Pohybom piesku vplyvom vetra sa vytvárali pieskové pahorky (duny), ktoré boli postupne premiestňované ďalej až kým sa im do cesty nedostali svahy Malých Karpát. Táto činnosť pokračovala ešte aj v období po skončení doby ľadovej a v priestoroch medzi Moravou a Karpatmi sa postupne nahromadili viac ako 20 metrov hrubé vrstvy piesku, ktoré však môžu v niektorých lokalitách dosahovať hrúbku až 80 m. Pod týmito nánosmi piesku tak zmizla pôvodná Záhorská nížina so svojimi jazerami, močariskami a mŕtvymi ramien riek.
Čtěte také: Naprieč Slovenskom (11), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…
Na týchto "nových" suchých, a ľahko priepustných podložiach sa postupne vytvorili lesné spoločenstvá tvorené rastlinnými druhmi prispôsobenými extrémnym teplotám vzduchu, ale aj povrchu pôdy, suchu a neustálemu pohybu substrátu. Autochtónne (pôvodné) lesy tvorili predovšetkým porasty v ktorých prevládal dub zimný a borovica lesná.
Dôsledkom zvýšenej exploatácie týchto drevín však koncom stredoveku dochádza k obnoveniu pohybu pieskov. V snahe zamedziť tejto negatívnej činnosti nariadila Mária Terézia výsadbu borovicových lesov. Rozsiahle a ucelené borovicové porasty - bory, ktorých rozloha sa odhaduje na 44 000 ha tak v súčasnosti plnia ochrannú funkciu, tým že bránia ďalšiemu presunu týchto pieskových vrstiev. Kremitý piesok, najmä taký kvalitný aký je na Záhorí, bez prímesi prachu a hliny, je dôležitou surovinou pre viaceré priemyselné odvetvia.
Za dve a štvrť hodiny prechádzame ponad diaľnicu v Malackách a o pár minút, krátko po pol jednej, si po 19-tich kilometroch už sadáme za stôl v reštaurácii Park. Podobnú dĺžku bude mať aj zajtrajší záverečný úsek, ale prejsť takmer 40 za deň sme si netrúfali.
Času máme dosť a tak obedujeme a netradične pijeme kofolu. Poobede ešte prejdeme okruh centrom mesta a mierime na autobusovú stanicu na autobus, ktorý nás odváža na ubytovanie do 11 km vzdialenej obce Závod.
5. (26.) deň Malacky - Záhorská Ves 12. októbra - piatok
Ráno cestujeme "naľahko" späť do Malaciek. Berieme len najnutnejšie veci, pretože sa sem poobede vrátime a cestovať domov budeme až zajtra doobeda, aby sme sa vyhli nočnému postávaniu po železničných staniciach zbavených lavičiek.
Dnes sa v závere nášho putovania budeme pohybovať "posledných" 19 km najzápadnejšou časťou Borskej nížiny medzi Borom a riekou Moravou. Na krásach-slovenska sa možno dočítať, že: Pás plání vložený medzi nivu Moravy a Bor je tvorený nízkymi plošinami riečnych terás, ktoré naniesla Morava. Pôda na pláňach je piesčitejšia, ako býva zvykom, a hodí sa viac na pestovanie kapusty a zemiakov ako obilia.
Na prelome zimy a jari sa tu deje čosi, čo dôverne poznajú saharskí Berberi. Ide o púštnu búrku. Krátko nato, ako z polí zmizne posledný sneh, ktorý ešte nedovolil vyrásť novej vegetácii, dostáva sa piesčitá pôda do područia silných jarných vetrov. Záhoráci by určite vedeli rozprávať o tom, ako vysoká sivožltá záclona zahalí krajinu a všade (i v zuboch) im škrípe piesok. My sme tu však v období končiaceho vegetačného obdobia a tak sa takého zážitku obávať nemusíme.
Hneď po vystúpení z autobusu opúšťame Malacky, v písomných prameňoch po prvý krát spomínané už v roku 1206. Nový zemepán Pavol IV. Pálfi nechal v roku 1647 vybudovať františkánsky kláštor ku ktorému bol pristavený kostol s rozsiahlymi podzemnými kryptami a Kaplnkou svätých schodov, ktoré sú na svete len troje. Pôvodné, po ktorých kráčal Kristus k Pilátovia a kópie v Jeruzaleme a Malackách. Pavol IV. Palfi, ako vysoký krajinský hodnostár, sa nechal pochovať v rodinnej krypte pod Dómom sv. Martina, ale jeho posledná vôľa bola, aby mu po smrti bolo vyňaté srdce a uložené v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách.
Tomuto srdcu, ktoré bolo uschované v striebornej schránke, sa pripisovala zázračná moc - údajne vždy pred začiatkom vojnových konfliktov, alebo nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 potvrdila zvláštna komisia, ktorá tento jav preverovala.
Po štátnej ceste mierime do Kostolišťa, do r. 1948 Kiripolec, ktoré je rodiskom akademického maliara, národného umelca Martina Benku (*21.9.1888 - + 28.6.1971 Malacky - jeho život a umelecká činnosť je zdokumentovaná v miestnej pamätnej izbe) a tiež nášho spolupútnika Janka, ktorý sa tu narodil v roku 1951. S určitým dojatím nám poukazoval, kde sa narodil, kde býval a chodil do školy pokiaľ sa v roku 1958 neodsťahoval s rodičmi na Kysuce.
Hodinu a dvadsať minút nám trvá cesta do susednej obce Jakubova. V strede obce využívame otvorenú krčmu na malé a hlavne rýchle občerstvenie. Už po 13-tich minútach spokojnejší odchádzame. Obyvatelia tejto obce sa podobne ako obyvatelia širšieho okolia (Malacky, Vysoká pri Morave, Kostolište, Láb, Zohor…), v minulosti živili najmä pestovaním konope. Toto konope, ktoré bolo známe ako slovenské konope, bolo považované za mimoriadne jemné a kvalitné. Vozili ho až do stredoslovenských banských miest. Ďalší dôležitý produkt z konope - konopný semiačkový olej zasa zasielali najmä do neďalekej Viedne na mestský osvetľovací ústav.
V severnej aj južnej časti katastra obce prebieha ťažba zemného plynu a ropy. S ťažbou týchto "strategických" surovín sa začalo 10. januára 1914 v katastri obce Gbely. Ich objav bol určite kuriózny. V r. 1910 miestny občan Ján Medlen využíval na vykurovanie svojho domčeka, ale aj na žeravenie a kutie kovov zemný plyn, ktorý objavil na svojom pozemku pri kopaní odvodňovacej ryhy.
Toto neostalo bez povšimnutia a už o rok neskôr išlo hlásenie zo župného úradu v Nitre na banský senát v Banskej Bystrici. Záujem o tieto ložiská sa prejavil až po výbuchu v Medlenovom domčeku, ktorý "rozmetal tehly a drevo do vzdialenosti až 20 m, čím ohrozil blízku železničnú trať".
Južne od obce štátna cesta obchádza štrkovisko využívané počas sezóny na kúpanie, vodné športy a rybolov. Vchádzame tu na územie CHKO Záhorie, ktorá si v tejto západnej časti Borskej nížiny dáva za cieľ "chrániť cenné lužné lesy na nive rieky Moravy a priľahlú typovo pestrú krajinu na riečnych terasách".
Presne na poludnie robíme dokumentačné fotenie pri dopravnej značke Záhorská Ves na začiatku obce, ktorej existencia je doložená z roku 1301 pod názvom Magyarfalu, kedy tu bol pánom syn Andreja Magariho Tomáš Magari. V roku 1310 sa stal majiteľom obce Jakub Jánoki. Bola to stará tótska /maďarská/ dedina - Uhorská Ves, ktorý staršia generácia používa dodnes. Obec sa časom poslovenčila a od 1. januára 1949 nesie nový názov - Záhorská Ves.
O 20 minút neskôr si dávame po 1 pive v miestnej reštaurácii. Ani tu sa však dlho nezdržiavame. V obchode s potravinami kupuje Janko fľašku šampanského na záverečnú "oslavu" a pokračujeme do cieľa našej cesty. O 13.18 hod. zastavujeme na brehu Moravy a spokojní končíme tento nádherný etapový pochod.
Rieka Morava nás tak trochu "sklamala" svojimi proporciami - predstavovali sme si totiž mohutnejší vodný tok. Nastupujeme na kompu, ktorá tu opäť premáva od roku 2000. Pôvodne sa tu, na dôležitej obchodnej ceste medzi Malackami a Gänserndorfom, vyberalo mýto a fungoval prievoz.
Do roku 1711 bol na prepravu medzi Záhorskou Vsou a Angernom využívaný významný drevený most, ktorý udržiavalo panstvo v Angern. V roku 1711 most zanikol, obnovili ho až v 19. storočí v súvislosti s rozvojom priemyselného podnikania. Zo Záhoria sa po ňom dopravovalo drevo a borovicové korene na prípravu terpentínov, rôznych olejov a kolomaže.
Od roku 1892 pracoval v Záhorskej Vsi cukrovar, do ktorého sa úzkorozchodnou železničkou dopravovala po moste cukrová repa z okolitých rakúskych dedín. Most zabezpečoval pre Záhorákov aj prípoj na železnicu. Po roku 1918 preprava obmedzená, v roku 1945 most strhli.
Na kompe "strieľame", aj pijeme, šampanské a na chvíľu sa ideme pozrieť k našim západným susedom.
Autobusom cez Malacky cestujeme späť do Závodu. Večer máme vyhradený na "oslavu" zdarného ukončenia našej cesty v rámci ktorého už splietame aj plány "čo nabudúce".
Záverečná štatistika
Naprieč Slovenskom II - z najvýchodnejšieho bodu SR na najzápadnejší absolvovali traja členovia Klubu turistiky Vysoká nad Kysucou Ján Jurkovič, Anton Opial a Ján Romančák. Nepodarilo sa to Mirovi Čerňanovi, ktorý nás v úvodnej etape po 4 dňoch musel opustiť z vážnych rodinných dôvodov a poslednú 4. časť premaródil následkom úrazu, ktorý sa mu prihodil dva dni pred jej začiatkom - smola.
Celková doba trvania: 26 dní - 230:17 hod. Z toho: 159:24 hod. čas chôdze a 70:53 hod. oddych a iné zdržanie.
Po trase sme prešli: 667,5 km s celkovým stúpaním 12 513 m, 23 orografických celkov. Najvyšším bodom trasy bol Vtáčnik 1 346 m a najnižším najzápadnejší bod Slovenska 143 m.
Počasie nám výnimočne prialo. Za celú dobu pochodu nám dážď znepríjemňoval cestu len 2:42 hod.
A to nabudúce? - z Poľska do Rakúska po slovensko-moravskom pomedzí v r. 2013.
Pokud přemýšlíte, kde se na svých cestách ubytovat a chcete mít pro sebe,
pro rodinu nebo své přátele dostatek soukromí, pak pro vás máme možnost pronájmů chat
a chalup přímo od majitele. Na další stránce si vyberte
preferovanou oblast a nebo konkrétní objekt, který vás zajímá.