Naprieč Slovenskom (11), Podunajská pahorkatina

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Cez ďalší chrbát Trnavskej pahorkatiny (podcelku Podunajskej pahorkatiny) prechádzame do Dolnej Krupej, obce, ktorá sa môže pochváliť tým, že prvá písomná zmienka o nej sa nachádza: "na unikátnej - jednej z dvoch najstarších zachovaných listín na našom území - tzv. zoborskej listine (z roku 1113) figuruje aj prvá známa podoba názvu obce - Crumba".

Obec má "svojich" sedem divov z ktorých asi najzaujímavejším je umelý Kopec - kóta s rovnakým názvom s n.v. 235 m, ktorý bol navŕšený 15 m nad okolitý terén so základňou väčšou ako 300 m asi v rokoch 1813 - 1819 zo zeminy získanej počas budovania rozsiahleho kaštieľského parku.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (10), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

Po obedňajšom odpočinku pokračujeme mimo štátnych ciest. Z obce vychádzame školskou ulicou a odbočujeme z nej vpravo na cestu, ktorá nás mala previesť pásom lesa späť na poľnohospodárske pozemky. Lenže cesta zakrátko mizne v krovinách a tak sa kúsok vraciame a les tiahnúci sa k "hore" Šarkán 274 m, na ktorom boli objavené archeologické dôkazy o pobyte lovcov mamutov ešte z dôb poslednej doby ľadovej, obchádzame cestami cez polia.

Opäť cez pás lesíka, vychutnávajúc si pohyb v jeho tieni, prechádzame do dolinky potoka Žľab a po krátkom stúpaní sa pred nami v širokej doline potoka Trnávka objavuje cieľ našej dnešnej cesty Boleráz. Po pravej strane sa už celkom blízko zdvíha hrebeň Malých Karpát s ktorým sa budeme trápiť zajtra.

Názov obce Boleráz mám v stálej pamäti ešte z čias školopovinných, keď sa prostredníctvom tlače dostala na verejnosť správa o brutálnej vražde v tejto obci - čo bolo potom na dosť dlhý čas hlavnou témou debát asi po celom Slovensku, za ktorú bola žena, ktorá zavraždila svojho manžela odsúdená na trest smrti - ako prvá žena v Československu po Druhej svetovej vojne. Popravená bola 26.10.1966.

Schádzame popri "lome", prechádzame železničnú trať aj riečku Trnávka, na ktorej je povyše obce vybudovaná vodná nádrž Boleráz - celoročne vyhľadávaná rybármi, a popri potoku Rakyta prichádzame do centra obce. Nájsť penzión Pod zámkom nie je problém a tak si krátko pred 17-tou hodinou objednávame po prvom čapovanom.

3. (24.) deň Boleráz - Sološnica 10. októbra 2012 - streda

Odchod naplánovaný na ôsmu hodinu dodržiavame. Popri farskom kostole sv. Michala Archaniela opúšťame Boleráz a cestou cez polia vedúcou súbežne s potokom Rakyta smerujeme na západ sledujúc blížiaci sa horizont tvorený hrebeňom Malých Karpát, na úpätí ktorých svieti v rannom slnku objekt Smolenického zámku, s výstavbou ktorého začala na ruinách pôvodného hradu zo 14. storočia rodinou Pálfyovcov v roku 1911. Priamo nad zámkom sa dvíha najvyššia časť pohoria kótou Záruby (768 m).

Tento dominantný vrchol však je pre nás a nateraz mimo sféry záujmu. Okrajom míňame lesnou cestou chránený areál Všivavec pri obci Horné Orešany, prechádzame potôčik Smutná a poľnou cestou okrajom lesa prichádzame na štátnu cestu smerujúcu na Smolenice. Do Smolenickej Novej Vsi, ktorá do roku 1960, keď bola pričlenená k Smoleniciam, jestvovala pod názvom Neštich, to máme po ceste asi kilometer no premávka je ešte znesiteľná.

V Neštichu sa narodil, ale aj zomrel Štefan Banič (*1870 - 1941) vynálezca padáka a spoluobjaviteľ jaskyne Driny - dodnes jedinej sprístupnenej jaskyne Malých Karpát.

Na prvej križovatke v obci odbočujeme vľavo na Lošonec a po 200 metroch zase doprava smerom k rekreačnému stredisku Jahodník. Za sebou nechávame Trnavskú pahorkatinu - súčasť Podunajskej pahorkatiny a vstupujeme do Malých Karpát - horského celku uzatvárajúceho karpatský oblúk Dunajom oddelených Hainburských vrchov na severovýchode Rakúska.

S budovaním tejto rekreačnej oblasti sa začalo až po objavení jaskyne Driny (1929). Ako prvé objekty boli vybudované turistická chata a kúpalisko. Jahodník sa stal rekreačným zázemím pre obyvateľov Trnavy.

Za sebou máme dve hodiny pochodu a tak využívame útulného prostredia chaty Jahodník. Hovorí sa, že: vo víne je pravda a vyznávači zlatého moku dodávajú "ale aj pri pive sa dobre kecá" a tak popíjame a kecáme. Po hodine robíme tejto zábavy koniec a poberáme sa ďalej.

