Rímske nápisy na Slovensku, Trenčín a Boldog v kameni

Kamenné nápisy z rímskych čias na Slovensku a Limes Romanus

Ako svedčia mnohé archeologické nálezy, územie Slovenska, najmä jeho južná časť, bolo za čias rímskych úzko späté so životnými záujmami impéria. Na vývoj týchto dejinných vojensko-politických a hospodárskych stykov mali výrazný vplyv geografické pomery, najmä rieka Dunaj.

Začiatok týchto stykov spadá do doby tesne pred počítaním nášho letopočtu, keď po dobytí Retie a Norika (16.-14. pr.n.l.) a následne aj Panónie, posunuli Rimania svoju hranicu až po stredný Dunaj a hneď začali budovať na tejto najsevernejšej hranici ríše (limes Romanus) svoje vojenské opevnenia, tábory Karnuntum (dnešný Petronell v Rakúsku) a Brigetio (východne od dnešného Ó-Szöny v Maďarsku).

Tieto opevnené tábory sa popri vindobonskom a akvinskom tábore zúčastňovali na zriaďovaní rímskych vojenských staníc na ľavom dunajskom brehu, a teda aj na slovenskom území (Stupava, Devín, Bratislava, Iža-Leányvár). Styky rímskej Panónie so severným Zadunajskom (Slovenskom) sa uskutočňovali cez tri dôležité dunajské priechody. Prvý z nich bol v Devínskej bráne na križovatke dunajskej cesty s cestou jantárovou, druhý bol pri Komárne medzi ústím severného dunajského ramena a ústím Žitavy, tretí pri Solve neďaleko vtedajšieho ústia Hrona.

Cez tieto priechody prechádzali nielen rímski vojaci, ale aj obchodníci. Z pravého brehu Dunaja bol prvý priechod ovládaný táborom karnuntským, druhý a tretí priechod posádkou v Brigetiu. Tieto vzájomné styky zanechali na tomto území množstvo pamiatok, medzi nimi aj nápisy na kameňoch (náhrobné kamene a dosky, sarkofágy, oltáre, míľniky).

Rímskych nápisov na kameňoch je na Slovensku celý rad. Avšak len o nápise vtesanom do trenčianskej hradnej skaly môžeme nepochybne tvrdiť, že za rímskych čias vznikol na území Slovenska. Všetky ostatné nápisy nájdené na Slovensku pochádzajú z väčšej časti z okolia Brigetia a na Slovensko sa dostali pravdepodobne ako stavebný kameň. Priblížime si aspoň tri z nich.

Najznámejší

Hoci bol známy už na rozhraní 16. a 17. storočia (možno aj skôr), časom sa naň zabudlo. Až vyvrátenie mohutného topoľa náporom prudkého vetra v apríli 1852 opäť obnažilo rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale. Zásluhou trenčianskeho farára miestneho historika Ľudovíta Stárka začalo sa odvtedy o ňom častejšie hovoriť. Vo výške 4 m bol vytesaný tento nápis:

VICTORIAE AVGVSTORV (m)
EXERCITVS, QVI LAVGARICIONE
SEDIT MIL (ites) L (egionis) II
DCCCLV …
IANS LEG (agatus) LEG (ionis)
II AD (iutricis), CVR (avit)
F (aciendum)

Vzhľadom na značnú vzdialenosť od Dunaja o rímskom pôvode nápisu pochyboval už očovský rodák polyhistor Matej Bell. Dokonca za falzifikát ho označil aj slávny nemecký epigraf Theodor Mommsen, keď sa mu dostal dnes jednoznačne chybný Stárkov prepis. Svoje pochybenie napravil až v roku 1890, keď preskúmal sádrový odliatok nápisu. Nápisom sa postupne zaoberalo mnoho významných historikov od Budapešti až po Prahu. Naďalej však zostávali visieť otázniky nad menami veliteľa légie a cisárov, a tým presného určenia vzniku vytesaného nápisu.

K spoľahlivej interpretácii nápisu pomohla náhoda. V alžírskej Zane, bývalej rímskej Diane Veteranorum, pri oprave opevnenia objavili podstavec sochy popísaný latinským textom. V ňom sa spomína prezimovanie oddielov v Laugaríciu, ktoré tu priviedol legát Marcus Valerius Maximian, velil I. a II. pomocnej légie (so sídlom v Aquincu, dnešnej Budapešti). Ten sa práve v roku 179 n. l. zúčastnil vojen, ktoré viedol rímsky cisár Marcus Aurelius proti Markomanom a Kvádom v Zadunajsku. Celý nápis potom v upravenom preklade znie: "Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu v počte 855 vojakov II. pomocnej légie dal zhotoviť Maximiánus, legát II. pomocnej légie."

Od začiatku 20. storočia vplyvom podnebia a znečisteného ovzdušia sa v skale pomaly stráca. Od 60. rokov doteraz nápis reštaurovali trikrát. Pri súčasnom zásahu objavil reštaurátor Albín Okša tri ďalšie znaky. Prvé odkryl písmeno A, potom V a v spodnej časti ďalšie V. Odborníci nepredpokladajú, že by objav zásadne zmenil význam a datovanie nápisu.

Rímsky nápis na hradnom brale v Trenčíne je prístupný a viditeľný z presklenej terasy hotela Tatra. Je zaradený do Zoznamu národných kultúrnych pamiatok Slovenska. Každý, kto si spomenie na Trenčín (Laugaricio) a tamojší nápis na hradnej skalnej stene z roku 179, si však málokedy uvedomí, že tento nápis je najvzdialenejšou a najsevernejšou pamiatkou po Rimanoch v strednej Európe. Nie je však najstarším nálezom písomného prejavu. Ten sa nachádza neďaleko Senca, v Boldogu.

Najstarší

Kostol v Boldogu patrí k najstarším zachovaným románskym cirkevným stavbám na Slovensku. Snáď už zo začiatku 11. storočia viaže sa k nemu starobylá tradícia pútnického miesta. Pri stavebných úpravách a opravách v lete 1976 objavili na jeho južnom boku pôvodný vstup, zrejme najstarší vchod do kostola. Do vstupného portála, jeho bočných ostení, boli sekundárne zabudované dve ploché kamenné platne. Prvoradý význam má ľavá z nich, obsahuje nápis, čo si všimol správca tamojšej farnosti Július Koller. Vtedy netušil, aký významný objav sa tu skrýva. Mimoriadne dobre zachovaný a čitateľný text na nej prezrádza, že išlo o náhrobnú dosku. Jedenásťriadkový epitaf znie:

Q. ATILIVS
SP.F.VOT.PRI
MVS. INTERREx
LEF XV. IDEM
NEGOTIATOR. AN
LXXX. H. S. E.
Q ATILIVS COCTA
TVS ATILIA Q Lx FAV
STA PRIVATVS. ET
MARTIALIS. HERED
.P.

Pri preklade sa sporným stal výklad hodnosti reprezentovanej slovom interrex v treťom riadku. Niektorí prekladatelia v ňom videli omyl kamenára pri tesaní, iní zase použitie ligatúry (spojenie písmen), ďalší ho pokladali za správny. Preto podľa jednotlivých výkladov išlo o tlmočníka, prefekta, trecenária, stotníka. Za najpravdepodobnejší sa prijal tento preklad: "Quintus Atilius Primus, syn Spuriov z tribúny Voturiovskej. Administrátor XV. Légie, stotník starorímskeho vojska a obchodník. Žil osemdesiat rokov, tu je pochovaný. Quintus Atilius Costatus, Atilia Fausta prepustenkyňa a otroci Privatus a Martialis nechali postaviť ako dediči."

Možno vyvodiť záver, že Quintus Atilius Primus dosiahol vo svojej vojenskej kariére hodnosť stotníka (centuria) a po dlhoročnej službe sa stal obchodníkom - podnikateľom. Jeho obchodné styky viedli po Jantárovej ceste do cudzieho, germánskeho prostredia. Pochádzal zo starobylého rodu z bohatej rímskej provincie Predalpskej Galie (Galia Cisalpina) z Voturiovskej tribuny. Prvé meno medzi pozostalými dedičmi Quintus Atilius Cogitatus patrí zrejme jedinému synovi. V poradí druhá uvedená, Atilia Fausta, bola manželkou. Privatus a Martialis, podľa prostého mena azda prepustení otroci, ale v úzkom a vďačnom vzťahu k nebohému, sú uvedení na záver.

Nápis neobsahuje dátum vyhotovenia a ani nie je v ňom veľa miest a znakov na presné datovanie. Predsa najdôležitejší z nich je, že Q. A. Primus bol centuriom XV. légie, ktorá bola organizovaná v Carnunte (dnešné rakúske Petronell-Carnuntum), aby chránila hranicu na úseku, kde sa pretínala Jantárová cesta s podunajskou. Jej prvý pobyt v Carnunte bol v rokoch 14-62, druhý pred rokmi 118-119, kedy odtiaľ natrvalo odišla. A práve toto druhé obdobie je najpravdepodobnejšie spojené s pôsobením Q. Atilia. Z toho všetkého vyplýva, že zomrel niekedy v prvej polovici 2. storočia a kamennú platňu vysokú 175 cm a 76 cm širokú mal pri svojom hrobe. Záver je jednoznačný, boldocká stéla je doteraz najstaršou rímskou kamenárskou pamiatkou so súvislým textom nájdenou na území Slovenska.

Zreštaurovaný a zakonzervovaný kameň s rímskym nápisom v Boldogu je voľne dostupný návštevníkom na vonkajšej strane steny kostola, vpravo od jeho vchodu. Tienistou stránkou prezentácie pamiatky je mosadzná tabuľka s neakceptovateľným prekladom a interpretáciou od Püspökiha - Nagya.

Neprávom zabudnutý

Obec Semerovo leží v Podunajskej nížine na západnom okraji Pohronskej pahorkatiny, vzdialená 17 km od Nových Zámkov, 45 km od Komárna. V roku 1938 pri kopaní a premiestňovaní hrobu na miestnom cintoríne objavili robotníci v prízemnej časti múra rímskokatolíckeho kostola torzo vápencového kameňa s rímskym nápisom. Jeho dĺžka je 98 cm a výška 47 cm, písmo je vysoké 5 cm. Vo vlhkom prostredí strácalo písmo čitateľnosť, v roku 1955 ho spevnili cementom, avšak text čiastočne znehodnotili.

Na návrh výtvarníka Romana Greškoviča z Komárna sa Obecné zastupiteľstvo v r. 1998 rozhodlo túto najvzácnejšiu pamiatku v obci zachrániť pre nasledujúce generácie zreštaurovaním. So súhlasom Rímsko-katolíckeho farského úradu a Pamiatkovej správy v Nových Zámkoch bol 14.9.1998 kameň z múra kostola vysekaný a následne očistený, spevnený, zdokumentovaný a dňa 13.11.1998 premiestnený na nové suché miesto v stene kostola. Kópia a dokumenty sú uložené na Obecnom úrade v Semerove. Slávnostné odhalenie a sprístupnenie verejnosti tejto jednej z najstarších úradných tabúľ z rímskych čias (z r. 229) na Slovensku sa uskutočnilo dňa 29.8.1999.

Prepis textu tabule:

(1) IMP(erator) CAES(ar) M(arcus) AVR(elius) SEVE (2) RVS (Al)E(xander) PI(us Fe)
(3) LIX AVG(ustus) PON(tifex) Max(imus) Trib(unicia)
(4) POT(estate) VIII c(on)s(ul) III p(ater) p(atriae)
(5) (asi 15 znakov)
(6) (asi 15 znakov)
(7) (asi 15 znakov)

V preklade: "Imperátor a cisár Marcus Aurelius Severus Alexander Zbožný, šťastný, vznešený, veľkňaz, tribúnskou mocou (obdarený) po ôsmy raz, konzulskou mocou po tretí raz, otec vlasti ..."

Ako píše Vojtěch Ondrouch v Limes Romanus na Slovensku (Bratislava, 1938), nápisný kameň pochádza z čias Alexandra Severa, ale čoho sa nápis týka a za akým účelom bol vyhotovený, zatiaľ nevieme, keďže práve najdôležitejšia jeho časť, ktorá by nás mohla poučiť o jeho obsahu, je veľmi porušená. Je však pravdepodobné, že nápis sa týka stavebnej (či reštauračnej) činnosti cisára v strednom Podunajsku, ktorú tu skutočne veľmi usilovne rozvíjal.

Kameň s rímskym nápisom v Semerove je voľne dostupný návštevníkom na vonkajšej strane steny kostola, vpravo od jeho vchodu. Pod ním je mosadzná tabuľa s prekladom. Raritou tohto rímsko-katolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie je, že nemá vežu.

Záver

Kamenné nápisy sú ďalším svedectvom o pomeroch na strednom Podunajsku pre posúdenie vzťahov Ríma k severnému susedovi, k barbarom, ako ich sami nazývali. Množstvo ďalších nálezov v okolí (Bratislava, Rusovce, Devín, Stupava, Cífer-Pác,) naznačuje, že aspoň v niektorom časovom úseku bolo toto územie pod priamym dohľadom rímskych légií, možno aj integrálnou súčasťou Rímskej ríše.