Túra na horu Kojšovská hoľa (1 246 m) v pohorí Volovské vrchy

Túra na princeznu hôľ za výhľadmi

Slovensko je krajina kopcov. Vo vyše päťdesiatich pohoriach sa nachádza viac ako sedem tisíc pomenovaných kopcov, pričom mnoho kopcov a pahorkov na svoje meno ešte čaká. Kopce sú všelijaké: vysoké i nízke, špicaté i oblé, výrazné i nenápadné (či hrdé a skromné), symetrické i krivé, strmé i mierne, zarastené i holé… Jednoducho rozmanité a pestré - ako ľudia.

Slovenské hole

Jedna kategória kopcov je obzvlášť zaujímavá. Vyznačuje sa zväčša parametrami: vysoký, oblý, výrazný, symetrický a holý. Pre takýto kopec sa vžilo pomenovanie hoľa. Na Slovensku je až 40 kopcov, ktoré majú v názve slovo hoľa. Z nich 27 má nadmorskú výšku viac ako 1 000 metrov.

Čtěte také: Volovskými vrchy do drápů medvěda

Určite najznámejšia je legendárna Kráľova hoľa. Dobre známe sú aj hole: Krúpova, Krakova, Kubínska, Fabova. Latiborská… Máme hoľu Čertovu i Kubovu, Prednú. Strednú i Zadnú, Panskú i Cisársku… Deväť kopcov má len jednoduchý názov Hoľa. Aj Smrekovica (1 200 m), najvyšší vrch pohoria Branisko, má miestny názov Hoľa. V súčasnosti je však zarastená lesom, takže oficiálny názov je logický.

Princezná hôľ

Existuje však hoľa, ktorú možno označiť prívlastkom jedinečná. A to vďaka viacerým jej vlastnostiam. Je najvýchodnejšia z hôľ nad 1 000 metrov, má viacero miestnych názvov, výhľad z nej je kruhový a excelentný, je mimoriadne výrazná a symetrická.

Ľudia z jej okolia ju volajú Kopas (preložené do slovenčiny Lysá) či jednoducho Hoľa, familiárnejšie sa nazýva Kojša či Kojšovka. Na mapách je uvedená pod názvom Kojšovská hoľa (1 246 m). Nachádza sa vo Volovských vrchoch, ktoré sú súčasťou rozložitého Slovenského rudohoria.

Kráľovnou hôľ je síce Kráľova hoľa (1 946 m), "Kojšovka" je však jej dobrou spoločníčkou. Už podobnosť ich nadmorských výšok (výškový rozdiel je presne 700 metrov) evokuje pocit spolupatričnosti. Obe na seba dobre vidia, i keď "Kojšovka" to má voči "Kráľovke" o dosť ľahšie. Princezná hôľ - to je pravý a priliehavý názov tejto rudohorskej krásavice.

Kojšovská hoľa leží len 20 km od Košíc, druhého najväčšieho mesta na Slovensku, avšak jej okolie má pravý horský charakter. V zime poskytuje výborné podmienky na zjazdové i bežecké lyžovanie. Potenciál v oblasti lyžiarskej turistiky je však v súčasnosti málo využívaný.

V minulosti to bolo inak. Pod Kojšovskou hoľou sa pravidelné uskutočňovali lyžiarske preteky. Viedol tadiaľ aj najstarší lyžiarsky maratón na Slovensku (prvýkrát sa uskutočnil v roku 1929 a trasa v dĺžke 50 kilometrov viedla z Gelnice do Košíc). V súčasnosti je obľúbená 40 km dlhá tzv. Vraňarská lyžiarska magistrála po hrebeni Volovských vrchov na trase Medzev - chata Erika - chata Lajoška - Košice. Chata Erika (1 135 m) má bohatú históriu a strategickú polohu. Je veľkou škodou, že od roku 2003 je zatvorená.

Na Kojšovskú hoľu chodievam už dlhé roky v každom ročnom období. Často na bicykli, pretože až na vrchol vedie horská asfaltová cesta a "Kojšovka" patrí medzi najzaujímavejšie slovenské cyklovrcholy. Častejšie však v zime na lyžiach. Dole v meste je snehu posledné zimy pomenej, avšak o 1 000 metrov vyššie býva úplne iný svet. Tu sa zima ešte predvádza v nádherných bielych šatách. Tak to bolo aj počas túry, uskutočnenej lanskej zimy.

Zimná túra s výhľadmi

Je zimné ráno a konečne prišlo očakávané ochladenie so snehovou nádielkou. Túru začínam v podhorskej obci Zlatá Idka. Na vrchol chodievam rôznymi cestami, tentoraz sa vydávam cez les a potom pokračujem po zjazdovke. Pri Golgote, kde končí sedačková lanovka, sa mi prvýkrát ukazuje obľúbená Kojšovka. Je tu božský kľud - lyžiarska sezóna napriek dobrým podmienkach ešte nezačala.

Popri čajovni Katka sa vydávam na vrchol. Idem pomedzi ojedinelé stromy, elegantne zabalené do snehového páperia. Vyššie sa otvárajú výhľady na západ s dominujúcimi Vysokými Tatrami. Duša ešte viac pookreje a dodá telu novú silu.

Tento výstup som absolvoval mnohokrát. Preto si viem vychutnať každý meter v správnom tempe. Opäť sa kochám fascinujúcimi výhľadmi, ktoré sú síce z rovnakého miesta, avšak vždy sú niečím iné a neopakovateľné. Dosahujem vrchol a krásnymi pohľadmi sýtim nielen oči, ale aj fotoaparát.

Kruhový výhľad z Kojšovskej hole patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Na východe vidno Slanské vrchy a v diaľke Vihorlat. V jeden zimný deň s výbornou dohľadnosťou som týmto smerom videl vyše 200 km vzdialené poľany Boržava a Krásna v ukrajinských Karpatoch. Na severe vidno pohoria Čergov, Bachureň a Branisko.

Západným pohľadom bráni budova meteorologickej stanice. Preto sa presúvam severným úbočím na západný výčnelok. Odtiaľ vidno celý hlavný hrebeň Vysokých Tatier a časť Západných Tatier, pred nimi sa s pokorou vlnia oblé kopce Volovských a Levočských vrchov.

Zrakom prebehnem po "volovskej vlne", z ktorej sa vynímajú oblý a holý Bukovec (1 127 m), najvyšší vrch Hnileckých vrchov a špicatá Kloptaň (1 154 m). Vyvýšenina Skalisko (1 293 m) je menej nápadná, avšak bystrým okom dobre viditeľná.

Zrak presúvam na ďaleký západný horizont. Tomu tróni Kráľova hoľa, vzdialená 62 km. Južne vidno Holičku, podcelok Volovských vrchov, Slovenský kras a Bükk (pri lepšej viditeľnosti by som videl aj najvyššie maďarské pohorie Mátra, vzdialené 125 km).

Pohrúžený do tohto kojšovského vrcholového filmu mi zrazu do uší prenikne príjemný šelest. To bežky sa kĺžu v hebkom panenskom snehu a dvaja jazdci sa blížia ku mne. Z tvárí im žiari radosť. Keď sa naše pohľady stretnú, široké tri úsmevy zavládnu na Kojšovskej holi. Stretám "horských vlkov" - kamarátov Miša a Jula.

Tešíme sa vospolok a fotíme okolitú nádheru. Po krásnej nezastaviteľnej chvíli pokračujeme každý svojou stranou. Cestou dole robím v hlbokom snehu dlhé kristiánky, pričom zrakom často spočiniem na Kráľovej holi. Počasie je ideálne - slnečné, mrazivé a bez vetra.

Keď je biela tma

Nie vždy je "Kojšovka" taká prívetivá. Spomínam si, ako som raz šliapal na vrchol lesom z Kojšova. V lyžiarskej stope dôverne známou krajinou sa išlo sprvu fajn. Keď som však vyšiel na holé stráne, fičal mrazivý víchor a stopa už nebola žiadna. Zrazu som sa ocitol v situácii, ktorá sa nazýva biela tma. Hustá hmla a sneh splývali a vytvárali jednoliatu zrakom nerozlíšiteľnú hmotu.

Len intuitívne som pokračoval ďalej. Keď sa mi už zdalo, že idem akosi dlho, začal som mať nepríjemné pocity. Nechcel som si vôbec pripustiť myšlienku, že v známom teréne môžem mať nejaké problémy, tobôž že môžem zablúdiť. Spomenul som si na podobné prípady skúsených horalov, ktoré nie vždy skončili šťastlivo.

Vyhľadávaná chata Lajoška (908 m) leží vo východnej časti Volovských vrchov, ktoré sú časťou Slovenského rudohoria. Nachádza sa pri známej diaľkovej turistickej trase Cesta hrdinov SNP, ktorá je označená červenou značkou a vedie z Devína na Duklu.
Od okraja mesta Košice je vzdušnou čiarou vzdialená len 11 km. Na horskom bicykli najkratšou trasou z Košíc trvá cesta na chatu asi hodinu a štvrť…

…více informací

Po úvahe som prišiel na spásonosnú myšlienku: stále pôjdem do kopca! Takto sa musím dostať na vrchol, odkiaľ už býva udržiavaná cesta. Priebežne som sledoval údaj o nadmorskej výške na výškomere. Po čase, ktorý plynul akosi pomalšie, som prekročil 1 200 metrovú hranicu.

Znamenalo to, že som už blízko vrcholu. Biela tma však naďalej panovala. Konečne som rozoznal vrcholový smerovník, do ktorého som takmer narazil. Kojšovská hoľa mi pripomenula, že v širokom okolí je jedinou vládkyňou a horal musí ostať pokorný a vďačný za každú jej návštevu.

Cesta je cieľ

Míňam čajovňu Katka a vydávam sa po hrebeni Volovských vrchov smerom na východ. Prichádzajúc do Idčianskeho sedla (955 m) si všímam, že zimné slnko už hodne pokročilo na svojej krátkej dennej púti. Začínam mať pochybnosti, či návštevu obľúbenej chaty Lajoška stihnem podľa plánu. Nádherná zimná príroda ovenčená panenským snehom a mäkkým svetlom sfarbujúcim krajinu do teplých ružovkastých farieb ma však rýchlo zbavujú svetských starostí.

Vychutnávam si pohyb v prostredí, ktoré by sa mohlo nazvať zimným rajom. Plne sa oddávam nádherným chvíľam a čas ma nezaujíma. V sedle pod Holým vrchom sa definitívne rozhodujem. Vyjdem na Holý vrch (1 054 m) k vysielaču a potom sa vrátim späť do Zlatej Idky. Plne v súlade s ideou, že cesta je cieľ!

Stopa ďalej už nevedie, moje lyže sa vnárajú do prachového snehu. Pohyb v ňom umocňuje moju radosť. Čochvíľa dosahujem vrchol Holého vrchu (na mapách býva označený aj ako Tisícovka či Zadná Holica). Slnko už vytiahlo všetky svoje zimné oranžovo-ružovo-purpurové farby a maľuje nimi celú krajinu.

Hoci je mrazivo, snímam čiapku i rukavice a kochám sa povznášajúcimi pohľadmi. Okolité zasnežené kopce v mrazivom ovzduší vyzerajú nezvyčajne teplo a príjemne. Oproti sa vyníma Kojšovská hoľa, juhozápadne vidno hrebeň Volovských vrchov, z ktorého vyčnievajú kopce Osadník a Pipitka, južne je Slovenský kras a východným smerom vidno Košickú kotlinu a za ňou Slanské vrchy.

Cesta z Holého vrchu je v znamení pôžitku zo zjazdu a úžasu z prezliekania zimnej krajiny z ružových do tmavočervených večerných šiat. "Kojšovka" mi opäť pripravila krásny deň - jeden z najkrajších. Dnes som putoval z jednej zimnej rozprávky do druhej. Zážitky a spomienky ma budú dlho hriať. Podobne ako ma hreje vedomie, že neďaleko za humnami sa nachádza princezná hôľ, vďaka ktorej je svet krajší a lepší.

Další související články: