Katastrofa na Protrženě přehradě, neštěstí v Jizerských horách

Čiernobiele priehrady: Opakované povodne - dôvod k stavbe priehrad v Jizerských horách (1)

K výnimočným oblastiam, v minulosti trpiacimi častými záplavami, patria údolia horských potokov na severe Čiech. V žiadnej oblasti tejto krajiny nedochádzalo k tak ničivým záplavám, ako na trasách jizerohorských a krkonošských vodných tokov. Vody týchto bystrín vo vyšších polohách Jizerských hôr a západných Krkonoš si razia svoju cestu kamenistými korytami, zovretými v strmých údoliach. Všetky tunajšie potoky pramenia v oblasti veľkých vodných zrážok s teplotami kolísajúcimi medzi -32 °C až 30 °C a priemerná snehová pokrývka v uplynulom storočí sa tu pohybovala od 70 do 150 cm.

V priebehu 19. storočia bolo na tunajších tokoch (horný tok rieky Jizera, Kamenice, Bílá Desná a Černá Desná) zaznamenaných celkom deväť povodní v rozmedzí rokov 1846 až 1897. Veľmi častý výskyt veľkých vôd, o ktorých sú archívne záznamy už od uvedeného roku 1846, spôsobili na týchto tokoch značné hospodárske škody a mnohokrát si vybrali aj nejeden ľudský život. Práve tá posledná a zároveň najničivejšia povodeň z júla 1897, kedy podľa archívnych záznamov spadlo v horskej osade Souš 310 mm zrážok za 24 hodín, a pri ktorej sa korytom rozvodnených riečok Bílá a Černá Desná valili balvany s objemom až 3 m³ a rozbíjali všetko, čo im stálo v ceste, bola dôvodom k vážnym úvahám o vybudovaní údolných priehrad.

Dva roky po najničivejšej povodne druhej polovici 19. storočia usporiadal vtedajší výbor podnikateľov v Liberci prednášku univerzitného profesora dr. ing. Otto Intze z Cách (Aachen), na tému ochrany pred povodňami v podhorských oblastiach stavbou údolných priehrad a o ich národohospodárskom prospechu. Profesor Intze svojou prednáškou presvedčil všetkých prítomných z podnikateľského výboru o nutnosti postaviť priehrady na horných tokoch nebezpečne sa rozvodňujúcich tokoch Bielej Desnej a Čiernej Desnej, a tak zabrániť opakujúcim sa veľkým škodám v ich celom povodí, až po ústie do rieky Kamenice.

Počiatky stavby

Snahy o vybudovaní údolných vodných nádrží v povodí Jizery sa datujú už od ničivej povodne v roku 1897. K súvislejšiemu spracovaniu týchto zámerov došlo v štúdii hydrologického oddelenia bývalého Zemského úradu v Prahe v roku 1902. Z podnetu Vodního družstva v Dolnom Polubnom, ktoré vzniklo v súvislosti s výstavbou priehrad taktiež v roku 1902, boli pre údolné nádrže na horných tokoch horských riečok Bílá Desná a Černá Desná, pripravené v roku 1907 projektové dokumenty.

Po právnom schválení projektov v decembri 1908 a po dlhých jednaniach vtedajšieho Ministerstva verejných prác, došlo v júli 1911 k schváleniu uznesenia Zemskej vlády o udelenie subvencie Vodnému družstvu v Dolnom Polubnom na stavbu priehrad na Bielej Desnej a na Čiernej Desnej. A tak už o mesiac nato došlo k zahájeniu stavby priehrady Souš na Čiernej Desnej a v októbri 1912 k zahájeniu stavby priehrady na Bielej Desnej.

Toto rozhodnutie o stavbe vodného diela veľmi citeľne zasiahlo do života miestnych osadníkov v horskej osade Darre - Souš (Darre je pôvodný nemecký názov osady). Prvá zmienka o súbore niekoľkých ľudových stavieb v tejto lokalite je z roku 1775. Vtedajší obyvatelia sa živili hlavne chovom dobytka a prácou v lese. V 90. rokoch 18. storočia bola v osade sklárskym majstrom Bernardom Ungerom postavená skláreň, ktorá pracovala do roku 1810. Pred zahájením výstavby uvedenej priehrady mala osada 156 osadníkov v 34 drevených domoch a po jej napustení osemhektárové jazero zatopilo podstatnú časť z pôvodnej osady. Obyvatelia z niekoľko málo domov, čo zostali, boli nútený do značnej miery zmeniť spôsob svojej obživy.

Podľa plánov sa stavebné práce na oboch vodných dielach uskutočňovali v pramennej oblasti spomínaných horských riečok, nachádzajúcej sa pomerne vysoko v horách v nadmorskej výške okolo 800 metrov. Z ekonomických dôvodov bolo so súhlasom Zemskej komisie pre reguláciu vodných tokov, umiestnenie priehradnej nádrže Souš posunuté o 600 metrov nižšie proti prúdu horskej riečky Čierna Desná, oproti priehradnej nádrže na Bielej Desnej.

Obe priehradné telesá od seba oddeľuje horský hrebeň, pod ktorým prechádza vybudovaná spojovacia štôlňa podkovitého prierezu maximálnych rozmerov 2,5 × 3 metre, spájajúca obe údolia. Túto štôlňu začali raziť z dvoch strán. Razenie zo smeru od Čiernej Desnej šlo rýchlejšie, pretože sa nemusela voda z okolia vnikajúca do vyrazených priestorov čerpať, jej výtok uľahčoval spád štôlne.

Naopak veľmi sťažené podmienky na prácu mali robotníci v časti štôlne vedúcej od Bielej Desnej, z vyrazenej časti sa voda musela neustále odčerpávať. Kopáči pri razení štôlne narazili na zhluk (drúzu) horských krištáľov s rozmermi 1,60 × 1,40 × 1,40 m (3,12 m³). Kryštály boli šesťboké, ihlicovito zasadené do steny drúzu a rôzne zafarbené. Objavené kryštály boli roztriedené a darované rôznym mineralogickým zbierkam na školách a v múzeách. Najväčší a najkrajší z nájdených kryštálov sa v roku 1916 dostal do Vysokej školy poľnohospodárskej vo Viedni.

Tento bezmála 1 105 metrov dlhý podzemný kanál s pozdĺžnym sklonom 1%0 mal počas záplav slúžiť k odvodneniu prebytočnej vody z nádrže Biela Desná do mohutnejšej a nižšie ležiacej nádrže Souš na Čiernej Desnej. Podmienkou k udeleniu subvencie bolo začať so stavbou oboch nádrží vzájomne sa doplňujúcich vodou tak, aby pre zadržanie vôd v povodí s plochou 22,8 km² bol v oboch nádržiach volný priestor s objemom najmenej 2,1 milióna m³ a v období najčastejších nadmerných zrážok (júl, august) 2,7 milióna m³.

V priebehu stavebných prác na priehradách v roku 1913 počas augustových prudkých lejakov došlo k veľkému poškodeniu rozostavaného diela, vplyvom rýchleho vzostupu hladín vodných tokov. Na Čiernej Desnej sa v záujme záchrany nedokončených časti stavby musela hrádza na západnom konci preraziť. Takisto v auguste 1915 boli prudké dažde, ale obe priehrady úspešne vody zadržali a tým preukázali svoju oprávnenosť pre zaistenie bezpečnosti obyvateľov a ich majetku po celej dĺžke tokov Biela Desná a Čierna Desná.

Stavebné práce na oboch priehradách boli skolaudované v rovnaký deň, 18.11.1915. V blízkosti priehradného jazera bol postavený dom pre strážcu hrádze, pri ktorom bola v roku 1915 zriadená hydrometeorologická stanica, začlenená v roku 1918 ako detašované pracovisko Státního hydrometeorologického ústavu Praha. Dodnes zariadenie obsluhuje a hlásenie podáva spomínaný strážca.

Čierny osud Bielej…

"Západní úpatí, všem jizerskohorským vrchům vévodící 1 122 metrů vysoké hory Jizera, bohaté na hlubinné rašeliniště je prameništěm řady horských říček, k nímž patří i Bílá Desná. Její průzračně čistá voda se skotačícími vlnkami plyne korytem posetým množstvím větších i menších kamenů, které Bílá Desná hravě obtéká a menší výškové rozdíly zdolává řadou kouzelných vodopádů.

Po šesti kilometrech poutí se z hravé říčky stává dravá bystřina, která se kamenitým korytem se značným spádem řítí do údolního sídliště Desná. Přitéká k lidským obydlím, aby předala svojí sílu vodním kolům a turbínám pohánějícím pily, brusírny, mlýny i stroje v porcelánce, ženám posloužila při praní prádla a zalévání zahrádek. Za tuto bohulibou činnost byla Bílá Desná všemi velebena. Horší to bylo, když přebrala dešťové vody, to neznala mezi ani svého koryta a běda tomu, kdo se jí postavil do cesty. Byl to člověk, stavitel údolních přehrad, který si umanul, že jí spoutá do širokého jezera za přehradní hráz. Nebyl dost obezřetný, proto běda mu!" - Ladislav Žák, "Katastrofa na Bílé Desné".

K čo najpravdivejšiemu opísaniu osudnej minúty po pretrhnutí hrádze na Bielej Desnej sa musíme obzrieť k prameňom, vzniknutým bezprostredne po katastrofe. Z nich ale nemožno vypátrať pravé príčiny podielu prírody, či ľudského faktoru na katastrofálnom pretrhnutí priehradného telesa. Jedným z najsolídnejších a najobsiahlejších podkladov pre posúdenie vtedajšej situácie je publikácia z roku 1916 vydaná Eduardom Gnendigerom, nesúca názov "Der Dammbruch der Talsparre an der Weissen Desse am 18. September des Kriegsjahres 1916". (Protržení přehrady na Bílé Desné dne 18. září, válečného roku 1916)

"Tato strašlivá zvěst otřásla v pondělí 18. září poklidným ovzduším naší obce. Naše nervy byly napnuty k prasknutí v očekávaní dalších událostí. Nikdo však nevěřil, že se v následujících dvaceti minutách promění naše krásné desenské údolí v písečnou poušť s hromady sutí. V tento nešťastný den o 16. hodině přišla na zdejší poštovní úřad zpráva, kterou se přikazovalo, že je nutno uvědomit majitele jezů a vodních náhonů, aby se nelekli, neboť korytem řeky poteče větší množství vody. V tomto smyslu byli dotčení i starosta obce Desná, poštmistrem uvědomeni. Po 10 - 15 minutách přišlo hlášení: Alarmujte hasiče, hráz se protrhla! Zanedlouho zněly krásným, sluncem zalitým desenským údolím teskné tóny hasičských trubek zvěstujících neštěstí."

Priehrada na Bielej Desnej, ležiacej v nadmorskej výšku 820 metrov, ktorú začali napúšťať 1. júna 1915 sa prakticky nemala ani čas naplniť a tým preukázať svoju opodstatnenosť. Na rozdiel od priehrady na Čiernej Desnej i od ostatných jizerohorských priehrad mala táto priehrada sypanú hrádzu, pretože dno zaplaveného horského údolia vyplňovali silné vrstvy usadenín, brániace preniknúť k pevnému skalnému podlažiu, do ktorého by stavitelia mohli zapustiť hrádzu betónovú. Táto sypaná hrádza bola 14 m vysoká, 220 m dlhá a mala zadržať až 400 000 m³ vody.

Presne za deväť mesiacov po kolaudácii stavby, dňa 18. 9. 1916 s objemom vody v nádrži 290 000 m³, sa o 16:30 hod. priehradná hrádza pretrhla. Prvý priesak tryskajúceho pramienka vody o priemere 2 centimetre bol oného dňa spozorovaný pred pretrhnutím hrádze. Po vyrozumení Vodného družstva v Dolnom Poludnom o priesaku v hrádzi, začali robotníci ihneď naplno otvárať oba uzávery - jeden na hrádzi a taktiež druhý, prevádzkový uzáver, nachádzajúci sa v šoupátkovej komore.

Uzávery sa podarilo otvoriť len z troch štvrtín, pretože tryskajúca voda z hrádze mala už takú silu, že otvor v hrádzi rástol pred očami, a tak robotníci radšej utiekli. Neustále siliacim prúdom tryskajúcej vody sa na návodnej strane hrádze behom pol hodiny prepadla tesniaca žulová dlažba až na dno. Zostala len vrchná časť hrádze v tvare mosta, ale aj tá sa v nasledujúcich okamžikoch zrútila do besniaceho vodného prúdu. Po pretrhnutí hrádze a po vyprázdnení nádrže ostala v hrádzi 40 metrová diera a valiaca sa vodná masa, ktorá cestou trhala urastené stromy aj s koreňmi, hravo prekonala tristometrový výškový rozdiel medzi dnom nádrže a sútokom Bielej Desnej s Čiernou Desnou.

"Neřítila se spousta vod, nebyly to vodní vlny, které vše pustošili. Byla to putující hora z tisíců trámů, kmenů, prken, palivového dříví a zbytků stavení, vysoká jako dvoupatrový dům, která se hnala velikou rychlostí údolím a ničila vše, co jí přišlo v cestu. Kamenné domy se bortily, jako by byly postaveny z karet, metr silné kmeny stromů se lámaly jako zápalky. Tato nestvůra jakoby svými chapadly strhávala do vody neopatrné lidi a pohřbívala je ve svých útrobách, aby je posléze vydala nahé a zohavené."

Došlo ku katastrofe jednej z prvých sypaných hrádzi v Československu. Prielomová vlna spôsobila nemalé škody (zničené riečne koryto a priľahlé objekty, zničených 23 obytných domov a 65 obetí na ľudských životoch). V tej dobe bola prirovnávaná k najväčšej katastrofe na svete. Prebiehalo dlhotrvajúce trestné stíhanie proti osobám zúčastneným na stavbe. Príčinou katastrofy podľa znaleckých posudkov, vypracovaných počas trestného konania bolo nedostatočné tesnenie hrádze a jeho napojenie na priečnu štôlňu. K vytvoreniu priesakových ciest okolo štôlne a k vnútornej erózie hrádze nesporne prispelo aj odlišné sadanie hrádze a štôlne, založenej až na pevný skalný podklad. K rozhodujúcemu priesaku mohlo dojsť aj po nedokonalom zhutneniu hrádze.

Na roztrhnutú priehradu v horách bol žalostný pohľad. Ako výstražný prst trčala z diery len vysoká šoupátková veža, ktorá sa nezrútila a dodnes pripomína onen deň. Vody Bielej Desnej, ktoré povodne tiekli vpravo od nej si po katastrofe našli nové koryto vľavo od veže a tečú tak dodnes.

V rámci odstraňovania katastrofálnych následkov havárie priehrady bola v rokoch 1923 - 1936 uskutočnená nákladná úprava devastovaného koryta Bielej Desnej. Úprava spočívala vo vytvorení úplne nového koryta toku, s trasou pravidelne sa vinúcou v najnižšom mieste údolia, ktorého veľký pozdĺžny sklon je zmiernený kaskádou kamenných stupňov.

Po katastrofe priehrady boli pripravené plány na jej obnovu, ale vzhľadom k nasledujúcim vojnovým udalostiam a povojnových štatuprávných zmenách, k realizácii už nikdy nedošlo.

Z pamätníka pri pretrhnutej priehrade

Na ceste k torzu pretrhnutej priehrade na Bielej Desnej pocestného upúta uprostred Desnej veľký na podstavci ležiaci balvan s výzvou:. Poutniče postůj! "Poutniče postůj a vzpomeň této velké katastrofy, která se tu odehrála, uposlechni!" Veľký balvan priplavený na toto miesto vodami rozvodnenej riečky osudného dňa 18. 9. 1916 sa stal pamätníkom, pripomínajúcim onen hrozný deň.

Rozhodnutím Ministerstve kultúry Českej republiky, zo dňa 24. mája 1996 bol na základe návrhu Mestského úradu Desná v Jizerských horách, celý areál pretrhnutej priehrady na Bielej Desnej, vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Stavebné úpravy

Takmer okamžite po nešťastí na susednej priehrade, na Čiernej Desnej stavitelia vypustili nádrž Souš z obavy, aby sa katastrofa neopakovala aj na tejto priehrade. Priehrada na Čiernej Desnej, nazývaná Souš nadobudla dnešnú podobu až po rozsiahlej rekonštrukcií, uskutočnenej v rokoch 1924 - 27, po ktorej sa ju znovu odvážili napustiť. Cieľom rekonštrukcie, ktorú zaistila Zemská komisia pre úpravu vodných tokov v Čechách, bolo zvýšenie stability vzdušného svahu zemnej hrádze, nutnosť jej odvodnenia, zvýšenie stability priehradného telesa, zvýšenie tesnosti návodného líca hrádze a podlažia a zvýšenie retečného objemu nádrže pre účinnejšie zachytávanie povodňových prítokov v Čiernej Desnej.

Rekonštrukcia spočívala v množstve úprav celej priehrady. Predovšetkým to bolo zosilnenie a zvýšenie hrádzového telesa, spočívajúce prisypaním 20 metrov širokého klina k pôvodnému lícu hrádze z pieskového a štrkového materiálu, ktorý plní jednak funkciu stabilizačnú a jednak filtračnú. Tým sa vytvorili podmienky k zvýšeniu priehradnej hrádze o jeden meter a k zmierneniu celkového sklonu jej vzdušného líca, pomocou odstupňovania svahu dvoma 1,5 m širokými lavičkami.

Za účelom už zmieneného zachytávania povodňových prítokov bolo, okrem zvýšenia hrádze taktiež zvýšené teleso bezpečnostného prelivu, takisto o jeden meter. Vzhľadom k eróznej náchylnosti násypového materiálu bol povrch tohoto líca spevnený veľkými žulovými kameňmi. Na sledovanie priesakovosti hrádze bolo súčasne s prísypom pieskovo-štrkového materiálu, vybudovaných osem kontrolných šachiet.

K zvýšeniu tesnosti vlastného telesa hrádze bola najprv na pôvodnú dlažbu návodného líca nanesená 10 cm silná vrstva vyrovnávacieho betónu a potom, ako hlavný tesniaci prvok bol aplikovaný trojnásobný torketový nástrek s hrúbkou 5 cm, ktorý je ešte prekrytý ochrannou 60 centimetrovou vrstvou betónu. Zvrchu je celé konštrukcia chránená žulovou dlažbou, ktorá je vyspárovaná cementovou maltou.

V konečnom dôsledku sa dosiahlo zväčšenie objemu nádrže až o 0,85 mil. m3. To znamená, že pri dnešnom viacúčelovom rozdelení priestoru nádrže s celkovým objemom 7,5 mil. m³, možno do časti určenej k protipovodňovej ochrane bezpečne zachytiť celú storočnú povodňovú masu s objemom 2.5 mil. m³.

Sponzorovaný odkaz: Slevy nejenom pro cestovatele najdete na MegaKupon.cz.

• Dokončení článku