Trek naprieč Slovenskom (12), Borská nížina

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Borskú nížinu tvorí plošne najväčšie územie viatych pieskov (1,2 % povrchu SR), ktoré sa tu nahromadili v priebehu ľadovej doby, keď toto územie bolo pokryté len skromnou vegetáciou. Silné vetry vyvievali v suchom období počas doby ľadovej z nivy rieky Moravy piesok transportovaný sem z oblastí v ktorých sa horniny zvetrávaním menili na piesok.

Pohybom piesku vplyvom vetra sa vytvárali pieskové pahorky (duny), ktoré boli postupne premiestňované ďalej až kým sa im do cesty nedostali svahy Malých Karpát. Táto činnosť pokračovala ešte aj v období po skončení doby ľadovej a v priestoroch medzi Moravou a Karpatmi sa postupne nahromadili viac ako 20 metrov hrubé vrstvy piesku, ktoré však môžu v niektorých lokalitách dosahovať hrúbku až 80 m. Pod týmito nánosmi piesku tak zmizla pôvodná Záhorská nížina so svojimi jazerami, močariskami a mŕtvymi ramien riek.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (11), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

Na týchto "nových" suchých, a ľahko priepustných podložiach sa postupne vytvorili lesné spoločenstvá tvorené rastlinnými druhmi prispôsobenými extrémnym teplotám vzduchu, ale aj povrchu pôdy, suchu a neustálemu pohybu substrátu. Autochtónne (pôvodné) lesy tvorili predovšetkým porasty v ktorých prevládal dub zimný a borovica lesná.

Dôsledkom zvýšenej exploatácie týchto drevín však koncom stredoveku dochádza k obnoveniu pohybu pieskov. V snahe zamedziť tejto negatívnej činnosti nariadila Mária Terézia výsadbu borovicových lesov. Rozsiahle a ucelené borovicové porasty - bory, ktorých rozloha sa odhaduje na 44 000 ha tak v súčasnosti plnia ochrannú funkciu, tým že bránia ďalšiemu presunu týchto pieskových vrstiev. Kremitý piesok, najmä taký kvalitný aký je na Záhorí, bez prímesi prachu a hliny, je dôležitou surovinou pre viaceré priemyselné odvetvia.

Za dve a štvrť hodiny prechádzame ponad diaľnicu v Malackách a o pár minút, krátko po pol jednej, si po 19-tich kilometroch už sadáme za stôl v reštaurácii Park. Podobnú dĺžku bude mať aj zajtrajší záverečný úsek, ale prejsť takmer 40 za deň sme si netrúfali.

Času máme dosť a tak obedujeme a netradične pijeme kofolu. Poobede ešte prejdeme okruh centrom mesta a mierime na autobusovú stanicu na autobus, ktorý nás odváža na ubytovanie do 11 km vzdialenej obce Závod.

5. (26.) deň Malacky - Záhorská Ves 12. októbra - piatok

Ráno cestujeme "naľahko" späť do Malaciek. Berieme len najnutnejšie veci, pretože sa sem poobede vrátime a cestovať domov budeme až zajtra doobeda, aby sme sa vyhli nočnému postávaniu po železničných staniciach zbavených lavičiek.

Dnes sa v závere nášho putovania budeme pohybovať "posledných" 19 km najzápadnejšou časťou Borskej nížiny medzi Borom a riekou Moravou. Na krásach-slovenska sa možno dočítať, že: Pás plání vložený medzi nivu Moravy a Bor je tvorený nízkymi plošinami riečnych terás, ktoré naniesla Morava. Pôda na pláňach je piesčitejšia, ako býva zvykom, a hodí sa viac na pestovanie kapusty a zemiakov ako obilia.

Na prelome zimy a jari sa tu deje čosi, čo dôverne poznajú saharskí Berberi. Ide o púštnu búrku. Krátko nato, ako z polí zmizne posledný sneh, ktorý ešte nedovolil vyrásť novej vegetácii, dostáva sa piesčitá pôda do područia silných jarných vetrov. Záhoráci by určite vedeli rozprávať o tom, ako vysoká sivožltá záclona zahalí krajinu a všade (i v zuboch) im škrípe piesok. My sme tu však v období končiaceho vegetačného obdobia a tak sa takého zážitku obávať nemusíme.

Hneď po vystúpení z autobusu opúšťame Malacky, v písomných prameňoch po prvý krát spomínané už v roku 1206. Nový zemepán Pavol IV. Pálfi nechal v roku 1647 vybudovať františkánsky kláštor ku ktorému bol pristavený kostol s rozsiahlymi podzemnými kryptami a Kaplnkou svätých schodov, ktoré sú na svete len troje. Pôvodné, po ktorých kráčal Kristus k Pilátovia a kópie v Jeruzaleme a Malackách. Pavol IV. Palfi, ako vysoký krajinský hodnostár, sa nechal pochovať v rodinnej krypte pod Dómom sv. Martina, ale jeho posledná vôľa bola, aby mu po smrti bolo vyňaté srdce a uložené v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách.

Tomuto srdcu, ktoré bolo uschované v striebornej schránke, sa pripisovala zázračná moc - údajne vždy pred začiatkom vojnových konfliktov, alebo nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 potvrdila zvláštna komisia, ktorá tento jav preverovala.

Po štátnej ceste mierime do Kostolišťa, do r. 1948 Kiripolec, ktoré je rodiskom akademického maliara, národného umelca Martina Benku (*21.9.1888 - + 28.6.1971 Malacky - jeho život a umelecká činnosť je zdokumentovaná v miestnej pamätnej izbe) a tiež nášho spolupútnika Janka, ktorý sa tu narodil v roku 1951. S určitým dojatím nám poukazoval, kde sa narodil, kde býval a chodil do školy pokiaľ sa v roku 1958 neodsťahoval s rodičmi na Kysuce.

Hodinu a dvadsať minút nám trvá cesta do susednej obce Jakubova. V strede obce využívame otvorenú krčmu na malé a hlavne rýchle občerstvenie. Už po 13-tich minútach spokojnejší odchádzame. Obyvatelia tejto obce sa podobne ako obyvatelia širšieho okolia (Malacky, Vysoká pri Morave, Kostolište, Láb, Zohor…), v minulosti živili najmä pestovaním konope. Toto konope, ktoré bolo známe ako slovenské konope, bolo považované za mimoriadne jemné a kvalitné. Vozili ho až do stredoslovenských banských miest. Ďalší dôležitý produkt z konope - konopný semiačkový olej zasa zasielali najmä do neďalekej Viedne na mestský osvetľovací ústav.

V severnej aj južnej časti katastra obce prebieha ťažba zemného plynu a ropy. S ťažbou týchto "strategických" surovín sa začalo 10. januára 1914 v katastri obce Gbely. Ich objav bol určite kuriózny. V r. 1910 miestny občan Ján Medlen využíval na vykurovanie svojho domčeka, ale aj na žeravenie a kutie kovov zemný plyn, ktorý objavil na svojom pozemku pri kopaní odvodňovacej ryhy.

Toto neostalo bez povšimnutia a už o rok neskôr išlo hlásenie zo župného úradu v Nitre na banský senát v Banskej Bystrici. Záujem o tieto ložiská sa prejavil až po výbuchu v Medlenovom domčeku, ktorý "rozmetal tehly a drevo do vzdialenosti až 20 m, čím ohrozil blízku železničnú trať".

Južne od obce štátna cesta obchádza štrkovisko využívané počas sezóny na kúpanie, vodné športy a rybolov. Vchádzame tu na územie CHKO Záhorie, ktorá si v tejto západnej časti Borskej nížiny dáva za cieľ "chrániť cenné lužné lesy na nive rieky Moravy a priľahlú typovo pestrú krajinu na riečnych terasách".

Presne na poludnie robíme dokumentačné fotenie pri dopravnej značke Záhorská Ves na začiatku obce, ktorej existencia je doložená z roku 1301 pod názvom Magyarfalu, kedy tu bol pánom syn Andreja Magariho Tomáš Magari. V roku 1310 sa stal majiteľom obce Jakub Jánoki. Bola to stará tótska /maďarská/ dedina - Uhorská Ves, ktorý staršia generácia používa dodnes. Obec sa časom poslovenčila a od 1. januára 1949 nesie nový názov - Záhorská Ves.

O 20 minút neskôr si dávame po 1 pive v miestnej reštaurácii. Ani tu sa však dlho nezdržiavame. V obchode s potravinami kupuje Janko fľašku šampanského na záverečnú "oslavu" a pokračujeme do cieľa našej cesty. O 13.18 hod. zastavujeme na brehu Moravy a spokojní končíme tento nádherný etapový pochod.

Rieka Morava nás tak trochu "sklamala" svojimi proporciami - predstavovali sme si totiž mohutnejší vodný tok. Nastupujeme na kompu, ktorá tu opäť premáva od roku 2000. Pôvodne sa tu, na dôležitej obchodnej ceste medzi Malackami a Gänserndorfom, vyberalo mýto a fungoval prievoz.

Do roku 1711 bol na prepravu medzi Záhorskou Vsou a Angernom využívaný významný drevený most, ktorý udržiavalo panstvo v Angern. V roku 1711 most zanikol, obnovili ho až v 19. storočí v súvislosti s rozvojom priemyselného podnikania. Zo Záhoria sa po ňom dopravovalo drevo a borovicové korene na prípravu terpentínov, rôznych olejov a kolomaže.

Od roku 1892 pracoval v Záhorskej Vsi cukrovar, do ktorého sa úzkorozchodnou železničkou dopravovala po moste cukrová repa z okolitých rakúskych dedín. Most zabezpečoval pre Záhorákov aj prípoj na železnicu. Po roku 1918 preprava obmedzená, v roku 1945 most strhli.

Na kompe "strieľame", aj pijeme, šampanské a na chvíľu sa ideme pozrieť k našim západným susedom.

Autobusom cez Malacky cestujeme späť do Závodu. Večer máme vyhradený na "oslavu" zdarného ukončenia našej cesty v rámci ktorého už splietame aj plány "čo nabudúce".

Záverečná štatistika

Naprieč Slovenskom II - z najvýchodnejšieho bodu SR na najzápadnejší absolvovali traja členovia Klubu turistiky Vysoká nad Kysucou Ján Jurkovič, Anton Opial a Ján Romančák. Nepodarilo sa to Mirovi Čerňanovi, ktorý nás v úvodnej etape po 4 dňoch musel opustiť z vážnych rodinných dôvodov a poslednú 4. časť premaródil následkom úrazu, ktorý sa mu prihodil dva dni pred jej začiatkom - smola.

Celková doba trvania: 26 dní - 230:17 hod. Z toho: 159:24 hod. čas chôdze a 70:53 hod. oddych a iné zdržanie.

Po trase sme prešli: 667,5 km s celkovým stúpaním 12 513 m, 23 orografických celkov. Najvyšším bodom trasy bol Vtáčnik 1 346 m a najnižším najzápadnejší bod Slovenska 143 m.

Počasie nám výnimočne prialo. Za celú dobu pochodu nám dážď znepríjemňoval cestu len 2:42 hod.

A to nabudúce? - z Poľska do Rakúska po slovensko-moravskom pomedzí v r. 2013.

Další související články: