezpečil špeciálneho sprievodca… Zídeme na Trangošku a krásny deň zakončíme v Čiernom Balogu v Kolibe - v lyžiarskom stredisku (Koliba funguje aj v lete), majú tu výborné halušky bryndzové aj so zákvasom - to sú halušky - nech sa prídu sem učiť z EuroSalaša!

Kosodrevina a Chopok

Ďalší deň je znovu krásne počasie! Autom sa vyvezieme cez Mýto pod Ďumbierom a Trangošku na Srdiečko (1 216 m). Lanovkou ideme na Kosodrevinu (1 500 m), vyjdeme kúsok nad reštauráciu - nemajú tu nič, ani pečiatku, len pálenku a čipsy, hotel Kosodrevina nefunguje… ale my sme tu kvôli turistike a tak nastúpime na žltú značku (ide spolu s modrou), ideme smerom na západ, asi po 500 m je odbočka doprava na Chopok (2 024 m), tam pokračuje žltá značka.

Tu sa rozdelíme, naši "chlapci" idú na Chopok a my babenky pokračujeme po vrstevnici na západ po modrej značke. Prechádzame po viacerých bažinách a potokoch, to sú všetko vody, ktoré stekajú z Chopku. Párkrát aj hupneme do blata, ale to nám zanedlho oschne.

Cestou sa pasieme sa na čučoriedkach a asi po polhodine prídeme na sedlo Príslop (1 518 m), odbočíme doľava na žlto značkovaný turistický chodník, ideme smerom na Pálenicu (1 654 m), ale na ňu nedôjdeme... podľa múdrych kníh, sprievodcov a mapy na ňu vedie priamo žltá značka popri výraznom brale, ale vraj obchádza Babu, ale je to inak. Už keď prechádzame okolo, zdá sa nám, že vpravo je taký vyšší kopec a zrazu sa ocitáme pri hríbiku s nápisom Baba (1 617 m). Už sa nevraciame. Ale ten kopec vpravo to bol určite Pálenica.

Pokračujeme v ceste. Sú tadiaľto krásne výhľady na panorámu Nízkych Tatier. Dôjdeme šťastlivo na Mesiačik (1 362 m) a tu sa začína kalamita a aj naša "kalamita". Podľa knižného sprievodcu máme ísť po strmo sa zvažujúcej starej lesnej ceste až na Tále (720 m), ale nepíšu, že ktorou lesnou cestou… sú tu dve rovno smerom dolu - potom je však nová cesta.

Ideme a vraciame sa asi zo hodinu, nakoniec sa telefonicky poradíme s Horskou službou, udáme zhruba polohu, poradia nám, ako pokračovať (uznajú, že značenie je tu veľmi zlé) a tak ideme po spevnenej ceste smer Tále, kde sa máme stretnúť s našimi chlapcami. N akoniec máme šťastie, dobehneme dodávkové auto - ide pomaličky, šoférov kolega popri ceste zbiera huby a oni idú na Tále… ten čo zbiera huby, skončí, zoberú nás a zavezú na Tále.

Tále iba pre zbohatlíkov?

Tam sa stretneme s chlapcami. Tí úspešne bez problémov zdolali Chopok (2 024 m), pobudli tam hodnú chvíľu, pokochali sa krásnymi výhľadmi z neho a bez problémov zišli na Trangošku a odtiaľ autom sem na Tále. A propos - cesta z Mesiačika na Tále - je veľmi nedobré poznanie, že Tále a okolie je budované viac pre snobov a zbohatlíkov, ktorí si sem prídu zahrať golf, tenis, polenošiť na bazénoch a ich deti sa prídu vyblázniť na Tarzanlandii.

Na bežných milovníkov prírody a turistov sa myslí menej - viď zlé alebo žiadne značenie z Mesiačika na Tále. Ale zasa aby som nebola taká kritická - tá Tarzanlandia na Táloch je vybudovaná veľmi pekne, môžu si tu poloziť nielen deti, ale aj dospelí a tiež si môžu v blízkom areáli zajazdiť na koníkoch. A keď k tomu pridáte aj pobyt v bazéne a na kúpalisku - zregenerujete si telo po turistike… čo viac vám chýba?

My sme síce tentoraz neskončili na kúpalisku, ale nám nič viac nechýbalo, ešte sme v tomto krásnom kúte Slovenska zostali pár dní, pochodili trošku po Horehroní, vrátili sme sa domov s presvedčením, že sa sem ešte chceme vrátiť, lebo je tu ešte veľa miest, ktoré chceme vidieť alebo znovu vidieť. Takže dovidenia!