Vzhľadom na to, že cieľ nášho putovania je iný v pláne máme prekonať hrebeň Malých Karpát s čo najmenšou námahou a tak pokračujeme po lesnej ceste so spevneným povrchom do hlbokého sedla oddeľujúceho masívy Veterlína a Čiernej skaly. Za ním odbočujeme na križovatku turistických ciest Červená hora, kde sa napájame na modrú smer Plavecký Mikuláš. Po vyjdení z lesa u akési honosného stavania sa nám naskytá prvý pohľad "za hory" - do Záhorskej nížiny a z tej istej lúky, len o kúsok nižšie sa ukazuje aj silueta Plaveckého hradu.

Poľnou cestou schádzame priamo na rínok (pre jazykovedcov "námestie"), ktorému dominuje rímsko-katolícky kostol - len sa mi nepodarilo zistiť či sv. Mikuláša, alebo sv. Floriána, v obci majú totiž kostoly dva. Na námestí je tiež krčma v ktorej sme si naordinovali odpočinok.

Priamo z námestia sa v snahe čo najviac skrátiť náš pohyb po štátnej ceste 501 s hustou premávkou vydávame na juhozápad poľnou cestou obchádzajúc z východnej strany Holú horu (336 m). Pred nami sa však týči hradný vrch na bočnom výbežku susednej Pohanskej 494 m a tak čoskoro uhýbame do údolia potôčika Trstienka netušiac aké vzácne prekvapenie tu na nás čaká.

Sotva sme z lúk dostali k potôčku v ktorom ani nebola voda objavujeme v brehovom poraste zatiaľ ešte stojatú bobrom ohlodanú mohutnú vŕbu. V koryte potoka je sotva znateľná hrádzka vytvárajúca malú mláku. Poobzeráme, poobdivujeme, pomudrujeme a pokračujeme ďalej.

Po pol kilometri však musíme na štátnu cestu a tu končí sranda. Áut, že sa "nedajú" spočítať a pri ich prechádzaní sme viac v priekope ako na ceste. Utrpenie trvá takmer 3,5 km počas ktorých sme prehádzali popod Plavecký hrad bez toho, aby sme mu venovali akú takú pozornosť. Tej sa mu dostáva až neskôr počas odpočinku, keď ho vidíme vysvietený poobedňajšími slnečnými lúčmi. Pre tento kráľovský strážny pohraničný hrad, postavený začiatkom druhej polovice 13. storočia naozaj nemohli vybrať vhodnejšie miesto.

Za obcou Plavecké Podhradie to skúšame ináč. V pravo od nás vedie železničná trať Zohor - Plavecký Mikuláš uvedená do prevádzky v roku 1911 na ktorej je od roku 2003 "pozastavená osobná doprava". Aký pekný kamuflujúci výraz na zničenie toho čo "nesypalo".

V úplnom bezpečí to teda skúšame po nej. Po asi 1 200 metroch, po prejdení Plaveckého potoka zisťujeme, že menšie zlo budú tie autá a preto po krátkom oddychu a občerstvení priamo na koľajniciach mierime krížom cez lán oziminy do Sološnice, kde dnešnú túru po takmer 29 km končíme.

Autobusom sa presúvame do Rohožníka na nocľah. Späť prídeme zase zajtra ráno.

4. (25.) deň Sološnica - Malacky 11. októbra 2012 - štvrtok

O 08.03 sme tedea späť v Sološnici. V snahe dodržať ucelenosť pochodu prechádzame po vystúpení z autobusu na opačnú stranu ulice, kde sme včera podvečer nastupovali do autobusu a pokračovať začíname až tam.

Hneď zrána nás čaká tá istá kalvária ako včera poobede - dostať sa po hlavnej ceste do Rohožníka. Kde to je len trochu možné ideme po poľnohospodárskych pozemkoch. Ale nakoniec to všetko dobre dopadlo a my sme zdraví a v poriadku v Rohožníku.

Cestou sem som však pociťoval pri každom dostúpení na zem pichavú bolesť v spodnej časti brucha a tak hneď mierim do lekárne kúpiť nejaké tabletky proti bolesti. Pani v lekárni ma varuje, aby som to nepodceňoval a nedopadol náhodou ako jej manžel, keď po príchode z turistiky išiel s pruhom rovno pod skalpel. Dnes a zajtra to hádam už vydržím.

V obchode s potravinami na druhom konci obce zastavujeme prikúpiť proviant a bez ďalšieho zdržiavania opúšťame Rohožník. Popri rybníkoch vchádzame do Vojenského obvodu Záhorie, ktorým musíme po štátnej ceste III/50310 prejsť naprieč do Malaciek. Cesta je pomerne frekventovaná, ale priehľadná a aj keď predpísanú 70-tku nedodržiavajú hádam ani vodiči začiatočníci, zažili sme počas nášho putovania z východu na západ aj horšie.

Vojenský obvod Záhorie bol zriadený v roku 1950 na pozemkoch Vojenské lesné podniky, ktoré boli založené v r. 1918 kúpou pozemkov od grófa Pálfyho pre výcvikové potreby Ministerstva obrany. Na jeho území sú v súčasnosti tri vojenské výcvikové priestory (VVP): VVP Záhorie, VVP Kuchyňa a VVP Turecký Vrch.

Celý záver nášho putovania sa už budeme pohybovať v Borskej nížine, ktorá je podcelkom Záhorskej nížiny nachádzajúcej sa vo Viedenskej kotline patriacej do Západopanónskej panvy.

• Dokončení článku

Další související články: