Branisko, túra k jaskyni Diablova diera do Vyšného Slavkova

Diablova diera, trasa

Za krásami Braniska - tak nazvali turisti KPT Prešov akciu, ktorej už 19. ročník zorganizovali v máji tohto roku. Branisko - pohorie súsediace na západe s okrajom Šarišskej vrchoviny síce pozná skoro každý východniar alebo ho poznajú aj tí, ktorí ešte nie tak dávno mierili zo západu našej ešte vtedy spoločnej republiky na dovolenku na východ k nášmu slovenskému moru - Zemplínskej Šírave.

A prečo hovorím v minulom čase? Lebo v súčasnosti to už nie je pravda, bratia Česi, ale ja Slováci sa už tak nehrnú na východ a ak aj, tak cesta už nevedie cez horský priechod Branisko, ale cez tunel, ktorý je popod tento kopec vybudovaný a cez horský priechod idú autom len vtedy, keď je tunel zatvorený, čo býva pomerne často.

Turistika, ak ju chcete začať zo sedla Branisko, sa skomplikovala aj preto, že sa sem nedostanete žiadnym autobusom. Je aj taká možnosť, že na trasu nastúpite v dedinke Šindliar a cez Kopytovskú dolinu vyjdete do sedla Kravcová a odtiaľ ďalej. My sme to vymysleli tak, že sme si objednali autobus a tento nás vyviezol na sedlo na Branisku a odtiaľto už po svojich ideme po značených aj neznačených chodníčkoch smer Vyšný Slavkov.

Ráno prší, ale aj tak sa nás zišlo dosť takých, ktorí sme si nechceli nechať ujsť dnešnú túru, ktorá sľubovala pozrieť sa na miesta nami ešte "neobjavené". Autobus nás odviezol ku kaplnke na sedle Branisko - na Chvalabohu, odkiaľ sme sa pustili chodníkom značeným oranžovými krížikmi dolu kopcom k výveru Bystrík, z ktorého vyteká voda do Diablovej diery.

Prechádzame na modrú značku a prichádzame k Diablovej diere. Ide tu o bifurkáciu (rozdvojenie) Svinky je to vzácny fenomén, ktorý v horskom prostredí vzniká, keď sa pôvodne jednotný tok rozdelí na dve časti. V tomto prípade ľavá vetva (z pohľadu nad rozdvojením) ako potok a neskôr riečka Svinka tečie z nášho údolia popod sedlo Branisko, odvodňuje východnú časť jeho svahov, potom sa stáča, kľučkuje Šarišskou vrchovinou, Čiernou horou a pri Obišovciach sa vlieva do Hornádu.

Pravá vetva sa po pár metroch stráca v ponore Diablovej diery a tečie krížom cez hrebeň pohoria v dolomitovom podloží. Na západnej strane vyviera v niekoľkých miestach, steká ako potok Bystrík do Poľanoviec, tu sa vlieva do potoka Branisko, ktorý sa po sútoku so Žehricou vlieva do Margecianky. Tá zasa poniže Spišských Vlachov ústi do Hornádu.

Voda z jedného prameňa sa teda dostane do tejto rieky dvomi cestami, paradoxné je, že "odklonená" časť vody z Diablovej diery oveľa skôr, než hlavný tok Veľkej Svinky. Nie sme jaskyniari a tak do diery nevchádzame, hoci vieme, že ju len pred niekoľkými rokmi preskúmali a tieto informácie máme len z dostupných zdrojov, nie z vlastnej skúsenosti.

Pokračujeme po modrej značke až na Smrekovicu. Tu síce už neprší, ale fučí poriadny vietor, takže z výhľadov, ktoré sú za pekného počasia nádherné, dnes nie je nič. Ale to nevadí, ideme ďalej po žltej turistickej značke k "našej" studničke, ktorá je naľavo od turistického chodníka. O túto studničku sme sa začali starať pred mnohými rokmi ešte ako členovia turistického oddielu OZKN (teraz Klub prešovských turistov), a tak sme ju aj nazvali, postavili sme tu nad ňou taký domček, každý rok sem chodíme, aby sme ju očistili, prípadne ak je treba opravili.

Nezdržíme sa tu dlho, lebo nás dnes čaká ešte dosť kilometrov a náročný terén. Zídeme do sedla Kravcová, kde sa časť turistov načas odčlenila a išla hľadať Skalnú bránu, doteraz len tušili, kde by mohla byť a poznali ju z fotografií. Podarilo sa im to asi po dvoch hodinách, ale námaha stála za to. Je to prekrásny a impozantný skalný výtvor.

Ostatní ideme po žltej značke smerujúcej do Šindliara, po cca 2 - 3 kilometroch prichádzame k jabloni na lúke a odbočujeme z chodníka ku Skalnej bráne. Je tu veľké množstvo skalných balvanom, obdivujeme aj nejaké jaskyne a neďaleko skalného okna nachádzame skalný previs a v ňom voľne stojaci balvan, do ktorého sú vytesané nejaké písmená. Aj letopočet!

Balvan s nápisom, je to presne ten, ktorý sme hľadali, lebo sme vedeli, že sa k nemu viaže poľovnícka legenda, ktorá hovorí, že niekedy dávno poľoval na Branisku barón. Počas jednej poľovačky na diviaky prihnali k nemu honci veľkého diviaka - kanca. Barón naň vystrelil, trafil, ale nezložil ho. Ranený diviak sa dral k strelcovi, rozhodnutý zabiť ho.

Vtedy sa rozzúrenému diviakovi postavil do cesty barónov vlastný pes (asi nejaký z vtedajších duričov) a ruval sa s ním zo všetkých síl, pokým barón opäť nabil svoju pušku-predovku a kanca dostrelil. Zachránil si život, ale oddaný a chrabrý psík na mieste zahynul od rán, ktoré mu spôsobil diviak. Barón potom dal do blízkej skaly vytesať nápis na pamiatku tejto udalosti: Nápis je v latinčine a prečítať sa dajú tri slová: MEMENTO ME DOMINE, znamená to asi Pamätaj na mňa Pane.

Hneď vedľa nápisu - vľavo aj vpravo - letopočet arabskými číslicami: 1759. Dýchnu na nás staré časy, pričom si trochu oddýchneme a pokračujeme na Boldigaň, odtiaľ cez Veľkú skalu zostúpime po chodníku istenom reťazami Suchou dolinou až do Vyšného Slavkova. Aj keď táto časť je najnáročnejšia, deťom - turistickým "benjamínom" sa páči najviac - veď je to pre nich svojím spôsobom dobrodružstvom.

Turistika to bola kvôli trase aj počasiu dosť náročná, ale sme radi, že sme to zdolali. Boli sme tu už veľakrát, znovu sme však "objavili" na trase čosi nové, zaujímavé a obdivuhodné. Dovidenia o rok!